Impulzom pre slovenské národné obrodenie popri zriadení luteránskej cirkvi bolo na katolíckej strane zriadenie generálneho seminára pre Ostrihomskú a Nitriansku diecézu od roku 1784 na Bratislavskom hrade. Panovník ho navštívil hneď po otvorení a okrem iného vyzval študentov aj na pestovanie rečí ľudu.

Rektorom seminára bol Slovák Andrej Sabo, ktorý rovnako ako Michal Kratochvíla, predstavený prefektov a zároveň vicerektor seminára v Záhrebe, opakovane navrhovali študentovi Antonovi Bernolákovi (1762–1813), ktorý v seminári na Bratislavskom hrade študoval v rokoch 1784-1787, aby sa ujal úlohy zjednotiť slovenský pravopis. Z takéhoto žičlivého prostredia vzišlo v máji 1787 prvé základné dielo kodifikujúce spisovnú slovenčinu pod názvom Dissertatio philologica-critica de litteris Slavorum s pripojenou Ortographiou, teda pravopisom, ktoré vytlačil bratislavský typograf Joanis Michaelis Landerer.

Generácia pomenovaná podľa Antona Bernoláka sa zapísala do našich dejín aj založením Tovarišstva literného umeňá, Slovenského učeného tovarišstva v roku 1792 v Trnave. Bernolákovci tak reagovali na situáciu, ktorá v Trnave, nepochybnom centre slovenského katolíctva, ale aj vzdelanosti a kultúry, vznikla po preložení Trnavskej univerzity do Budapešti (1777). Tovarišstvo združovalo prívržencov slovenského jazyka a literatúry, a aj keď sa viac profilovalo ako vydavateľská spoločnosť, jeho založením predbehli Slováci Maďarov o 32 rokov Maďarov - Maďarská akadémia vied vznikla až 3. novembra 1825. Popri centre v Trnave malo Tovarišstvo „stánky“ v Nitre, Banskej Bystrici, vo Veľkom Rovnom, v Jágri, Solivare, Rožňave, ako aj v Košiciach.

Početné členstvo Tovarišstva (s 581 členmi bolo v svojom čase najpočetnejšou organizáciou v Uhorsku) sa pričinilo o hospodárske a mravné pozdvihnutie ľudových vrstiev. Členov spájala bernolákovčina, koncepcia slovenskej národnej svojbytnosti a idea rovnosti národov. Tovarišstvo malo podporu od významných osobností vtedajšieho života. Členmi boli väčšinou kňazi, učitelia, profesori, lekári, úradníci, mešťania, remeselníci, kupci. Usilovali sa o vydávanie osvetových a ľudovýchovných diel, v záujme zabezpečenia „našej slovenskej reči očiščení, krásu a vivíšení“. Angažovali sa pri zakladaní spolkov striezlivosti, knižníc, propagácii moderných prvkov hospodárenia, zakladali ovocné sady, včelie hospodárstva a ako katolícki kňazi angažovali sa aj pri spravovaní kostolných pokladníc. Patrili medzi nich aj Juraj Fándly, i autor prvého slovenského románu René mláďenca príhodi a skúsenosťi, Jozef Ignác Bajza i Alexander Rudnay, ktorý ako ostrihomský kardinál vyhlásil, že je Slovák a Slovákom by ostal aj na Petrovom stolci (ako pápež).

Zázemím bernolákovskej generácie boli dve slovenské univerzity – v Trnave (1635) a v Košiciach (1657) – a slovenskí vzdelanci, o ktorých dnešné Slovensko ani len netuší. Patril medzi nich aj Ján Sambucus z Trnavy (1531-1584), dvorný lekár a historiograf cisára Maximiliána, slovenský básnik, polyhistor, autor alegorických obrázkov a úvah o rečníckom umení. Matematik a košický doktor Joachim Recius vydal v roku 1540 v Gdansku spis Rozprava prvá o diele Mikuláša Koperníka o pohybe nebeských telies. Prešovčan Juraj Verner (Wernher 1497-1567), lekár, učenec, kapitán na Šarišskom hrade a radca kráľovskej rodiny, napísal knihu Rozprava o podivuhodných vodách Uhorska, ktorá vyšla po latinsky v Bazileji v roku 1549. Vo veršovaných skladbách sa písali aj učené rozpravy, ako to napríklad robil Martin Rakovský (1535-1579), humanistický básnik a vzdelanec, autor Knižočky o rozvrstvení obyvateľstva a príčinách štátnych prevratov (Viedeň 1560).

Vavrinec Benedikt z Nedožier (1555-1615) bol slovenským matematikom, pedagógom, básnikom, prekladateľom žalmov a filológom. Od roku 1603 pôsobil ako profesor matematiky na filozofickej fakulte pražskej univerzity, v roku 1611 bol prorektorom a roku 1612 dekanom filozofickej fakulty. Jeho prvá systematická gramatika češtiny v latinskom jazyku: Grammaticae bohemicae libri duo (Dve knihy českej gramatiky) vyšla v roku 1603.

V 17. a 18. storočí študovali na Trnavskej a Košickej univerzite okrem šľachtických synov i príslušníci chudobnejších vrstiev. Fakt, že tieto univerzity boli v 17. storočí jedinými vysokými školami v Uhorsku, podčiarkuje ťažiskové postavenia Slovenska v ňom. Vyučovacím jazykom bola latinčina, viacerí z jezuitov sa však usilovali kultivovať slovenskú spisovnú reč ako nástroj na vytlačenie českej bibličtiny, priviatej reformáciou, ale aj ako prostriedok na lepšiu pastoráciu veriacich. Pre národné dejiny Slovákov i pre vývoj slovenského jazyka mala veľký význam gramatika latinského a slovenského jazyka Libellus alphabeticus seu rudimenta latinae ac slavonicae linguae, vydaná v Trnave (1703) a v Košiciach (1763) Začatkowe latinskeho ze slovenského gazyku, ku ktery gsu wčyl znowu přidán některé modlidby z naučenj Wyry krestiánskeg.

Pozornosť si zaslúžia vynikajúci profesori – zväčša jezuiti, ktorí vynikli vo viacerých odboroch spoločenských a prírodných vied. Ide o Samuela Timona (1675–1736), rodáka z Trenčianskej Turnej, nášho polyhistora, pedagóga a historika, ktorý pôsobil v rokoch 1712-1720 na Trnavskej, od roku 1721 na Košickej univerzite. Martin Palkovič (1606-1662), doktor filozofie, bol prvým profesorom a rektorom Trnavskej univerzity a od roku 1660 do smrti rektorom Košickej univerzity. Juraj Berzevici (1657–1708), rodák z Brezovice, bol filozofom, náboženským spisovateľom a učiteľom. Napísal viacero teologických a filozofických prác. Bol rektorom Košickej univerzity v rokoch 1702–1705. Juraj Sklenár (1744 – 1790), rodák zo Spišských Tomášoviec, bol významným historikom a pedagógom. Absolvoval Košickú univerzitu ako doktor filozofie. Po roku 1773 bol zástupcom riaditeľa na gymnáziu v Bratislave, kde učil aj Bernoláka. Najvýznamnejšie je jeho dielo Vetustissimus Magnae Moraviae situs (1784) o polohe Veľkej Moravy a takzvanom „zaujatí vlasti“ starými Maďarmi.

Michal Lipšic (1703–1766), filozof, matematik, hvezdár, autor prvej učebnice algebry v Uhorsku. Na Trnavskú univerzitu prišiel roku 1742 z Košíc, kde vydal dielo vysvetľujúce základy astronómie. František Borgia Kéri (1702–1768) bol fyzik, astronóm a historik. Bol rektorom Košickej univerzity v rokoch 1756–1759 a predtým i potom pôsobil v Trnave. Okrem prírodných vied sa venoval aj štúdiu byzantských a osmanských dejín.

V Košiciach študoval Karol Wagner (1732-1790), rodák zo Zborova, slovenský historik a vysokoškolský učiteľ, slovenský kazateľ v Pezinku, riaditeľ krajinského archívu v Bratislave, kustód univerzitnej knižnice. Patril k zakladateľom uhorskej diplomatiky, genealógie a heraldiky.

Do slovenských dejín patria aj naši rodáci v „cudzích službách“. Patrí medzi nich Móric Beňovský (1746-1786), rodák z Vrbového, dobrodruh, cestovateľ, spisovateľ, kráľ Madagaskaru. Major Ján Ladislav Polerecký (1748-1830) pochádzal zo slovenskej zemianskej rodiny z Turca. Nastúpil do husárskeho pluku ako 15-ročný a v roku 1774 sa stal kapitánom husárov. Osud ho v rámci francúzskeho expedičného zboru zavial v roku 1780 do USA, aby tu už ako major bojoval proti Angličanom vo vojne za nezávislosť, pričom sa spriatelil s Georgom Washingtonom, budúcim prezidentom USA. Patrí sem aj Michal Baluďanský (1769-1847), syn gréckokatolíckeho farára z Vyšnej Oľšavy pri Stropkove. V rokoch 1783–1785 študoval na Kráľovskej akadémii v Košiciach. Titul doktor práv získal v roku 1796 na peštianskej univerzite, kde od roku 1802 bol dekanom právnickej fakulty. Na pozvanie cára Alexandra I. odišiel v roku 1804 spolu s manželkou a synom do Petrohradu. Tu bol vychovávateľom dvoch synov cára Alexandra I. a bol prvým rektorom univerzity v Petrohrade v rokoch 1819–1821.

Spolunažívanie viacerých národov monarchie narušila násilná snaha Maďarov o pomaďarčenie ostatných, ktorej ostne sa prejavili v roku revolúcií 1848. V tom roku však vznikol aj prvý politický program Slovákov, Žiadosti slovenského národa a Slovenská národná rada. Ľudovít Štúr dokonca 19. septembra 1848 vyhlásil prvý raz v našich novodobých dejinách slovenskú nezávislosť. V štúrovskom hnutí pôsobili aj katolícki vzdelanci, Andrej Radlinský, Martin Čulen a iní.

Odvtedy, tak ako sa stupňoval tlak Maďarov, vzrastal aj záujem Slovákov o svojbytnosť. Slovenské ambície potvrdila Matica slovenská, ktorú povolil cisár František Jozef a vznikla 4. augusta 1863. V matičnom období sa významne angažoval biskup Štefan Moyses, Jozef Kozáček, František V. Sasinek, Gerometa a iní. Zladeniu bernolákovčiny so štúrovčinou došlo na katolíckej fare v Čachticiach v roku 1847 a jej výsledná podoba bola dielom Michala Hodžu a Martina Hattalu.

Po zrušení gymnázií, aj katolíckeho v Kláštore pod Znievom, ako aj Matice v roku 1875, pokračoval v plnení jej úloh najmä v publikačnej oblasti Spolok sv. Vojtecha, založený v roku 1870.

Maďarizačné násilie vyvrcholilo smrťou pätnástich Slovákov v Černovej v roku 1907, ktorí chceli, aby im kostol vysvätil ich rodák Andrej Hlinka. Ružomberského farára Andreja Hlinku uväznili a pápež rozhodol o jeho oslobodení 14. marca 1910. Práve Hlinka vyzval váhajúcich Slovákov k aktivite v lete 1918: „Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo, musíme sa rozísť.“ A iný katolícky kňaz Ferdiš Juriga oznámil uhorskému snemu 18. októbra 1918 za búrlivého nepokoja, že Slovensko nechce byť naďalej súčasťou Uhorska.