Po skončení prvej svetovej vojny v roku 1918 aj vďaka úsiliu amerických Slovákov, ktorí tam odišli pred národným i sociálnym útlakom, aj vďaka legionárom, ktorých zorganizoval Milan Rastislav Štefánik, sa na mape Európy objavilo Slovensko, ako súčasť nového štátu Česko-Slovenska. Tak – so spojovníkom - sa tento štát uvádzal v dokumentoch trianonských rokovaní, i na poštových známkach.

Podľa dohovorov Slovákov a Čechov v Amerike, malo byť Česko-Slovensko štátom dvoch rovnoprávnych národov.

Dôležitým dokumentom bola Clevelandská dohoda, prvý dokument o spoločnom postupe Čechov a Slovákov v boji za národné oslobodenie, ktorú po niekoľkomesačnom vyjednávaní podpísali 22. októbra 1915 v Clevelande zástupcovia Slovenskej ligy v Amerike a Českého národného združenia. Bol v nej zakotvený federatívny princíp vzťahov medzi Slovákmi a Čechmi.

Tridsiateho mája 1918 ju nahradila Pittsburská dohoda, ktorú v americkom Pittsburgu podpísali zástupcovia Slovenskej ligy v Amerike, Českého národného združenia a Zväzu českých katolíkov s Tomášom G. Masarykom, ktorý text sformuloval v rámci svojej návštevy USA. Hovorila o spojení Slovákov a Čechov v samostatnom štáte, v ktorom malo mať Slovensko vlastnú administratívu a snem. Zo slovenského hľadiska znamenala ústup od hlavných požiadaviek Clevelandskej dohody, zaručovala však Slovákom širokú samosprávu a slovenčinu ako úradný jazyk na školách, v úradoch a vo verejnom živote.

Zlomovým dátumom bol 4. jún 1920, keď Maďari napriek veľkej nevôli museli podpísať Trianonskú mierovú zmluvu. Vtedy po 846 rokoch sa obnovili južné hranice Slovenska.

Čoskoro sa ukázalo, že Československo bolo štátom českým. Ak v časoch Uhorska mali Slováci posilniť maďarské „telo“, po roku 1918 mali byť pohltení do jednotného československého národa. Ústavou z 29. februára 1920 zrušili spojovník v názve štátu, následne búrali slovenský priemysel. A desaťtisíce Slovákov nanovo odchádzali hľadať živobytie do sveta.

V nepokojných časoch, keď sa rúcal systém spolunažívania dohodnutý vo Versailles po prvej svetovej vojne, vyhlásili Slováci 6. októbra 1938 v Žiline autonómiu. Naplnil sa sen autonomistov. Andrejovi Hlinkovi postačovala autonómia, chcel „samostatný, neodvislý, individuálny slovenský národ v rámci autonómie“.

Prirodzená túžba po svojbytnosti vyústila k vráteniu spojovníka do názvu štátu Česko-Slovensko po uzákonení slovenskej autonómie 22. novembra 1938.