PhDr. Jaroslav Rezník 
generálny riaditeľ
Rozhlas a televízia Slovenska 
Mlynská dolina
845 45 Bratislava

Vec: Protest proti skresľujúcemu stvárneniu dokudrámy o Andrejovi Hlinkovi

Vážený pán generálny riaditeľ,

zámer Vami riadenej televíznej časti RTVS hľadať najväčšieho Slováka považujeme za primeraný poslaniu verejnoprávneho média, aj keď hneď pri jeho rozbehu došlo k nepochopiteľnému rozhodnutiu vypustiť zo zoznamu „uchádzačov“ prezidenta Slovenskej republiky (1939 –1945) Jozefa Tisa len preto, že bol odsúdený retribučným tribunálom s jasne politickou objednávkou muža, ktorý bytostne nenávidel Slovákov, Edvarda Beneša. V retribučnom tribunále mali drvivú väčšinu komunisti. Napokon aj Jánošík bol odsúdený na smrť, a súťažiť smel. To, že sa mohli o tento titul uchádzať aj žijúci Slováci a Slovenky, bol ďalším nedomysleným krokom.

Vzhľadom na absolútnu absenciu programov o významných osobnostiach a udalostiach slovenskej histórie, uvítali sme aj zámer nazvaný Slovenský panteón, ktorý dočasne poverený riaditeľ Programových služieb RTVS Matej Hajko predstavil takto: „Našou nespochybniteľnou úlohou je vzdelávať, pripomínať, ukazovať, zároveň reagovať na dobu, v ktorej žijeme, a jazyk, ktorým chceme tieto odkazy dávať nášmu divákovi.“ Očakávali sme preto, že sa tak aj skutočne stane a že RTVS v súlade s jej poslaním začne skutočne s „reštartom“, pravdivo bez skresľovania „otvárať oči“ svojim divákom, a to nielen pokiaľ ide o históriu. Že sa začne éra pozerania na slovenskú minulosť i prítomnosť naozaj slovenskými očami.

No nestalo sa tak. Zdá sa, že takýto ušľachtilý zámer sa Vám nijako nedarí uviesť do praxe. Žiaľbohu, potvrdilo sa to práve pri časti cyklu venovanej Andrejovi Hlinkovi, ktorý bol nielen charizmatickou a charakternou politickou osobnosťou, ktorú si vyžiadala vtedajšia doba, ale v prvom rade bol verným Kristovým kňazom. Veľmi nás mrzí, že o Otcovi národa boli na jednej strane niekoľkokrát vyslovené úplné nepravdy a na druhej strane boli zamlčané slová a činy tohto muža, ktorý odvážne pohol slovenské dejiny dopredu. Sú možné len dve príčiny v podstate paškvilu, ktorý ste ponúkli divákom 7. februára 2021. Buď ide o profesionálnu „nezručnosť“ autorov, alebo, čo je ešte horšie, o zámerné vnášanie neslovenských pohľadov na slovenské dejiny, osobitne na túto bezpochyby vedúcu osobnosť Slovenska v prvej tretine 20. storočia. Zdá sa, že autori čerpali z učebníc, ktoré sa používali vo vyučovaní dejín robotníckeho a komunistického hnutia pred novembrom 1989. Ako keby sa malo pokračovať v dehonestovaní Andreja Hlinku, čoho sme boli svedkami aj v čase, keď sa objavil na slovenskej tisíckorunáčke. S tým zásadne odmietame súhlasiť.

Je nám ľúto, že sa nevyužil priestor v hlavnom sledovacom čase, ktorý inak je pravidelne zaplnený nezmyselnými a prázdnymi „zabávačmi“, na konečne pravdivé priblíženie života, diela a odkazu muža, ktorý na rozdiel od väčšiny príslušníkov tohto národa sa nebál a smelo bojoval za národné, náboženské i sociálne práva Slovákov. Bol za to politicky, ale aj fyzicky napádaný a väznený tak v maďarských, ako aj v českých väzniciach. A ani vo väzniciach nezaháľal, v Segedíne napríklad preložil do slovenčiny Sväté písmo.

Andrej Hlinka celý život podriaďoval svoje konanie tomu, že bol kňaz, čo zrejme tvorcovia dokumentu úmyselne prehliadli, ukázali však málo pravdepodobnú epizódu z jeho kázne, v ktorej odsudzoval alkoholizmus. Pritom pre slovenskú históriu 19. a prvej polovice 20. storočia bolo typické angažovanie sa kňazov (katolíckych i evanjelických) vo verejnom živote a aj v politike, pretože popri učiteľoch a niekoľkých advokátoch boli vlastne jedinými vzdelancami v utláčanom národe. Konštatoval to aj Eugen Löbl, intelektuál židovského pôvodu, v súvislosti s Jozefom Tisom: „Fakt, že na čele Slovenského štátu stál kňaz, treba vidieť ako kontinuitu slovenských dejín; ako snahu zabrániť, aby nacistické pohanstvo uchvátilo slovenský národ; a v danej politickej konfigurácii aj ako snahu zabrániť národnej genocíde.“ Andrej Hlinka sa pri vzniku ČSR v roku 1918 významne pričinil o pomerne rýchle poslovenčenie silne maďarizujúcej sa cirkevnej hierarchie, bol kandidátom č. 1 na biskupa. Hlinkovi odmietli vydať cestovný pas na cestu do Viedne a konzultáciu na nunciatúre, keďže v novom štáte ešte nemala Svätá stolica zastúpenie. „Hlinkovci nesmí byt biskupi,“ poznačil si programovo už v septembri 1919 prezident Masaryk a hrubo podčiarkol slovo „Hlinkovci“. A tak v roku 1927 vymenoval pápež Pius XI. Hlinku iba za apoštolského protonotára, čo je po biskupovi najdôležitejšia hodnosť v Katolíckej cirkvi.

Andrej Hlinka bol presvedčeným zástancom slobodnej slovenskej budúcnosti, ako katolícky kňaz každú nedeľu a vo sviatok kázal o Bohu a národe, zasieval toto semeno hlboko do myslí ľudí. Diváci RTVS by asi privítali informáciu, že v dňoch 30. júna až 2. júla 1901 kázal spoločne so Šándorfim, Moyšom a Dobránskym na púti v Levoči za účasti 80 000 pútnikov, čo bol dôvod, prečo chcela maďarská vrchnosť levočské púte zakázať. V roku 1918 založil Slovenskú ľudovú stranu, do názvu ktorej pridali „Hlinkova“ v roku 1925. Táto strana bola na čele zápasu o slovenskú autonómiu až do roku 1938.

Dokument úplne obišiel vzťah Andreja Hlinku k Židom. Po jeho smrti (16. augusta 1938) bratislavské Židovské noviny napísali: „Slovenský národ má veľkého mŕtveho... a my, židia, nemôžeme ostať stranou. Jeho verejná činnosť zasiahla i do našich radov a zavdala nám príčinu určiť postoj k nemu... Ctil a vážil si svojich židovských spoluobčanov a ako farár hlásal náboženskú znášanlivosť. Jeho bystrý zrak spoznal duševné hodnoty ružomberskej židovskej inteligencie, s ktorou sa rád stýkal. Svoju dôveru okázalo dal najavo, keď v pamätnom ružomberskom procese v roku 1906 za svojich obhajcov si zvolil židovských advokátov Izidora Bihellera a Bernáta Hillera. A keď v roku 1909 Ružomberčania poslali panovníkovi žiadosť, aby v Segedíne uväznený Andrej Hlinka bol oslobodený, na žiadosti boli podpisy i všetkých ružomberských židov... Keď sa skloníme i my pred pamiatkou tohto muža a zúčastníme sa na smútku slovenského národa, dávame tým česť jeho statočnému zmýšľaniu, ktoré voči nám preukázal. Kiež by sa stal i v tomto smere vzorom tým, ktorí sú povolaní v jeho diele pokračovať“. Sám Hlinka vyhlásil: „Antisemitská idea je slovenskému národu cudzia.“

Hlinka v podaní tvorcov dokumentu vyznel až neuveriteľne čechoslovácky, pričom zaiste bol otcom myšlienky „rozvodu“ s Maďarmi a orientácie „česko-slovenskej“ – a z tohto stanoviska už neustúpil – ale vidiac činy Čechov na Slovensku, odopieranie autonómie, v boji proti čechoslováckemu bezbožnému školstvu a „rudému“ Slovensku, z ktorého chcel mať „Slovensko biele“, sa vyjadril aj tak, že na tomto poli krátke české panstvo spôsobilo viac škody ako tisícročné panstvo maďarské. O stanovisku Hlinku v otázke česko-slovenskej svedčí napríklad jeho vyhlásenie v Žiline 25. januára 1938: „Ak nás Praha nepočuje, ak Pittsburská dohoda, autonómia, nestane sa skutkom, tak povieme Prahe zbohom.“ Andrej Hlinka žiadal „investovať všetok zo Slovenska pochádzajúci súkromný kapitál len na Slovensku“ a ďalej chcel, „aby na odškodnenie doterajších krívd páchaných na slabšom Slovensku bol utvorený reparačný fond zo spoločenských štátnych prostriedkov, aby sa čím skôr vyrovnali náležitosti Slovenska s krajinami zamoravskými“. Hlinkom vedená ľudová strana niekoľkokrát predložila do parlamentu autonómne návrhy, no bezúspešne.

Andrej Hlinka mal silné sociálne cítenie, staral sa aj o hmotné povznesenie ľudu. „Slovenský ľud zmietal sa v pazúroch záškodníkov, ktorí ho držali v chudobe hmotnej a mravnej odvislosti,“ napísal v roku 1894 ako farár v Troch Sliačoch. „Práve tohto leta stalo sa u nás, že istá vdova vzala si úver na zbožie: miesto jednej zlatky platila 35! Dňa 2. novembra 1894 v Sliačoch horelo. Čo tu robiť? Ľud so zúfalstvom hľadel v ústrety neistej budúcnosti, zostal bez teplého kútika a bez kúska chleba. Kto mohol, pomáhal,“ napísal Hlinka a založil a potom viedol úverový potravný spolok v Troch Sliačoch. A povzbudzoval do takejto aktivity aj iných: „Nebojme sa, velební bratia, spustiť sa do tej chudobnej chalupy. To nič nerobí, keď nám nadajú do bryndzonosičov a bočkorošov. My musíme s ľudom cítiť, s ním žiť. V radostiach, bolestiach jeho účasť brať!“ Vydal dokonca brožúru Ako založíme gazdovsko-potravný a úverný spolok, v ktorej uvádza: „Bratia oltárni, do práce sa! Učiňme si priateľov nie z mamony, ale z ľudu! Zakladajme spolky! Po jednomesačnej skúsenosti môže takýto spolok viesť aj ten najjednoduchší roľník!“ V „ľudomilných“ peňažných ústavoch, podobne ako iní národovci tých čias, aj Hlinka videl záruku prekonávania chlebových a následne aj ostatných problémov, najmä neuveriteľnej chudoby a zdieračského úžerníctva. Od ich zakladania viedol vlastne už len krok k – bankovníctvu.

Významným činom Andreja Hlinku bolo založenie ružomberskej Ľudovej banky 12. júna 1907. Neskorší správca banky Karol Krčméry napísal, že „keď Ružomberčania videli, čo sa robí s Hlinkom, prvô im bolo zabezpečiť budúcnosť Hlinkovu a za to dvanásť občanov ružomberských, nebojácnych prívržencov Hlinkových, založilo Ľudovú banku.“ Ľudová banka a k nej pridružené podniky (vydavateľstvo Lev, drevárske podniky, zápalkáreň, zásobovacie ústavy na Liptove a na Spiši, Ružomberská parostrojná tehelňa, Ružomberská píla, Veľkoobchodný dom Včela a iné) bola rozhodujúcim podnikateľským skutkom Andreja Hlinku – a v dokumente o tom ani slovo.

Autori zamlčali aj ďalšie fakty – Hlinka bol napríklad od roku 1920 až do smrti predsedom Spolku sv. Vojtecha, aktívne sa zapojil do boja proti Rothermerovej akcie za obnovu Uhorska v roku 1927, spoločne s evanjelickým kňazom Martinom Rázusom zakročil v roku 1932 na matičnej pôde v prospech slovenčiny a spoločne, teda ekumenicky viedli zápas za autonómiu.

Chýba aj zmienka o tom, že 30. augusta sa Andrej Hlinka zúčastnil na slávnostnom odhalení prvého pomníka Ľudovíta Štúra na Slovensku v Bánovciach nad Bebravou. Prítomný bol aj správca Matice slovenskej Jozef Škultéty a miestny farár Jozef Tiso.

Divák RTVS by si zrejme zaslúžil aj informáciu, že v novembri 1936 udelil rumunský kráľ Carol II. Rad rumunskej koruny za spoluprácu s Rumunmi počas Rakúsko-Uhorska a za spoločné utrpenie prežité v segedínskom väzení. Hlinkovo medzinárodné uznanie dokumentuje aj poľské vyznamenanie Polonia restituta, ktoré mu udelil poľský prezident v deň jeho 73. narodenín.

Absentuje čo i len zmienka o interview, ktoré poskytol 25. júna 1938 zahraničným novinám. Na otázku spravodajcu talianskej tlačovej agentúry: „A vari by ste nechceli samostatnosť?“ odpovedal takto: „Ktorý národ na svete nechce samostatnosť?“

Divák RTVS sa nedozvedel ani o umeleckých dielach a pamätníkoch Andreja Hlinku, ani o štátnom vyznamenaní – Ráde A. Hlinku, ktorý udeľuje prezident Slovenskej republiky, ani o zákone č. 531/2007 Z. z. o zásluhách Andreja Hlinku o štátotvorný slovenský národ a o Slovenskú republiku, na základe čoho má bustu v budove NR SR.

Veľmi nás trápi, že ste viacerými pasážami pomýlili mladú generáciu, ktorej „vďaka“ nedomyslenému obmedzovaniu výuky dejepisu a vlastenectva na našich školách, ale aj absencii vlasteneckých programov v RTVS chýbajú čo i len základné informácie o najvýznamnejších osobnostiach našich dejín.

Osobitne sa chceme vyjadriť k trom pasážam dokumentu. Ide o obvinenie Hlinku z „vlastizradnej činnosti“ za to, že chcel na medzinárodnom fóre žiadať práva pre svoj národ. Za takúto formuláciu by sa naozaj nemuseli hanbiť ani predátori marxizmu-leninizmu v 50. rokoch minulého storočia. Pritom sú dostupné zaujímavé informácie o tejto ceste, ktoré uvádza Leopold Moravčík, odvolávajúci sa na knihu „Suitors and Suppliants“ (Žalobcovia a prosebníci) Stephena Bonsala, osobného tlmočníka amerického prezidenta Wilsona na mierových rokovaniach, ktorý sa s Hlinkom v Paríži stretol (https://www.noveslovo.sk/c/Cudna_Hlinkova_cesta_do_Pariza). Bonsal v kapitole Česi, Slováci a otec Hlinka píše, že do hotela Crillon v Paríži, kde sídlil počas konferencie prezident USA Woodrow Wilson a jeho poradcovia, prišli v druhej polovici septembra 1919 dvaja Slováci. Podarilo sa im stretnúť – zrejme bezúspešne – s vtedajším americkým úradujúcim ministrom zahraničných vecí Frankom Polkom, ktorý viedol americkú delegáciu po odchode prezidenta Wilsona. Na druhý deň sa opäť objavili v hoteli a doručili list napísaný generálom Štefánikom, adresovaný Stephenovi Bonsalovi. Bonsal konštatoval, že list bol evidentne autentický a musel byť napísaný len niekoľko dní predtým, ako Štefánik nasadol do lietadla na svoj posledný let. Stálo v ňom: „Urobte to, čo môžete pre mojich priateľov. Dúfam, že sa k nim čoskoro pripojím v Paríži. Ak je to možné, zabezpečte im stretnutie s prezidentom alebo Plukovníkom. Môžem sa zaručiť za absolútnu pravdu vyhlásení, ktoré sú oprávnení urobiť.“ O tejto informácii zrejme tvorcovia dokumentu nevedeli (čo by svedčilo o ich menšej profesionálnej zručnosti). To len preto naša verejnoprávna televízia naďalej nadŕža Benešovi na úkor Hlinku i Štefánika?

K scéne, kde Hlinka s kýmsi telefonuje a odobruje voľbu Beneša za prezidenta len toľko, že ľudovci boli ústretoví pri voľbe prezidenta nie vďaka Hlinkovi, ten naopak hundral, keď vtedajší poslanec za HSĽS Jozef Tiso zaistil rozhodujúce hlasy, a tak 18. decembra 1936 bol zvolený za prezidenta Edvard Beneš. Za prísľub, že do roka vyrieši slovenskú otázku uskutočnením autonómie. Pravdaže ho – Beneš – nesplnil.

Dokument o Hlinkovi však nepochopiteľne a z hľadiska pravdy o slovenských dejinách trestuhodne končí textom, ktorý dramaticky zdôraznil Dušan Jamrich: „Andrej Hlinka zomrel. A jeho smrť bola zároveň zneužitá tými, ktorí sa napriek jeho želaniu spojili s Hitlerom, pochovali Československo a vybudovali fašistickú Slovenskú republiku.“ Svedčí minimálne o nekompetentnosti a neznalosti slovenských dejín zo strany autorov. Obávame sa však, že ide o úmysel nezmyselne zamlčiavať pravdu. Dejiny však sú a ostanú pravdivé, zlé vysvedčenie si pripravujú tí, ktorí dejiny znásilňujú. Zrejme sa potvrdzuje, že autori filmu čerpali zo starých komunistických učebníc dejepisu či správali sa ako pracovníci bývalého Ústavu vedeckého ateizmu SAV. To sa nad Mlynskou dolinou naďalej, aj pod Vaším vedením, pán generálny riaditeľ, vznáša duch škandalózneho seriálu „Kríž v osídlach moci“ z roku 1989, voči ktorému musel protestovať aj kardinál Ján Chryzostom Korec?

Zaiste, udalosti od leta 1938 do jari 1939 boli veľmi zložité, Slováci ešte 6. októbra 1938 nechceli „všetko“, postačovala im autonómia, pomlčka v názve štátu, chceli „samostatný, neodvislý, individuálny slovenský národ v rámci autonómie“ (slová Andreja Hlinku). Ak to napokon bolo inak, bol to len a len výsledok na tie časy vskutku adekvátnej reakcie Slovákov na medzinárodné dianie. Bolo vtedy aj iné múdre riešenie? Nebolo. Lebo Slovensko nikdy nebolo izolovaným ostrovom uprostred Európy. V každom prípade taký mrazivý a nepravdivý záver si Andrej Hlinka nezaslúži. Hovoriť dnes vo verejnoprávnej televízii o „fašistickej Slovenskej republike“ je zákernosťou, aká nemá obdoby od pádu komunistického režimu v roku 1989. V tejto chvíli uzavrime túto neprípustnú časť dokumentu otázkou: „Mali sme vtedy aj inú možnosť ako nepodľahnúť Hitlerovmu vydieraniu?“, ktorú položil Eduard Chmelár (Nie je štát ako štát, Slovo, 48/2007) a odpovedal na ňu takto: „Alternatívou mohol byť iba krátky a márny odpor.“ Aj keď v marci 1939 Slovenský snem konal pod tlakom nevyhnutnosti, lepšiu možnosť nemal. Na smrteľnej posteli to uznal aj Milan Hodža (umrel 27. júna 1944 v Clearwateri, USA).

Veci bývajú kontroverzné, ak absentuje pravda. My však spolu s evanjelistom Jánom veríme, že ak sa nebudeme vyhýbať pravde, oslobodí nás. A „kontroverzie“ odídu do prepadliska dejín.

Ešte poznámka: Škoda, že autori nevyužili existujúce dokumentárne zábery nakrútené za Hlinkovho života, kde možno vidieť aj počuť Hlinkov osobitný a rázny štýl reči. Ak by autori tieto zábery nepoznali, svedčalo by to naozaj o ich profesionálnom „amaterizme“. Mohli „živým“ Hlinkom napríklad nahradiť scénu, počas ktorej leží Hlinka na smrteľnej posteli ako – bítlsák. Pritom dokumentu by nijako nepoškodila zmienka, že zomrel v priestoroch dnešnej ružomberskej radnice.

Kto je na vine? Producent Peter Núnez a jeho spolupracovníci? Zaiste. V každom prípade však zodpovednosť za toto plne ostáva na Vás, pán generálny riaditeľ, a na manažmente, ktorý je Vaším manažmentom. Žiadame Vás preto ešte raz sa k téme Andrej Hlinka vrátiť, a tak opraviť to, čo ste týmto dokumentom pokazili, čo ostalo ako otázniky v očiach mladej generácie. Naše občianske združenie má vo svojich radoch autorov, ktorí v tom RTVS radi pomôžu. Žiadame Vás ako diváci, z ktorých poplatkov RTVS funguje a platí nielen Vás, ale aj všetkých, ktorí pripravujú programy nehodné verejnoprávnej RTVS, aby ste minimalizovali šírenie nepravdivých až nenávistných protislovenských názorov, a to nielen v dokumentoch tohto typu. Veríme vo Vašu náklonnosť vykonať nápravu.

Pán generálny riaditeľ, nehanbite sa za náš národ! V dejinách si vytrpel veľa a neustále bol niekým ponižovaný. Národ je základným pilierom štátu a tak je to všade na svete. Andrej Hlinka aj Jozef Tiso sú súčasťou našich dejín. Namiesto kontinuálneho „sypania popola na hlavu“ buďme vďační za to, čo tieto osobnosti urobili pre národ a my im nevieme prísť na mená. Toto nerobia žiadne iné národy, ani Nemci, ani Francúzi, ani Taliani, ani Poliaci, ani Maďari, ani Česi, ba ani Rusi či Ukrajinci. Minulosť je už navždy v Božích rukách a my „nesúďme, aby sme neboli súdení“.

 

V Bratislave 12. februára 2021

Za SLOVENSKÝCH KATOLÍKOV, o. z.:

 

Mgr. Miroslav Vetrík,

Ing. Marián Tkáč PhD.

prof. ThDr. Mgr. Helena Hrehová PhD.

doc. PhDr. Ivan Mrva CSc.

 

Na vedomie:

Rada pre vysielanie a retransmisiu, PhDr. Marta Danielová – predsedníčka, Palisády 36, 811 06 Bratislava, predseda@rvr.sk

Peter Núnez, Lamačská cesta 97, 841 03 Bratislava, nunez@nfe.sk