Národná identita - základ štátotvornosti

Národná identita - základ štátotvornosti

Úvod

Je jednoduché pochopiť evolučno-formačný proces vývoja národov a ich identitu? Pravdepodobne nie, ale cenné indície ponúka Sväté písmo prostredníctvom syntézy niektorých aspektov zo života izraelského národa, ktorého Boh nazval: „ľudom Zmluvy“ „Toto je moja zmluva medzi ,mnou a vami a medzi tvojím potomstvom po tebe, ktorú zachováte...“(Gn 17, 10); „svojím ľudom“: „(...) aby si ťa zvolil za svoj ľud a aby sa on stal tvojím Bohom, ako sľúbil a odprisahal tvojim otcom Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi“ (Dt 29, 13); a tiež „svätým ľudom“ „Veď ty si svätý ľud Pána, svojho Boha, teba si vyvolil Pán, tvoj Boh, za svoj vlastný ľud zo všetkých národov, čo sú na zemi“ (Dt, 7, 6). V genéze izraelského ľudu sú tak viditeľné štyri konštitutívne elementy: rovnaký pôvod (krvná skupina); religiózny rozmer (kult a úcta voči Bohu); Bohom darovaná zem, ako záruka stability a prosperity; skúsenosť celého národa s Bohom. Ďalšie indície možno nájsť v etických normách, ako aj v dejinných udalostiach, ktoré sú úzko zviazané s bytostno-existenciálnym statusom Izraela.

Z vyššie uvedených faktov vyplýva, že zakaždým, keď skúmame genézu nejakej osoby, alebo národa, zvykneme sa pýtať na identitu, to znamená, na ich neopakovateľnú personálnu, alebo aj kolektívnu jedinečnosť. Slovo identita evokuje v súčasnom kontexte interdisciplinárne pohľady, no aj napriek mozaike rozmanitých pohľadov je toto slovo málo frekventované v každodennej komunikácii.

Podobný trend sa opakuje aj pri slove národ (grécky λαóς, δεμος, έϑνε; latinsky natio), ktorý pôvodne označoval veľkú skupinu ľudí  ̶  obyvateľov istého územného celku rozhodnutých zjednotiť sa a vytvoriť vzájomne prospešnú jednotu. V takejto jednote sú okrem dobrej vôle zakonzervované aj isté neopakovateľné znaky, ktoré sú sprostredkované skúsenosťou predošlých generácií. V spomenutej skúsenosti generácií je zosobnená aj nezameniteľná morálna a kultúrna identita, ktorá sa uchovala živou predovšetkým vďaka pravde. Takáto pravda sa vyskytuje v naratívnych rozprávaniach umocňujúcich identitu jednotlivých národov, ako napr. typické hebrejské „počúvaj Izrael...“, alebo v kresťanskom evanjeliovom kontexte: „Vy ste soľ zeme...Vy ste svetlo sveta...“ (Mt 5, 13–14).

Studnicou poznania popisujúcu identitu jednotlivých národov sú aj veľké hrdinské príbehy, eposy, dejepisné knihy, kroniky, anály, historické ságy, filozofické idey, literatúra, umenie, kultúra. Okrem toho k jadru jednoty nejakého národa patrí aj konkrétne Bohom darované územie (spravidla ohraničené) a tiež sociálno-politické usporiadanie zaručujúce územno-politickú stabilitu garantovanú autoritou, ktorá rozhoduje o tom, čo sa má konať s rešpektom voči morálno-etickým pravidlám, ako aj práva zosúladené so spravodlivými zákonmi.

Každý človek na zemi má svoj pôvod a neopakovateľnú jedinečnosť. Pôvod  súvisí s kondíciou existenciálnych faktorov: meno, priezvisko, rodinné zázemie a rodokmeň, miesto narodenia (dnes aj rodné číslo), bydlisko. Jedinečnosť súvisí s osobným intelektuálnym potenciálom a kulturálnym horizontom, ku ktorým patria: vplyvné inšpiratívne idey, náboženstvo, výchova, kultúra. Jednotlivé osoby a národ sú začlenené do pluralitných celkov (obce, regióny, krajina, štát), ktoré predstavujú vlasť (latinsky patria), otčinu, rodnú zem, domovinu.

Dejiny dokumentujú, že ľudia sa odjakživa usilovali porozumieť pojmom národ a identita na základe rozpoznania práve týchto identifikačných znakov a motívov, ktoré formujú osobnú identitu a sú dôležité pri objasnení vzťahu identity a individuality. Individualita oproti identite sa identifikuje s konkrétnym <osobným ja> a s <prirodzeným začlenením do spoločenstva>. V strete identity s individuality rezonujú rôznorodé motívy, odvolávajúce sa na univerzálne platné pravidlá príznačné pre jednotlivé rodinné spoločenstvá a štát. K nim sa prirodzene pridružujú idey, inšpirácie, sociálno-politické a právne štruktúry, ktoré predstavujú „komplementárnu celostnosť“ dejinnej kognitívnej reality spolu s ostatnými fragmentárnymi margináliami.

Človek sa od okamihu svojho narodenia prirodzene vzmáha fyzicky aj duchovne. Uvedomuje si, že jeho identita nie je v žiadnom prípade absolútnym a ani uzavretým horizontom. Naopak, niektoré identifikačné znaky musí v priebehu svojho života aj meniť, alebo prekonať. Viacerí ľudia z rôznych príčin a pre rôzne motívy sú nútení zmeniť adresu svojho bydliska, priezvisko, alebo opustiť svoju vlasť a žiť v inej krajine. Takáto zmena má pochopiteľne vplyv aj na ich prirodzenú povahu a identitu. Identita sa totiž formuje nielen v komunikácii s druhými ľuďmi, ale aj v napätiach medzi transcendujúcou nadčasovosťou a podmienenou časovou dejinnosťou. V takejto situácii je nápomocný jednak intelektuálny rozmer konkrétnej osoby, jednak slobodné akceptovanie morálno-právnych noriem a kultúrnych aktivít danej krajiny, v ktorej akoby nanovo reflektuje hodnotové modely. Ako vidíme, osobná a aj národná identita je niečím prirodzeným, nie konvencionálnym. Nikto si totiž nevyberá rodinu, ani národ, ani vlasť, v ktorej sa narodí. Táto identita mu ostáva aj vtedy, keď sa naturalizuje v odlišnom prostredí a v inej kultúre.

Ľudské spoločenstvo ako celok má dynamický a evolučný charakter. Ľudstvo v priebehu dlhých tisícročí prekonalo neľahkú cestu: od kmeňových spoločenstiev (rodinné klany v starovekých kultúrach), cez mestské štáty v časoch starovekého Grécka a Ríma (civitas), ale aj idey gréckych mysliteľov Sokrata (469-299 pred Kr.), Platóna (427-347 pred Kr.), Aristotela (384-322 pred Kr.), a tiež aj rímsky právny systém objasňujúci či už povinnosti v diele Cicera (106-43 pred Kr.), alebo dobro a cnosti vo filozofii Senecu (3-65 po Kr.).

V ranej a v stredovekej kresťanskej kultúre sa ujali vysoké humánne návyky prostredníctvom cirkevných škôl a stredovekých univerzít. Je jasné, že ani tu nebolo všetko ideálne, ale pokrok národov a aj národné povedomie boli kresťanstvom pozitívne modifikované. Sv. Tomáš Akvinský (1225 – 1274) napríklad jasne sformuloval úlohu štátu (civitas terrena), keď napísal, že: „Povinnosťou štátu je usilovať sa o spoločné dobro pre všetkých občanov“[1], to znamená koordinovať ľudské spolužitie a život tak, aby boli ľuďom zabezpečené všetky primárne potreby (bývanie, obživa, odev). Ten, kto vládne, má byť podľa Akvinského múdry, rozvážny a prezieravý. Len na základe takýchto vlastností bude schopný kreovať dobré a spravodlivé zákony rešpektujúce hierarchiu hodnôt. V prípade, že tieto princípy nie sú dodržiavané, prináleží ľuďom „(...) právo neposlúchať vládcu, ktorý presadzuje nespravodlivé zákony, spôsobujúce obyvateľom fyzické aj duchovné násilie, alebo aj nerešpektujúce slobodu svedomia.“[2] V 19. storočí (s rozvojom priemyslu a kapitálu) sa začal v Európe zápas o národné štáty predovšetkým zásluhou nemeckej idealistickej filozofie J. G. Fichteho (1762-1814), ktorý chápal identitu ako potvrdenie seba („čistého ja“) a G. W. F. Hegela (1770-1831) a jeho filozofie zaoberajúcej sa ideálnou a reálnou identitou.

V 20. storočí sa z dôvodov mocenských záujmov otvoril priestor pre totalitné štáty, a to v podobe národného socializmu v Nemecku a komunistickej diktatúry v Rusku a aj v krajinách východného bloku. Zároveň sa v polovici 20. storočia položili aj základy moderných sociálno-demokratických štátov, ktoré sa v súčasnosti, bohužiaľ, postupne vzdávajú svojich národných identít na prospech centralizovanej global-kracie a nového svetového poriadku (NWO).

Čo prinesie blízka budúcnosť v 21. storočí, nevieme. Pravdepodobne to nebude sloboda, právo, ani spravodlivosť. Ľudia dnes s obavou sledujú nové presadzovanie totalitnej moci a arogancie zo strany dočasne zvolených zástupcov, ako aj hlasy multimiliardárov a ich posluhovačov, ktorí si uzurpujú právo kontrolovať jednotlivé osoby, národy aj svet.

Reálne sme svedkami stupňujúcich sa nátlakov a pokusov o zotročenie národov s pomocou digitálnych technológií, nanotechnológií, plánovaných pandémií, povinných očkovaní a opakovaných lockdownov, po ktorých bude nasledovať nedostatok potravín a hlad. Mocní tohto sveta, ako sa zdá, zabudli, že sú smrteľní a neodvolateľne zodpovední za všetky činy. Ľudské práva a sloboda musia byť garantované všetkým ľuďom bez výnimky, nielen teoreticky, ale aj prakticky. Obyvatelia všetkých krajín si zaslúžia, aby bola rešpektovaná ich ľudská dôstojnosť, sloboda a svedomie. Garantom týchto princípov je sám Boh Stvoriteľ, nie dočasní vládcovia s ich ekologickými prognózami, akoby už nie Boh, ale oni niesli všetku ťarchu zodpovednosti za chod sveta. Rozmýšľajúcim ľuďom sa to javí, ako veľmi opovážlivé a pritom smiešne. Aké prognózy a rozsievanie strachu, keď nie oni rozhodujú o živote a smrti? Ľudská sloboda je hodnotou transcendujúcou nariadenia politickej moci. Aj preto masívna expanzia strachu nemôže uspieť. Praktiky, paralyzujúce národ, jeho identitu, sociálne väzby, spoločenský život, rodinné spoločenstvá a vzdelanosť sú dlhodobo neudržateľné. Jednotlivci aj národy majú povinnosť bdieť nad tým, aby nedošlo k porušeniu rovnováhy medzi ľudskosťou a zodpovednosťou. Aj preto je spomenutá bdelosť v našej súčasnosti opodstatnená.  

 

1. Slovenský národ, jeho genéza a dejinné osudy

Slovenský národ (historicky Starosloveni) spolu s Čechmi, Moravanmi prináležia svojím pôvodom do veľkej skupiny slovanských národov a geograficky k západným Slovanom. Okrem nich existujú Slovania východní, severní a južní.
Slovania, alebo aj Venédi (ako ich nazýval gótsky historik Jordan a byzantský historik Prokopios z Cézarei), sa pohli od Dnepra a Donu smerom na Západ už v 4 storočí.[3] Vie sa o nich, že žili v kmeňových zväzoch (občinách), v ktorých prevládali patriarchálno-rodové vzťahy a spoločné obrábanie pôdy. S postupným procesom rozkladu patriarchálno-rodových zväzov (od konca 4. stor. do konca 8. stor.) boli slovanské kmene donútené zgrupovať sa kvôli organizovanému spôsobu hospodárenia, ale aj kvôli nebezpečenstvám zvonku. Výsledkom toho  bol vznik teritoriálnych občín a postupné uznanie práva na súkromné vlastníctvo. Slovanské kmene sa živili predovšetkým poľnohospodárstvom: pestovaním obilnín, pastierstvom, chovom dobytka a hydiny, včelárstvom a remeselníctvom (zhotovovanie orných nástrojov, kováčstvo, hrnčiarstvo, šperkárstvo). V 7. storočí (pod tlakom avarských nájazdov) vytvorili západné slovanské kmene z nevyhnutnej potreby prvé štátne zoskupenie – Samovu ríšu (regnum), ktorá predstavovala v politickom vývoji Slovanov empirickú realitu, o ktorej možno so všeobecnou platnosťou povedať, že:  „(...) sa mení, to znamená rodí, rozvíja, preberá na seba isté formy, oslabuje sa, aj zaniká.“[4] Samova ríša pretrvala tridsať päť rokov (623- 658), no po smrti Sama sa dostali do područia Avarov, aj keď spoločné avarsko-slovanské pohrebiská svedčia aj o istej asimilácii.

Začiatkom 8. storočia slovanský vplyv v strednej Európe nabral nový dynamizmus. Knieža Pribina už pred rokom 830 vytvoril Nitrianske kniežatstvo (Nitrava) a  knieža Mojmír, ktorý vládol od roku 833, vytvoril  moravské kniežatstvo. Zakrátko spolu položili základy prvého spoločného štátneho útvaru Slovákov a Moravanov, ktorý neskôr expandoval smerom na východ i západ (od Potisia po Labe). O živote Slovákov a Moravanov v 9. storočí svedčia početné pamiatky hmotnej i duchovnej kultúry: latinské anály, románske kostolíky, životopisy Konštantína-Cyrila a Metoda, panónsko-moravské legendy, ale aj iné umelecké artefakty.

Najväčšou kultúrnou udalosťou v živote západných Slovanov bol diplomatický počin kniežaťa Rastislava, ktorý sa obrátil s prezieravou prosbou na byzantského cisára Michala III., aby poslal na územie Nitravy a Moravy učených mužov, ktorí by inštruovali slovansky hovoriace obyvateľstvo vo Svätom písme. Byzantský cisár vyhovel Rastislavovej žiadosti a na územie dnešného Slovenska, Panónie a Moravy prichádzajú v roku 863 dvaja rodní bratia Konštantín-Cyril a Metod. Boli to muži excelentne vzdelaní v oblasti teológie, filozofie a diplomacie. Svoju misiu začali zostavením slovanského písma (glagoliky), ktorá sa svojím pravopisným systémom zaradila k tým najdokonalejším písmam raného stredoveku. Do staroslovenského jazyka preložili okrem Svätého písma aj liturgické knihy, vybrané spisy cirkevných Otcov zo 4. storočia, ako aj spovedné formuláre. Solúnski bratia svojou činorodou misijnou činnosťou prispeli k duchovnému povzneseniu Slovanov. Prepojili vieru a nábožnosť s kultúrou a vzdelanosťou a ich zásluhou bol staroslovensky jazyk zaradený medzi tri posvätné jazyky (hebrejčina, gréčtina a latinčina).[5] Konštantín-Cyril však počas cesty v Ríme ochorel a zomrel 14. februára 869. Jeho brat Metod bol vysvätený za biskupa a poverený funkciou apoštolského legáta (v hodnosti arcibiskupa) pre slovanské kraje, aby pokračoval v upevňovaní religióznej identity Slovanov v strednej Európe a aj v približovaní jednoty medzi Východom a Západom. Samozrejme, ani v 9. storočí neboli ľahké časy. Slovania museli odolávať početným intrigám zo strany bavorských a nemeckých panovníkov Karolmana a Ľudovíta Nemca (+876). Poslednému z nich sa napokon podarilo získať na svoju stranu Svätopluka (Rastislavovho synovca) túžiaceho po moci. On zradil Rastislava a odovzdal ho do rúk Nemcom. Rastislav bol uväznený a mučený a na následky mučenia aj zomrel. Svätopluk sa nesprával úctivo ani voči arcibiskupovi Metodovi, ktorého na ceste z Panónie na Veľkú Moravu zajali a odvliekli do Bavorska. V žalároch vo Švábsku strávil dva a pol roka. Nemeckí biskupi ho ohovorili aj u pápeža a obvinili ho z herézy. Po prepustení z väzenia odišiel v roku 873 do Zadunajska, kde vládol knieža Koceľ, aby pokračoval vo svojej v dušpastierskej misii.

Významnou udalosťou, ktorá významne prispela k upevneniu slovenskej identity, bolo zriadenie prvého biskupského sídla v Nitre v roku 880. Päť rokov po tejto udalosti arcibiskup Metod zomrel (6. apríla 885). Pred svojou smrťou určil za svojho nástupcu kňaza Gorazda (rodáka zo slovenského Močenku), ktorý bravúrne ovládal grécky aj latinský jazyk. Metodovi žiaci však ostali aj naďalej v nemilosti Svätopluka.[6] Gorazd, Kliment, Naum, Angelár a Vavrinec boli tiež väznení a napokon vyhnaní do Bulharska a odtiaľ do macedónskeho Ochridu, kde úspešne vzdelávali mladých mužov v oblasti filozofie a teológie.[7]

V ranofeudálnom štáte Slovákov a Moravanov fungovala už v 9. storočí štruktúra stolíc a kvôli obrane aj pohotovostné pluky, s ktorými sa počítalo v čase potreby či už proti Frankom, alebo aj proti nájazdom kočovných maďarských kmeňov na čele s Arpádom, ktorému sa (na konci 9. storočia) podarilo obsadiť Zadunajsko. Traja Svätoplukovi synovia Mojmír II. (894 – 906) a krátko aj Svätopluk II. boli neustále napadaní.[8] Štátna moc slovanského zoskupenia sa postupne rozkladala a aj skončila v roku 907. Maďari sa natrvalo usadili medzi slovanským obyvateľstvom v Zadunajsku a na ľavom brehu Dunaja a Slováci sa tak dostali do područia Maďarov na dlhých tisíc rokov. Gejzov syn Štefan I. (997 – 1038) ich začlenil do uhorského štátu. Sv. Cyril a Metod vyorali v srdciach slovanského obyvateľstva hlbokú brázdu, ktorú  sa nikdy nepodarilo vymazať zo slovenských a ani zo slovanských dejín.[9] Až v 19. storočí sa podarilo slovenským národným buditeľom[10] opäť vzkriesiť túžbu Slovákov, Čechov a Moravanov po vlastnom štáte a ukončiť násilnú maďarizácii a ponemčovanie slovanského obyvateľstva.

Česi a Slováci nadobudli spoločný štát po I. svetovej vojne (28. októbra 1918), vyhlásením prvej Československej republiky, ktorá trvala 20 rokov a rozpadla sa zradou západných spojencov zídených v Mníchove v roku 1938. Čechy a Morava boli obsadené Nemcami a vyhlásené za „nemecký protektorát“ a na oklieštenom území Slovenska vznikol v marci 1939 prvý Slovenský štát (1939-1945) závislý od Nemecka. Samostatnosť prvého slovenského štátu vo vojnových rokoch bola zložitá. Podpísali sa pod to nevyhnutné kompromisy, diplomatické aj politické rozhodnutia, za ktoré bol prvý prezident Slovenskej republiky Dr. Jozef Tiso odsúdený Národným súdom v Bratislave na smrť (16. apríla 1947) a popravený (18. apríla 1947), hoci sa nenachádzal na listine vojnových zločincov. Žiadosť o milosť mu prezident Beneš neudelil. Právny historik JUDr. Michal Malatinský (nar. 1989) uvádza na margo tohto postupu, že to bola: „ (...) najrýchlejšie vykonaná poprava po rozsudku Národného súdu.“[11]
Obnovený spoločný štát Čechov, Slovákov a Moravanov pretrval od roku 1945 až do 1. januára 1993. Česká a Slovenská republika sa rozdelili, no aj naďalej úzko spolupracujú ako blízke bratské národy v rámci Európskej únie. V 21. storočí prežívame opäť nové tlaky, nakoľko sme paradoxne znova nútení odovzdávať národné kompetencie do Bruselu a rúk Európskej únie. V dôsledku toho sa v európskom a aj v stredoeurópskom priestore za posledných 32 rokov výrazne zmenilo aj chápanie osobnej identity, ako aj identity morálnej a kultúrnej. Umožnil to široký priestor venovaný tzv. „fragmentárnym pravdám“, ale aj „relativizácia hodnôt“, rozsiahla duchovná kríza, sekularizácia spoločnosti podľa západného modelu a multikultúra spojená s migráciou z arabských, ázijských a afrických krajín.

Vo svete „bez Boha“ je dovolené všetko. Niet hriechu, osobnej zodpovednosti, ani rešpektu a vzájomnej úcty medzi ľuďmi. Tento stav svedčí o tom, že nám chýbajú pevné morálne normy, spravodlivé zákony, ale aj mravné osobnosti, zodpovední politici milujúci svoju rodnú vlasť, spravodlivé súdy aj neskompromitovaní žurnalisti píšuci objektívne.

Krajiny strednej Európy známe ako krajiny V4 (Poľsko, Česko, Maďarsko, Slovensko) sú na Západe ponímané kontrastne, ako druhoradí občania Európskej únie. Potvrdzuje to rozdielna životná úroveň, rozdielne finančné ohodnotenie práce, nízke dôchodky, nespravodlivo nízke dotácie podporujúce poľnohospodársku výrobu, rozdielna kvalita dovážaných potravinových výrobkov, prísne sankcie z Bruselu za nedodržiavanie nariadených predpisov, ktoré likvidujú všetko národné a aj potravinovú sebestačnosť. Toto všetko vedie k tomu, ako píše V. Strazzeri vo svojej knihe L´identitá e diritti in Europa, že: „(...) ak sa pretrhnú vnútorné sociálne vzťahy osôb, oslabí sa aj vzájomná solidarita.“[12] V súčasnosti sa presviedčame, že solidarita súvisí s morálkou ľudí a aj s aplikáciou spravodlivosti, ako to tvrdil  už staroveký grécky filozof Aristoteles (384-322 pred Kr.). Na strane druhej sa však vždy nájdu jednotlivci i väčšie skupiny, ktoré sa cítia v nejakom zväzku cudzo. To potom môže viesť k sociálnym i nábožensko-kultúrnym konfliktom z dôvodu neznášanlivosti.

Európska, slovanská i slovenská identita je v súčasnosti dosť problematická. Ak sme v nedávnej minulosti ešte považovali Európu za kresťanský kontinent, bola identita európskych národov hodnotovo ľahšie definovateľná. Súčasná európska identita je slabá a do Európy prichádzajú z islamských krajín migranti s veľmi silnou nábožensko-hodnotovou a kultúrnou identitou. V istej miere to vyvoláva aj obavy z možného násilia a teroru v mene náboženstva. Európania by sme si mali uvedomiť, že neodmysliteľným komponentom každej identity je nielen územie a jazyk, ale aj náboženstvo a kultúra. Dominantné presadzovanie sekulárnych hedonistických hodnôt, angličtiny a jednofarebnej multikultúry spôsobuje, že ľudia majú veľmi rozdielne pohľady na politické dianie i na bežné veci. Jedinou európskou a aj celosvetovou hodnotou zostalo snáď už iba materiálne bohatstvo, individualistické postoje s príznačný nezáujmom o druhých.  Identita Európanov sa až priveľmi zužuje a kopíruje epikurejské správanie: „Keď sme tu my, nie je tu ešte smrť, a keď je tu smrť, nie sme tu už my.“[13] Obavy vyvoláva aj „kultúra smrti“ presadzujúca legalizáciu abortov a eutanázie, ideológiu LGBTI, ale aj znevažovanie starých ľudí v domovoch sociálnych služieb a šíriace sa správy o redukcii obyvateľov zeme s víziami nových a nových pandémii, nekonečných testovaní a vakcinovaní až po totálnu stratu imunity. Žijeme teda vo veľmi deprimujúcom svete. Mnohí ľudia si kladú otázku: bude to ešte život, alebo už len boj o prežitie? Zostane ešte človek človekom? Alebo sa z človeka stane naprogramované monštrum, živočích blížiaci sa svojím správaním k úrovni zvierat, a teda vyprázdnený od všetkých duchovných hodnôt? Ľudstvo ani po dvoch tisícročiach kresťanstva nechce pochopiť, že v priateľstve s Bohom je všetko ľahšie a jednoduchšie.      

 

2. Slabnúci patriotizmus medzi slovanskými národmi                                                  

Slovanské národy mali v sebe vždy silno zakódované dve veci: lásku k vlasti a povedomie o transcendujúcej posvätnosti života. Tu niekde sa nachádza zdôvodnenie, prečo  Slovania dumajú, a teda hlboko premýšľajú o vlastnej existencii a sú citliví na „vertikálny horizont“. Nie je to azda preto, že Slovania sa nevedia zbaviť spomienky na absconditus in Deum, čo dokumentuje ich pomerne silná kresťanská religiozita. Príťažlivosť k sacrum je pre Slovanov natoľko fascinujúca, že kontinuálne rozvíjajú a prehlbujú idey o stredovom bode ľudského srdca. Reálne strety rozumu s vierou sa im zdajú až natoľko prirodzené, že ich provokujú k premýšľaniam s účasťou srdca aj o eschatologickej budúcnosti. Stačí sa začítať do filozofických diel slovanských autorov 19. a 20. storočia a hneď pochopíme, že sa takmer vždy zaujímajú o pravdu, dobro a krásu, o slobodu a sociálnu spravodlivosť. V ich ideách sa spontánne objavujú aj sakrálne reminiscencie bez ohľadu na sociálno-politický systém.

Prečo je to tak? Snáď preto, lebo Slovania viac ako iné národy intuitívne cítia metafyzický realizmus vo svete a v prírode. Druhým dôvodom je aj skutočnosť, že boli dlho v kontakte s byzantskou tradíciou a s estetikou citlivou na krásno. Rovnako v sebe nosia ideál rodiny, ktorú považujú za „prirodzenú školu lásky“, ale aj krásu hodnôt, cností, umenia až po harmonickosť medzi štátom a cirkvou. Toto všetko je bezpochyby prejavom neuhasiteľnej túžby a smädu ľudského ducha po dokonalosti.

Súčasný ruský filozof profesor Sergej Anatolievič Nižnikov (nar. 1962) v súvislosti s touto duchovnou citlivosťou a poznaním typickým pre slovanskú mentalitu, tvrdí, že: „Duchovné poznanie je vo vyššom slova zmysle tvorivosťou, rozvíjaním podstaty človeka a vyjavením duchovného archetypu ľudstva. Duchovná antropológia je organickým zvýraznením duchovného poznania, založeného na pochopení podstaty človeka, vyjavovaním osoby, a tiež jej slobody a schopnosti tvoriť.“ [14]
Slovania sú (oproti západným národom) aj omnoho viac upriamení na pevnú normu a dokonca ju aj očakávajú. Tu niekde je vysvetlenie našej poslušnosti voči zákonom a kontrolám, hoci na strane druhej ich v konečnom dôsledku aj porušujeme. Máme tiež zasnívanú dušu, potrebujeme naživo vidieť, to čo milujeme, to znamená, nie abstraktne, ale konkrétne. Túžime po jednoduchosti a slobode a milujeme svoju vlasť. Čím viac na Východ (smerom k východným Slovanom), tým je patriotizmus silnejší a pravdepodobne je najviac zakorenený v ruskej mentalite.

Typicky slovanskou vlastnosťou je pohostinnosť, nenásilie a altruizmus. Pravdou však je, že práve Slovania zažili v dejinách mnoho ponížení, utrpenia, invazívnych vojen, no na strane druhej práve Slovania dokážu v sebe spracovať aj krivdy pozitívne. Je to pre nich akási škola  „duchovného očistenia na základe kresťanského odpustenia a zmierenia“. Paradoxne dokážu objaviť aj v krivdách „výnimočnosť daru“, ktorý im bol daný ako „dar Ducha“.

Ruský filozof Ivan Alexandrovič Iľjin (1882 – 1955), známy svojou láskou k národu a vlasti, sa o svojráznosti ruského národa vyjadril s precíznosťou, ktorú možno aplikovať na všetky slovanské národy: „Rusi sa po svojom rodia, po svojom vstupujú do manželstva, po svojom trpia i umierajú, liečia sa i trápia, hospodária i oddychujú. Po svojom sa smejú i radujú, po svojom chodia, ale i plačú, po svojom spievajú, komponujú hudbu, po svojom hovoria, po svojom píšu biografie, po svojom poznávajú, rozsudzujú, dokazujú, existujú, aj robia dobro. Po svojom prijímajú hostí, po svojom organizujú, stavajú chrámy, po svojom sa modlia aj prekonávajú útrapy s hrdinskou odvahou. Po svojom povznášajú ducha i kajajú sa.“[15]
Všetky národy sú odlišne citlivé aj v otázkach práva a spravodlivosti, lebo každý národ má iný charakter, inú disciplínu, iné predstavy o mravných ideáloch. Každý národ má svojich géniov aj hrdinov, svoju históriu, kultúru, zručnosti, typické prejavy lásky, múdrosti, obety, chrabrosti, svoje sviatky, pamätné dni, radosti, žiale, smútky aj modlitby.

Slovania sú medzi ostatnými národmi výnimoční v tom, že sú im blízke humanistické tradície, ktoré spájajú s láskou, s náboženstvom, s duchovnou kultúrou a mravnými hodnotami. V ich kultúre je vždy dôležité srdce s jeho tajomstvami, aj pokorou, so súcitom aj zhovievavosťou. Je pravda, že násilná ateizácia slovanských národov trvala dlho, ako sme to videli v Rusku (dlhých 70 rokov) a v krajinách socialistického bloku (40 rokov), ale vždy sa odniekiaľ ozval „hlas veľkonočných zvonov“ a ľudia si spomenuli na svoju duchovnú podstatu a istotu kresťanskej viery. Slovania si osobitne v ťažkých časoch svojej histórie intenzívne uvedomujú, že národ žije nielen z fyzických koreňov, ale aj z duchovných. A tak sa znova vracajú k tomu, čo bolo pred vekmi uznané a overené ako vzácne a hodnotné, lebo vedia, že bez tejto tradície by nebolo ani národa, ani histórie.

 

3. Vedia Slováci 21. storočia, kde sú ich korene a aká je ich identita?

Každý človek, a to platí aj pre Slovákov, by mal vedieť, kde sú jeho korene. V súčasnosti na to zabúdame a tak sa národná identita, ako aj láska k vlasti a domovine pomaly stráca. A nielen u nás, ale aj v celej Európe. Vynára sa tu preto otázka: môže sa strom zelenať a rásť do výšky, keď jeho kmeň odpílime od koreňov?

Mnohí ľudia, ktorí vkladali obrovské nádeje do zmien po roku 1989, prežívajú v súčasnosti veľké sklamanie. Eufória pominula a neustále sa prehlbuje sociálna bariéra medzi ľuďmi bohatými a chudobnými. Bohatí miliardári, milionári, ale aj dobre platení členovia vlády a poslanci s päťnásobne vyššími mzdami oproti ostatným ľuďom, nevedia ako sa žije ľuďom s nízkymi platmi a dôchodkami. Správajú sa bohorovne a nepripúšťajú žiadne pochybenia. Oni si to predsa zaslúžia a zdražovanie elektriny, plynu a potravín sa ich netýka.

Ľudia im to nezávidia, ale neprestávajú sa čudovať nad ich aroganciou, okázalou mocou a výbuchmi smiechu. Súčasná nerovnosť spôsobuje zánik strednej triedy a nárast chudoby. Slováci ako malý národ potrebujú aj v súčasnosti obnovu vlastnej identity v zmysle hodnotovom aj morálnom. K tomu môže prispieť úcta k vlastným dejinám bez „seba podceňovania“. Ak však prezidentka štátu verejne vyhlási, že „nerozumie vlastnému národu“, svedčí to o dvoch veciach:
a) že nemá úctu a lásku k národu, ktorého je prezidentkou a ani jeho dejinám;
b) že nie je Slovenkou, ak sú jej namiesto „vlastných“ prednejšie iné národy a cudzie záujmy.

V tomto bode treba povedať, že kvalitatívny punc národnej identity závisí jednoznačne od lásky k národu oscilujúcej medzi konzervatívnymi a progresívnymi ideami. Ak je niekto, kto stojí na čele štátu odcudzený národu, bude nútený konfrontovať sa so zodpovednosťou za spreneverenie dôvery národa, z ktorého práce požíval nadštandardný komfort. Identita je „vnútornou kvalitou a  naplniť ju možno v živých vzťahoch s ľuďmi.“[16] Zvolení predstavitelia štátu by sa nikdy nemali zahrávať s dôverou ľudí, ktorí im dočasne delegovali moc. Rovnako tiež majú pamätať na to, že ani svetoobčianstvo a ani „pluralita“ nemôžu nahradiť osobnú identitu. Človek bez domova, rodiny a koreňov sa skôr-neskôr stáva tulákom. Veľké osobnosti sa nikdy nezriekajú vlastného národa, lebo vedia, že domov, rodina a korene sú ich celoživotnou inšpiráciou.

Duchovná prázdnota súčasných Slovákov, spokojných s materiálnym blahobytom, je dôkazom veľkej chudoby, ktorá svedčí o tom, že nepoznajú nič vyššie od seba, preto inklinujú k nižšiemu. Ľudia, ktorí sa zúfalo držia len materiálnych vecí, však nemajú žiadnu istotu. Ich slepú trúfalosť overí budúcnosť. Systematická sekularizácia a desakralizácia prispeli v posledných dvoch desaťročiach k morálnemu chaosu aj k úpadku národa a kultúry. Narušená je aj kresťanská identita nielen na Slovensku, ale aj v Európe a vo svete. Aj preto sú kresťania terčom útokov zo všetkých strán a sú vytláčaní na perifériu diania, teda bez spoločenského vplyvu. Emeritný pápež Benedikt XVI. (nar. 1927) na otázku ako vidí budúcnosť kresťanstva v Európe a vo svete, odpovedal veľmi realisticky: „To, že dnes už nie sme identickí s modernou kultúrou, že kresťanský základ už nie je určujúci, je očividné. Žijeme v pozitivistickej a agnostickej kultúre, ktorá sa vo vzťahu ku kresťanstvu čoraz viac ukazuje ako intolerantná. Tým pádom nebude západná kultúra, a určite nie v Európe, kresťanská. Veriaci sa budú musieť usilovať, aby aj naďalej v sebe formovali vedomie hodnôt a života a boli ich nositeľmi, lebo zodpovednosť bude väčšia.“[17]

 

Záver

V konkluzívnom závere o národe, identite a štátotvornosti sme sa pokúsili podčiarknuť autentickosť národov, ale aj potrebu „poznať vlastné korene“, vlastnú identitu, dôležitosť toho, čo stmeľuje jednotu národa, spolupatričnosti a tradície. Tieto reality sa majú v národe uchovávať ako vzácne „inšpiratívne momenty“ upozorňujúce na to, že človek nepotrebuje byť vyzdvihovaný smerom k absurdite, to znamená k „väčšej nízkosti“, ale potrebuje byť pozdvihnutý „niekým zhora“ k „vyššej dokonalosti vlastného bytia“.

Takéto pochopenie môže byť „novým ideálom“ pre ľudí 21. storočia, lebo nie je dôležité „byť súčasťou veľkej masy rozmanitých národov“, ktoré nevedia presne, kam sa uberajú, ale dôležitá je pravda o živote, o jeho zmysle a poslaní. Vysoké ambície jednoty v prostredí multikultúry v 21. storočí sa nenaplnili, lebo v rôznorodosti sme nenašli spoločné hodnoty.

Ľudstvo nepotrebuje hodnotovo-kultúrnu a nábožensko-morálnu inakosť, orientáciu v otázkach pravdy. To znamená, pýtať sa, kde je pravda a kde ju treba hľadať? Len vtedy sa môžu ľudia dozvedieť, že hoci sú na jednej strane limitovaní v poznaní, na strane druhej sú aj obdivuhodne zázrační vo svojej duchovnej aktivite a najmä v takých chvíľach precitnutia, kedy si jasne uvedomujú, že pravé šťastie nie je „v nás“, ani „mimo nás“, ale v Bohu. Takto to pochopili v minulosti „velikáni ducha“: sv. Augustín, sv. Cyril a sv. Metod, sv. František z Assisi, sv. T. Akvinský, B. Pascal, sv. Ján Pavol II. aj zástupy spravodlivých mužov a žien v dejinách.

Súčasným ľuďom nateraz ostáva nádej, že demokratické slobody, práva a spravodlivosť „pre všetkých“ pretrvajú a národy si zachovajú svoju prirodzenú identitu bez represívneho vnucovania nových modelov ideológií (gender, BLM, sanitárnych). Svet nepotrebuje obmedzovanie osobných slobôd, ani segregáciu jednotlivcov na uprednostňovaných a ponižovaných, na očkovaných a neočkovaných, ba ani ruptúru medzi posvätným, transcendentným a individualistickým. Lásku ani solidaritu nemožno predpísať zo zákona, ale dôležité je dbať na to, aby sme násilne neodtrhli intelekt, rozum a vedu od duchovných realít.

 

Použitá literatúra:
AKVINSKÝ T.: De regimine principum ad regem Cypri I, c. 1.
Tamže,  De reg., I., cc. 14-15.
BAGNASCO, A. Fare progetto culturale. Temi e percorsi sulla questione dell´uomo e della veritá. Milano: Edizioni San Paolo, Cinisello Balsamo, 2008.
ENEDIKT XVI. Posledné rozhovory (s Petrom Seewaldom). Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 2017.
EPIKUROS. O šťastnom živote. Bratislava: Pravda, 1989.
ИЛЪИН, И. А. О русском национализме. Москва: (Сборник статей), 2007, c. 31).
MALATINSKÝ, M. Pred súdom národa? Retribúcia na Slovensku a Národný súd v Bratislave 1945-1947. Bratislava: PostScriptum, 2019.
MONDIN, B. Etica politica. Bologna: Edizioni studio domenicano, 2000.
НИЖНИКОВ, С. А. Духовное познание в филосфии Востока и Запада. Москва: Российский университет дружбы народов, 2009.
STRAZZERI, V. L´identitá e diritti in Europa. Padova: Edizioni Messaggero, 2004.


[1] AKVINSKÝ T.: De regimine principum ad regem Cypri I, c. 1.
[2] Tamže,  De reg., I., cc. 14-15.
[3] Túto skutočnosť dokumentujú archeologické vykopávky potvrdzujúce, že slovanský element v karpatskej kotline bol prítomný dávno pred príchodom nomádskych Avarov.
[4] MONDIN, B. Etica politica. Bologna: Edizioni studio domenicano, 2000, s. 240. 
5] Pápež Hadrián II. svoje rozhodnutie zaopatril (v roku 868) aj bulou adresovanou kniežatám Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi.
[6] Svätopluk zomrel v roku 894. Aj napriek zrade a kolaborácii s Nemcami, nebola jeho vláda príliš úspešná.  Napokon ho Nemci donútili uznať zvrchovanosť východnej Franskej ríše a platiť vysoké poplatky.
[7] V roku 899 boli medzi Slovanmi v strednej Európe zriadené štyri diecézy: Nitra, Morava, Potisie a Krakovsko.
[8] Tretí z bratov Predslav bol pravdepodobne kňazom. Zachovala sa o ňom zmienka v súvislosti s bratislavským hradom (Pressalauspruch – Predslavov hrad) a tiež preto, že teologická škola bola pravdepodobne v Devíne.
[9] Česi si udržali vládu nad svojím územím omnoho dlhšie. Počiatky ich štátnosti podľa Kosmovej Kroniky začínajú v 10. storočí Přemyslom Oráčom z rodu Přemyslovcov. Názov rodu vymyslel historik František Palacký. Po vyvraždení rodu Slavníkovcov v ich sídle v Libici (28. septembra 995) sa zachránil iba Vojtech, ktorý bol kňazom. Přemyslovci vládli v Čechách a na Morave (krátko aj v Poľsku a Uhorsku) až do roku 1306 (Bořivoj, sv. Václav, Boleslav I., Boleslav II., Břetislav I., Spytihněv II., Přemysl Otakar I., Přemysl Otakar II., Vratislav II., Vladislav II., Václav I., Václav II. a Václav III., ktorý bol 4. augusta 1306 zavraždený v Olomouci). Po sobáši Elišky Přemyslovnej s Jánom Luxemburgským (1310-1346) začala v Čechách a na Morave vláda Luxemburgovcov: Ján Luxemburgský, Karol IV. (1346-1378, Václav IV. (1378-1387), Žigmund Luxemburský (1387-1437). Po Žigmundovej smrti sa dostalo české kráľovstvo pod vládu Habsburgovcov (1437-1457), Jagellovcov (1471-1526) a opäť pod Habsburgovcov (od roku 1526-až do roku 1918).
[10] Národní buditelia sú v 21. storočí namiesto úcty zosmiešňovaní a častovaní hanlivými nadávkami z radov polovzdelaných občanov Slovenskej republiky (porov. verejno-právna televízia STV2, diskusná reláciu „Večera s Havranom“, 2017).
[11] MALATINSKÝ, M. Pred súdom národa? Retribúcia na Slovensku a Národný súd v Bratislave 1945-1947. Bratislava: PostScriptum, 2019, s. 181.
[12] STRAZZERI, V. L´identitá e diritti in Europa. Padova: Edizioni Messaggero, 2004, s. 12.
[13] EPIKUROS. O šťastnom živote. Bratislava: Pravda, 1989, s. 54.
[14] НИЖНИКОВ, С. А. Духовное познание в филосфии Востока и Запада. Москва: Российский университет дружбы народов, 2009, c. 134.
[15] Porov. ИЛЪИН, И. А. О русском национализме. Москва: (Сборник статей), 2007, c. 31.
[16] Porov. BAGNASCO, A. Fare progetto culturale. Temi e percorsi sulla questione dell´uomo e della veritá. Milano: Edizioni San Paolo, Cinisello Balsamo, 2008, s. 95.
[17] BENEDIKT XVI. Posledné rozhovory (s Petrom Seewaldom). Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 2017, s. 215.