Viching po úteku od Svätopluka v roku 891 isto poradil nemeckému panovníkovi Arnulfovi, aby si pozval na pomoc proti Slovenom ozbrojených kočovníkov, ktorým hovorili Turci, a ktorí boli predkami dnešných Maďarov. Stalo sa tak v roku 892. Aj keď v tom roku Frankovia ani s pomocou Turkov – Maďarov Svätopluka neporazili, čoskoro sa Maďari stali súčasťou našich dejín.

S Maďarmi sme žili takmer deväť storočí v spoločnom štáte a spolu sme odrážali nájazdy Tatárov, Turkov a iných drancovačov. Toto kráľovstvo sa volalo Regnum Marianum (do roku 1526), Uhorské kráľovstvo, Habsburská monarchia, Rakúsko-Uhorsko. Jeho prvý kráľ Štefan zaviedol ako úradnú reč latinčinu, ktorá pretrvala až do panovania Jozefa II., syna Márie Terézie. Vládli tu králi, z ktorých iba dvaja vedeli aj po maďarsky.

Vznikom Uhorska sme prišli o vlastné meno, ale aj o bane, ktoré ako Terra Baniensis poznal už Ptolemaios. V „Zlatej knihe baníckej“, ktorú vydali pri príležitosti návštev budúcich cisárov Jozefa a Leopolda v stredoslovenských banských mestách v roku 1766 sa uvádza: „Ako sa z archívov zistilo, objavili banskoštiavnické bane v 6. alebo začiatkom 7. storočia po slávnom narodení nášho Spasiteľa takzvaní Venedi, Sloveni, alebo Góti (v origináli: sogenannten Wenden, Slavos, oder Goten).“

Nemec Georgius Agricola (1490-1555) v knihe „De Re Metallica Libri XII“ (1556) uvádza, že banská činnosť v dnešnej Banskej Štiavnici, pomenovanej ako „Bana“, je dokázaná už v roku 745, v Kremnici v roku 770 a vo Zvolene v roku 795, naše najstaršie bane boli o 400 rokov staršie, ako najstaršie bane nemecké v mestách Goslar a Freiberg. Z toho teda vyplýva, že bane na našom území neotvorili Nemci, ale Slováci. Nemcov na naše územie pozývali ich sem uhorskí králi ako „hostí“. Uhorský štát slovenské bane „sprivatizoval“ a králi ich odovzdali „hosťom“ z Nemecka. Doma ostávalo len 10 percent výnosov.

Za Arpádovca Bela IV. (1235–1270) vpadli do Uhorska Tatári. V krvavej bitke pri rieke Slaná padlo 11. apríla 1241 na uhorskej strane viac ako 45-tisíc bojovníkov. Templári, ktorí pod vedením Jakuba de Mont Royal kryli kráľov ústup, padli do posledného muža. Belo IV. sa zachránil iba útekom cez Bratislavu (tu ho nakŕmili domáci Židia husami) na ostrovy v Jadranskom mori – do Trogiru.

Po náhlom odchode Tatárov začalo sa s výstavbou kamenných hradov, kráľ začal udeľovať výsady šľachte a pozýval „hostí“: prišli Nemci, ale aj Valasi, ktorým domáci vládcovia a aj cirkev poskytli osobitné práva, vrátane využívania vlastných právnych i hospodárskych inštitúcií.

Výmena dynastií po roku 1301 nebola „zamatová“. Spomedzi uchádzačov o trón po dlhom boji napokon v roku 1307 zvíťazil Karol Róbert (1301–1342), pravnuk kráľa Štefana V. (ten vládol v rokoch 1270–1272). Korunovali ho až trikrát, no o upevnenie svojej moci musel naďalej bojovať s oligarchami, ktorí aj vďaka „Zlatej bule“ kráľa Ondreja z roku 1222 ovládali Slovensko.

Najvýznamnejším z nich bol „pán Váhu a Tatier“ Matúš Čák Trenčiansky (1260–1321). Ten od roku 1299 mal v Trenčíne vlastný dvor s hodnostármi ako kráľ. Dvakrát ho pápež exkomunikoval, ale Karol Róbert ho vojensky nikdy neporazil.

Keď Čákovho spojenca Abu Omodeja v septembri 1311 zabili košickí mešťania, šiesti Abovi synovia ich zažalovali v nádeji, že kráľ rozhodne v ich prospech, lebo otec ako jeden z prvých prešiel už v roku 1304 do kráľovho tábora. Kráľ sa však postavil na stranu mesta. Vtedy sa Omodejovi synovia spojili s Matúšom Čákom a chystali odplatu.

Pätnásteho júna 1312 sa strhla bitka, označovaná za „bitku pri Rozhanovciach“, od čias Tatárov najkrvavejšia bitka s desaťtisícami ozbrojencov. V nej zradil a prešiel od Matúša Čáka na stranu Karola Róberta zvolenský župan Donč, najväčší podporovateľ budovania gotických stavieb na Slovensku. Čoskoro – aj keď nie pričinením magistra Donča – sa začalo s výstavbou najväčšej gotickej stavby nielen Slovenska, ale celého Uhorska, košického Dómu sv. Alžbety.

17. novembra 1328 rozhodol kráľ Karol Róbert o zriadení mincových komôr a o razbe mincí v Kremnici a v Smolníku. Vtedy založená mincovňa v Kremnici pracuje dodnes, je najstarším podnikom na celom svete. Tu sa od roku 1335 razili zlaté kremnické dukáty. Od druhej polovice 13. storočia do prvej polovice 14. storočia dosahovala ročná ťažba zlata na Slovensku v priemere dve tony, čo bolo 80 percent európskej produkcie.

Jeho syn, kráľ Ľudovít I. Veľký, ktorý zomrel v roku 1382 v Trnave, udelil rok predtým (1381) privilégium pre žilinských Slovákov. Jeho nástupcom bol zať, manžel dcéry Márie, Žigmund Luxemburský, ktorý za 37-tisíc kôp pražských grošov (čo bola suma veľká, bolo to šesť až sedem ton striebra) dal v roku 1412 Poľsku do zálohy trinásť spišských miest okolo Starej Ľubovne. Žigmundove rozhodnutie trvalo nasledujúcich 361 rokov, až do 18. septembra 1773, keď príslušnú dohodu o vrátení spišských miest odobril poľský kráľ Stanislav II. Poniatowski.

Žigmund bojoval s husitmi, ktorých cesty na Slovensko poeticky nazvali „spanilými jazdami“, ktoré neboli nič iné, ako rabovanie a drancovanie. Žigmund z vďaky za pomoc proti husitom udelil Bratislave mincové privilégiá, čo prinieslo mestu finančný výnos. Mincovňa mala sídlo v dnešnej Starej radnici.

Dôležitým dátumom v našich dejinách je 29. august 1526, keď v bitke pri Moháči zahynul kráľ Ľudovít II. a značnú časť Uhorska obsadili Turci. Od roku 1541 sa korunovačným mestom stala Bratislava a sídlom Ostrihomského arcibiskupstva sa od roku 1543 stala Trnava (do roku 1820).