Do slovenských dejín však zase raz zasiahli Nemci. Adolf Hitler urýchlil slovenské štátoprávne ambície tlakom na slovenské osamostatnenie sa.

14. marca 1939 o 12. hodine a siedmej minúte vyhlásil Slovenský snem ústami Martina Sokola Slovenský štát, ktorý bol od prijatia ústavy 21. júla Slovenskou republikou.

V ťažkých časoch tlaku Nemecka a ambícií Maďarska, ktoré už 23. marca vyvolalo Malú vojnu a obsadilo ďalšiu časť Slovenska, sa štátnym predstaviteľom na čele s prezidentom Jozefom Tisom, katolíckym kňazom, podarilo udržať na tie časy veľkú mieru nezávislosti. Podľa Žida Eugena Löbla „bolo malým zázrakom, čo vedeli Slováci v tomto mocenskom Hitlerovom ohrození vyťažiť pre seba. Dokázali tým svoju vyspelosť.“

V časoch, keď pod nemeckým tlakom celá Európa obmedzovala ľudské práva najmä Židom, dokázal slovenský prezident udeľovať týmto nevinným ľuďom výnimky. Pri prvom podozrení o ich neblahom osude, Slovensko ako jediný štát prestalo s ich vyvážaním do koncentračných táborov na území Poľska. Na ich záchranu boli zriadené tzv. pracovné tábory v Novákoch, Seredi a vo Vyhniach.

Po letných aktivitách partizánov obsadili Slovensko nemecké vojská, a tak na konci augusta 1944 vypuklo povstanie v Banskej Bystrici. A na Slovensko predsa len prišla vojna, ktorej sa predstavitelia štátu chceli vyhnúť.