Mgr. Miroslav Vetrík

AKÚ KULTÚRU ODOVZDÁME MY NASLEDUJÚCEJ  GENERÁCII?

Naučíme naše deti nám odovzdanú kultúru zveľaďovať? Zatvorenými školami sa dopúšťame veľkej krivdy na našich deťoch. O tomto dôležitom poslaní písal i prof. Ladislav Hanus:

„Nijaká generácia nezačína od samého začiatku, iba pokračuje. Prijala, čo sa jej sprostredkovalo: celú kultúrnu tradíciu predošlého času, prítomnú podobu tohto duchovného majetku.

Nastupujúca generácia tu na prijaté nadväzuje. Osvojuje si ho. Aj jej sa ono stáva záväznou normou, životným poriadkom. Nadväzuje, ale aj ďalej zveľaďuje. Aj ona plní svoju generačnú úlohu, svoj čas a dobu myšlienkovo spracovať, umelecky stvárniť, dobu zduchovniť, vtlačiť jej pečať svojej „humanitas.“

Narodil sa 26.2.1907 v Liptovskom sv. Mikuláši. Po ročnom pobyte v seminári ho biskup Ján Vojtaššák poslal na štúdiá do Innsbrucku. Za kňaza bol vysvätený v r. 1932. Jeho prvou kaplánkou boli Spišské Vlachy, po roku Spišská Nová Ves. V roku 1935 sa stal kaplánom u Andreja Hlinku v Ružomberku, odkiaľ ho r. 1938 povolal biskup Vojtaššák do spišského seminára prednášať mravouku a sakrálne umenie. V roku 1943 ho Vojtaššák poslal za ministrom vnútra Machom s listom, aby boli zastavené transporty Židov, čo sa aj podarilo. V tom istom roku 1943 uprostred vojny vyšlo jeho prvotné dielo: Rozprava o kultúrnosti.

Spišskú kapitolu vojna zasiahla až koncom r. 1944. Nemecké vojsko si tam spravilo poľný lazaret. V posluchárňach bola ambulancia a operačné sály. Aj napriek tomu zimný semester pokračoval. Pred Vianocami 1944 bombardovali Prešov, ranených Nemcov vozili na Kapitulu. Lazaret bol plný. Na Tri krále pochovali rektora seminára Ferka Skyčáka, ktorý vzbudil u Hanusa záujem o krásu. Kapitula bola oslobodená bez výstrelu. Krátko po vojne Hanus založil v Liptovskom Hrádku s básnikom Jankom Silanom kultúrnu revue Verbum.

Po vojne prenasledovanie katolíkov komunistami pokračovalo. 5. mája 1945 zatkli biskupa Vojtaššáka a bez konkrétnej obžaloby ho internovali najprv v Štiavniku a potom v štátnej väznici v Bratislave až do 30. novembra 1945. V rokoch 1945-1947 komunisti využili inštitút Národných a ľudových súdov, aby trestne stíhali čelných predstaviteľov prvej Slovenskej republiky, ktorí boli z drvivej väčšiny katolíci. Takýmto spôsobom chceli zraziť na kolená slovenský katolicizmus. Do 31. januára 1946 bolo obžalovaných 100.276 osôb. Podľa hlavného žalobcu Rašlu, konečná bilancia fungovania Národného súdu v Bratislave a 77 okresných ľudových súdov na Slovensku k 31. decembru 1947: 11.945 rozsudkov týkajúcich sa 20.550 obvinených, z ktorých bolo odsúdených 8.058 osôb. Trest smrti bol uložený u 65 osôb, z ktorých 29 bolo popravených do konca roka 1947. (Norimberský súd odsúdil na trest smrti 12 najvyšších nacistických exponentov).

Potom sa komunisti zamerali na biskupské úrady, ktoré 20. júna 1948 obsadili štátni zmocnenci.

V týchto časoch udavačov biskup Vojaššák tajne svätil študentov teológie z vyšších ročníkov. (Medzi iným aj Michala Pačnára, ktorý ma v roku 1975 pokrstil). V noci z 13. na 14. apríla 1950 boli internovaní rehoľníci mužských rádov. 28. apríla 1950 bola zrušená grécko-katolícka cirkev. 15. septembra 1950 bol opäť zatknutý biskup Vojtaššák s ostatnými biskupmi a 10. januára 1951 boli postavení pred súd. Bolo otázkou času, kedy štátne orgány zatknú i Hanusa, pretože z poverenia Vojtaššáka vykonával funkciu vicerektora kňazského seminára.

V roku 1951 zatvorili seminár na Spišskej Kapitule a do Učiteľského ústavu sa v septembri nasťahoval Robotnícky maturitný kurz. Hanus sa ocitol bez strechy nad hlavou. Odišiel do Svätej Mary (obec pri Liptovskom Mikuláši, podľa ktorej pomenovali vodnú priehradu Liptovskú Maru) ku svojmu priateľovi farárovi Albertovi Kontíkovi. Príslušníci Štb ho prišli zatknúť, lenže pomýlili si ho s Kotníkom, ktorý ho stihol varovať. Hanus sa rok skrýval na Kysuciach. V septembri 1952 ho agenti ŠtB našli a previezli do Prahy, kde takmer dva roky strávil na samotke. Prokurátor ho obžaloval, že „...jako vicerektor spišského semináře přijal bez souhlasu státních orgánů od biskupa Vojtaššáka v souvislosti se svou protistátní činností funkci tajného rektora ústavu a tak se připojil k rozvratné agentuře Vatikánu na území Československé republiky.“

12.-15. októbra 1954 bol Najvyšším súdom v Prahe v procese MUDr. Rudolf Šesták a spol bola odsúdená skupina katolíckych intelektuálov k vysokým trestom odňatia slobody a prepadnutiu majetku. Päť lekárov: Rudolf Šesták, Ján Puobiš, Pavol Eichler, Anton Neuwirth, Ivan Porázik, päť kňazov Dominik Bartosiewicz, Juraj Jendželovský, Vojtech Jenčík, Ladislav Hanus, Martin Konopa a dvaja katolícki laici Ing. Juraj Žalobín a Júlia Baníková. Hanus bol odsúdený na 16 rokov odňatia slobody.

Príslušníci ŠtB uplatňovali v päťdesiatych rokoch vyšetrovacie metódy najhrubšieho psychického a fyzického nátlaku, aby obvinení podpísali vykonštruovaný a vyfabulovaný obsah svojej výpovede, na základe ktorého boli obvinení odsúdení na dlhoročné tresty.

Po vynesení rozsudku Hanus nastúpil na výkon trestu do jáchymovských baní, kde väzni v guľových mlynoch mleli vyťaženú horninu, hlušina sa odplavovala a získavala sa čistá „smolka“, radioaktívny smolinec, ktorý sa nakladal na nákladné vlaky a odvážal do Sovietskeho zväzu. Z Jáchymova ho premiestnili do väzenia Valdice u Jičína. Prepustený bol až v roku 1965. Krátko nato sa presťahoval do Bratislavy, kde v Dúbravke v závode Technické sklo pracoval ako kurič. V kotolni pracovali piati kňazi a preto ich pracovisko nazývali svätá kotolňa. V Bratislave sa po rokoch stretol so svojím priateľom Jozefom Kútnikom-Šmalovom, literárnym kritikom a spolu navštevujú Pavla Straussa v Nitre, kde sa zoznámil s hercom Gustávom Valachom.

V Bratislave v kotolni dokončil svoju knihu Princíp pluralizmu, kde pojednáva o období netolerantnosti, totality s veľmi obmedzenou slobodou, ktorá neumožňovala dialóg medzi občanmi a predstaviteľmi moci. Obhajuje pluralitný systém, avšak upozorňuje, že pluralitná demokracia neznamená slobodu vo všetkom. Sloboda sa musí viazať na etické normy. Vrcholným filozofickým dielom Ladislava Hanusa je monografia Človek a kultúra, v ktorej objasňuje ľudskú podstatu kultúry ako prostriedku sebadotvorenia človeka. Až keď nechá jednotlivec spätne na seba pôsobiť kultúru, stáva sa dejinotvorným prvkom, spolupôsobí na procese humanizácie a spiritualizácie sveta.

V roku 1968 bolo Hanusovi umožnené vrátiť sa do pastorácie. Najprv pôsobil šesť rokov na Liptove v Kvačanoch, ktoré boli neďaleko Sliačov, kde pôsobil ako farár jeho veľký priateľ Jozef Kútnik-Šmálov. Sliače boli v tom čase centrom kultúrno-spoločenského pohybu. (V roku 1976 pôsobil v Sliačoch ako kaplán aj môj strýko Rudolf Vetrík). Potom bol Hanus preložený do liptovskej obce Hybe, kde pôsobil 10 rokov. Ešte v roku 1987 bol podmienečne odsúdený za marenie dozoru nad cirkvami na dva roky, pretože pomáhal pri spoločných spovediach.

Posledné roky života Ladislav Hanus strávil v rodine Olejníkových v Ružomberku, kde zomrel 7. marca 1994. 

Miroslav Vetrík

PRVÍ TRAJA SLOVENSKÍ BISKUPI VYSVÄTENÍ V NITRE 13.2.1921: Mons. Karol Kmeťko (12.12.1875 – 22.12.1948) - biskup pre nitriansku diecézu.

Narodil v rodine obecného notára v Dolných Držkovciach, kde navštevoval základnú školu. Pochádzal z početnej rodiny, jeden brat bol kňazom, jedna sestra rehoľníčkou. 8-ročné gymnaziálne štúdium absolvoval na piaristickom gymnáziu v Nitre (1887-1895) a ako výborného študenta ho odporučili na štúdium teológie do Budapešti (1895-1899). Za kňaza bol vysvätený 2.júla 1899 v Nitre. V roku 1906 získal doktorát teológie.

Desať rokov pôsobil ako kaplán v duchovnej správe: v Bošáci (1899), Bolešove, Hornej Súči, Divine (1900), Riečnici, Novej Bystrici (1902), Kysuckom Novom Meste (1904). Bol dočasným správcom farnosti v Brodne (1909), Kysuckom Novom Meste (1910), Považskej Bystrici, farárom v Tepličke nad Váhom (1910-1920). Pôsobil ako cirkevný cenzor kníh (1915), najmä slovenských tlačí.

Verejne začal vystupovať v r. 1908. Zdôrazňoval sociálnu spravodlivosť a zlepšovanie sociálnych pomerov veriacich, prednášal, písal do slovenských časopisov, vydával po slovensky drobné poučné spisy, udržiaval styky so slovenskými národovcami. Bol jedným z 8 katolíckych kňazov, ktorí 30. októbra 1918 podpísali Martinskú deklaráciu. Vtedy sa stal i poslancom Revolučného národného zhromaždenia a spoluzakladateľom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany; Na začiatku 20-tych rokov stál na čele slovenských katolíckych poslancov. Pápež Benedikt XV. ho v r. 1920 vymenoval za nitrianskeho biskupa; biskupskú vysviacku prijal v Nitre 13. februára 1921 spolu s Mariánom Blahom a Jánom Vojtaššákom. Po biskupskej vysviacke z veľkej politiky odišiel. Poslaneckého mandátu v parlamente v Prahe sa vzdal 15. januára 1922. Hoci na začiatku stál pri zrode Slovenskej ľudovej strany, postupne sa však stal sympatizantom Československej strany lidovej.

Po vzniku Slovenskej republiky slovenskí katolícki biskupi 24. októbra 1939 vydali pastiersky list, v ktorom zaujali svoj oficiálny postoj k samostatnej Slovenskej republike. Zdôraznili, že štátna samostatnosť je veľký dar Boží, za ktorý treba „vzdávať vďaky Pánu Bohu, ale aj všemožne udržovať a zveľaďovať tento drahý dar Boží: našu Slovenskú republiku“. Konštatovali, že „krátka, len niekoľkomesačná minulosť slobodného slovenského štátu dokázala však jasne, že slovenský národ je štátotvorný. Ponechaný sám na seba vládal si usporiadať administratívu, školstvo, dopravu, armádu, zásobovanie, pravosúdie a celú štátnu organizáciu tak, že kým veľké národy aj teraz zápasia s tisícimi ťažkosťami a núdzami, v štáte slovenskom plynie život riadnym tokom, a ak sa kde-tu javí nejaká ťažkosť aj u nás, rýchlymi opatreniami je čoskoro odstránená. A pôjde to vždy lepšie a lepšie. Veď sme národom zdravým, mravne zachovalým“. Pripomenuli najmä slovenskej inteligencii jej dôležité úlohy a zodpovednosti, poukázali na nenahraditeľnú hodnotu rodiny, na jej spoluprácu so štátom na poli výchovy mládeže a na potrebu preniknutia kresťanských zásad tak do súkromného, ako aj do verejného života. Na záver zdôraznili svoj optimistický náhľad, založený na nádeji v nadprirodzenú Božiu pomoc. „Temer z ničoho, nad všetko očakávanie, mimoriadnou Božou milosťou povstal slovenský štát. V tom Bohu, ktorý nám ho dal, v Ňom skladáme svoju pevnú nádej, že tento náš štát dobudujeme, udržíme a v ňom pokojný, blažený a krásny život zaistíme každému občanovi, ktorý je dobrej vôle a ochotný je spolu s nami žiť v svornosti a podľa príkazov kresťanských. V tejto nádeji vítame Slovenskú republiku. V tejto nádeji sa modlíme za ňu každý deň a staviame ju pod ochranu Trojjediného Večného Boha, u ktorého nech oroduje za ňu Patrónka Slovenska Sedembolestná Panna Mária, naši svätí patróni Cyril a Metod, Andrej a Beňadik i blahoslavení mučeníci košickí.“ Pastiersky list podpísali všetci slovenskí biskupi: M. Blaha, K. Kmeťko, J. Vojtaššák, P. Jantausch, J. Čársky, P. Gojdič, M. Buzalka a A. Škrábik.

Po presadení rasistického židovského kódexu Vojtechom Tukom vo vláde (9.9.1941) mal Jozef Tiso úmysel vzdať sa funkcie prezidenta. Za biskupom Dr. Kmeťkom prišli traja židovskí rabíni – Frieder z Nového Mesta nad Váhom, Unger a Schweiger z Nitry a za prítomnosti generálneho vikára dr. E. Nécseyho ho žiadali, aby apeloval na prezidenta, aby neodstupoval, pretože by na prezidentské kreslo nastúpil Tuka, čo by znamenalo veľké nešťastie pre Židov. Prezident Tiso aj na naliehanie biskupa Kmeťka neodstúpil.

20. mája 1944 Pápež Pius XII. vymenoval biskupa Karola Kmeťka za arcibiskupa. Prvým gratulantom v ten deň v sobotu na nitrianskom hrade bol prezident Jozef Tiso.

6. januára 1947 Arcibiskup Kmeťko bol pozvaný ako svedok na výsluch v procese s Dr. Tisom. Predseda senátu Dr. Daxner počítal s tým, že Kmeťko, ktorý mal s Tisom ako s predstaviteľom ľudáctva v minulosti spory, ho nebude šetriť. Stal sa však opak a už po úvodnej otázke predsedu, či pozná obžalovaného Tisu, svedok pristúpil k Tisovi, objal ho a povedal „akoby som ho nepoznal, je to môj brat v Kristu!“ To predsedu senátu natoľko rozčúlilo, že sa sotva ovládol. Celá Kmeťková výpoveď vyznela dôsledne v prospech Tisu.

Štátny žalobca Dr. Juraj Šujan sa pýtal Kmeťku: Žiadali ste Vatikán o pomoc pre dr. Jozefa Tisu, aby nebol súdený? Nie, aby nebol súdený, ale aby nebol odsúdený na smrť. To je veľký rozdiel (...) to sme žiadali a to priznávam, lebo by nás mohol celý národ odsúdiť, a obzvlášť mňa, ktorý som jeho duchovným otcom a vôbec sa naň neobzriem. To bola (sic!) po Svätoplukovi druhá hlava štátu (...) Máte vedomosti o tom, že prostredníctvom úradu vašej diecézy bolo vybavených viac výnimiek Židom? Dr. Kmeťko: Áno, vždy sme to robili prostredníctvom istého profesora teológie. Dr. Žabkay: Ktorý to bol? Odpoveď: Dr. Ivan Murín (osobný tajomník prezidenta).

22. decembra 1948 arcibiskup Kmeťko zomrel. Bol pochovaný v nitrianskej katedrále v biskupskej krypte. 27. decembra 1948 Rabín Eliáš Katz v kondolenčnom vyjadrení napísal: Nitrianske židovstvo nikdy nezabudne na plnenie príkazu lásky k blížnemu, ktorý prejavovala Jeho Excelencia počas celého plodného života (...) i počas perzekúcií. Dr. Karol Kmeťko sa ujímal obetavo prenasledovaných väznených.

Miroslav Vetrík

PRVÍ TRAJA SLOVENSKÍ BISKUPI VYSVÄTENÍ V NITRE 13.2.1921: Mons. MARIÁN BLAHA – (1.7.1869 Liprovský Hrádok - 21.8.1943 Svätý Kríž nad Hronom) - biskup pre banskobystrickú diecézu.

Narodil sa 10. júla 1869 a pokrstený bol o dva dni neskôr ako Jakub Marian. Jeho pôvodné meno bolo Blcha. Bol synom richtára a čižmárskeho majstra-obuvnika Michala Blchu. Základnú školu vychodil v Liptovskom Hrádku, gymnázium v Levoči, kde aj zmaturoval. Za kňaza študoval na Spišskej Kapitule, kde 29. júna 1892 bol vysvätený za kňaza.

Hneď po vysviacke bol od 1. júla 1892 kaplánom v Ždiari, od 29. júna 1893 v Nižných Ružbachoch a od 30. novembra 1895 ako kaplán a katechéta v Kežmarku. Od 27. Janára 1899 pôsobil ako vychovávateľ v rodine kniežat Zámoyských v Krakove. Od 20. septembra 1901 bol kaplánom v Čimhovej, neskôr od 7. Novembra 1903 v Hubovej (Gombáši), od novembra 1904 v Spišskej Kapitule a od 30. Júna 1907 v Spišských Vlachoch. V rokoch 1907 – 1913 opäť pôsobil ako vychovávateľ Zamoyských. V tomto svojom postavení často cestoval do cudziny. Ovládal niekoľko jazykov: nemecky, francúzsky, poľsky a maďarsky. V roku 1908 dostal vyznačenie pápežský komorník, ktoré mu vybavil gróf Zamoyski za jeho svedomité práce. Popri svojich povinnostiach využil Blaha možnosť ďalšieho vzdelávania na Jagelovskej univerzite v Krakove a v Louvaine v Belgicku.

V roku 1912 ho na valnom zhromaždení Spolku sv. Vojtecha zvolili za hlavného tajomníka s tým, že bude trvale bývať v Spolku, lenže kvôli jeho zvoleniu zaviedli proti SSV vyšetrovanie. Prezieravý správca SSV Martin Kollár napísal Blahovi, aby neprišiel do Spolku skôr, kým sa vyšetrovanie neskončí. A tak nastúpil do nového úradu až v roku 1913 a viedol ho i počas prvej svetovej vojny až do roku 1919. V neprajných dobách pre SSV bol aj dušpastiersky činný, zvlášť ako kazateľ a spovedník ranených a chorých vojakov.

Po vzniku Československa bol poslaný ako človek s európskym rozhľadom a znalosťou rečí do Paríža na mierovú konferenciu. Pracoval i v komisii na urovnanie sporu medzi Tureckom a susednými balkánskymi štátmi. 24. septembra 1919 bol menovaný za plebiscitného komisára pre Horný Spiš a Oravu v záležitosti územných sporov medzi Poľskom a ČSR. Viackrát na toto územie priviedol zahraničnú medzinárodnú komisiu, aby ukázal, že Orava a Spiš sú osídlené vo veľkej miere Slovákmi. Keď pražská vláda za Tešínsko prepustila Horný Spiš a Oravu Poľsku, odstúpil z funkcie plebiscitného komisára.

V rokoch 1919-1920 bol kapitulným vikárom Spišského biskupstva. Na toto miesto nastúpil po smrti Štefana Mišíka, ktorý zomrel v júli 1919. Funkciu kapitulného vikára zastával od 4. augusta 1919.

Dôležitá bola aj jeho návšteva vo Vatikáne s cieľom nadviazať diplomatické styky medzi Československom a Vatikánom.

Marián Blaha bol spoluzakladateľom Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany a podporoval jej ideový smer a politiku. V čase, keď bol Hlinka zatknutý, obžalovaný z velezrady a väznený, neváhal a obhajoval ho vo Viedni na cisárskom dvore i v Ríme vo Vatikáne.

13. novembra 1920 ho pápež Benedikt XV. vymenoval za banskobystrického bikupa. Slávnostná vysviacka sa uskutočnila 13. februára 1921 v Nitre. Za biskupa spolu s Karolom Kmeťkom a Jánom Vojtaššákom ho vysvätil apoštolský nuncius Klement Micara. Ako najstarší sa stal seniorom nového slovenského biskupského zboru. Intronizovaný do svojho úradu bol 1. marca 1921 v banskobystrickej katedrále. Za svoje biskupské heslo si zvolil „Mites possidebunt terram“ (Tichí budú vládnuť zemou).

Od začiatku vo svojom biskupskom úrade sa usiloval znovu obnoviť seminár a bohoslovecké biskupské lýceum, čo sa mu v októbri 1924 aj podarilo. Zaviedol mesačné rekolekcie kléru. Založil náboženský týždenník „Náš Priateľ“, ktorý sa rozširoval v diecéze nákladom 18.000 – 20.000 exemplárov. Na výchovu kléru vydal takmer 2 mil. Kčs. Pod jeho dohľadom bolo postavených 17 nových kostolov. Opravených alebo zväčšených bolo 106 kostolov. Podporil výstavbu nových katolíckych škôl nákladom 19.910.000 Kčs, ako aj gymnázium v Kláštore pod Znievom, katolícku meštianku v Handlovej. Pre výchovu mládeže a pre siroty založil vo Zvolene „Marianum“ a v Banskej Bystrici „Vincentinum“. Do diecézy priviedol rehoľné kongregácie: školských bratov, pallotínov, redemptoristov a jezuitov.

Marián Blaha popri biskupskej službe zastával aj ďalšie významné funkcie. Od roku 1921 bol predsedom Spolku slovenských umelcov, predsedom Muzeálnej spoločnosti a predsedom Slovenského ústavu pri sekcii výskumu Slovenska a Podkarpatskej Rusi. V rokoch 1925 – 1943 bol predsedom Matice slovenskej a predsedom Literárnovedeckého odboru Spolku sv. Vojtecha.

V roku 1926 sa zúčastnil na Eucharistickom kongrese v Chicagu. Pri tej príležitosti navštívil v Amerike mnohé kraje, kde žili Slováci, aby ich povzbudil a posilnil v národnom povedomí. V roku 1930 navštívil Palestínu a v roku 1938 sa zúčastnil na Eucharistickom kongrese v Budapešti.

Svätá stolica mu udelila vyznamenanie „Veliteľ rtierov Božieho hrobu“.

Na sklonku života dlhšie chorľavel. Jeho choroba trvala bezmála dva roky a biskupov stav bol od počiatku beznádejný. Pod jeho chorobu sa podpísala aj pracovná vyťaženosť. Biskup cítiac nedostatok síl, prosil Svätého otca o pomocníka, ktorého dostal v osobe J. E. biskupa Msgr. Dr. Andreja Škrábika, ktorý prišiel do diecézy ako biskup – koadjútor. V júli 1941 v diecéznom obežníku privítal Blaha svojho pomocného biskupa a krátko nato mu odovzdal vedenie banskobystrickej diecézy. Ako staručký arcipastier sa úplne utiahol do kaštieľa vo Svätom Kríži nad Hronom (dnes Žiar nad Hronom), kde prežil v ústrani, v utiahnutosti a tichosti v modlitbe. Stretával sa len s so svojím koadjutorom a kňazmi, ktorí pracovali v jeho bezprostrednej blízkosti. Pokiaľ mu sily postačovali, slúžil sv. omše. 29. júna 1942 oslávil 50-ročné kňazské jubileum.

21. augusta 1943 o 22.45 zomrel vo svojom biskupskom sídle vo Svätom Kríži nad Hronom. Posledná rozlúčka sa konala 24. augusta1943. Prišli sa s ním rozlúčiť i členovia vlády, vysokí cirkevní hodnostári, mnohé osobnosti verejného i kultúrneho života a niekoľko tisíc obyvateľov Pohronia. Miestom jeho posledného odpočinku je cirkevná kostoná hrobka v kostole sv. Kríža v Žiari nad Hronom.

Mgr. Miroslav Vetrík

PRVÍ TRAJA SLOVENSKÍ BISKUPI VYSVÄTENÍ V NITRE 13.2.1921: Mons. JÁN VOJTAŠŠÁK (14.11.1877-4.8.1965) – biskup pre spišskú diecézu a podpredseda Štátnej rady prvej Slovenskej republiky.

Narodil sa v oravskej obci Zákamenné v chudobnej rodine. Bol jedným zo signatárov Martinskej deklarácie. Keď sa dozvedel o skutočnom údele deportovaných Židov na základe anonymného spisu, ktorý mu bol poslaný poštou z Obišoviec, hneď napísal ministrovi vnútra Alexandrovi Machovi list. Požiadal svojho profesora zo spišskom seminára Ladislava Hanusa, aby tento list osobne zaniesol ministrovi. Hanus navštívil sekretára ministra vnútra Valentína Beniaka v jeho byte a požiadal ho, aby spis doručil ministrovi s ústnym odkazom „aby si obsah povšimli a zjednali nápravu“. Beniak zaprotokoloval príjem listu 5. marca 1943.

Mach vo svojich memoároch zachytil svoju reakciu na Vojtaššákov list: „Prečítal som si list. Potom ešte raz a ešte raz som si ho prečítal. Beniak sa díval na mňa dlhým pohľadom. Poprosil som ho, aby tajomník zavolal nemeckého veľvyslanca. Nech mu povie, že ide o mimoriadnu a neodkladnú vec. Znovu som čítal biskupov list. Bol úctivý, ale energický, dôstojne zdržanlivý, no z každého slova bolo cítiť rozhorčenie a bolesť. Najmä bolesť. Obsah listu bol: Židia, vyvezení zo Slovenska, už nežijú. Presnejšie – už nežijú všetci. Väčšinu vyvraždili v plynových komorách. Aj ostatným hrozí smrť. Ak by sa pokračovalo vo vyvážaní židov, išli by na istú smrť. To by bola vražda. Doteraz sme nevedeli a nemohli sme predpokladať, že Nemci, taký kultúrny národ... Ale teraz už vieme. Mám správy, ktorým nemožno neveriť, i keď sú neuveriteľné. Pán biskup ani len nenaznačil, odkiaľ má tie správy. Dôrazne žiadal, aby som urobil všetko, čo je v našej moci, aby sme zachránili ešte živých, zastavili vyvážanie ďalších a zistili celú pravdu o osude všetkých zo Slovenska vyvezených židov.“

Alexander Mach pred Národným súdom priznal, že pripravované transporty v roku 1943 neobnovil na zásah spišského biskupa Jána Vojtaššáka.

24. apríla 1945 vo svojom pastierskom liste uviedol: „Dnes sme v takom položení ako stroskotanci, ktorých vlna mora nepohltila, ale na breh vyhodila... My všetci sme strážcami a obrancami týchto božských základní, založených v našej Cirkvi, lebo sme jej dietkami a služobníkmi. To si dnes musíme uvedomiť, lebo rysuje sa nám do budúcnosti obraz neutešený. Začalo to bezohľadným a všeobecným poštátnením našich katolíckych škôl, ba jednoduchým ich zabraním (konfiškovaním). Pokračovalo sa to odstánením kríža zo školy a z takých verejných miestností, kde om mal mať miesto ako symbol (znak) kresťanstva. Vyučovanie náboženstva v škole a účasť na ňom sa stalo jedným šmahom nepovinným. Toto všetko sú takými výstreľmi (sic!), ktoré nás, katolíkov, burcujú zo spánku a upozorňujú, aby sme stáli na stráži a pripravovali sa na svoju obranu i na obranu základní vo svojej Cirkvi. Lebo keď padnú zovnútorné opevnenia a bašty, nepriateľ ľahko vnikne do vnútra pevnosti.“ Pre Vojtaššákovu neoblomnosť a odvahu, s akou bránil práva Katolíckej cirkvi, ho už 5. mája 1945 internovali.

Ján Vojtaššák ako služobne najstarší slovenský biskup sa stal hlavou katolíckej Cirkvi na Slovensku a symbolom protikomunistického odporu. V roku 1950 ho ako 74-ročného odsúdili na 25 rokov väzenia. Podľa svedectva katolíckeho kňaza Františka Ludvíka, ktorý žil s biskupom Vojtaššákom v charitnom domove v českých Senohraboch, infarkt, ktorý bol príčinou smrti biskupa Jána Vojtaššáka bol spôsobený švihnutím proudem paprsku – lazerem.

Ako 74 ročný biskup bol odsúdený na 25 rokov väzenie. V súčasnosti v katolíckej cirkvi prebieha proces blahorečenia – vyhlásenia za svätého – ako mučeník za vieru.

17.08.2022

8. augusta 2022 vo veku 98 rokov nás navždy opustil posledný slovenský kardinál Jozef Tomko. Viac o jeho celoživotnom diele prezradila slovenská historička, vatikanistka a členka Pápežského výboru pre historické vedy profesorka Emília Hrabovec.

Profesorka Emília Hrabovec: Životná púť kardinála Jozefa Tomka bola živým dôkazom, že univerzálne a národné hodnoty sa nevylučujú, ale sú kamienkami jednej veľkej syntézy.

Ako slovenský vlastenec bol tiež presvedčený o prirodzenom práve národa na život vo vlastnom štáte

Akým spôsobom by mal slovenský národ vnímať jeho celoživotné dielo?

Odchodom kardinála Jozefa Tomku do nebeskej vlasti sa končí nielen pozemská púť jednej výnimočnej osobnosti, ale uzatvára sa celá kapitola slovenských dejín. V ich dlhom a často bolestnom priebehu zosielal Boh ubitému národu mimoriadne generačné zoskupenia, ktoré mu dávali silu a svetlo a ukazovali cestu, aby dokázal dôstojne prežiť a zostať verný svojej identite. Jednou z týchto generácií boli aj dnešní deväťdesiatnici či o málo starší, ktorí v ostatných rokoch pred našimi očami odchádzajú z tohto sveta. Na rozdiel od bernolákovcov, štúrovcov či hlinkovcov im dejiny neprisúdili spoločné meno, lebo boli oveľa početnejší a rôznorodejší. To však nič nemení na tom, že boli mimoriadne silnou generáciou, ktorá sa zásadným spôsobom zapísala do našich dejín. Narodili sa do vtedy ešte mravne a duchovne zdravých slovenských rodín, temer bez výnimky ich formovala mladosť v materiálnom nedostatku, aký charakterizoval medzivojnové roky na Slovensku, v skromnosti a tvrdej práci, akú by dnešní mladí ťažko zvládali, ale aj silné ideály, aké dnešná mlaď takisto nepozná – ideály vernosti Bohu, Cirkvi, národu, túžba po lepšom svete a lepšej budúcnosti pre národ, ochota obetovať sa, nadšenie z autonomistických zápasov, silný národný vplyv školstva prvej Slovenskej republiky. Osobitné miesto má v tejto generácii skupina slovenských kňazov, ktorá po roku 1945 v rôznych fázach odišla do exilu a tam vytvorila silné zoskupenie, vďaka ktorému po celom nekomunistickom svete vznikli ohniská slovenského duchovného, intelektuálneho a kultúrneho života, ktoré v časoch, keď národ žil bez slobody i vlastného štátu, svetu pripomínali, že jestvuje a má prirodzené právo na život pod slnkom, a ktoré spätne vyžarovali aj na Slovensko a mali nemalú zásluhu na postupnej emancipácii národa. Do tejto silnej skupiny patril aj Jozef Tomko.

Kde sa odštartovala takmer storočná pozemská púť Jozefa Tomka?

Narodil sa v roku 1924 v skromnej slovenskej katolíckej robotnícko-roľníckej rodine v malej dedinke Udavské na východe Slovenska. Po skončení ľudovej školy v rodisku navštevoval v rokoch 1935-1943 gymnázium v Michalovciach, ktoré mu dalo nielen solídne vedomosti, ale utvrdilo ho aj v katolíckej viere a národnom povedomí – v prvých rokoch v konfrontácii s ateizačnými a čechizačnými snahami českých profesorov, po vzniku Slovenskej republiky pod vplyvom nového katolíckeho a národného ducha formácie.

Kardinál Jozef Tomko

 

Po úspešnom vykonaní maturitnej skúšky ho biskup Jozef Čársky poslal na štúdiá na Katolícku bohosloveckú fakultu Slovenskej univerzity do Bratislavy a na jeseň 1945 na štúdiá do Ríma. Aké boli jeho prvé začiatky vo Večnom meste?

Prvý pobyt v kolégiu Nepomucenum nebol bez ťažkostí. Mladí muži, ktorí tam spoločne s Jozefom Tomkom prišli zo Slovenska v bezprostredne povojnových rokoch, sa všetci bez výnimky identifikovali s myšlienkou vlastného slovenského štátu a „československú” atmosféru v  kolégiu prijímali s ťažkým srdcom, tým viac, že ich českí spolubratia, ktorí prežili predchádzajúce roky v úplne inej situácii, a českí predstavení, vychovaní v masarykovsko-benešovskom duchu „československého národa”, vnímali Slovákov iba ako „zradcov” a „rozbíjačov štátu” a prísne im zakazovali akékoľvek prejavy slovenskosti. Jozef Tomko o týchto skúsenostiach, ktoré až do konca života vnímal ako bolestné, hovoril iba zriedka. V jednom zo spoločných rozhovorov v jeho rímskom byte však pisateľke týchto riadkov prezradil, že slovenskí bohoslovci 18. apríla 1947 vstúpili do hladovky, vyvolajúc obrovský odpor českých spolubratov, a on sám sa neskôr nechtiac stal svedkom konverzácie medzi vicerektorom kolégia Josefom Bezdíčkom (ktorý reálne riadil inštitúciu, pretože vtedajší formálny rektor – taliansky kňaz – do jej chodu nezasahoval) a špirituálom, v ktorom na margo Slovákov zazneli slová: „Voni si myslej, že jsou národ!”

Táto nepríjemná skúsenosť ho však neodradila pokračovať ďalej v teologických štúdiách…

Máte pravdu. Po získaní licenciátu z katolíckej teológie na Lateránskom ateneu (dnes Pápežská lateránska univerzita) prijal v marci 1949 v Lateránskej bazilike kňazskú vysviacku. Keďže domov sa vrátiť nemohol, pretože v Československu v zime 1947/48 definitívne prevzali moc komunisti a rozpútali tvrdú perzekúciu Cirkvi, zostal Tomko so súhlasom biskupa Čárskeho v Ríme a pokračoval vo vyšších štúdiách. V roku 1950 sa zároveň stal vicerektorom kolégia Nepomucenum a prvým Slovákom vo vedení kolégia od jeho vzniku v roku 1929. Vďaka vrodenej schopnosti diplomacie, dialógu a vyrovnávania dokázal Tomko neľahkú úlohu vicerektora ekonóma úspešne zastávať pätnásť rokov. Funkcie sa vzdal v roku 1965, aby sa popri kuriálnej práci sústredil na budovanie Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda, kam sa aj presťahoval. Jeho odchod z Nepomucena urýchlili aj rozhodnutia nového rektora kolégia, kňaza pražskej arcidiecézy Františka Plannera, ktorý zakázal slovenským bohoslovcom akýkoľvek kontakt so slovenskými kňazmi v Ríme – nesmeli sa zúčastňovať ani na bohoslužbách v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda.

Krátko po kňazskej vysviacke sa Jozef Tomko pustil aj do prípravy doktorátu z dogmatickej teológie, ktorý nakoniec obhájil pod vedením neskoršieho kardinála Pietra Parenteho v roku 1951. Rozhodol sa napriek tomuto úspechu pokračovať ďalej vo svojich štúdiách?

Áno. Po získaní doktorátu z teológie sa Jozef Tomko, ktorý mal od mladosti veľkú citlivosť pre robotnícku a sociálnu otázku, prihlásil na štúdium sociálnych vied na novootvorenom rovnomennom inštitúte na Pápežskej gregoriánskej univerzite, na ktorom vtedy prednášali najlepší európski odborníci na katolícku sociálnu náuku, sociálnu filozofiu, sociológiu, ekonomické teórie a marxizmus. Štúdium, ktoré mu sprostredkovalo hlbšie porozumenie pre sociálne a ekonomické otázky z pohľadu katolíckej sociálnej náuky a kresťanskej antropológie a pre širšie súvislosti vývoja ľudských civilizácií, zavŕšil v roku 1954 doktorátom.

Do akej miery sa snažil svoje získané bohaté vedomosti prednášal študentom a poslucháčom?

Získané  poznatky z oblasti praktickej aplikácie marxizmu najmä v Sovietskom zväze, ktoré boli v čase hrozby komunistickej expanzie, studenej vojny a hlbokých spoločenských transformačných procesov v západnej Európe veľmi aktuálne, sprostredkúval aj študentom ako prednášajúci na súkromnej univerzite sociálnych vied Pro Deo v Ríme, ktorú po vojne založil známy belgický dominikán Felix Morlion. Túžba po poznaní a rozširovaní horizontov napokon Tomku viedla k tretej dizertačnej práci z kánonického práva, v ktorej si opäť zvolil tému na rozhraní disciplín a metodologických perspektív, na pomedzí kánonického práva a cirkevných dejín, perspektívy univerzálnej a partikulárnej. Dizertáciu, venovanú erigovaniu troch slovenských diecéz v roku 1776 a najvyššiemu kráľovskému patronátnemu právu uhorských kráľov, obhájil na Pápežskej lateránskej univerzite v roku 1961.

Vďaka svojmu vzdelaniu sa veľmi rýchlo uplatňoval v službách Rímskej kúrie. Aké boli jeho začiatky na pôde Svätej Stolice?

Vyzbrojený vynikajúcimi intelektuálnymi predpokladmi, troma doktorátmi, jazykovými znalosťami, širokým kultúrnym horizontom a dobrou znalosťou Cirkvi mal Jozef Tomko všetky predpoklady, aby sa mohol uplatniť v službe Rímskej kúrie. V roku 1961 bol na základe konkurzu prijatý za pracovníka Najvyššej Kongregácie Svätého Ofícia. Nastúpil do sekcie Indexu zakázaných kníh, ktorá sa po zrušení Indexu premenila na doktrinálnu. Od roku 1966 do konca roku 1974 ju Tomko viedol. Z pozície vysokého úradníka kľúčového dikastéria Svätej stolice pôsobil v úzkej spätosti s dianím na Druhom vatikánskom koncile.

Do akej miery sa Jozef Tomko angažoval v rámci Druhého vatikánskeho koncilu?

S nadšením sa s jeho závermi stotožnil. Práve na svojom poste sa začal profilovať v úlohe uvádzať do života koncilové reformy vrátane zásadnej reštrukturalizácie Sv. Ofícia, ktoré bolo nielen premenované na Kongregáciu pre náuku viery, ale najmä vnútorne pretransformované na kongregáciu, ktorej hlavnou úlohou nemalo byť iba chrániť katolícku náuku pred možnými herézami, ale ju aj vysvetľovať a rozvíjať. Jozef Tomko sa podieľal aj na zakladaní doktrinálnych komisií jednotlivých biskupských konferencií, ktoré boli prejavom úsilia decentralizovať časť kompetencií kongregácie a zdôrazniť princíp spoluzodpovednosti biskupov za univerzálnu Cirkev. Keď pápež Pavol VI. zriadil Medzinárodnú teologickú komisiu s úlohou spolupracovať so Svätou stolicou pri skúmaní vieroučných otázok, dostal Tomko za úlohu spolupôsobiť pri jej založení a organizácii jej prác. Tu sa konkrétnym spôsobom skrížili jeho cesty s najvýznamnejšími osobnosťami vtedajšieho teologického sveta, s ktorými potom po zvyšok života spolupracoval, medzi nimi s Josephom Ratzingerom, neskorším pápežom Benediktom XVI. Bohaté znalosti a skúsenosti zo života univerzálnej Cirkvi predurčili Tomku pre ďalšie významné úlohy v Rímskej kúrii. V decembri 1974 ho tak pápež Pavol VI. vymenoval za podtajomníka Kongregácie pre biskupov, ktorá mala v kompetencii najmä otázky menovania biskupov a zriaďovania diecéz.

Do akej miery voľba poľského pápeža Jána Pavla II. na jeseň 1978 znamenala ďalší medzník v jeho živote?

Ján Pavol II. sa so slovenským kuriálnym prelátom bližšie zoznámil pri návštevách kongregácie, ale najmä počas historickej návštevy tretej generálnej konferencie Rady latinskoamerických biskupov (CELAM) v Pueble v Mexiku, počas ktorej bol Jozef Tomko členom pápežovej delegácie. Pápež a Tomko zdieľali mnohé: od slovanského pôvodu spoza železnej opony a eminentného záujmu pomôcť prenasledovanej Cirkvi, cez duchovnú blízkosť k fenoménu „ľudového katolicizmu”, ako ho poznali z Poľska a Slovenska, citlivosť pre sociálnu otázku a teologické pozície stredu, až po lásku k horám. Tomkova osobnosť pápeža natoľko zaujala, že ho už v júli 1979, teda iba niekoľko mesiacov po nástupe na Petrov stolec, vymenoval za titulárneho arcibiskupa dukljanského (Doclea) a generálneho tajomníka Biskupskej synody.

Aký signál vyslalo do sveta jeho menovanie za titulárneho arcibiskupa?

Menovanie bolo nepochybne prejavom úcty a dôvery k Jozefovi Tomkovi, ale aj snahy vyjadriť podporu prenasledovanej Katolíckej cirkvi na Slovensku a lásku k slovenskému národu, ktorý sa bez vlastného štátu nachádzal v zložitejšej situácii, než väčšina ostatných národov komunistického bloku. Mimoriadnym prejavom pápežovej blízkosti bolo napokon rozhodnutie, že Jozefa Tomku na sviatok Sedembolestnej Panny Márie patrónky slovenského národa  a vo výročný deň posviacky Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme osobne vysvätí v Sixtínskej kaplnke, kde sa takéto slávnosti konajú iba výnimočne. Na pápežovu žiadosť vysviacku v priamom prenose vysielal Vatikánsky rozhlas, aby ju tak mohli sledovať aj slovenskí veriaci doma a vo svete, ktorí sa jej nemohli osobne zúčastniť.

Zúčastnila sa osobne tejto vysviacky aj jeho najbližšia rodina?

Pre situáciu na Slovensku bolo príznačné, že zo slovenských biskupov nesmel prísť do Ríma nikto a aj z rodiny režim povolil vycestovať iba štyrom príbuzným. Za biskupské heslo a program si Tomko zvolil slová Ut Ecclesia aedificetur (Aby sa Cirkev vzmáhala), ako biskupský erb si s pomocou slovenských kňazov v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda, osobitne výtvarníka dona Andreja Paulinyho, vytvoril znak, ktorý vyjadroval jeho viacvrstvovú identitu a poslanie: tri ľalie symbolizovali znak Košickej diecézy ako miestnej Cirkvi, z ktorej vyšiel, z trojvŕšia vyrastajúci dvojkríž Cirkev na Slovensku, príslušnosť k slovenskému národu a cyrilo-metodskú tradíciu ako východisko a živnú pôdu slovenskej duchovnej a kultúrnej identity, a zemeguľa univerzálnu Katolícku cirkev. Súčasne s arcibiskupskou hodnosťou prevzal Jozef Tomko zodpovednú úlohu na čele novej cirkevnej inštitúcie – Biskupskej synody, ustanovenej po Druhom vatikánskom koncile, ako jej druhý generálny sekretár v dejinách.

Aký blízky vzťah mal s pápežom Jánom Pavlom II.?

Počnúc rokom 1979 sa Jozef Tomko postupne stal jedným z najbližších a najdôvernejších spolupracovníkov Jána Pavla II., ktorého sprevádzal pri najdôležitejších rozhodnutiach a udalostiach pontifikátu až po koniec životnej púte. Bol to Tomko, kto priblížil pápežovi cyrilometodskú úctu a s ktorým sa pápež radil, akým spôsobom sprostredkovať veľké cyrilometodské bohatstvo celej univerzálnej Cirkvi. Tomko pápežovi odporučil, aby solúnskych bratov vyhlásil za učiteľov Cirkvi, pápež sa však nakoniec rozhodol vyhlásiť ich za spolupatrónov Európy (1980). V nasledujúcich mesiacoch sa Tomko zásadným spôsobom podieľal na šírení cyrilo-metodského posolstva v univerzálnej Cirkvi prostredníctvom liturgických slávení, homilií, prejavov a publikácií. Medzi poľským pápežom a slovenským kardinálom sa vytvorila osobitná interakcia, vychádzajúca zo vzájomného hlbokého porozumenia: pápež jeho prostredníctvom podporoval Slovákov v ich ťažkej situácii, kardinál vedno so slovenskými kňazmi v Ríme zase poskytovali svoju podporu pápežovi, ktorý sa v Kúrii a v talianskom prostredí nestretal vždy iba s pochopením. Symbolicky v jubilejnom svätometodskom roku 1985 pápež Tomku kreoval za prvého slovenského kuriálneho kardinála v dejinách.

Ako prijal česko-slovenský komunistický režim jeho menovanie za kardinála?

Kým na odovzdávanie kardinálskeho klobúka maďarskému kardinálovi Lászlóovi Lékaiovi vyslala Budapešť do Vatikánu – komunizmus sem alebo tam – vysokokarátovú štátnu delegáciu a zorganizovala diplomatickú recepciu, svätoštefanskú korunu od amerického štátneho tajomníka Cyrusa Vanca v budapeštianskom parlamente za prítomnosti najvyšších funkcionárov strany preberal maďarský prímas, delegácia poľských komunistov na návšteve v Bratislave reagovala na správu o voľbe poľského pápeža oduševnenými prípitkami a ich stranícke vedenie vo Varšave síce triezvejšími, ale stále vlasteneckými slovami „Je to veľká udalosť pre poľský národ a mnoho komplikácií pre nás”, vymenovanie historicky prvého slovenského kuriálneho kardinála Jozefa Tomku považovala Praha za nepriateľský čin, o ktorom sa na Slovensku nesmelo ani písať, nieto vyslať do Vatikánu nejakú delegáciu. Písať o Tomkovi nesmeli ani bratislavské Katolícke noviny a o nejakej štátnej delegácii sa nikomu ani neprisnilo. Dôvod bol jednoduchý. Kým Poľsko či Maďarsko ako národné štáty dokázali napriek ideologickým bariéram aspoň do istej miery ticho vnímať udalosti očami spoločného vlasteneckého záujmu, Praha videla v slovenskom biskupovi či kardinálovi v exile, ktorý sa hlásil k svojej identite, iba dvojitého nepriateľa: ideologického i politického, ktorého samotná existencia potenciálne ohrozovala „československú jednotu”. Nemenej trpké pre Tomku bolo, že časť tohto „československého” myslenia prežívala i v časti exilného českého katolíckeho prostredia, ktoré síce zdieľalo so slovenským katolíckym exilom protikomunistický postoj, iba ťažko však prijímalo existenciu samostatnej slovenskej identity a jej prirodzené právo na život.

Súčasne s jeho povýšením na kardinála bol Jozef Tomko menovaný aj za prefekta Kongregácie pre evanjelizáciu národov. Čo si máme predstaviť pod touto funkciou?

Pápež mu zveril jedno z najväčších a najvýznamnejších dikastérií, ktorého úlohou je ohlasovať evanjelium a riadiť Cirkev na obrovských misijných územiach na celom svete, menovať tam biskupov a zriaďovať cirkevné provincie a biskupské konferencie, starať sa o misionárov, o výchovu misijného dorastu v miestnych seminároch i v Ríme, ale tiež koordinovať misijnú dynamiku v celej Cirkvi, šíriť misijnú myšlienku a rozvíjať teológiu misií, čo v čase jeho pôsobenia už znamenalo aj čeliť rastúcej kríze misijnej identity a zmyslu misijnej práce. Význam a náročnosť úlohy prefekta Kongregácie pre evanjelizáciu národov vyjadruje aj skutočnosť, že sa často nazýva červeným pápežom. Jozef Tomko viedol túto Kongregáciu s  veľkým apoštolským úspechom a veľkou láskou dlhých šestnásť rokov, až dokiaľ ho Ján Pavol II. v roku 2001 ako 77-ročného, dva roky po tom, čo podľa kánonického práva ponúkol demisiu pre dosiahnutý vek, z úradu neuvoľnil. Až do dovŕšenia 80. roku života potom pokračoval v práci v rôznych iných kuriálnych orgánoch, ktorých bol členom (Kongregácia pre náuku viery, Kongregácia pre Boží kult a sviatosti, Rada pre vzťahy so štátmi, Pápežská rada pre podporu jednoty kresťanov, Pápežská rada pre interpretáciu právnych textov a i.).

Na jar roku 2012 mu pápež Benedikt XVI. prejavil veľkú dôveru, keď ho vymenoval za člena trojčlennej kardinálskej komisie so zvláštnym mandátom na vyšetrenie tzv. aféry Vatileaks (krádež dôverných pápežských dokumentov). Našiel si však aj čas pre Slovensko a Slovákov?

Hoci Jozef Tomko prežil väčšinu života v zahraničí a v službách univerzálnej Cirkvi, zostal „srdcom na Slovensku”, uchoval si pevnú slovenskú identitu a nikdy neprestal pracovať aj pre dobro Cirkvi na Slovensku a slovenského národa. Patril k iniciátorom myšlienky založiť inštitúciu, ktorá by zastrešila slovenské náboženské a kultúrne aktivity vo Večnom meste, akú Slováci bez vlastného štátu na rozdiel od iných národov v Ríme dovtedy nemali. Spontánny konsenzus, aby ústav prijal meno sv. Cyrila a Metoda a bol dokončený v jubilejnom cyrilometodskom roku 1963, nesvedčil iba o živej úcte k solúnskym bratom v radoch slovenského exilu, ale bol aj symbolickým vyjadrením úloh, ktoré mal ústav po vzore oboch vierozvestcov plniť a ktoré sa sústredili na štyri ťažiskové oblasti: založiť malý seminár a duchovne a intelektuálne formovať budúcich kňazov a katolíckych vzdelancov, viesť duchovnú službu pre Slovákov v zahraničí, šíriť poznanie a vieru tlačeným slovenským slovom a stať sa duchovno-kultúrnym centrom Slovákov v Ríme a slovenských pútnikov prichádzajúcich do Večného mesta.

Do akej miery sa podieľal na zriadení tohto ústavu? 

Jozef Tomko sa stal členom organizačného výboru na založenie ústavu a dušou úsilia získať potrebné finančné prostriedky. S týmto cieľom viackrát navštívil USA a Kanadu, kde pre jeho myšlienku získal slovensko-americké katolícke inštitúcie a fraternalistické organizácie a vplyvné osobnosti slovensko-amerického života. Predovšetkým však musel Tomko a spolu s ním neskorší prvý rektor ústavu Štefan Náhalka a ďalší slovenskí kňazi v Ríme čeliť tvrdému odporu, ktorý proti založeniu slovenskej inštitúcie kládli českí kňazi v Ríme najmä z okolia kolégia Nepomucena, ktorí videli v myšlienke slovenského ústavu nielen ohrozenie vlastnej inštitúcie, ale aj československej politickej a „národnej“ jednoty a využili všetky prostriedky, aby proti jej uskutočneniu intervenovali pri Svätej  stolici, argumentujúc, že Slováci rozbíjajú najvyššou cirkevnou autoritou ustanovené rímske kolégium. Vďaka trpezlivej a citlivej, ale odhodlanej diplomacii slovenských kňazov v Ríme, medzi ktorými hral kľúčovú rolu práve Jozef Tomko, sa napokon podarilo prekonať cirkevno-politické a psychologické prekážky a ústav získal cirkevné schválenie, na sviatok Sedembolestenj Panny Márie roku 1963 bol posvätený a na jar 1964 sa doň postupne nasťahovali chovanci gymnázia a malého seminára, ich saleziánski učitelia, diecézni slovenskí kňazi i rehoľné sestry. Okrem toho bol tiež zakladajúcim členom Slovenského ústavu v Ríme, vedeckej inštitúcie, združujúcej slovenských vzdelancov v zahraničí, a spolupodieľal sa na príprave osláv viacerých cyrilometodských jubileí, počas ktorých sa v Ríme schádzali početní slovenskí pútnici a organizovali sa náboženské, vedecké a kultúrne podujatia.

Aký je podiel Jozefa Tomka pri kreovaní samostatnej slovenskej cirkevnej provincie na konci roka 1977?

Veľké diplomatické úsilie vyvinul Jozef Tomko vedno s ďalšími slovenskými kňazmi z okruhu Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme vo veci erigovania slovenskej cirkevnej provincie. V tejto veci spoluzostavil a spolupodpísal celý rad vecne a citlivo argumentujúcich podaní adresovaných pápežovi Pavlovi VI. a Štátnemu sekretariátu, ktoré v čase, keď Československo odmietalo akékoľvek rokovania na túto tému, udržiavali pri živote myšlienku slovenskej cirkevnej provincie a poskytovali Svätej stolici potrebné argumenty a podklady, a tak zásadným spôsobom pripravili pôdu pre erigovanie slovenskej cirkevnej provincie v roku 1977.

Akým spôsobom sa kardinál Jozef Tomko sa podieľal na obnovovaní slovenskej katolíckej cirkvi po roku1989?

Po páde komunistického režimu kardinál Jozef Tomko z pápežovho poverenia vysvätil početných nových biskupov do slovenských diecéz a sprevádzal Jána Pavla II. počas všetkých troch návštev Slovenska v apríli 1990, na prelome júna a júla 1995 a v septembri 2003, keď bol pre ťažko chorého pápeža aj jeho „hlasom”, ktorý čítal časť jeho príhovorov. Jozef Tomko sa aktívne podieľal aj na príprave územnej reorganizácie slovenských diecéz, erigovania východnej provincie so sídlom v Košiciach (1995) a novej cirkumskripcie diecéz zavŕšenej v roku 2008, keď vznikla Bratislavská arcidiecéza a Žilinská diecéza a novú organizáciu dostala aj Gréckokatolícka cirkev vznikom vlastnej cirkevnej provincie pre veriacich východného obradu. Tomko si však veľmi dobre uvedomoval, že nestačilo iba inštitucionálne a personálne obnoviť cirkevné štruktúry, ale slovenský národ a Cirkev na Slovensku potrebovali predovšetkým hlbokú duchovnú, morálnu a kultúrnu obrodu, aby dokázali prekonať zhubný vplyv desaťročí komunizmu a čeliť prenikaniu liberálneho sekularizmu po roku 1989.

Ako vnímal národno-emancipačný proces slovenského národa v období rokov 1990-1992, ktorý bol zavŕšený vytvorením samostatnej a demokratickej Slovenskej republiky ako subjektu medzinárodného práva?

Ako slovenský vlastenec bol tiež presvedčený o prirodzenom práve národa na život vo vlastnom štáte. V početných verejných prejavoch, ktoré po roku 1989 na Slovensku predniesol, osobitne v historickom príhovore na pôde Slovenskej národnej rady 24. apríla 1991 a v príhovoroch pri udeľovaní rôznych ocenení preto opakovane zdôrazňoval potrebu návratu ku koreňom slovenskej národnej identity a viery a vyzýval k obnove historickej pamäte a národného citu a k úcte k národnej identite a kresťanským hodnotám.

Vatikanistka a členka Pápežského výboru pre historické vedy profesorka Emília Hrabovec

Otázka na záver. Aký je odkaz kardinála Jozefa Tomka pre súčasnú slovenskú generáciu?

Rovnako ako životne dielo, aj životný odkaz kardinála Jozefa Tomku je bohatý. Vyberiem z neho iba zopár myšlienok: Kardinál opakovanie varoval národ pred slepým podľahnutím hodnotovému relativizmu a sekularizmu, ktorý zaplavil Slovensko v ostatných desaťročiach, pred stratou kresťanskej identity, pred ľahostajnosťou, rezignáciou na húževnanú, usilovnú a systematickú prácu, bez ktorej sa nedá dosiahnuť žiadne dobré ovocie, a vyzýval k návratu k zdravým koreňom národa a k historickému a národnému povedomiu ako základným pilierom, bez ktorých nemožno budovať budúcnosť. Samotná jeho životná púť bola živým dôkazom, že univerzálne a národné hodnoty sa nevylučujú, ale sú kamienkami jednej veľkej syntézy.

Zhováral sa: Matej Mindár

Uverejnené: www.veci-verejné.sk