Návštevník má vďaka výstave možnosť pozerať sa súčasne na dve udalosti - jednou je osmanská expanzia a druhou, samotná výstava.
Druhá udalosť je inšpirovaná z veľkej časti prvou a zo zvyšnej ďalšími, zahrnutými motívmi. Prvej udalosti ale nemožno prisúdiť inšpiráciu alebo závislosť na druhej - pre pohľad na jej podstatu preto treba viac prostriedkov ako ponúka výstava.
Jednou zo základných otázok medzi riadkami súčasného výkladu dejín je, pre čo sa v konflikte s Osmanskou ríšou rozhodovali vtedajšie európske mocnosti. Z hľadiska bezpečnosti - nepochybne pre vnútornú samostatnosť a stabilitu. Udalosť takých obrovských rozmerov ale nevyhnutne kladie otázku presahujúcu politický, kultúrny, vojenský alebo spoločenský kontext, otázku ktorá vyžaduje vyčerpávajúcu odpoveď v bytostnom rozmere, pre minulosť, súčasnosť, budúcnosť a na prvom mieste pre večnosť.
Rozhodovala sa vtedajšia Európa pre kresťanstvo, pre Krista? Chcela ostať verná Najsvätejšej Trojici? Osmanská expanzia bola predsa vedená pod celkom inou vlajkou, nezlučiteľnou s kresťanstvom a vedená s nárokom na vládu nad kresťanskou Európou. Význam kladnej odpovede si vtedajšie kresťanské monarchie prirodzene uvedomovali, hoci ani ich stanovisko si nemožno idealizovať keďže individuálne príklady neboli vždy nasmerované v prospech kresťanskej civilizácie.
Rovnaká otázka zostáva aj pre súčasného návštevníka výstavy, je nezmazateľná, pretože jej obsah siaha ďaleko za možnosti prostriedkov výmazu pamäte, zrozumiteľnosti alebo viditeľnosti. Je to otázka vlastnej, individuálnej aj spoločenskej existencie a v rôznych obmenách sa opakuje už od začiatku ľudských dejín. Ale na výstave možno vidieť či počuť uvažovanie, ktoré s výnimkou niektorých momentov neprejavuje presvedčenie o správnom rozhodnutí našich predkov.
Motívy usporiadania výstavy čiastočne ilustrujú reakcie mienkotvorných médií, ktoré sa dlhodobo neskrývane stavajú proti kresťanskej orientácii Slovenska (https://kultura.sme.sk/c/23417595/latku-z-turbanu-nosil-knaz-cabraka-z-konskeho-postroja-posluzila-v-synagoge-osmani-priniesli-do-uhorska-viac-nez-len-kavu.html). S nadšením zveličujú pozitívny dopad osmanskej prítomnosti na našu kultúru a zosmiešňujú prejavy traumy zo skúsenosti s brutalitou Osmanov.
Z výstavy môže návštevník nadobnúť dojem, že v období 16. a 17. storočia sa na Slovensku, v Uhorsku vlastne nič zvláštne nestalo. Alebo, stalo sa niečo čo nás skôr obohatilo. Mnohé negatívne skutočnosti sa ani na výstave nedajú nijako zakryť a treba uznať že kurátori a ostatní autori výklad niektorých faktov poňali historicky a umelecky zaujímavo. Avšak, napriek deklarovanej špecializácii výstavy na kultúrnu rovinu, tak závažná téma postráda nutný objektívny rozmer interpretácie. Neľudskosť, brutalita, krutosť pod úroveň zvierat, svetovládne ambície násilne šírené v mene diabolskej modloslužby nie je možné vyvážiť krásnymi výšivkami, remeselnou zručnosťou, úrovňou vojenskej techniky či architektúry alebo svetlými momentami diplomacie. Ani zvláštnym pojmom “vnútorný domáci konflikt". Výstava sa javí skôr hlasom osmanských remeselníkov ako hlasom obetí, ktoré si aspoň občas určite zaslúžia vypočutie. Naopak, nepríjemné hlasy dostávajú skrze výstavu lekciu z propagandy - komentár k reštaurovaniu jednej zo zachovaných olejomalieb suverénne vyhlasuje, že niektoré výtvarné diela sú iba nástrojom Cirkvi na ohlupovanie svojich veriacich, nereprezentujú skutočnosť, len zhmotňujú vymyslené predstavy ktoré majú poškodiť povesti osmanských zločincov. Je tiež zaujímavé, že tzv. kultúrna výmena je tu zobrazená pomerne jednostranne, keďže chýbajú postrehy k vplyvu kresťanskej civilizácie na formovanie osmanskej ríše.
SNG jednoducho prináša “obraz”. Spochybňuje obraz niektorých olejomalieb, prózy, piesní, tradovania, ľudovej tvorby aj oficiálnych dokumentov a proti nemu stavia svoj obraz “osmanskej prítomnosti”. Bez bližšieho pohľadu na rozdiely v interpretácii významových vrstiev obrazu, rôznych vyjadrovacích prostriedkov, ale s priznaním nevyhnutnosti výpovede základnej informácie, reprezentujúcej pravdu - ponukou vlastného obrazu pravdy.
Výstava vzbudzuje ďalšiu otázku - prečo sa vôbec verejnosti ponúka postoj v určitej miere ospravedlňujúci osmanskú expanziu? Samozrejme, sloboda prejavu je z času na čas aspoň pre väčšinu obyvateľov Slovenska jeho ústavou garantovaná, čo sa oprávnene aj v tomto prípade využíva. Nie je preto SNG povinná prezentovať stanovisko obhajujúce kresťanstvo, hoci kresťanstvo je pre existenciu a budúcnosť Slovenska kľúčové a nevyhnutné. Ale toto presvedčenie sa vynucovať nedá - ak to nepochopí dospelý človek samostatne, určite to nepochopí pod tlakom zvon. SNG vyslovene nepropaguje ani osmanské stanovisko, iba tak jemne relativizuje. Spochybňuje uhorskú, slovenskú, európsku reakciu na moslimskú expanziu, no pod týmto povrchom spochybňuje samo kresťanstvo. Spochybňuje Cirkev, Krista.
Možno je účelom výstavy vytvoriť iba trhlinu do pevného múru kresťanského, katolíckeho svetonázoru ktorý občas prekáža niektorým kultúrnym tokom peňazí. Možno sú dôvody čisto pragmatické - odborne realizovať projekt, ktorý je do značnej miery závislý na deklarácii korektnosti voči islamu, multikulturalizmu, migračnej politike. Inak nepríde dotácia, nebude na mzdy.
Iným vysvetlením motivácie je cieľavedomá aplikácia protislovenských a protikresťanských ideologických nástrojov. Ospravedlnená zámenou pojmov, ponukou „sváru” namiesto tragédie. Možno dočasnou výmenou Turkov za Osmanov.
Akokoľvek, výstava vzbudzuje okrem nepodstatných aj podstatné otázky. Chce súčasné Slovensko, súčasná Európa ostať vo vernosti Kristovi, Najsvätejšej Trojici?
Ak nie, naša existencia sa končí. Na chvíľu môže zažiariť radosť zo zjednocovania aj protichodných názorov tzv. náboženstiev, ale práve vo fáze kedy budú zdanlivo povýšené na rovnakú úroveň bez dominancie povýšenia Krista, táto pekná konštrukcia sa jednoducho rozpadne.
Ak áno, k rozhodnutiu je nutné pridať aktívne úsilie naviac, smerom k nášmu jedinému cieľu, k Najsvätejšej Trojici, k Jednému Bohu.
ozSK/Jozef Javorka