Ľudské utrpenie nás Slovákov a udalosti s tým spojené v našich dejinách si zaslúžia rovnakú pozornosť ako utrpenie iných etník, žijúcich na našom území.
Dátum: 21.11.2023
Mgr. et Mgr. Ján Endrődi
riaditeľ Festivalu slobody
Ústav pamäti národa
Miletičova 21
P. O. Box 29
820 18 Bratislava 218
Email: podatelna@upn.gov.sk
Vec: Sťažnosť voči nekorektnej a selektívnej prezentácii období neslobody na Slovensku v rámci „Festivalu slobody“.
Váž. p. riaditeľ festivalu,
Ústav pamäti národa organizuje v dňoch 6. až 17. novembra 2023 na rôznych miestach Bratislavy XIII. ročník Festivalu slobody. Festival slobody sa prezentuje ako multižánrový medzinárodný festival, ktorý má pripomínať a analyzovať obdobie neslobody na Slovensku. V programe festivalu je zahrnuté obdobie 1. Slovenskej republiky, ako aj obdobie československej komunistickej totality po druhej svetovej vojne.
Je pre nás zarážajúce, že do programu festivalu nie sú zaradené zásadné a podstatné udalosti našich dejín, ktorými sú rozsiahle perzekúcie slovenského obyvateľstva zo strany Hortyovského Maďarska, ktoré sa dotkli desaťtisícov Slovákov. Tieto perzekúcie sa začali po Viedenskej arbitráži 2. novembra 1938 a trvali až do roku 1945. V tomto období bolo z odtrhnutého územia južného Slovenska násilne vyhnaných či donútených odísť približne stotisíc Slovákov (len do konca roka 1938 ich bolo 50 tisíc) a začala sa pre nich doslova kalvária.
Zadokumentované výpovede v dostupnej literatúre a archívoch sú otrasným svedectvom veľkomaďarského imperializmu a šovinizmu, bezprecedentného popierania základných ľudských, občianskych a národných práv Slovákov, ale aj ostatných národnostných menšín na území Maďarska – Rusínov, Čechov, Moravanov, Srbov či Rumunov.
V rokoch 1938 – 1945 sa maďarské štátne orgány ako aj časť zradikalizovaného maďarského obyvateľstva dopustili voči nám Slovákom nasledovných zločinov proti ľudskosti:
1. prípady vrážd a znásilňovania slovenského obyvateľstva
2. väznenie a kruté mučenie zadržaných Slovákov, nie raz s trvalými následkami
3. živelné hromadné rabovanie a vyháňanie Slovákov spojené s bitím a so stratou ich majetku
4. použitie nátlaku a ozbrojenej sily pri nezákonnom vysťahovaní
5. zhromažďovanie Slovákov v maďarských koncentračných táboroch, napr. Štúrovo (maď. Párkány), Veľká Kaniža (maď. Nagykanizsa), Čanádpalota, a i.
6. opakované nekončiace domové prehliadky rodín Slovákov, hoci aj v noci, s cieľom vyštvať ich z obsadeného územia
7. hromadné prepúšťanie Slovákov zo zamestnania v štátnej správe, čím stratili živobytie a boli donútení k odchodu (železničiari, učitelia, štátna správa, atď...)
8. rušenie slovenských základných a stredných škôl, alebo ich pomaďarčovanie
9. pálenie slovenských kníh a celých slovenských knižníc
10. vyhnanie slovenských rehoľníkov a rehoľníčok, aj kňazov, z rasových dôvodov
11. prekladanie slovenských učiteľov a kňazov do južnejších maďarských obcí, aby stratili kontakt so slovenským ľudom a aby sa pomaďarčili
12. rušenie slovenských omší a ich nahrádzanie maďarskými
13. zákaz slovenskej tlače a spolkov, atď...
V Prílohe tejto sťažnosti pripájame výber písomných svedectiev konkrétnych osôb, ktoré sa obracali na vládu 1. Slovenskej republiky s prosbou o pomoc v tragických situáciách a vláda urobila maximum, aby im pomohla. Utrpenie Slovákov na odtrhnutom území Slovenskej republiky verne opisuje ako priamy súčasník a svedok udalostí, univerzitný profesor Jozef M. Kirschbaum, zostavovateľ knihy „Krvácajúca hranica“, ktorá obsahuje veľké množstvo zaprotokolovaných svedeckých výpovedí Slovákov. Prvé vydanie „Krvácajúcej hranice“ vyšlo v roku 1940, muselo však byť na nátlak Berlína a intervenciu Budapešti spálené. Ďalším zásadným dielom je trojzväzková edícia prameňov pod názvom „Viedenská arbitráž I.-III., ktorú pripravil historik Slovenskej akadémie vied Dr. Ladislav Deák.
V neposlednom rade poukazujeme aj na to, že v minulých rokoch aj ÚPN a niektorí jeho vedeckí pracovníci publikovali k tejto problematike (zborník Juh Slovenska po Viedenskej arbitráži, materiály v časopise Pamäť národa a pod). O to viac zarážajúce je, že tieto odborné výstupy, tieto fakty z totalitnej minulosti 20. storočia dnešné vedenie ÚPN účelovo zamlčuje a obchádza.
Žiadame Vás, aby ste pri prezentovaní historických faktov v období 1938 - 1948 uplatňovali princíp rovnakej ľudskej dôstojnosti! Tá u nás Slovákov nie je nižšia ako u iných národov a etník a preto odmietame účelovú nacionálnu selekciu pri prezentácii ľudských osudov. Ľudské utrpenie nás Slovákov a udalosti s tým spojené v našich dejinách, si zaslúžia rovnakú pozornosť ako utrpenie iných etník, žijúcich na našom území. Alebo si ÚPN myslí, že my Slováci máme nižšiu ľudskú hodnotu ako iné etniká?
Sme presvedčení, že hlavným poslaním ÚPN je dokumentovať a prinášať objektívne informácie o našich slovenských dejinách. Odôvodnene preto očakávame, že ÚPN tento svoj postoj napraví a bude k prezentácii slovenských dejín pristupovať objektívne, nie selektívne. Zamlčiavanie horeuvedených faktov z našich dejín vytvára totiž skreslený obraz, ničí historickú pamäť nášho národa a v neposlednom rade znižuje aj vážnosť a dôveryhodnosť štátnej inštitúcie ako je ÚPN.
S úctou,
Ing. arch. Pavol Dúbrava
Ing. Mgr. Ľudovít Gunčaga
prof. ThDr. Mgr. Helena Hrehová, PhD.
Ing. Mgr. Jozef Javorka
Doc. PhDr. Ivan Mrva, CSc., predseda Historického odboru Matice slovenskej
PhDr. Marián Servátka, CSc., veľvyslanec
Mgr. Miroslav Vetrík, predseda správnej rady OZ SLOVENSKÍ KATOLÍCI
Na vedomie:
- Jerguš Sivoš; predseda Správnej rady ÚPN
- Ministerstvo kultúry
- Ministerstvo školstva
- Médiá
Príloha: