PhDr. Jaroslav Rezník
                                                                                   generálny riaditeľ
                                                                                   Rozhlas a televízia Slovenska
                                                                                   Mlynská dolina
                                                                                   845 45 Bratislava                               

Vážený pán generálny riaditeľ,

na začiatok musíme len zopakovať, že idea vytvoriť a odvysielať vo verejnoprávnej RTVS „Slovenský panteón“ je dobrá a nádejná, realizácia už menej. Po tom, čo sme vzniesli pripomienky k Andrejovi Hlinkovi, robíme tak aj k časti venovanej sv. Cyrilovi a Metodovi. Ide nám o to, aby Panteón bol robený naozaj zo slovenského zorného poľa a nie „tradičným“ spôsobom, opierajúcim sa o „zistenia“ susedov, v tomto prípade najmä Čechov. Zdá sa, že idea čechoslovakizmu, ktorá u nás pretrváva už od čias Masaryka, Beneša (obaja vyhlasovali, že Slováci nie sú národ), cez Šrobára, Dérera a ďalších, dožila sa dnešných časov v podobe, ktorá trčí z hraného dokumentu odvysielaného v nedeľu 14. februára 2021. Dokonca po jeho skončení nasledoval Čechmi spracovaný a do slovenčiny predabovaný iný hraný dokument o solúnskych bratoch (v ktorom neostala „suchá nitka“ na Svätoplukovi).

Chceli by sme na úvod pripomenúť asi už tradičné nepresnosti: bratia Konštantín a Metod sa predsa nenarodili v „gréckom“, ale v byzantskom Solúne. A Byzantská ríša bola mnohonárodnostná, v Solúne, v macedónskom meste, žili ľudia, ktorí „hovorili čisto slove(a)nsky“ – ak niekto hovorí „čisto“, to znamená, že hovorí len tou rečou, žili tam teda Sloveni/Slovania. A Konštantín a Metod nám nepriniesli „slovienčinu“ – je to novotvar, ktorý zaviedol až v roku 1883 český jazykovedec Georg (Jiří) Polívka, dovtedy sa reči z čias cyrilo-metodských hovorilo slovenčina, či stará slovenčina – tak to písal ešte Ľudovít Štúr (ktorý zrejme nie zhodou okolností práve na deň smrti sv. Cyrila, 14. februára 1843, „kriesil“ slovenčinu v Bratislave).

Stvárnenie príchodu misie Konštantína a Metoda medzi našich predkov je nielen nedôstojné – pripomína vzorku žobráckych moslimských migrantov do Európy - ale aj absolútne neadekvátne. Išlo predsa o misiu, ktorú vyslal byzantský cisár – hlava všetkých panovníkov, k svojmu „potencionálnemu spojencovi“. Misia určite reprezentovala cisárovo výnimočné postavenie medzi vladármi. Určite bola početná, s množstvom vzácnych darov, vrátane vojenského sprievodu a zaiste neprišla peši.

Rastislavova politika mala na tú dobu všetky prvky veľmocenskej politiky. Okolo roku 850 zmocnel Rastislav natoľko, že otvorene podporoval nepriateľov Ľudovíta Nemca. Keď mal Ľudovít Nemec tejto Rastislavovej „drzosti“ plné zuby, koncom leta 855 zaútočil s veľkým vojskom pri Devíne. Pustošil okolitú krajinu, ale nevyhral. Ako reakciu nato sa Rastislav odhodlal na odvetný vpád do Východnej marky a bol úspešný.

„Západné“ úspechy zrejme povzbudili Rastislavovu vôľu po samostatnosti. Pravdepodobne sa už v roku 861 rozhodol, že definitívne skoncuje s bavorským vplyvom na jeho území. Prišlo, zdá sa, najmúdrejšie rozhodnutie v našich dejinách, ktoré na druhej strane priveľmi rozhorčilo západných susedov. Obrátil sa najprv na rímskeho biskupa so žiadosťou o vyslanie učiteľov (biskupa), ktorí by mohli vychovať kňazov v ich reči. Keďže pápež im nedokázal vyhovieť, obrátil sa na byzantského cisára Michala. Rastislav pritom nekonal „individuálne“, Nestor Kyjevský napísal: „Kniežatá pokrstených Slovenov, Rastislav i Svätopluk i Koceľ poslali k cisárovi Michalovi posolstvo.“ V tom čase mali teda Sloveni na strednom Dunaji troch vladárov: na Morave Rastislava, v Nitre Svätopluka a v Panónii Pribinovho syna, Koceľa. Dôležité je, že osou veľkej ríše Slovenov bol Dunaj, do ktorého sa práve pri Devíne vlieva rieka Morava. Býva zvykom pomenúvať sídla pri riekach podľa prítoku: Ostrihom je po latinsky Gran, čo je zároveň aj meno rieky Hron. A aj dve miesta dnes v Rakúsku majú v názve „Moravu“: Marchegg a Marchfeld.

Vyslanci slovenských panovníkov boli poslami významných panovníkov, poslov „drobných zemanov“ by zrejme neprijal ani pápež a ani sám byzantský cisár na najvyššej úrovni. V pozývacom liste, ktorý  aj s darmi priniesli, stálo: „Keďže náš ľud pohanstvo odvrhol a kresťanského zákona sa drží a nemáme učiteľa takého, čo by nám v našej reči pravú vieru kresťanskú vysvetlil, aby aj iné kraje, keď to uvidia, nás napodobnili. Pošli nám, vladáru, biskupa a učiteľa takého. Lebo od nás na všetky strany dobrý zákon vychádza. Prišli k nám kresťanskí učitelia, mnohí z Vlách (Akvileja), i Grécka (Dalmácia) a z Nemiec (Pasov, Salzburg) a učia nás rozlične, ale my Sloveni (pozor, nie „Moravania“!) sme prostý ľud a nemáme, kto by nás naučil pravdu a vysvetlil nám zmysel. A tak, dobrý vladáru, pošli nám takého muža, ktorý by nás upravil k všetkej spravodlivosti.“ Prečo sa v dokumente z pozývacieho listu slovenských panovníkov vytratili slová „My Sloveni sme ľud prostý“? Ako keby to tvorcom nešlo „do karát“. Domýšľame: keby v liste bolo „My Moravania sme ľud prostý,“ neodznelo by to?

Byzantský cisár sa tejto príležitosti chopil a medzi Slovenov poslal bratov zo Solúna so slovami: „Boh ... videl vašu vieru a horlivosť ... a zjavil písmená pre váš jazyk, aby ste sa aj vy pripočítali k národom veľkým, ktorí Boha slávia svojím rodným jazykom ... prijmi dar väčší a hodnotnejší nad všetko zlato a striebro a kamenie drahé a pominuteľné bohatstvo.“

Keby ktorýkoľvek z iných národov mohol o svojich dokázateľných začiatkoch predložiť podobné slová – „aby ste sa aj vy pripočítali k národom veľkým“ – mal by ich vytesané na múroch svojich najvýznamnejších stavieb. A my v hlavnom meste nemáme po svätých bratoch ani len pomenované jedno z hlavných námestí a matičné úsilie v jubilejnom roku 2013 postaviť im a zároveň aj ich učeníkovi sv. Gorazdovi („synovi tejto zeme“) v centre mesta sochu, bolo zmarené – pravdaže, s tým nemá RTVS nič spoločné, je však jej poslaním budovať vlastenectvo a úctu k historickej pravde.

Mrzí nás, že sa v dokumente absolútne obišiel sv. Gorazd – toho predsa na smrteľnej posteli ustanovil sv. Metod za svojho nástupcu. Slová, ktorými to urobil, sú natoľko vzácne, že je naozaj hriechom, ak neodzneli: „Tento je vašej zeme slobodný muž, učený dobre v latinských knihách, pravoverný. To buď vôľa Božia, i vaša láska, ako i moja“. Je to zaznamenané v „Živote Metoda“ v XVII. kapitole.

Rovnako tak sme sa v dokumente nestretli so Svätoplukom, ktorému bola v roku 880 adresovaná spomenutá bula Industria Tue. Pápež ho práve v nej tituluje ako: „slávny panovník“, „milovaný“ a „jediný syn“, čo v diplomatickej reči je oslovenie pre samotného cisára. Nechcel pápež týmto oslovením presunúť ťažisko svojej veľmocenskej politiky od rozpínavých a nedôveryhodných Frankov na početných a verných Slovenov? Akoby sme sa duchom vrátili do roku 2010, keď sa časť „slovenskej“ verejnosti búrila nad samotným postavením Jazdeckej sochy a najmä nad označením Svätopluka ako „kráľ“.

A predsa sme očakávali, že sa v dokumente objaví informácia o úspešnej diplomatickej aktivite Metoda, ktorý na pozvanie samotného cisára i konštatinopolského patriarchu a s pápežským posolstvom odišiel do Konštantinopolu. Píše sa, že sa Metod odtiaľ vrátil s veľmi cennými darmi. Nezabezpečil pri tejto diplomatickej misii i korunu, ktorou bol Svätopluk korunovaný za kráľa pápežským legátom Dominikom, pretože Metod v roku 885 zomrel? Opis Svätoplukovej korunovácie sa nachádza v starochorvátskom letopise neznámeho autora z Duklje.  Dokonca dnes i maďarskí historici pripúšťajú, že spodná časť svätoštefanskej koruny pochádza z 9. storočia.

Dôležitá je aj otázka kam prišli bratia zo Solúna. Do močiarov pri dnešných Mikulčiciach, alebo do Nitry, Devína či Bratislavy, ktorá už v polovici druhého storočia pred Kr. bola sídlom panovníka podľa archeologických vykopávok na Bratislavskom hrade? Toto sú totiž jediné známe mená miest z toho obdobia, no tvorcovia dokumentu zrejme pod silným vplyvom českého pamfletu (ktorý nasledoval po tomto dokumente, aj keď existuje aj slovenský dokument o misii zo Solúna) kreslia na mapu akýsi Velihrad a ilustrujú ho zábermi z velehradskej baziliky o niekoľko storočí mladšej ako príbeh sv. Cyrila a Metoda. Pritom odborné kruhy diskutujú o sídle Rastislava a viacerí ukazujú na Devín už aj preto, že „nedobytná pevnosť Rastislavova“ len ťažko mohla byť v močiaroch. A bola naozaj z dreva v časoch, keď už napríklad v susedných Kopčanoch (na ľavej strane Moravy) stál kamenný kostol?

Prečo sa tvorcovia vyhli Devínu, o ktorom je zmienka ako o sídle Rastislava? Nuž zase prevládol „český motív“: keď tu robili v roku 1929 výskum českí archeológovia, pripísali základy baziliky z cyrilo-metodských čias aj s nartexom (teda učilišťom, či dokonca univerzitou, kde sa vyškolilo 200 kňazov) Rimanom. Len aby aj takto spochybnili „slovenskosť“ Devína. Toho Devína, na ktorom pokľakol a pobozkal zem ruský jazykovedec a slavista Oleg Nikolajevič Trubačov ako miesto, kde stála kolíska Slovanov.

Pri inom archeologickom výskume v devínskom kostole v roku 1982, zasypali podzemné priestory pieskom, keď miestny farár prof. Belan „kamsi“ telefonoval, že pod oltárom našli ostatky šiestich osôb, medzi nimi aj biskupa, a kto iný by to mohol byť ako sv. Metod?

Nie, nechceme spochybniť „dobrú vôľu“, či „dobrý úmysel“ tvorcov, ale to nestačí. Treba poznať širšie a aj novo zistené súvislostí dejín Slovákov z 9. storočia a vysvetľovať ich z nášho zorného uhla a nie za každú cenu prispôsobovať sa susedom. Prizvať k spolupráci aj iných znalcov, akými sú p. Turčan a Steinhübel, pretože okrem „Čechom prajúcemu výkladu“ skromných písomných zmienok z onoho obdobia, sú aj zmienky „prajúce Slovákom“. Takou je zmienka nemeckého historika Johanesa Aventinusa. Ten žil v 15. storočí a v svojej Bavorskej kronike píše o „kráľovi Pribinovi“, ktorý staval kostoly v Nitre, Bratislave, ale aj v Brne, ktorému dal aj svoje meno v podobe Brynna. Žiaľ, viacerí naši historici podľa českého vzoru nad Aventinusom „mávajú rukou“, čo by iný národ neurobil, ale bol by mu vďačný za takúto informáciu.

Možno najmä preto, že Nemec Aventinus mení pohľad na „Veľkú Moravu“ (v českých zdrojoch – i na mapke v dokumente - už len „Moravu“) a vlastne dokazuje, že sa Nitrianske kniežatstvo v Pribinových časoch rozprestieralo na obidvoch stranách rieky Moravy – inak by predsa Pribina nemohol založiť Brno, a že vlastne toto bola „Veľká Morava“.

Iný nemecký historik Hans Dieter Tönsmeyer v knihe „Koceľ a Blatnohrad“ (vyšla v roku 2013 – ak ju vôbec autori dokumentu poznajú) uvádza, že v spise „O obrátení Bavorov a Korutáncov“, z ktorého sa dosiaľ vychádzalo ako z jediného zdroja informácie o tzv. vzniku „Veľkej Moravy“ vyhnaním Pribinu „Mojmírom, kniežaťom Moravanov nad Dunajom“, sú nepravdy a zmienka o Pribinovom krste v Traismaueri je „jednoznačne lož“ (str. 60, pričom sa autor odvoláva na Herwiga Wolframa a jeho prácu Einleitung oder Lügen mit der Wahrheit – Ein historisches Dilemma). Spisom „O obrátení...“ chceli franskí biskupi presvedčiť pápeža, že Nitra patrí im.

Dvaja Nemci, Aventinus a Tönsmeyer, narúšajú akoby nemennú pravdu o pričlenení Nitrianskeho kniežatstva k Morave. Pribinova dŕžava, ktorej súčasťou bola aj Morava, susedila s Bavorskom, a Mojmírovým vstupom do dejín okolo roku 831 (predtým o ňom nič nevieme) sa Morava nespojila s Nitrianskom, ale naopak, oddelila sa od neho, takže nijaká „Veľká Morava“ v roku 831 nemohla vzniknúť. Nitrianske kniežatstvo bolo oslabené, a keď k nemu Svätopluk nanovo pričlenil Moravu, ako aj Česko a ďalšie územia, stalo sa rozsiahlym Nitrianskym kráľovstvom, ktoré dodatočne pomenoval Porfyrogenet ako „Megalé Morabia“, teda vzdialená či veľká Morava. Nitriansko ako osobitná jednotka, údelné kniežatstvo, pretrvalo až do uhorských čias, do 12. storočia.

Nitra zohrávala v našich dejinách významnú úlohu, sídlil v nej už vo štvrtom storočí biskup, ktorý sa volal Sunnias, bolo to mesto Pribinovo i Svätoplukovo. Pre celkový kontext dokumentu je dôležité vedieť, že Pribinovi predkovia boli spríbuznení s Bavormi a už od polovice 8. storočia sa ako kresťania stretávali v Bratstve sv. Petra v Salzburgu – prečo by teda Pribina čakal na „príkaz Ľudovíta Nemca“, aby bol pokrstený až v roku 837 v kostole sv. Martina v Traismaueri? Nitra je akoby skutočne Matkou slovenských miest. Veď práve tu boli vysvätení pred 100 rokmi (1921) prví traja slovenskí biskupi a tu v roku 1933 sa konali Pribinove slávnosti, na ktorých pražskí vládni predstavitelia chceli z Pribinu, slovenského kniežaťa, urobiť prvého Čechoslováka. Andrejovi Hlinkovi odmietali dať priestor na slávnosti vystúpiť, ale masová účasť desaťtisícov Slovákov si Hlinkov prejav vynútila: „Slováci už na úsvite dejín Slovanov mali svojho vladára Pribinu. Boli sme teda už vtedy národom slobodným, samobytným, svojráznym, národom kresťanskej a slovenskej kultúry. Kým iné národy slovanské v tých časoch nedospeli ešte k dostatočnej kresťanskej vzdelanosti, my, Slováci žili sme už ako národ kresťanský a slobodný“.

Uvádzame to na potvrdenie toho, že celá koncepcia príchodu Konštantína a Metoda kamsi do Mikulčíc/Velihradu, a nie do Nitry či na Devín je pomýlená a poplatná českému pohľadu na vec. Na Devíne (i v Bratislave na Hrade) sú odkryté kamenné základy chrámu z Rastislavových čias, zatiaľ čo v Slovanskom hradisku v Mikulčiciach, ktoré vlastne susedia s Kopčanmi, sa žiadne také základy nezachovali, iba jamy v zemi.

Dôležitým akoby opomenutým faktom je, že v roku 863 sa na scéne našich dejín objavuje dvojramenný kríž, ktorý je slovenským štátnym symbolom. Diváci by zaiste ocenili informáciu, že aj on je dedičstvom misie Konštantína a Metoda. Ide o byzantské stvárnenie „víťazného kríža“, v ktorom horné rameno vzniklo zvýraznením tabuľky s nápisom INRI. Symbol dvojitého kríža sa prvý raz objavuje na zlatých minciach byzantského cisára Theofila (829–842) a jeho syna Michala III. (842–867), toho Michala, ktorý vyhovel slovenským vladárom.

Tento dvojitý kríž o necelé desaťročie neskôr daroval Svätopluk svojmu krstnému synovi Zventiboldovi (Svätoplukovi), nemanželskému synovi budúceho nemeckého cisára Arnulfa. A keďže Zventibold bol lotrinským kráľom, dvojramenný kríž je aj lotrinským symbolom a generál de Gaulle pod ním bojoval v druhej svetovej vojne na strane Spojencov.

Vcelku oceňujeme, že RTVS sa „opovážila“ ponúknuť dokument o solúnskych bratoch v čase, keď spochybňovači všetkého slovenského neobchádzajú ani cyrilo-metodskú misiu - niektorí považujú pôsobenie sv. Cyrila a Metoda za časovo epizodické a vecne a spoločensky za okrajové. Tieto vplyvy prichádzajú predovšetkým od maďarských autorov. Tí vidia pôsobenie byzantských misionárov, ktorí vytvorili staroslovenskú abecedu a začali šíriť staroslovenskú liturgiu Cyrila a Metoda ako neúspešné. K týmto názorom sa pridávajú žiaľ aj niektorí Slováci, ako napr. akýsi Peter Getting, ktorý tiež 4. júla 2008 v istom plátku tvrdil, že „vtedajšia elita Veľkej Moravy si učencov asi neveľmi vážila“, o čom „svedčí aj trápny záver ich misie. Keď ich nepotrebovali, bez pardonu ich z krajiny vyhnali“.

Nuž, samozrejme, že to bolo inak. Veď my, Slováci, sme sa práve vtedy „pripočítali k národom veľkým“ a čoskoro sa naša reč stala bohoslužobnou, ako štvrtá na svete. Po štyridsiatich mesiacoch intenzívnej misijnej práce odobrali sa solúnski bratia do Ríma, skade sa už Konštantín – Cyril nevrátil. Zomrel 14. februára 869 a hneď bol uctievaný ako svätý. Pápež Hadrián II. mu vystrojil pohreb ako rímskemu biskupovi. (aj keď naše médiá v ten deň zväčša pripomínajú iného svätca, Valentína). V misii však pokračoval Metod až do svojej smrti 6. apríla 885. Medzi našimi predkami teda pracoval dvadsaťdva rokov. A zásadne ovplyvnil naše dejiny a ešte väčšmi dejiny východných a južných Slovanov.

Tento zrejme najvýznamnejší čin v našich najstarších národných dejinách, poriadne nazlostil Ľudovíta Nemca, ktorý ešte vládol a mstil sa trinásť rokov: oslepil Rastislava, väznil Svätopluka a jeho biskupa Metoda). Ale nielen Ľudovíta Nemca. Po viac ako tisícročí aj mnohých našich súčasníkov priam poburuje text preambuly slovenskej ústavy z roku 1992, kde je odvolávanie sa na „cyrilo-metodské duchovné dedičstvo“. Už veľa ráz odzneli návrhy vypustiť tento text, i zmienku o slovenskom národe.

Bohatstvo misie solúnskych bratov bolo predovšetkým duchovné, potom kultúrne a napokon i mocensko-politické.

Duchovný rozmer je obsiahnutý v Proglase, prvom slovenskom literárnom diele, ktoré napísal Konštantín pravdepodobne na ceste do Ríma. Odkrýva najvnútornejšiu motiváciu svojho príchodu k Slovenom na strednom Dunaji: sprostredkovať im poznanie Boha ako hlavného zmyslu ľudskej existencie. Poznanie Boha cez Písma, predovšetkým Evanjeliá. Chcel, aby Sloveni uvideli svoje duše krásnymi, aby objavili rajský život, aby unikli horiacemu ohňu večného zatratenia, aby mliaždili hlavu diablovu, aby ich hladné duše boli nasýtené a um a srdce posilnené a aby po smrti mohli prežívať večný život v spoločenstve Trojjediného Boha. Toto duchovné bohatstvo sa premietlo do preloženia celého Svätého Písma do staroslovenčiny, do zrozumiteľného slávenia Božej liturgie a jej schváleniu najvyššou cirkevnou autoritou a do duchovnej formácie okolo 200 kňazov.  

Kultúrne bohatstvo sa ukázalo vo vytvorení mnohých literárnych diel napísaných hlaholikou (Život Konštantína, Život Metoda, Život Klimenta...) Vytvorili prvé školstvo, kde sa vyučovalo vo vlastnom jazyku a ich žiaci potom šírili túto kultúru v ostatných slovanských krajinách. Vybudovalo sa mnoho sakrálnych stavieb, ktoré boli zasvätené sv. Jurajovi, sv. Demeterovi, archanjelom sv. Michalovi a sv. Gabrielovi, sv. Klimentovi Rímskemu, sv. Margite Antiochijskej...

Mocensko-politický prínos bol v preložení byzantského právneho poriadku do staroslovenčiny a jeho prispôsobení na miestne pomery, v diplomatických aktivitách pri vytváraní samostatnej cirkevnej provincie, pri presadzovaní štátnych záujmov v Ríme u pápeža i v Konštantinopole u byzantského cisára a patriarchu. 

Význam Cyrila i Metoda napokon ocenil i pápež Ján Pavol II., ktorý ich vyhlásil za spolupatrónov Európy a Slovákov vyzval, aby sa s týmto duchovným dedičstvom podelili. Toto je ich poslanie pre tretie tisícročie.

Toto všetko uvádzame len preto, že zase raz sa dôslednejšie nevyužila príležitosť vrátiť Slovákom to, čo nám patrí a neomieľať donekonečna zdedené polopravdy z čias Česko-Slovenska. Prosíme zobrať naše poznámky ako úsilie veciam pomôcť a vylepšiť ich a nachádzať na naše staré dejiny pohľady bližšie k pravde. Sme pripravení pozitívne spolupracovať s RTVS pri tvorbe ďalších podobných dokumentov, a to aj o osobnostiach, ktoré sa v ankete o najväčšieho Slováka neumiestnili na popredných miestach. Ide napríklad o spomenutého sv. Gorazda.

V Bratislave 19. februára 2021.

Za SLOVENSKÝCH KATOLÍKOV, o. z.:

Mgr. Miroslav Vetrík
Ing. Marián Tkáč, PhD.
Prof. ThDr. Mgr. Helena Hrehová, PhD.
Doc. PhDr. Ivan Mrva, PhD.