The strategies of the Holy See in the confrontation with the Communist regime in
Czechoslovakia in the context of the Cold War (1948 – 1950)¹
On the basis of the newly available Vatican archival sources from the pontificate of Pius XII
as well as other archival sources, the article examines how Pope Pius XII and his Curia faced
the challenge of the Communist regime in Czechoslovakia and the attitudes of the particular
Church in the crucial period between the definitive Communist takeover and the expulsion
of the last papal representative from Prague and what strategies they developed in order to
protect the Church from persecution and ideological seduction.
Keywords: Pius XII, Holy See, Czechoslovakia. Slovakia, Catholic Church, Communism,
Cold War.

 

   V roku 2020 Svätá stolica otvorila pre historický výskum archívne fondy z obdobia pontifikátu Pia XII. (1939 – 1958). Hoci covidová epidémia spôsobila dlhé uzatvorenie bádateľní a neskôr prísnu reglementáciu a kontingentáciu miest a obrovský kvantitatívny rozsah dokumentácie si ešte vyžiada dlhý čas na spracovanie, prvé výsledky výskumu sa už začínajú črtať. Kým doterajšia historiografická diskusia o pontifikáte sa sústreďovala na vojnové obdobie a tragédie, ktoré ho sprevádzali, nový výskum ukazuje potrebu venovať pozornosť aj oveľa dlhšej povojnovej fáze pontifikátu, vyplnenej takými zásadnými otázkami, ako konfrontácia s komunizmom, rozdelenie sveta do dvoch blokov a studená vojna, povojnová rekonštrukcia, globalizácia a mnohé iné. Na pozadí týchto udalostí prechádzala Katolícka Cirkev procesmi dynamickej univerzalizácie a intenzifikácie svojej prezencie vo svete, zmedzinárodnenia Rímskej kúrie, sformovania novej podoby pápežstva ako global player sui generis, ale musela čeliť aj perzekúciám predtým nepoznaného rozsahu v komunistických režimoch, zrýchlenej sekularizácii, teologickým konfúziám a postupnému úpadku toho, čo kedysi bolo kresťanskou civilizáciou. 

   Predložený článok je výsledkom výskumu v novosprístupnených fondoch Vatikánskeho apoštolského archívu a Historického archívu Štátneho sekretariátu, ale aj v ďalších archívoch, predovšetkým v historicko-diplomatickom archíve talianskeho ministerstva zahraničia. Venuje sa téme, ktorá je súčasťou aktuálnej medzinárodnej vedeckej diskusie hľadajúcej odpovede na otázku, ako pápež a Svätá stolica reagovali na povojnovú expanziu komunizmu v Európe, a na prípade Československa v kľúčovom období od definitívneho prevzatia moci komunistami do vykázania posledného vatikánskeho zástupcu v Prahe analyzuje, aké stratégie vyvinula Svätá stolica, aby čelila dvom zásadným ohrozeniam katolíckej Cirkvi: otvorenej perzekúcii a ideologickej penetrácii.²

   Keď v priebehu jesene a zimy 1947/48 komunistická strana prevzala v Československu absolútnu moc a rozpútala ničím nehatenú ofenzívu proti všetkým, ktorých považovala za svojich nepriateľov, zostala katolícka Cirkev na prekvapenie mnohých vrátane vatikánskej diplomacie spočiatku ušetrená od najtvrdších úderov. Komunistický režim, vedomý si početnej i morálnej sily katolíkov a citlivosti katolíckej otázky pre medzinárodný obraz krajiny, sa v tejto počiatočnej fáze svojej neobmedzenej vlády, v ktorej sa mali konať prezidentské a parlamentné voľby (hoci s jednotnou kandidátkou Národného frontu) a schváliť nová ústava, skôr usiloval primäť Cirkev k nejakej podobe dohody, ktorá by dala novým vládcom verejný placet a legitimizovala a konsolidovala ich moc skôr, než spustia hlavný proticirkevný útok.³ Popri vnútropolitických súvislostiach stáli za touto svojskou verziou politiky main tendue, „vystretej ruky“, ako francúzski komunisti v tridsiatych rokoch 20. storočia nazvali taktické snahy o prechodnú dohodu s katolíkmi,⁴ napokon aj zahraničnopolitické ohľady, najmä snaha prezentovať domnelo dobré vzťahy s Cirkvou ako efektívnu propagandistickú zbraň pre export komunistickej revolúcie do sveta.

   Toto počiatočné taktizovanie sťažilo situáciu pápežskej diplomacie, usilujúcej sa nájsť stratégiu, ako postupovať v konfrontácii medzi Cirkvou a komunistickým režimom. Zásadná vieroučná a morálna línia pápeža Pia XII. bola jasná: komunizmus bol „vo svojej podstate zvrátený“, ako ho definovala encyklika Divini Redemptoris, nezosúladiteľný s kresťanským učením, v rozpore s Božím i prirodzeným právom a smrteľným nebezpečenstvom pre Cirkev a kresťanskú civilizáciu, takže s ním nebola možná žiadna spolupráca.⁵ V dramatickej homílii na Veľkonočnú nedeľu roku 1948 pápež, hovoriac o „možno definitívnych alebo nenapraviteľných svetových udalostiach“, vyhlásil, že „udrela veľká hodina kresťanského svedomia“ a varoval katolíkov pred „slepou dôverčivosťou voči tým, ktorí majú najprv plné ústa ubezpečení o úcte k náboženstvu, ale potom sa, žiaľ, ukážu ako popierači všetkého, čo je posvätné“ a pred „ustrašenosťou, ľahostajnosťou, nerozhodnosťou tých, ktorí si v tejto kľúčovej hodine myslia, že môžu slúžiť dvom pánom“.⁶ Tieto slová nemali povzbudiť iba talianskych katolíkov pred blížiacimi sa rozhodujúcimi parlamentnými voľbami, ale nemenej tiež katolíkov za železnou oponou, aby sa nedali zviesť ilúziou o možnej spolupráci s komunistickým režimom.

   Na zásadnej rovine každý v Rímskej kúrii zdieľal túto pápežovu morálnu líniu. V konkrétnej realizácii však vládlo medzi pápežovými diplomatmi nemálo neistoty o tom, ako sa bude situácia ďalej vyvíjať a čo bude potrebné robiť. Chargé d’affaires apoštolskej internunciatúry v Prahe Gennaro Verolino v správe z mája 1948 charakterizoval taktiku československých komunistov ako „nesmierne mätúcu“⁷ a o niekoľko dní neskôr otvorene priznal, že „iba Pán Boh vie, čo sa stane”, aj keď jasnozrivo dodal, že sa bolo treba obávať najhoršieho, „spektakulárnych procesov“ a „schizmatických hnutí“.⁸

   V tejto situácii čelila vatikánska diplomacia zásadnej dileme medzi prirodzenou inklináciou, zakorenenou v morálnom presvedčení, reagovať na útlak zásadovým odporom a radikálnymi odpoveďami (prerušenie diplomatických vzťahov, exkomunikácia a pod.), a diplomatickým postojom, vychádzajúcim zo zmyslu prezodpovednosť, ktorý sa usiloval uchovať diplomatický kontakt tak dlho, ako sa dalo v nádeji, že uľahčí ochranu ohrozených cirkevných záujmov, alebo aspoň zmierni dopad perzekúcie, teda inými slovami medzi postojmi, vyplývajúcimi z etiky presvedčenia, Gesinnungsethik, a z etiky zodpovednosti, Verantwortungsethik, ako ich svojho času zadefinoval Max Weber.⁹ Taliansky veľvyslanec pri Svätej stolici Antonio Meli Lupi di Soragna dobre vystihol podstatu problému, keď v novembri 1948, pri príležitosti návštevy vo Vatikáne maďarského biskupa Gyulu Czapika, známeho svojím zmierlivým postojom ku komunistickému režimu, ktorý jasne kontrastoval s neústupčivým postojom kardinála prímasa Józsefa Mindszentyho, napísal svojmu ministrovi:

   „Vo Vatikáne si myslia, že v časoch prenasledovaní existujú vždy dva spôsoby správania sa: neústupčivosť a prispôsobenie sa. Druhý spôsob dokáže aspoň na nejaký čas zachrániť niektoré veci, ale musí obetovať iné a kompromituje zásady. Prvý môže naopak priviesť v danej chvíli k poľutovaniahodnej úplnej strate niekedy aj fundamentálnych pozícií, zachráni však v úplnosti princípy, je plný morálnej veľkosti a nesie v sebe semeno budúcej rekonštrukcie...“¹⁰ 

   Zoči-voči tomuto zásadnému problému nebola Svätá stolica jednoliatym monolitom, ale koexistovali v nej rôzne odtiene postojov. Zatiaľ čo diplomati na Štátnom sekretariáte, sami nie jednotní, ale oscilujúci medzi radikálnejším sekretárom pre mimoriadne cirkevné záležitosti Domenicom Tardinim a umiernenejším substitútom Giovannim Battistom Montinim, dávali prednosť vyčkávacej taktike a úsiliu uchovať diplomatický dialóg, iné dikastériá Rímskej kúrie sa oveľa rozhodnejšie pripravovali na otvorenú konfrontáciu s komunistickým režimom. Podľa neskoršieho vyjadrenia Domenica Tardiniho v rozhovore s francúzskym veľvyslancom pri Svätej stolici Wladimirom d’Ormessonom Štátny sekretariát vôbec nevedel, že Sväté ofícium pod vedením rezolútneho asesora Alfreda Ottavianiho pripravovalo exkomunikačný dekrét proti katolíkom podporujúcim komunizmus, publikovaný v júli 1949,¹¹ a Tardini osobne bol proti takémuto radikálnemu opatreniu.¹²

   Prvá inštrukcia, ktorú Tardini poslal do Prahy po udalostiach 25. februára 1948, teda po tom, čo prezident Edvard Beneš prijal rezignáciu nekomunistických ministrov a nominoval čisto komunistickú vládu, pápežskému diplomatovi nariaďovala, aby protestoval proti každému porušeniu práv Cirkvi a zostal v úzkom kontakte s kľúčovými osobnosťami episkopátu.¹³ Problém však bol, že ani biskupi neboli jednotní v tom, ako postupovať. Deliaca čiara viditeľne prebiehala najmä, hoci nie výlučne, medzi slovenským episkopátom a biskupmi z českých krajín, odrážajúc tak aj hlboko rozdielnu situáciu, ktorá po roku 1945 charakterizovala tieto dve časti republiky.

   Pod dojmom traumy z „Mníchova“ a sympatií k idealizovanému sovietskemu osloboditeľovi vyústili tradične silné liberálno-socialistické a komunistické tendencie českého prostredia a hlboko zakorenená historická interpretácia českých národných dejín, ako procesu emancipácie spod katolíckeho a rímskeho vplyvu, do silného posunu doľava, emocionálneho príklonu k Východu a vo voľbách v máji 1946 do víťazstva komunistickej strany. Ani český katolicizmus, oslabený dlhodobou sekularizáciou spoločnosti, masovými stratami veriacich v medzi vojnovom období¹⁴ a marginalizáciou v národnom spoločenstve, ktorá ho nútila neustále dokazovať vlastnú národnú lojalitu a pristupovať na kompromisy, nezostal v povojnovej eufórii imúnny voči silnej vlne nacionalizmu a ľavicových a prosovietskych sympatií, ktoré boli v časti českých katolíckych kruhov prítomné už v medzivojnovom období,¹⁵ živili sny o harmónii medzi kresťanstvom a socializmom a viedli k idealizácii ľudovej demokracie ako cesty k spravodlivejšej a pokrokovejšej spoločnosti, k obdivu Sovietskeho zväzu a dôvere v Stalina a jeho cirkevnú politiku, ktorá z pragmatických dôvodov dočasne pribrzdila náboženské prenasledovanie, aby povzbudila patriotizmus a vojnovú mobilizáciu obyvateľstva.¹⁶ Vonkajším výrazom idealizácie Sovietskeho zväzu boli Stalinove obrazy na stenách nemálo českých cirkevných sídel vrátane prijímacieho salónu novovymenovaného pražského arcibiskupa Josefa Berana,¹⁷ sovietska hymna, ktorá zaznievala pri rôznych náboženských oslavách, kosák a kladivo, Leninove obrazy a oslavné články na októbrovú revolúciu a na „ideu Moskvy ako záruky šťastnej budúcnosti, mieru a nového rozvoja“ na stránkach českej lidáckej tlače a vo verejných príhovoroch lidáckych politikov.¹⁸

   Veľmi odlišne sa prezentovala situácia na Slovensku, v tom čase iba okrajovo dotknutom sekularizačnými procesmi, v ktorom kresťanská viera predstavovala fundamentálny pilaster národnej identity a kultúry a programovo protikatolícke alebo ateistické myslenie v širších masách neexistovalo. Odlišná bola aj kolektívna historická pamäť, ktorá vnímala povojnové roky vo svetle nedobrovoľnej straty vlastného štátu, politických represálií proti všetkým, ktorí neboli ochotní bezpodmienečne prijať, že „Praha bola ich jedinou záchranou“, ako sa vyjadril prezident Edvard Beneš v rozhovore so chargé d’affaires apoštolskej nunciatúry Raffaelom Fornim,19 protikatolíckych opatrení, ktoré začali hneď na jar 1945, a postupného preberania moci komunistickou stranou, ktorú väčšina slovenských voličov vo voľbách v roku 1946 jasne odmietla.²⁰ Aj vonkajším diplomatickým pozorovateľom udieralo do očí, že namiesto nadšenia z oslobodenia cítilo slovenské obyvateľstvo skôr pocit psychologickej porážky, ohrozenia a odcudzenia štátu a nostalgiu „za nezávislosťou od Prahy, ktorej sa krátky čas tešili“,²¹ ako sa vyjadril taliansky vyslanec v Prahe, a oplakávalo minulé časy politickej nezávislosti, ako v dlhej správe o pomeroch na Slovensku napísal jeho vatikánsky kolega Forni.²²

   V tejto situácii sa Cirkev na Slovensku, osobitne silné osobnosti staršej generácie biskupov, ako Ján Vojtaššák, Karol Kmeťko alebo Andrej Škrábik, tradične zastávajúce jasný protikomunistický postoj,²³ postavili na líniu rozhodného odporu a odmietli akékoľvek rokovania s komunistickým režimom. Českým biskupom, ktorí boli vo väčšine vymenovaní po vojne po dohovore s ľudovodemokratickým štátom, bezpodmienečne sa identifikovali s Československom a aspoň spočiatku zväčša aj so socialistickými ideálmi, padlo odmietnutie vystretej ruky režimu oveľa ťažšie. Tým viac, že na rozdiel od slovenských spolubratov, ktorí sa mohli oprieť o početne silné slovenské katolícke masy so živou vierou, museli českí biskupi čeliť popri nepriateľstvu režimu aj náboženskej ľahostajnosti pokročilo sekularizovanej českej spoločnosti a tiež dôsledkom vyhnania vyše troch miliónov prevažne katolíckych sudetských Nemcov, ktoré premenilo pohraničie na polovyľudnené „misijné územie“ s rôznorodou populáciou, zväčša už pozbavenou akejkoľvek väzby k Cirkvi.²⁴ Českí biskupi, ku ktorým sa neskôr pridružil aj v roku 1947 vymenovaný trnavský apoštolský administrátor Ambróz Lazík, preto zväčša považovali za nevyhnutné nájsť nejakú podobu dohody so štátom, keď nie pre iný dôvod, tak preto, aby oddialili hlavný útok na Cirkev. Samotný pražský arcibiskup Josef Beran, navrátilec z koncentračného tábora, vymenovaný v roku 1947 ako výslovný kandidát ľudovodemokratickej vlády,²⁵ dlhé mesiace váhal medzi prirodzenou inklináciou k národnovlasteneckému postoju k Československu a úprimnou oddanosťou socialistickému ideálu na jednej strane a odmietaním komunistického nátlaku na strane druhej a iba v roku 1949, do veľkej miery vďaka vplyvu vatikánskej diplomacie, sa rozhodol v prospech druhej opcie. Na vrchole februárovej krízy 1948 však ešte verejne vyzval veriacich, aby nezaujímali otvorene protikomunistické stanovisko, ale usilovali sa evolučnou a pokojnou cestou uskutočniť „socialistický ideál“. Domenico Tardini komentoval Beranov prejav slovami, že „obsahoval vyjadrenia, ktoré vyvolávajú viac než jednu námietku“ a že v časoch „neporiadku a myšlienkového zmätku by prospelo dobru duší, keby sa najdôstojnejší pastieri vyznačovali jasnými stanoviskami, najmä vo vzťahu ku katolíckej náuke“.²⁶

   Prvým veľkým testom postoja cirkevnej autority k novému režimu sa stala otázka kandidatúry niekoľkých „pokrokových“ kňazov v parlamentných voľbách 1948. Aby sa vyhla priamemu konfliktu s režimom, väčšina biskupov sa rozhodla nenútiť kňazov, ktorí už boli ministrami v komunistickej vláde alebo povereníkmi v Zbore povereníkov, aby okamžite rezignovali, ale chcela dosiahnuť ich tiché odstránenie z politiky tak, že v blížiacich sa voľbách už nebudú kandidovať. Z taktických dôvodov aj Verolino spočiatku súhlasil s týmto opatrným postupom, neprestal však urgovať biskupov, aby konali pevne. Keď arcibiskup Beran varoval najexponovanejšieho kandidáta, katolíckeho kňaza a ministra zdravotníctva v Gottwaldovej vláde, Josefa Plojhara, že v prípade, ak sa rozhodne kandidovať v parlamentných voľbách, mu na celom území pražskej arcidiecézy zakáže sláviť sv. omše,²⁷ netajil sa Verolino tým, že arcibiskupovu reakciu považoval za príliš slabú. Vatikánsky diplomat bol presvedčený, že cirkevná vrchnosť by mala zasiahnuť cirkevnými trestom, tým viac, že takto postihnutý kňaz stratí príťažlivosť pre ostatných katolíkov a pre režim bude mať „menšiu politickú cenu“: „Žiaľ, nie je to suspendovanie z práva slúžiť sv. omšu, ktoré na Plojhara urobí dojem. To, čo by ním mohlo trochu pohnúť (a ešte väčšmi by pohlo vládou), by bolo verejné vyhlásenie cirkevného trestu: to by v každom prípade poslúžilo aj ochrane dobrého mena Cirkvi.“²⁸ Keď bol Plojhar po voľbách napokon suspendovaný a divinis, bola by dala internunciatúra opäť prednosť silnejšej zbrani exkomunikácie, ktorú považovala za efektívnejší nástroj, väčšmi schopný zabrániť prípadnému Plojharovmu vplyvu na katolícke masy.

   Svätá stolica však nekritizovala iba jednotlivé prípady ústupčivosti a taktizovania voči režimu, ale predovšetkým pretrvávanie hlboko zakorenených rezíduí postjozefínskych postojov kléru, najmä  tendenciu uchovať si priazeň svetskej moci, ako istej ochrany garantujúcej relatívne bezpečný a pohodlný život so stabilným príjmom a sociálnym postavením, aké mal v minulosti. Keď sa Verolino dozvedel, že novovymenovaný olomoucký arcibiskup Josef Matocha pozval na svoju biskupskú konsekráciu prominentných komunistických hostí, v zmysle Tardiniho inštrukcií dôrazne napomenul biskupov, aby sa v budúcnosti vyvarovali nepatričných a nedôstojných prejavov priateľstva s vládou. Verolino sám síce do Olomouca prišiel, bol však prítomný iba na samotnej liturgickej slávnosti a hneď po nej opustil Olomouc a odcestoval na Slovensko, aby navštívil slovenských biskupov Kmeťka a Vojtaššáka, ktorí sa podujatia nezúčastnili, aby sa nemuseli stretnúť s komunistickými ministrami Alexejom Čepičkom a Zdeňkom Nejedlým.²⁹

   Keď 14. júna 1948 Národné zhromaždenie zvolilo predsedu Komunistickej strany Československa a dovtedajšieho predsedu vlády za nového prezidenta republiky, na prekvapenie sveta zvonili v celej pražskej arcidiecéze kostolné zvony a pražský arcibiskup Josef Beran odslúžil hneď po voľbe vo svätovítskej katedrále slávnostné Te Deum. Verolino sa ešte pred voľbou pokúsil presvedčiť Berana, aby ďakovnú svätú omšu neslúžil a neveril, že tak zachráni časť katolíckych škôl, resp. má si o tom vopred vyžiadať písomný dekrét. Keď sa arcibiskup nedal prehovoriť a Te Deum odslúžil, vyvolal medzi katolíkmi nemalý zmätok a rozhorčenie a pri Svätej stolici „trápny dojem“, čo dal Tardini Verolinovi aj obratom telegraficky na vedomie.³⁰ V následnom prípise mu odporúčal, aby napomenul pražského arcibiskupa, aby bol „opatrnejší a prezieravejší v ťažkých situáciách, ktoré musí nezriedka riešiť“.³¹ Navonok však vo Vatikáne radšej mlčali, aby nemuseli verejne kritizovať arcibiskupa. Ani vatikánsky denník L’Osservatore Romano preto v správe o prezidentskej voľbe ani slovom nespomenul liturgickú ceremóniu.³² Arcibiskup nemal nepravdu, keď sa obhajoval, že Cirkev nemôže nikomu brániť v tom, aby si žiadal Božiu pomoc.³³ Problém bol, že skutočným cieľom, ktorý komunistické vedenie umne zrežírovanou ceremóniou v pražskej katedrále sledovalo, nebola Božia pomoc, ale propagandistická demonštrácia domnelej zhody medzi režimom a Cirkvou, pod ktorej povrchom už chystalo novú, tvrdú fázu v protikatolíckom zápase. Sám Gottwald ju ohlásil na zasadnutí najvyššieho straníckeho grémia už 9. júna 1948.³⁴

   Najväčšiu rôznosť postojov medzi Verolinom a biskupmi vyvolala zásadná otázka, či je vhodné prijať ponuku režimu na rokovania, a či existuje nádej na nejakú dohodu. Z obavy o osud miliónov katolíkov v krajine spočiatku ani Štátny sekretariát, vyzbrojený dlhou historickou skúsenosťou pragmatickej diplomacie, nevylučoval nejaký dohovor so štátom, trval však na tom, aby štát rešpektoval jasné podmienky a poskytol jasné záruky. Dohoda sa nemala obmedziť iba na finančné otázky, ako to navrhoval režim, ale priniesť hmatateľné zlepšenie postavenia Cirkvi a rokovania sa mali viesť so Svätou stolicou ako prirodzeným partnerom štátu a nie s episkopátom, ktorý bol oveľa zraniteľnejší voči tlaku politickej moci. Vláda však Verolinovu ponuku odmietla.³⁵ Komunistický režim sa z ideologickej nenávisti i z politického utilitarizmu usiloval vylúčiť Svätú stolicu z rokovaní, jednak preto, aby mohol účinnejšie demonštrovať domnelý „reakčný“ a „ľudu nepriateľský“ charakter Vatikánu, a tiež preto, lebo – ako sa Verolino správne domnieval – si od biskupov úfal ľahšie vynútiť ústupky než od vatikánskych diplomatov. Separátne rozhovory s episkopátom mali v konečnom dôsledku ticho iniciovať aj postupnú emancipáciu miestnej Cirkvi od Ríma.

   Keď bola väčšina biskupov aj po odmietnutí Verolinovej ponuky naďalej ochotná rokovať, pápežský diplomat neskrýval kritiku: „Aby som bol úprimný nechápem, prečo arcibiskup [Beran] súhlasil s týmito rokovaniami,“ písal svojim predstaveným do Ríma, vyjadrujúc presvedčenie, že „nieto nádeje, že sa ústupkami bude dať zabezpečiť budúcnosť“, pretože „prenasledovanie beztak príde“.³⁶ Verolino považoval za oveľa dôležitejšie, aby sa „skoncovalo s doterajším zmätkom a stalo sa tak skôr, než narastie počet kňazov, ktorí spadli do pasce našich nepriateľov a kým ešte veriaci dôverujú Cirkvi“.³⁷

   Táto Verolinova správa z konca mája 1948 odhalila dve zásadné skutočnosti. Po prvé, že vatikánsky diplomat považoval vypuknutie otvorenej konfrontácie s komunistickým režimom za nevyhnutné. A po druhé, že to, čoho sa vatikánska diplomacia najviac obávala, nebolo samotné prenasledovanie, ale myšlienkový a názorový zmätok, aký mohli vyvolať zdanlivo príťažlivé komunistické heslá, a strata morálnej rezistencie voči komunistickej ideológii. V tomto kontexte bolo príznačné, čo po dlhom rozhovore s podsekretárom pre mimoriadne cirkevné záležitosti Antoniom Samoré na margo pápežových obáv napísal svojmu ministrovi taliansky veľvyslanec pri Svätej stolici Francesco Mameli: zatiaľ čo za prenasledovania kresťanov v rímskych časoch sa „vraždili iba telá veriacich, dnes sa prenasledovatelia usilujú, často s úspechom, zabiť aj ich ducha“.³⁸

   Koncom októbra 1948, po poslednom neúspešnom pokuse navrhnúť vláde rokovania so Svätou stolicou o otvorených cirkevno-politických otázkach od pozemkovej reformy po nové usporiadanie slovenských diecéz,³⁹ ktorá čakala na riešenie od roku 1918, chargé d’affaires Verolino odcestoval z Prahy do Ríma, kde zotrval asi štyri mesiace. Pražskú internunciatúru zatiaľ interimisticky spravoval Giuseppe Sensi, neskorší kardinál.

   V novembri 1948 traja biskupi z Československa v rámci návštevy ad limina navštívli Rím – boli to arcibiskup Josef Beran, litoměřický biskup Štepán Trochta a košický apoštolský administrátor Jozef Čársky, všetci traja podporovatelia rokovaní s vládou. Spišský biskup Ján Vojtaššák nedostal cestovný pas – bolo mu oznámené, že dostane vycestovacie povolenie iba ak sa zaviaže, že sa už do vlasti nevráti, čo Vojtaššák odmietol.⁴⁰ Predbežne sa nepodarilo nájsť vatikánske archívne záznamy o rímskej návšteve troch biskupov, takže historikovi zatiaľ zostáva iba svedectvo jedného z účastníkov, biskupa Trochtu, podľa ktorého biskupi dostali v Ríme inštrukciu, aby sa usilovali oddialiť otvorenú konfrontáciu, kým si Cirkev nevytvorí potrebné štruktúry, aby bola schopná čeliť už všeobecne očakávanej perzekúcii.⁴¹ Takúto inštrukciu možno považovať za labutiu pieseň starej diplomatickej línie, usilujúcej sa opatrnosťou vyhnúť konfliktu, ktorá sa však už pomaly vyčerpávala a obsahovala už zárodok novej stratégie, ktorá už počítala s konfliktom a pripravovala sa na život v alternatívnych štruktúrach.

   Krátko po návrate biskupov sa v decembri 1948 opäť zišiel episkopát a rozhodol sa pristúpiť na štátom proponované obnovenie prerušených rokovaní so štátom. Aj Sensi súhlasil, hoci rokovania už vnímal iba ako manéver na získanie času: „Popravde, čím viac nad tým rozmýšľam, tým menej viem, či je alebo nie je vhodné opätovne obnoviť rokovania, pretože situácia je zložitá a plná zákerností.“⁴² Kým režim na biskupov tlačil, aby si s jeho emisármi sadli za rokovací stôl, arcibiskup Beran, ktorý začal v tejto fáze sám čoraz väčšmi pochybovať o zmysluplnosti svojej pôvodnej otvorenosti voči rokovaniam, zvolal vo februári nové stretnutie biskupov, aby sa spolu opätovne poradili. Na stretnutí sa zišli všetci biskupi Čiech a Moravy, zo Slovenska však prišli iba dvaja apoštolskí administrátori, Eduard Nécsey z Nitry a Ambróz Lazík z Trnavy. Bol to dôsledok bolestných strát, ktoré slovenský episkopát utrpel od roku 1945. Krátko pred koncom vojny zomrel rožňavský biskup Michal Bubnič,⁴³ v roku 1947 ho nasledoval biskup Pavol Jantausch, apoštolský administrátor Trnavskej apoštolskej administratúry, a krátko pred Vianocami 1948 zomrel nitriansky biskup arcibiskup Karol Kmeťko, kým banskobystrický biskup Andrej Škrábik už bol vážne chorý a o rok neskôr takisto odišiel do večnosti. Práve vo chvíli, keď sa pre Cirkev blížili najťažšie skúšky, stratil slovenský katolicizmus s výnimkou spišského biskupa Vojtaššáka, najsilnejšie a najrešpektovanejšie osobnosti, ktorých nahradili iba apoštolskí administrátori, dvaja z nich zatiaľ bez biskupskej hodnosti, alebo pomocní biskupi s menším manévrovacím priestorom a právomocami. Oslabenie slovenského biskupského zboru, tradične silnejšieho a bojovnejšieho, než boli ich českí oltárni spolubratia, oslabilo aj odpor celého episkopátu republiky a predĺžilo agóniu rokovaní a unikania pred tvrdým stretom, o ktorom už všetci vedeli, že príde.

 

Hlavné línie novej stratégie Svätej stolice

   Začiatkom roka 1949 sa nálada vo Vatikáne jasne radikalizovala. Zásadne k tomu prispel súdny proces proti kardinálovi Mindszentymu, v ktorom bol maďarský prímas odsúdený na dlhoročný žalár. Krátko po vynesení rozsudku Pius XII. v prejave v konzistóriu vyhlásil, že Cirkev síce toleruje všetky formy vlády, pokiaľ sa neprotivia Božiemu a prirodzenému právu, ale ak tak robia, biskupi i veriaci majú posvätnú povinnosť vo svedomí odporovať nespravodlivým zákonom.⁴⁴

   Toto pozvanie k odvážnemu odporu proti nespravodlivej moci sa stalo dominantnou líniou nasledujúcich mesiacov. 14. marca 1949 prijal pápež na súkromnú audienciu šéfa svojej diplomacie Tardiniho, ktorý vzápätí zaslal pražskej internunciatúre jasnú inštrukciu: Svätý Otec dôveruje pastoračnej horlivosti episkopátu a jeho veľkému zmyslu pre zodpovednosť. Štátny sekretariát si uvedomuje ťažkosti, ktoré by vyvolalo verejné protestné vyhlásenie biskupov, ale nemôže nezdieľať obavy, „spôsobené skutočnosťou, že zatiaľ čo sa hromadí drancovanie na škodu Cirkvi, biskupi – tak sa to aspoň zdá v očiach veriacich – zotrvávajú v mlčaní.“ Inými slovami, pápež vyzýval biskupov, aby opustili zbytočné ohľady a zaujali jasné stanovisko, schopné ukázať cestu a dodať odvahu veriacim.⁴⁵

   V tejto atmosfére trávil svoj pobyt v Ríme aj Gennaro Verolino, ktorý tam ponavštevoval nielen Štátny sekretariát a viaceré kongregácie, ale na súkromnú audienciu ho prijal aj pápež.⁴⁶ Tu sa definitívne utvrdil v presvedčení, že kompromisy, ústupky a bezvýsledné rokovania s komunistickým režimom boli nielen zbytočné, ale škodlivé, pretože nedokázali zabrániť uskutočňovaniu komunistických proticirkevných plánov, zato bránili Cirkvi, aby otvorene denuncovala perzekúciu a dovoľovali režimu, aby vrážal klin do cirkevných radov a vytváral všeobecný zmätok a neistotu medzi veriacimi a svet utvrdzovali v mylnej mienke, že dohoda medzi Cirkvou a komunistickým režimom bola možná.⁴⁷

   V marci 1949 sa Verolino vrátil do Prahy. I jeho návrat bol signálom istého priostrenia vo vzájomných vzťahoch. Verolino bol ešte relatívne mladý, ale v kontexte stredovýchodnej Európy už skúsený diplomat, ktorý pred vyslaním do Prahy strávil niekoľko rokov v Budapešti, kde počas vojny zachránil život početným ohrozeným maďarským židom.⁴⁸ S Československom sa po prvýkrát zoznámil v roku 1946, keď niekoľko mesiacov zastupoval zraneného sekretára pražskej internunciatúry Raffaela Forniho.⁴⁹ Vo februári 1948 napokon Verolino ako chargé d’affaires prevzal opraty pražskej internunciatúry po starom a chorom internunciovi Saveriovi Ritterovi, ktorý rezignovane opustil Československo ešte pred definitívnym politickým zlomom, ktorý prišiel 25. februára. Na pražskom poste Verolino veľmi rýchlo prejavil svoje diplomatické kvality, schopnosť vybudovať si sociálne siete, získavať informácie, orientovať sa v spleti protichodných mienok a útržkovitých správ, čítať medzi riadkami a predvídať ďalší vývoj a Svätej stolici poskytovať rozsiahle správy nielen o cirkevnej, ale aj o politickej situácii. Rodený Neapolčan Verolino, prirodzenou letorou i vedomým rozhodnutím muž činu s inklináciou k priamočiarej a radikálnej línii, z Ríma priniesol aj jasnú stratégiu, ako mala Cirkev čeliť hrozbám komunistického režimu. Vo svetle ďalšieho vývoja udalostí ju možno zosumarizovať nasledovne:

   Jej východiskom bola pápežova eschatologická vízia dejín, ktorá videla v konfrontácii s komunizmom apokalyptický zápas primárne duchovného charakteru proti zlu, ktoré bolo odhodlané Cirkev zničiť. Hlavnou úlohou Cirkvi bolo preto pripraviť a posilniť veriacich duchovne zintenzívnením náboženského života. Tento uzlový bod pápežovej stratégie sa úplne zhodoval s postupom slovenských biskupov Jána Vojtaššáka, Karola Kmeťku a Andreja Škrábika, ktorý začali spontánne uplatňovať už od roku 1945 v podobe masových pútí, exercícií, verejných homílií, ktoré vyzývali k modlitbe a pokániu, a aktov zasvätenia diecéz a celého Slovenska Božskému Srdcu Ježišovmu, alebo – v duchu fatimského posolstva, ktoré na Slovensku od začiatku štyridsiatych rokov veľmi silno rezonovalo – k Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie.⁵⁰ Je pozoruhodné, že podobnú stratégiu duchovnej ofenzívy realizoval pred svojím zatknutím aj ostrihomský arcibiskup Mindszenty.⁵¹

   Verolino bol presvedčený, že voči režimu, ktorý bol totalitný, ale nie bez vnútorných slabín, bol jedinou účinnou zbraňou odvážny odpor, schopnosť mobilizovať sily na obranu a verejne vystupovať, teda signalizovať silu a rozhodnosť voči vláde, ale aj v očiach ľudí, ktorí tak veľmi potrebovali počuť povzbudzujúce slová svojich pastierov.⁵² Po návrate do Prahy preto začal intenzívnejšie než predtým povzbudzovať biskupov, aby sa nenechali zavádzať dvojitou hrou rokovaní, zanechali neplodné rozhovory a neskláňali chrbát pred politickými sekatúrami režimu, ale verejne pozdvihli hlas proti porušovaniu práv Cirkvi, využili všetky posledné zvyšky slobody, aby v cirkevných otázkach postupovali podľa kánonického práva a vlastného svedomia, teda napríklad vymenúvali farárov bez ohľadu na mienku štátnych orgánov, ktoré sa do nominácií neustále miešali a robili najväčšie ťažkosti práve najvhodnejším kandidátom,⁵³ aby kléru i veriacim dávali jasné inštrukcie,⁵⁴ proti kňazom, ktorí prijali spoluprácu s režimom, okamžite zasahovali kánonickými trestami, a tak zabránili dezorientácii Božieho ľudu,⁵⁵ a aby vždy postupovali v jednote s internunciatúrou. Tieto inštrukcie jasne odzrkadľovali oprávnenú obavu vatikánskej diplomacie, že režim zneužije hlboko zakorenenú štátocirkevnícku mentalitu časti kléru, diktát existenčných potrieb a obavy pred materiálnou biedou a prenasledovaním, aby do kňazských radov vnášal rozdelenia a sváry a do myslenia ľudí zmätok, vytváral priepasť medzi miestnou Cirkvou a Svätou stolicou a zmenšoval morálny odpor proti komunizmu.⁵⁶

   Ďalším nosným bodom stratégie bolo dať Cirkvi také personálne a organizačné štruktúry, ktoré by ju uschopnili stať sa „Cirkvou rezistencie“. Súčasťou tohto cieľa bolo doplnenie kolégia biskupov. Kým všetky české diecézy mali vďaka povojnovej sérii nominácií riadnych sídelných biskupov, väčšina slovenských diecéz vstupovala do jednej z najťažších skúšok vo svojich dejinách osihotená, resp. v provizóriu. Situáciu sa vinou zložitosti politickej situácie a nemožnosti riadnych rokovaní so štátom nepodarilo vyriešiť, v lete 1949 však pápež aspoň povýšil rožňavského generálneho vikára Róberta Pobožného a trnavského apoštolského administrátora Ambróza Lazíka na biskupov, čo bol počin, na ktorý nepotreboval žiadnu dohodu so štátom. Najvážnejším návrhom, ktorý v tomto kontexte v roku 1949 v kúrii zvažovali, bola myšlienka povýšiť spišského biskupa Jána Vojtaššáka, najväčšiu autoritu medzi biskupmi na Slovensku a – podľa Verolinovho hodnotenia – jediného biskupa v celom štáte schopného hovoriť „nahlas a jasne“, na arcibiskupa ad personam, a tak mu dať viac autority voči režimu i voči jeho opatrným a zastrašeným spolubratom v biskupskej službe.⁵⁷ Tento návrh bol súčasťou všeobecnej stratégie Svätej stolice vo vzťahu k Cirkvi za železnou oponou. Kým v časoch možných rokovaní diplomati na Štátnom sekretariáte preferovali skôr konciliantné osobnosti, prijateľné pre štát a schopné viesť s ním rokovania, v hodine „nového Lepanta“, ako sa v pápežovom okolí začala spontánne označovať situácia ohrozenia komunizmom ako „novým islamom“,⁵⁸ dominovala línia menovať a podporovať silné osobnosti, schopné čeliť aj najväčším tlakom. Táto línia oveľa väčšmi zodpovedala preferenciám samotného pápeža, ktorý už od roku 1946 opakovane vyzýval katolíkov, aby si nezamieňali opatrnosť so strachom, bázeň mali iba pred Bohom a báli sa iba vlastného strachu.⁵⁹

   Pohyblivý a pružný Verolino cestoval po celej krajine, osobne navštevoval diecézy alebo pozýval bližšie bývajúcich biskupov na internunciatúru, aby tak udržiaval živé spojenie miestnej Cirkvi s pápežom a diskutoval s biskupmi o možnostiach obrany voči režimu. Najdelikátnejšou témou boli špeciálne inštrukcie najvyššej cirkevnej autority pre biskupov, ktoré im Verolino odovzdával od októbra 1948 a ktoré biskupom udeľovali zvláštne „fakulty“, teda mimoriadne právomoci, za normálnych okolností rezervované Svätej stolici. Ich cieľom bolo umožniť vytvorenie podzemných cirkevných štruktúr, ktoré by boli aj v čase najväčšieho prenasledovania schopné viesť Cirkev a garantovať fungovanie vnútrocirkevného života, teda predovšetkým vysluhovanie sviatostí, slávenie sv. omší, udeľovanie dišpenzov, riešenie manželských otázok a pod. Zvláštne fakulty sa mali uplatniť v prípade, keby boli biskupi zatknutí alebo z iných dôvodov hatení vo výkone svojej misie, riadne kánonické predpisy by nebolo možné dodržať a stratil by sa priamy a slobodný kontakt so Svätou stolicou.⁶⁰

   Rodiaca sa antikomunistická stratégia mala napokon aj medzinárodný rozmer. Svätá stolica a jej diplomati sa usilovali podporiť trpiacu Cirkev aj mobilizáciou univerzálnej katolíckej solidarity a svetovej verejnej mienky. Verolino v správach do Ríma opakovane navrhoval, aby Svätá stolica využila postup, ktorú použila už v dvadsiatych rokoch, keď vtedajší Tardiniho predchodca v úrade Giuseppe Pizzardo na medzinárodnej ekonomickej konferencii v Janove v roku 1922 žiadal západné dohodové veľmoci, aby ekonomickú podporu sovietskemu Rusku viazali na ústupky na poli náboženskej slobody.⁶¹ O dve desaťročia neskôr Verolino navrhoval, aby sa Svätá stolica diskrétne pokúsila primäť západné vlády, aby intervenovali v prospech Cirkvi za železnou oponou.⁶² On sám v tomto zmysle kontaktoval viacerých západných diplomatov, predovšetkým francúzskych, britských a amerických, a prosil ich, aby svojim vládam referovali o situácii Cirkvi v Československu a navrhli im diplomatické kroky v prospech náboženskej slobody v krajine.⁶³ Úsilie o mobilizáciu západnej verejnej mienky a katolíckej solidarity sa popri duchovných prostriedkoch antikomunistického zápasu („krížová výprava“ modlitieb, ružencové reťaze, svätý rok 1950, mariánska úcta a pod.) stali nosným pilierom pápežovej stratégie v zápase proti komunizmu. Úsilie primäť západné veľmoci k tomu, aby tlakom na východoeurópske vlády pomohli Cirkvi za železnou oponou sa však stretávalo s mnohými neúspechmi a sklamaniami, ktoré ukazovali, že pre veľmoci mali vlastné strategické a ekonomické záujmy prioritu.

   Tak napríklad začiatkom leta intervenovala Svätá stolica prostredníctvom konzervatívneho poslanca Patricka Hannona na britskom Foreign Office, aby vyvinul tlak na československé ministerstvo zahraničia, a tak pomohol Cirkvi v Československu. Na veľké sklamanie Vatikánu, podsekretár na Foreign Office Mayhew odpovedal, že britská zahraničná politika nedopustí, aby „politické úvahy ovplyvnili obchodné dohody s Československom“.⁶⁴

 

Radikalizácia konfliktu

   Udalosti nasledujúcich mesiacov dali Verolinovi, skeptickému voči rokovaniam s režimom a očakávajúcemu blízky otvorený konflikt, za pravdu. Krátko po jeho návrate do Československa sa 22. marca 1949 zišli biskupi a ordinári republiky na konferenciu do Dolného Smokovca, aby sa poradili, akú odpoveď dať vláde na jej štyri podmienky, ktoré predostrela biskupom na rokovaniach 17. februára.⁶⁵ V konferenčnej miestnosti však bolo nájdené odpočúvacie zariadenie a konferencia okamžite ukončila svoje rokovanie.⁶⁶ V nasledujúcich týždňoch pokračovali protikatolícke opatrenia štátu, likvidácia katolíckych škôl v českých krajinách (na Slovensku už boli zlikvidované), bola sprísnená cenzúra, zakázaná posledná ešte vychádzajúca drobná katolícka tlač a akékoľvek kultúrne aktivity Cirkvi a množili sa zatýkania kňazov, ktoré – ako Verolino zdôrazňoval vo svojich správach do Vatikánu – postihovali najlepších a najhorlivejších kňazov a zostávajúcich pozbavovali morálnej opory a rozsievali strach a neistotu.⁶⁷

   Dňa 29. apríla 1949 sa biskupi opätovne zišli, tentoraz v Olomouci, aby sa opäť poradili, akú odpoveď dať vláde a či je vhodné vydať verejný protest. Na stretnutí chýbal chorý biskup Vojtaššák a rožňavský ordinár Pobožný, ktorý z neznámych dôvodov nedostal pozvanie. Biskupi pripravili memorandum pre prezidenta Gottwalda a obežník pre klérus, v ktorom vysvetľovali, že vinu na stroskotaní rokovaní mala vláda. Kým arcibiskup Beran (a v úzadí Verolino) chceli, aby sa obežník verejne čítal v kostoloch, väčšina hlasovala proti. Zatiaľ čo biskupi vysvetľovali svoju opatrnosť snahou nedať režimu zámienku na zatýkanie stoviek kňazov, Verolino hodnotil situáciu odlišne: „Očividne majú strach.“⁶⁸ Verolino bol presvedčený, že strach a nečinnosť nemohli ani zvýšiť bezpečnosť kléru, ani zmenšiť tlak na Cirkev, pretože iba „energický a odvážny protest“, ktorý by „dal najavo, že Cirkev je silná“ a ktorý by „otriasol verejnou mienkou“, mohol minimálne oddialiť uskutočnenie komunistických proticirkevných plánov.⁶⁹

   Verolino považoval apríl a máj 1949 za najvhodnejší čas na verejné protestné a mobilizačné vystúpenie Cirkvi, pretože nespokojnosť obyvateľstva rástla, Československo urgentne potrebovalo zahraničné pôžičky a medzinárodná verejná mienka bola pobúrená kvôli rozsudku nad kardinálom Mindszentym, ktorý sa stal predmetom rokovania dokonca na pôde OSN a vyvolal rastúcu solidaritu verejnej mienky s Cirkvou za železnou oponou, ale aj rastúce znepokojenie komunistického vedenia, ktorému v mene exportu revolúcie záležalo na medzinárodnej reputácii. Jar 1949 sa napokon Verolinovi z taktického hľadiska zdala vhodná aj preto, lebo práve ukončená berlínska kríza vyvolala v Prahe obrovské obavy, že Západ zmení svoj postoj k nemeckej otázke, čo môže zmeniť mocenské vzťahy v Európe a valorizovať nemecký faktor, čoho sa Praha aj v dôsledku hypotéky vyhnania troch miliónov sudetských Nemcov veľmi obávala.⁷⁰

   Biskupské memorandum z 29. apríla považoval komunistický režim za definitívne odmietnutie rokovaní zo strany episkopátu, ktorému pripísal zodpovednosť za ich stroskotanie.⁷¹ V skutočnosti však už 25. apríla 1949, teda štyri dni predtým, než sa zišla olomoucká konferencia biskupov, prezídium ÚV KSČ schválilo novú radikálnu proticirkevnú politickú líniu, ktorej cieľom bolo prostredníctvom hnutia „vlasteneckých“ a “progresívnych“ katolíkov premeniť Katolícku cirkev na Cirkev národnú, emancipovanú od Ríma i episkopátu a podriadenú komunistickému režimu.⁷²

   Verolino tento vývoj predvídal dlho predtým, než sa stal skutočnosťou a v rozhovore s biskupmi zdôrazňoval, že nastala chvíľa, keď treba „konať rýchlo a rozhodne, tak, aby sme predišli protivníkov a odsúdili hnutie ešte skôr, než sa začne“. V tomto zmysle informoval aj Vatikán, takže keď sa biskupi schádzali na nové stretnutie, ktoré sa konalo 7. júna, dostali už telegram z Vatikánu, v ktorom im pápež udeľoval apoštolské požehnanie a povzbudzoval ich, aby prijali také rozhodnutia, ktoré vážnosť chvíle vyžadovala.⁷³ Biskupi potom naozaj schválili veľmi jasný a odvážny obežník, ktorý odhaľoval pravú tvár chystanej akcie a varoval pred ňou klérus i veriacich, nestihol však včas doraziť k svojim adresátom.⁷⁴

   Dňa 10. júna 1949 rozpútal komunistický režim v Československu dlho očakávanú protikatolícku ofenzívu a inicioval tzv. Katolícku akciu, teda pokus vytvoriť schizmatickú národnú cirkev odpútanú od Ríma a podriadenú režimu. Bezprostredné nebezpečenstvo zmobilizovalo episkopát k vydaniu pastierskeho listu, ktorý priamymi a neprikrášlenými slovami vyzval katolíkov, aby sa nedali zviesť protikresťanskou ideológiou, ktorá sa usilovala nahradiť náboženstvo marxizmom.⁷⁵ Okolnosti vzniku a ďalšie osudy pastierskeho listu s príznačným názvom V hodine veľkej skúšky sú známe: list mal byť čítaný vo všetkých kostoloch krajiny, štátnobezpečnostným orgánom sa však podarilo veľkú časť exemplárov zhabať a kňazom zabrániť v jeho čítaní. Napriek tomu sa menšej časti kléru podarilo list prečítať alebo aspoň prerozprávať jeho obsah. Paralelne sa spustil režimom všetkými cestami podporovaný a všetkými prostriedkami manipulovaný zber podpisov v prospech „Katolíckej akcie“.⁷⁶

   Otvorený útok proti Cirkvi mal neočakávané dôsledky na Slovensku. Keď sa ozbrojené jednotky režimu pokúšali zatknúť kňazov, alebo sa veriaci minimálne obávali, že k takýmto zásahom môže dôjsť, reagoval slovenský národ, roztrpčený nahromadenou nespravodlivosťou predchádzajúcich rokov a dotknutý na najcitlivejšom mieste, spontánnym otvoreným odporom.⁷⁷ Hoci politická moc prakticky uzavrela a od sveta odrezala celé Slovensko, dramatické správy o nepokojoch, násilí a povstaní čoskoro prenikli za slovenské hranice a po mnoho dní plnili správy západných diplomatov ako i prvé stránky západnej tlače vrátane vatikánskeho denníka L ́Osservatore Romano.⁷⁸ Na Verolina urobila odvaha a nebojácnosť slovenských veriacich, ochotných brániť svoju Cirkev, a kňazov, hlboký dojem. V rozhovore s rakúskym vyslancom v Prahe Rudolfom Seemannom sa netajil „veľkým obdivom k slovenskému katolíckemu ľudu, ktorý v tejto kritickej situácii ukázal jedinečnú silu viery a odvahy, akú som v tejto miere u Čechov nevidel“.⁷⁹

   Ani Verolino v týchto pohnutých dňoch nezostal pasívny. 14. júna, teda ešte o deň skôr ako biskupi vydali svoj pastiersky list, zaslal ministerstvu zahraničia tvrdú nótu proti „diabolskej akcii vlády“.⁸⁰ Keď sa vďaka svojim dobrým informačným kanálom dozvedel, že ministerstvo zahraničia pripravovalo odpoveď v podobe nóty, ktorá mala Svätej stolici navrhnúť rokovania o novom ohraničení diecéz, teda o otázke, ktorá bola otvorená od roku 1918 a ktorú bolo objektívne potrebné riešiť, s cieľom, aby involvovalo Svätú stolicu do rokovaní s Prahou, a tak jej zabránilo, aby otvorene odsúdila schizmatickú „Katolícku akciu“, telegrafoval Verolino do Vatikánu a žiadal, aby Svätá stolica „Katolícku akciu“ okamžite odsúdila, a tak zabránila jej šíreniu, zmätku v katolíckych svedomiach a pokusom štátu umlčať Cirkev ponukou rokovaní o pendentných cirkevnopolitických otázkach.⁸¹

   Pápež Pius XII. sledoval vývoj v Československu s veľkou bolesťou a obavami. Pre dôležitosť, ktorú tamojším udalostiam pripisoval, bolo príznačné, že osobne čítal všetky správy, ktoré do Vatikánu posielal Verolino. Najväčšiu obavu mal pápež z toho, že sa počinmi ako „Katolícka akcia“ začnú stierať jasné hranice medzi katolíckymi a marxistickými ideami a šíriť zmätok v mysliach veriacich. To bola príčina, pre ktorú pápež a kardinál Ottaviani okamžite reagovali a Sväté ofícium už 20. júna 1949 osobitným dekrétom odsúdilo komunistickú „Katolícku akciu“ a varovalo, že katolíci, ktorí sa vedome a dobrovoľne budú podieľať na jej činnosti a šírení, upadnú do exkomunikácie.⁸² I táto blesková reakcia Svätej stolice ukázala, že za najväčšiu hrozbu pápež a jeho najbližší spolupracovníci nepovažovali perzekúciu ako takú, aj keď robili všetko preto, aby sa jej katolíci vyhli, ale stratu morálnej a vieroučnej orientácie a rezistencie voči komunistickému nebezpečenstvu. Dekrét Sv. ofícia z 20. júna 1949 je v západnom svete prakticky neznámy, diskusie, kontroverzie i najnovšie výskumy sa sústreďujú výlučne na známy univerzálny dekrét z 1. júla 1949.⁸³ Príznačne ani najnovšia monografia k tejto téme ho ani slovkom nespomína.⁸⁴ Hoci je fakt, že sa dekrét z 1. júla pripravoval niekoľko mesiacov, skutočnosťou, na ktorú dosiaľ nikto nepoukázal, je tiež, že udalosti okolo „Katolíckej akcie“ v Československu a dekrét z 20. júna jeho rýchle vydanie do veľkej miery katalyzovali.

   25. júna 1949 sa Verolino vydal na štvordennú cestu po Slovensku, počas ktorej navštívil všetkých biskupov, aby s nimi prediskutoval možnú obranu proti nebezpečenstvu schizmy. Hoci samotnej rebélie sa nezúčastnil, predsa už jeho prítomnosť v krajine a jeho návštevy biskupov režim rozzúrili. Za eklatantného porušenia všetkých diplomatických zvyklostí jeho auto dvakrát zastavila polícia a Verolina dokonca prinútila nasledovať ju na policajnú stanicu.⁸⁵ Po návrate do Prahy adresoval Verolino sám i spoločne s dekanom diplomatického zboru, francúzskym veľvyslancom Mauriceom Dejeanom, ministerstvu zahraničia oficiálnu sťažnosť, jeho protest bol však zamietnutý s odôvodnením, že vopred neinformoval ministerstvo o svojej ceste, ktorú československá strana kvalifikovala ako miešanie sa do vnútorných záležitostí Československa.⁸⁶

   Dva dekréty Sv. ofícia a odvážna reakcia slovenských veriacich urýchlili krízu „Katolíckej akcie“, ktorá zakrátko stroskotala. Prvým obetným baránkom sa stal predstaviteľ nenávidenej najvyššej autority Katolíckej cirkvi. Verolino, ktorý bol od svojho príchodu tŕňom v oku režimu, ktorý už od jari 1949 žiadal Svätú stolicu o jeho odvolanie, bol obvinený, že najprv v Maďarsku spolu s kardinálom Mindszentym pripravoval „protištátne sprisahanie“ a potom v Československu podnecoval klérus a veriacich, aby sa postavili proti štátu a robil všetko preto, aby Cirkev a štát nedosiahli dohodu. V ideologickom zápale si v Prahe ani nevšimli, že Verolino opustil Maďarsko spolu s vykázaným nunciom Angelom Rottom ešte na jar 1945, teda skôr, než sa József Mindszenty vôbec stal ostrihomským arcibiskupom. Pravda, režim nemal celkom nepravdu, že Verolino bol jedným z motorov rezistencie proti tlakom komunistického režimu na Katolícku cirkev. 13. júla 1949 musel Verolino na žiadosť Prahy opustiť Československo.⁸⁷

 

Posledné pokusy o uchovanie prezencie v Prahe – misia Ottavia de Livu

   Československá vláda odmietla dať agrément obom navrhovaným Verolinovým nástupcom⁸⁸ a neuznala diplomatický status sekretára internunciatúry ad interim Ottavia de Livu,⁸⁹ ktorý sa tak dostal do prekérnej situácie. Nebolo mu dovolené vstúpiť na pôdu ministerstva zahraničia a v paláci internunciatúry na Voršilskej ulici sa ocitol v úplnej izolácii, pretože jeho sekretár a tlmočník v jednej osobe i jeho šofér boli zatknutí. Tajní agenti dňom nocou kontrolovali de Livu, budovu internunciatúry i každého, kto sa odvážil k nej priblížiť. De Livovu situáciu zhoršovala agresívna mediálna propagandistická ofenzíva proti pápežovi a Svätej stolici, ktorú režim verejne denuncoval ako „najväčšieho nepriateľa Československa“ a vojnového štváča v službách „medzinárodného imperializmu“.⁹⁰ De Livova izolácia vyvrcholila, keď režim dosadil na biskupské úrady osobitných „zmocnencov“, ktorý kontrolovali každý kontakt biskupov a biskupských úradov s vonkajším svetom a znemožnili ich styk s internunciatúrou.⁹¹

   Za týchto okolností sa de Liva prakticky úplne stiahol z verejného života. Aby sa vyhol možným zásahom režimu proti internunciatúre alebo biskupom, nezúčastnil sa ani na poslednom režimom tolerovanom stretnutí biskupov, ktoré sa konalo v Trnave 14. augusta 1949 pri príležitosti biskupskej vysviacky Róberta Pobožného a Ambróza Lazíka.⁹² S biskupmi a predstavenými reholí de Liva komunikoval iba prostredníctvom tajných kuriérov. Niekoľkokrát sa mu podarilo tajne stretnúť s niektorými českými biskupmi, zväčša so Štěpánom Trochtom, a tiež s provinciálom českých jezuitov Františkom Šilhanom, bývalým alumnom pápežskej univerzity Gregoriana, ktorý hovoril plynulo po taliansky a mohol s de Livom komunikovať aj bez tlmočníka. Počas týchto stretnutí vyzýval de Liva biskupov a klérus, aby si uchovali „jednotu iniciatívy, zámerov a činov v spoločnej obrane práv Cirkvi“ ako svoju najúčinnejšiu morálnu zbraň.⁹³ De Liva tiež prostredníctvom rôznych kanálov doručoval biskupom tajné inštrukcie so špeciálnymi fakultami a posielal správy do Vatikánu o tom, aké mimoriadne opatrenia biskupi spravili, aby zabezpečili fungovanie diecéz a kontinuitu kňazskej služby aj v prípade mimoriadnych okolností.⁹⁴

   Páter Šilhan SJ bol poslednou de Livovou spojkou na Slovensko. Ešte v polovici júla 1949 poslal de Liva do Ríma správu, že na Slovensku naďalej vládli nepokoje spôsobené „Katolickou akciou“ a že slovenskí veriaci boli ochotní „dať svoj život na obranu svojich kňazov“.⁹⁵ 1. augusta informoval svojich nadriadených, že biskup Vojtaššák urobil všetky opatrenia pre prípad, že bude uväznený.⁹⁶ Koncom leta však už de Liva stratil všetok kontakt na Slovensko, ktoré ústredné politické autority systematicky izolovali od vonkajšieho sveta, a v septembri musel otvorene priznať, že „nanešťastie, vzhľadom na vzdialenosť a absenciu komunikácie, neviem, čo sa deje na Slovensku“.⁹⁷ Posledné komunikačné spojenie Cirkvi na Slovensku s Vatikánom paradoxne nešlo cez pražskú internunciatúru, ale prostredníctvom tajných kanálov do Viedne, odkiaľ sa správy dostávali ďalej do Vatikánu prostredníctvom viedenského arcibiskupa kardinála Leodora Innitzera alebo cez diplomatické kanály rakúskeho ministerstva zahraničia, ktoré ich zasielalo svojmu vyslanectvu pri Svätej stolici. Slovensko správy opúšťali skryté v diplomatickej batožine a prenášal ich zamestnanec rakúskeho generálneho konzulátu Karl Rajnoch⁹⁸ alebo talianski diplomati, ktorých dobré služby používal aj samotný de Liva a ktoré zostali aktívne aj po tom, čo bol posledný zástupca Svätej stolice vykázaný z Československa a Rajnoch v roku 1950 na ulici v Bratislave zatknutý a odsúdený na dlhoročný žalár.⁹⁹

   Kým Verolino disponoval vynikajúcimi kontaktmi a rovnako excelentnou schopnosťou porozumieť komplexným a bezprecedentným situáciám a predvídať budúci vývoj, de Liva, žijúci v neustálom strachu, napätí a izolácii, si iba s veľkými ťažkosťami obstarával čriepky informácií a s rovnako veľkými ťažkosťami ich interpretoval. V správe do Ríma z októbra 1949 pripustil, že „vzhľadom na terajšiu izoláciu internunciatúry a rôznosť názorov aj u zvyčajne dobre informovaných osôb nie je pre mňa ľahké opísať komplexnú náboženskú situáciu, v akej sa momentálne táto krajina nachádza“.¹⁰⁰ Napriek všetkým ťažkostiam však predsa dokázal informovať aspoň o všeobecnej situácii a najvážnejších pripravovaných
protikatolíckych opatreniach. Pápež a Štátny sekretariát považovali tieto správy ako i samotnú skutočnosť, že pápežov zástupca bol naďalej prítomný v krajine, za také dôležité, že Tardini v novembri 1949 inštruoval de Livu, aby urobil všetko preto, aby sa tam udržal:

   „Pre Svätú stolicu je dnes najdôležitejšie, aby ste neboli prinútený opustiť krajinu. To by bolo veľmi poľutovaniahodné, o to viac vzhľadom na nie nepravdepodobnú eventualitu, že vláda odmietne udeliť „vízum“ tak Najdôstojnejšiemu Monsignorovi Rossimu ako iným pápežským diplomatom. Váš odchod by Svätú stolicu nechal prakticky bez možnosti komunikovať s episkopátom, dostávať informácie a dávať inštrukcie.

   Aby ste sa tomu vyhli, mali by ste obmedziť Vašu činnosť vo vzťahu k vláde a vyhnúť sa všetkému – ako to už chválytebne robíte – čo by zbytočne upútalo pozornosť na pápežskú reprezentáciu.“¹⁰¹

   Tardini de Livovi tiež prikázal, aby prestal posielať ministerstvu zahraničia protestné nóty s tým, že túto prácu prevezme Štátny sekretariát, ktorý bude komunikovať s československým vyslanectvom pri Svätej stolici.¹⁰²

   Od neskorého leta 1949 sa najvýznamnejšou témou de Livových správ do Vatikánu stali pripravované proticirkevné zákony, ktoré napokon Národné zhromaždenie schválilo v októbri 1949. V zmysle týchto zákonov bol zriadený osobitný štátny úrad pre cirkevné záležitosti a všetci kňazi, ktorí smeli vykonávať pastoračnú činnosť, sa stali štátnymi zamestnancami, poberajúcimi štátny plat. Predpokladom bolo, aby zložili sľub vernosti štátu a získali štátny súhlas. Zákony navyše vyžadovali, aby biskupi a iní cirkevní hodnostári požiadali štátnu moc o schválenie svojho menovania, resp. voľby cirkevnou autoritou.¹⁰³ Zákony odzrkadľovali zmenenú taktiku režimu voči Cirkvi: neúspešnú propagandistickú mobilizáciu v prospech schizmatickej prokomunistickej národnej cirkvi nahradili snahy rozbiť jednotu kňazstva kombináciou násilia, zastrašovania, materiálnej korupcie a existenčnej závislosti. Kým prorežimná propaganda oslavovala zákony ako veľkorysé gesto štátu, odmeňujúce lojálnych občanov, proti kňazom, ktorí sa novému diktátu odmietli podriadiť, sa zdvihla vlna zatýkaní a perzekúcie, ktorej cieľom bolo odstrániť odvážnych odporcov a zastrašiť a izolovať slabších a menej odvážnych.

   De Liva si bol dobre vedomý zákernosti tohto postupu, proti ktorému sa Cirkev ťažko mohla brániť, pretože už bola pozbavená všetkých materiálnych prostriedkov, ktoré by jej boli mohli umožniť prežiť nezávisle od štátu, a štátu sa podarilo vniknúť do štruktúry Cirkvi. „Schizmatické hnutie takzvanej Katolíckej akcie bolo ničím v porovnaní s touto diabolsky zákernou akciou, ktorú komunistická vláda dnes predkladá. Objavila sa, žiaľ, vážna hrozba, že sa vytvorí nová schizmatická Cirkev“, hlásil de Liva Tardinimu dva dni predtým, než parlament zákony schválil.¹⁰⁴

   V de Livových dramatických správach sa otvorene konštatovalo, že kňazi, izolovaní od biskupov, zastrašení zatýkaním a represáliami a obávajúci sa o elementárne materiálne prežitie, boli dezorientovaní, cítili sa existenčne ohrození, a preto sa dalo očakávať, že sa tlakom režimu poddajú. Náladu v kňazstve de Liva opísal slovami: „Doteraz mohol klérus žiť viac alebo menej v istom blahobyte. Avšak po tom, čo boli znárodnené všetky cirkevné majetky im zostala iba kongrua ako jediný prostriedok na zabezpečenie živobytia. Osobitne starší kňazi si myslia, že keď odmietnu tento príjem, budú musieť hladovať.“¹⁰⁵

   De Liva bol presvedčený, že jednou z hlavných príčin, prečo žila väčšina kléru v neistote, bola chýbajúca možnosť komunikácie medzi kňazstvom a izolovanými biskupmi. Nástojil preto, aby Svätá stolica ako alternatívny nástroj komunikácie použila Vatikánske rádio.¹⁰⁶ V priebehu nasledujúcich mesiacov slovenské a české vysielanie Vatikánskeho rozhlasu naozaj odvysielalo dlhé série programov, ktoré informovali o situácii Cirkvi, čítali pastierske listy a inštrukcie, ktoré biskupi adresovali kňazom, ale nemali im ich ako bezpečne doručiť, a s odvolaním na dekréty Sv. ofícia varovali kňazov, aby nepodpisovali žiadne vyjadrenia podpory režimu a neskladali požadovanú prísahu vernosti štátu. 16. októbra 1949 zazneli napríklad v slovenskom vysielaní tieto slová:

   „Drahí bratia a sestry, prichádza na vás všetkých doba ťažkej skúšky. Nedajte sa sklátiť, oklamať ani sviesť. Celý katolícky a slobodný svet sa pozerá na vás, všetci sú s vami, sprevádzajú vás svojimi sympatiami a modlitbami, obdivujú vás, ako hrdinsky ste sa zachovali, keď vám nepriatelia Boha chceli rozbiť Cirkev a pobrať horlivých kňazov. - Podobne statočne a hrdinsky sa držte aj teraz. Vaši bratia v Amerike a všetci ostatní, rozídení po celom svete sú na vás hrdí. Vydržte v dobe skúšky, bráňte si kňazov, kostoly a oltáre, je to váš duchovný majetok, najväčšie bohatstvo, aké máte na tomto svete.

   Uvedomte si, že nepriatelia Cirkvi vás najprv okradli, a teraz proticirkevnými zákonmi vám chcú dať čiastku z toho, čo je vaše, a to za cenu zrady najsvätejších vecí a vydania sa do rúk bezbožníkov. - Slovenskí katolíci nepoznajú zradu, nesiahnu po judášskom groši, ale svoje práva a svoj cirkevný majetok si statočne bránia.“¹⁰⁷

   Pod dojemným názvom „Sme dediči mučeníkov“ iniciovalo slovenské vysielanie sériu programov, ktoré vyzdvihovali historickú lojalitu a odvahu slovenských katolíkov, pripomínali postavy mučeníkov v slovenských dejinách a povzbudzovali slovenských katolíkov, aby zostali verní Cirkvi a Rímu v prenasledovaní, ktoré nazvali veľkým duchovným zápasom proti Cirkvi.¹⁰⁸ De Liva dokonca prosil Štátny sekretariát, aby upravil vysielacie časy Vatikánskeho rádia, aby sa tak vyhlo časovým kolíziám s vysielaniami iných zahraničných rádií do Československa.¹⁰⁹

   Faktom je, že v týchto turbulentných dňoch sa Vatikánske rádio angažovalo podobne intenzívne ako v roku 1940, keď vysielalo o situácii Cirkvi v okupovanom Poľsku.¹¹⁰ Práve preto sa však Štátny sekretariát usiloval mierniť tón vysielaní, aby tak zabránil podobným represáliám proti Cirkvi v Československu, aké svojho času vyvolali vysielania do Poľska.¹¹¹ Tardini informoval de Livu, že Svätá stolica považovala za opatrnejšie, aby Vatikánske rádio nečítalo žiadne dokumenty biskupov skôr, než boli inde zverejnené, alebo než o nich aspoň informovali iné rozhlasové stanice alebo noviny.¹¹²

   De Liva bol spočiatku presvedčený, že biskupi by mali štátne cirkevné zákony odmietnuť, postupne si však začal uvedomovať trpkú realitu. Najprv idealisticky veril, že aspoň slovenskí veriaci a veriaci v niektorých častiach Moravy by sa mohli z vlastných prostriedkov postarať o svojich kňazov, ktorí by nezložili sľub vernosti, otázkou však bolo, ako dlho. Vo zvyšku českých krajín si vzhľadom na nízke percento katolíkov a „všeobecne apatický charakter ľudí“ takúto veľkorysosť neočakával vôbec, takže by najmä starší klérus okamžite zostal bez existenčných prostriedkov.¹¹³ Biskupi vnímali realitu od začiatku jasnejšie a v spoločnom liste inštruovali duchovenstvo, že mu dovoľovali prijať štátny plat a zložiť nevyhnutný sľub vernosti za podmienky, že k prísahe dodá známu klauzulu „pokiaľ to nebude protirečiť Božiemu právu a prirodzeným právam človeka“.¹¹⁴

   Aj Svätá stolica konala opatrne. Keď sa k nej dostal záznam z biskupského stretnutia, ktoré vydalo vyššie spomenutý list, a tento záznam sa odvolával na súhlas Svätej stolice, cítil Tardini potrebu korigovať tento výrok poznamenajúc, že hoci vatikánsky denník L’Osservatore Romano a Rádio Vatikán list naozaj komentovali a vysvetľovali, aby tak zabránili jeho dezinterpretácii v sekulárnych médiách, Svätá stolica samotná sa zdržala stanoviska, ponechajúc túto delikátnu otázku najdôstojnejším pánom ordinárom, ktorých „zmyslu pre zodpovednosť plne dôveruje“.¹¹⁵ Svätá stolica by bola nepochybne dala prednosť pevnému postoju bez kompromisov. Poznámka kardinála Ottavianiho zo 17. novembra 1949, nedávno objavená v archíve Svätého ofícia, dokazuje, ako veľmi sa vo Vatikáne obávali „veľkých ťažkostí a nebezpečenstiev“, ktoré hrozili, keby Cirkev tolerovala realizáciu opatrení režimu, a aká veľká bola neistota ohľadne bezprostrednej budúcnosti.¹¹⁶ Nakoniec však Svätá stolica ponechala konečné rozhodnutie biskupom, súc presvedčená, že oni najlepšie poznali miestnu situáciu a tiež, že nikoho nebolo možné nútiť k mučeníctvu, ale ani mu v ňom brániť.

   Z úcty k trpiacej Cirkvi, ale tiež z opatrnosti, aby jej nevnucovala rozhodnutia v situácii, keď jej chýbali potrebné informácie a kontakty, zvolila Svätá stolica podobnú „stratégiu nepredpisovania“ aj vo veci uplatňovania zvláštnych fakúlt a ponechala biskupom slobodu v konkrétnych prípadoch konať podľa vlastného svedomia a zodpovednosti, teda tak, „ako to považovali za potrebné vzhľadom na duchovné dobro im zvereného stáda“. Príznačné bolo, že keď vo Vatikáne dostali žiadosť od niekoľkých uväznených kňazov, aby im najvyššia cirkevná autorita povolila pri slávení sv. omše vynechať niekoľko vedľajších častí, Tardini, ktorý ani za takýchto mimoriadnych okolností nechcel obísť biskupov, odpovedal, že otázkou sa budú zaoberať iba vtedy, keď dostanú riadnu žiadosť od biskupov.¹¹⁷

   Hoci niektorí historici kritizovali tajné fakulty a plán vybudovať podzemnú hierarchiu ako rigidnú a fatálne pomýlenú politiku, uplatňovanú zvonka a od „zeleného stola“ a neschopnú riešiť konkrétne lokálne situácie,¹¹⁸ najnovší výskum vo vatikánskych archívoch ukazuje, že tieto opatrenia – inak nie naozaj nové, ale po prvýkrát uplatňované už počas pontifikátu Pia XI. v Sovietskom zväze¹¹⁹ a v Mexiku – mali byť podľa vôle najvyššej cirkevnej autority implementované s najvyššou opatrnosťou a iba v núdzových situáciách a ponechávali veľký priestor pre zodpovednosť konajúcich biskupov a rehoľných predstavených. Najlepším dôkazom tejto slobody je skutočnosť, že podzemná Cirkev na Slovensku sa nesformovala podľa predstáv načrtnutých v Rímskej kúrii, ale bola výsledkom série miestnych rozhodnutí, ktoré najvyššia cirkevná autorita iba dodatočne potvrdila.¹²⁰

   De Livove prípisy do Ríma boli v nasledujúcich mesiacoch vyplnené najmä správami o tom, ako kňazi v Československu dokázali čeliť politike cukru a biča, perzekúcie a manipulácie, ktorú režim voči nim uplatňoval. Opisovali rôzne stratégie a taktiky, ktoré režim používal, aby si zaviazal niektorých slabších kňazov napríklad tým, že ich presvedčil, aby vystupovali v prospech kolektivizácie pôdy, a tak si znepriatelili roľníkov. Ďalším typickým zavádzajúcim manévrom, ktorý de Liva často opisoval, boli púte organizované v réžii režimu, na ktorých vystupovali prokomunistickí rečníci a oficiálni, progresívne, resp. prokomunisticky orientovaní hostia zo západného zahraničia, napríklad známy francúzsky ľavicový aktivista páter Jean Boulier.¹²¹ Po smrti banskobystrického biskupa Andreja Škrábika de Liva v zmysle vatikánskych inštrukcií vyzval riadne zvoleného kapitulného vikára Daniela Briedoňa, aby nežiadal o štátny súhlas, ktorý požadovala nová štátna legislatíva, ale ktorý bol v rozpore s kánonickým právom a slobodou Cirkvi.¹²² Briedoň poslúchol, vďaka čomu si uchoval morálnu integritu, urýchlil však aj smutnoznámy zásah režimu, ktorý zmanipulovanou „voľbou“ dosadil prorežimného kapitulného vikára Jána Decheta, vzápätí exkomunikovaného.¹²³

   Na jar 1950 sa režim pripravoval na najtvrdšie zásahy proti Cirkvi ako bola likvidácia kláštorov, kňazských seminárov a Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku a nechcel, aby mal pri tom nepríjemného vatikánskeho svedka, ktorý by Cirkev povzbudzoval k odporu a informoval západný svet. V polovici marca 1950, bezprostredne po odvolaní ministra zahraničia Vlada Clementisa, bol de Liva vykázaný z Československa.¹²⁴ Krátko nato vypršalo posledné vatikánske ultimátum, ktoré žiadalo súhlas Prahy s vymenovaním Verolinovho nástupcu Opilia Rossiho. Štátny sekretariát sa v tejto situácii rozhodol použiť silnejšiu zbraň a notifikoval československému vyslanectvu, že Svätá stolica už neuznáva československého zástupcu Iľju Rátha ako chargé d’affaires.¹²⁵ V apríli 1950 Ráth opustil Rím bez toho, aby sa vo Vatikáne rozlúčil.¹²⁶ Hoci vzťahy medzi Svätou stolicou a Československom neboli formálne prerušené, ponorili sa na dlhé roky do úplného ticha.

   V predvečer najsilnejších útokov proti Katolíckej cirkvi tak Svätá stolica stratila posledný priamy kontakt s Cirkvou v Československu. Počas nasledujúcich krvavo-olovených päťdesiatych rokov sa do Apoštolského paláca dostávali iba útržky správ o jej situácii, spravidla sprostredkované západnými, najmä talianskymi a rakúskymi diplomatmi alebo slovenským a českým exilom.

 

Záverom

   Od záverečného obdobia druhej svetovej vojny hľadel pápež Pius XII. s veľkými obavami do povojnovej budúcnosti. Expanziu komunizmu vnímal ako apokalyptický scenár, ktorý vystaví kresťanov „krutým skúška“¹²⁷ a ohrozí samotné základy kresťanskej civilizácie. Pápež bol presvedčený, že s komunistickou doktrínou a politickým systémom, ktorý sa protivil Božiemu i prirodzenému právu, nebol možný žiadny kompromis či dialóg. Napriek tomuto zásadnému stanovisku však pápež a kúria so stáročnou skúsenosťou pragmatickej diplomacie neodmietali všetky kontakty s komunistickým režimom. V tejto situácii boli konfrontovaní so zásadnou dilemou medzi prirodzenou inklináciou odpovedať na útlak principiálnym odporom a pragmatickým pokusom udržať nejakú podobu diplomatickej prítomnosti tak dlho, ako to bolo možné v nádeji, že sa ich prostredníctvom podarí aspoň čiastočne ochrániť záujmy Cirkvi alebo zmierniť jej prenasledovanie a udržať komunikačný kanál medzi miestnou Cirkvou a Svätou stolicou. Najnovší výskum na základe novosprístupnených vatikánskych dokumentov z obdobia pontifikátu Pia XII, ukazuje, že pápežská diplomacia bola v roku 1948 dokonca ochotná aj rokovať s československou vládou. Pragmatizmus vatikánskej diplomacie však nebol svojvoľný, reagujúci na akýkoľvek podnet druhej strany, usilujúci sa uchovať diplomatickú cestu za každú cenu, ale jeho možnosti a hranice určovala katolícka doktrína. Podmienkou vatikánskej strany bolo, že režim ponúkne hmatateľné garancie slobody Cirkvi a partnerom štátu v rokovaniach bude Svätá stolica a nie episkopát, nejednotný a oveľa náchylnejší podľahnúť tlakom politickej moci. Komunistický režim podanú ruku Vatikánu nielen odmietol, ale vystupňoval perzekúciu Cirkvi a pokúsil sa zneužiť rokovania s biskupmi na vlastné politické ciele. Tento vývoj nenechal Svätej stolici žiadny ďalší manévrovací priestor a utvrdil ju v presvedčení, že ústupky a kompromisy nemohli zabezpečiť budúcnosť Cirkvi, pretože otvorená konfrontácia s komunistickým režimom bola nevyhnutná. Archívny výskum tiež ukazuje, že viac než otvoreného prenasledovania Cirkvi sa Svätá stolica obávala dezorientácie kléru a veriacich a straty morálnej rezistencie voči komunistickej ideológii a manipuláciám režimu. Svätá stolica a jej diplomati preto naliehali na episkopát, aby sa nedal zneužiť režimom na politické a propagandistické ciele, ale postavil sa na jasné protikomunistické stanovisko. Aj ona sama odpovedala na radikalizáciu proticirkevného tlaku radikalizáciou svojej stratégie, ktorej hlavným cieľom bolo pripraviť Cirkev na konfrontáciu jasným vymedzením hraníc medzi katolíckymi a marxistickými ideami, vymenovaním silných osobností, schopných čeliť aj naj väčšiemu tlaku, na čelo diecéz, vytvorením organizačných a jurisdikčných štruktúr, ktoré umožnia Cirkvi prežitie aj v situácii veľkého prenasledovania, a mobilizáciou medzinárodnej solidarity.

 

------------------------------------------------------------------------------------------------------

Poznámky

1 Článok bol napísaný v rámci výskumného projektu VEGA 1/0179/20 „Svätá stolica a slovenská otázka 1945 – 1958”.

2 Postoju Svätej stolice k Československu v predchádzajúcom prechodnom „ľudovodemokratickom“ období 1945 – 1947/48, rekonštruovanom na základe novosprístupnených vatikánskych dokumentov, už autorka venovala štúdie HRABOVEC, E. Le Holy See and Czechoslovakia 19451948 in the Context of the Nascent Cold War. In Istoryia [online]. ISSN 2079-8784, 2021, roč. 12, č. 8; HRABOVEC, E. „Boj o Slovensko neprebieha medzi Prahou a Bratislavou, ale medzi Prahou a Rímom.“ Slovenská otázka vo vzťahoch medzi Svätou stolicou a „ľudovodemokratickým“ Československom 1945-1948. In Slovenský časopis historický. ISSN 2729-9139, 2022, roč. 2, č. 1, s. 48-107; misii Gennara Verolina v Československu zase štúdiu HRABOVEC, E. Sfide e dilemmi della diplomazia pontificia di fronte al regime comunista in Cecoslovacchia (1948-1949). In Libellus quasi speculum. Studi offerti a Bernard Ardura. Pierantonio Piatti. Città del Vaticano : Libreria Editrice Vaticana, 2022, s. 1319-1356.

3 Všeobecne k politike Komunistickej strany Československa voči Katolíckej cirkvi po roku 1948 pozri KAPLAN, K. Stát a církev v Československu 1948-1953. Brno : Doplněk, 1993. 440 s.; CUHRA, J. Staat und Kirchen in der Tschechoslowakei. In Handbuch der Religions- und Kirchengeschichte der böhmischen Länder und Tschechiens im 20. Jahrhundert. Martin Schulze Wessel – Martin Zückert. München : Oldenbourg, 2009, s. 555-565; LETZ, R. Prenasledovanie kresťanov na Slovensku v rokoch 1948 – 1989. In Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 – 1989. I. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2001, s. 67-216

4 CHIRON, Y. Pio XI. Il papa dei Patti Lateranensi e dell’opposizione ai totalitarismi. Cinisello
Balsamo : San Paolo, 2006, s. 416-422.

5 PIUS XI. Divini Redemptoris. In Acta Apostolicae Sedis. 1937, roč. 29, s. 65-106. K postojom Svätej stolice voči komunizmu všeobecne pozri CHENAUX, P. L’ultima eresia. La Chiesa e il comunismo in Europa da Lenin a Giovanni Paolo II. Roma : Carocci editore, 2011. 347 s.; La Chiesa cattolica dell’Europa centro-orientale di fronte al comunismo. Atteggiamenti, strategie, tattiche.
András Fejérdy. Roma : viella, 2013. 216 s; HRABOVEC, E. L’Ostpolitik vaticana. In Lessico di storia della Chiesa. Bernard Ardura, v spolupráci s Emmanuelom Tawilom a Pierantoniom Piattim. Città del Vaticano : Lateran University Press, 2020, s. 440-444.

6 PIO XII. Discorso di Sua Santità Pio XII al popolo romano. Domenica di Pasqua, 28 marzo 1948. In Discorsi e Radiomessaggi di Sua Santità Pio XII, X, Decimo anno di Pontificato, 2 marzo 1948 - 1° marzo 1949. Città del Vaticano : Libreria Editrice Vaticana, 1949, s. 31-33.

7 Archivio Apostolico Vaticano, Città del Vaticano (AAV), Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 87, fasc. 685, Verolino Tardinimu, 8. 5. 1948.

8 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 87, fasc. 685, Verolino Tardinimu, 25. 5. 1948.

9 WEBER, M. Politik als Beruf. Stuttgart : Reclam, 1992. 96 s. Por. D’AVRAY, D. Rationalities in History. Cambridge : Cambridge University Press, 2010, s. 137-138.

10 Archivio storico diplomatico del Ministero degli Affari Esteri e della Cooperazione Internazionale della Repubblica Italiana, Roma (ASMAECI), Affari Politici 1946-1950, Santa Sede, busta

10, talianske veľvyslanectvo pri Svätej stolici ministerstvu zahraničia, 28. 11. 1948.

11 CATANANTI, C. La scomunica ai comunisti. Protagonisti e retroscena nelle carte desecretate del Sant’Offizio. Cinisello Balsamo : San Paolo, 2021. 378 s.

12 DURAND, J.-D. Un diplomate sans secrétaire d ́État: le journal de Wladimir d ́Ormesson, ambassadeur de France près le SaintSiège (1948-1956). In Mélanges de l ́École française de Rome. ISSN 2036-0266, 1998, roč. 110, č. 2, s. 629-641. K váhavému postoju Štátneho sekretariátu pozri aj KENT, P.C. Qe Lonely Cold War of Pope Pius XII. Qe Roman Catholic Church and the Division of Europe, 1943-1950. Montreal, London : McGill-Queen’s University Press, 2002, s. 243.

13 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 87, fasc. 685, Tardini Verolinovi, 1. 3. 1948.

14 HAVRÁNEK, J. Die Austritte der Tschechen aus der Katholischen Kirche nach dem ersten Weltkrieg – ihre Ursachen und Folgen. In Zeiten – Wende – Zeiten. Festgabe für Richard Georg Plaschka zum 75. Geburtstag. Horst Haselsteiner – Emilia Hrabovec – Arnold Suppan. Frankfurt am Main : Peter Lang, 2000, s. 41-45.

15 O silnej príťažlivosti komunistických ideí, ktorá v tridsiatych rokoch, pod vplyvom atmosféry „ľudových frontov“ a spojeneckej zmluvy s Moskvou z roku 1935 prenikla aj do českých katolíckych radov, pravidelne písali vo svojich správach aj pápežskí diplomati v Prahe. Nuncius Ritter kritizoval aj verejné prokomunistické manifestácie niektorých katolíckych prelátov, medzi inými poslanca českej lidovej strany Světlíka, ktorý na stránkach straníckych novín Den chválil „zásadné zmeny v Rusku“, kam prichádzal nový poriadok, založený na „princípoch Desatora“. Archivio Storico della Segreteria di Stato, Sezione per i Rapporti con gli Stati, Città del Vaticano (ASRS), AA.EE.SS., Cecoslovacchia, pos. 141 P.O. fasc. 179, Ritter Pizzardovi, 27. 10. 1936. Pozri aj tamže, Ritter Pizzardovi, 8. 7. 1937. Veľmi kriticky sa o prokomunistických sympatiách časti českého kléru vyjadroval aj audítor nunciatúry Giuseppe Burzio. Österreichisches Staatsarchiv, Archiv der Republik (ÖStA, AdR), AA, NPA, Karton 757, vyslanec Marek ministrovi zahraničia Schmidtovi o rozhovore s Burziom, 15. 9. 1936. Por. HRABOVEC, E. Der Vatikan, die Tschechoslowakei und die europäischen Mächte in der politischen Krise der späten Dreißigerjahre. In Italien und Österreich im Mitteleuropa der Zwischenkriegszeit. Helmut Wohnout – Maddalena Guiotto. Wien : Böhlau, 2017, s. 325-326.

16 Por. Manifest českého kňazstva českému národu, publikovaný v novinách Lidová demokracie, 2. 6. 1945; Schwarzenbergische Familienarchive Murau, Nachlass Franz Schwarzenberg, Karton Vatikan/USA, Schwarzenbergove poznámky o rozhovore s Janom Šrámkom, január 1946;

PEHR, M. Die Beziehungen zwischen der Tschechoslowakei und dem Heiligen Stuhl in der Zeit der sogenannten Dritten Tschechoslowakischen Republik. In Kirche, Religion und Politik in Österreich und in der Tschechoslowakei im 20. Jahrhundert. Miroslav Kunštát – Jaroslav Šebek – Hildegard Schmoller. Wien : LIT, 2019, s. 214-219; HRABOVEC, E. Le Catholic Church and Deportations of Ethnic Germans from the Czech Lands. In Qe Journal of Communist Studies and Transition Politics. ISSN 1743-9116, 2000, roč. 16, č. 1-2, s. 64-82. K situácii Katolíckej cirkvi v Česku v povojnovom období pozri aj VAŠKO, V. Neumlčená. Kronika katolické církve
v Československu po druhé světové válce. Zv. I. Praha : Zvon, 1990. 267 s.; HANUŠ, J. Tradice českého katolicismu ve 20. století. Brno : CDK, 2005. 220 s.; MEDEK, V. Cesta české a moravské církve staletími. Praha : Česká katolická charita, 1982, s. 332-335.

17 VODIČKOVÁ, S. Uzavírám vás do svého srdce. Životopis Josefa kardinála Berana. Brno : CDK, ÚSTR, 2018, s. 150, uverejnila fotografiu so Stalinovým portrétom v prijímacom salóne arcibiskupa Berana.

18 AAV, Nunz. Apost. Cecoslovacchia, busta 92, fasc. 712, Ritter Tardinimu, 28. 4. 1947. Por. LETZ, R. Parlamentné voľby v Česko-Slovensku v roku 1946. In Slovensko na križovatke európskych dejín po skončení II. svetovej vojny. Cyril Žuffa – Emil Vontorčík – Jozef Prokop. Bratislava: Bernolákova spoločnosť národného obrodenia a porozumenia, 1997, s. 29.

19 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 86, fasc. 682, Forni Tardinimu, 22. 12. 1945.

20 Demokratická strana, prakticky jediná legálna antikomunistická politická sila na Slovensku, získala vo voľbách jednoznačné víťazstvo a dosiahla 61,43 % hlasov. Por. Posledné a prvé slobodné (?) voľby – 1946, 1990. MEDVECKÝ, M. Bratislava : ÚPN, 2006. 267 s.

21 ASMAECI, Affari politici 1946 – 1950, Cecoslovacchia, busta 4, taliansky vyslanec v Prahe Alfonso Tacoli ministerstvu zahraničia, 28. 5. 1947; tamže, busta 9, Tacoli ministerstvu zahraničia, 4. 6. 1948.

22 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 86, fasc. 681, Forniho správa o situácii na Slovensku, 1. 7. 1947.

23 Pod pseudonymom RAJECKÝ uverejnil Andrej Škrábik knižku Červené Slovensko. Trnava : SSV, 1926. 77 s.

24 K dôsledkom vyhnania sudetských Nemcov pre náboženskú situáciu v pohraničí pozri napr. HRABOVEC. Le Expulsion of the Germans from Bohemia and the Catholic Church, s. 64-82.

25 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 86, fasc. 683, Forni Tardinimu, 5. 4. 1946; VODIČKOVÁ. Uzavírám vás do svého srdce, s. 164; HRABOVEC, E. Le Holy See and Czechoslovakia 1945-1948 in the Context of the Nascent Cold War. In Istoryia [online]. ISSN 2079-8784, 2021, roč. 12, č. 8.

26 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 87, fasc. 685, Verolino Tardinimu, 22. 5. 1948.

27 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 87, fasc. 685, Verolino Tardinimu, 22. 5. 1948.

28 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 87, fasc. 685, Verolino Tardinimu, 22. 5. 1948.

29 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 87, fasc. 685, Verolino Tardinimu, 8. 5. 1948.

30 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 87, fasc. 686, Verolino Tardinimu, 22. 6. 1948.

31 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 87, fasc. 686, Tardini Verolinovi, 16. 7. 1948.

32 Un discorso di Gottwald. In L’Osservatore Romano, 16. 6. 1948, roč. 88, č. 138, s. 1.

33 VAŠKO, V. Dům na skále. 1. Církev zkoušená. 1945-začátek 1950. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 2004, s. 87.

34 KAPLAN. Stát a církev v Československu 1948-1953, s. 23. Rozsiahlejšia predstava o ďalšom proticirkevnom postoji bola prezentovaná na zasadnutí „Cirkevnej šestky“ o tri týždne neskôr. Církevní komisie ÚV KSČ 1949-1951. I. Církevní komisie ÚV KSČ („Církevní šestka“). Duben 1949 – březen 1950. Marie Bulínová – Milena Janišová – Karel Kaplan. Brno : Doplněk, 1994, s. 20-24. 

35 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 87, fasc. 685, Verolino a Tardini, 22. 5. 1948; tamže, busta 88, fasc. 688, Verolino Tardinimu, 24. 5. 1949, príloha 1, Nóta Apoštolskej internunciatúry Minsiterstu zahraničných veci, 20. 5. 1949.

36 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 87, fasc. 685, Verolino Tardinimu, 25. 5. 1948.

37 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 87, fasc. 685, Verolino Tardinimu, 25. 5. 1948.

38 ASMAECI, Ambasciata d’Italia presso la Santa Sede 1946-1954, busta 224, Mameli ministerstvu zahraničia, 7. 10. 1953.

39 KAPLAN. Stát a církev v Československu 1948-1953, s. 54.

40 Archív Ústavu pamäti národa (A ÚPN), KS ZNB, S-ŠtB Bratislava BA-S, a.č. 1410-1, Vojtaššák apoštolskej internunciatúre v Prahe, 16 10. 1948.

41 VAŠKO. Dům na skále. 1. Církev zkoušená. 1945-začátek 1950, s. 93-95.

42 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 87, fasc. 687, Sensi Tardinimu, 11. 1. 1949.

43 K okolnostiam násilnej smrti biskupa Bubniča pozri LACKO, M. Michal Bubnič. Rožňavský bi-

skup a mučeník (1877-1945). Bratislava : Lúč, 2020. 48 s.

44 PIUS XII. Discorso di Sua Santità Pio XII al Sacro Collegio dei Cardinali riunito in Concistoro in merito alla condanna all´ergastolo dell´Arcivescovo di Strigonia, 1. 2. 1949. [cit. 3.12.2022.] Dostupné na internete: < https://www.vatican.va/content/pius-xii/it/speeches/1949/documents/hf_p-xii_spe_19490214_hoc-sacrum.html >.

45 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 88, fasc. 688, Tardiniho inštrukcia, 14. 3. 1949.

46 L´Osservatore Romano, 14. 1. 1949, roč. 89, s. 1.

47 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 88, fasc. 688, Verolino Tardinimu, 3. 5. 1949.

48 CUBEDDU, G. Ho fatto il mio dovere, grazie a Dio. In 30 giorni. 2005, č. 1-2. Dostupné aj na internete: <https://web.archive.org/web/20060607042904/http://www.30giorni.it/it/articolo.asp?id=7365>;VAJDA, F. Saved to Remember: Raoul Wallenberg, Budapest 1944 and After. Clayton, Victoria : Monash University Publishing, 2016, s. 132.

49 KUKÁNOVÁ, Z. Od tolerance k nepřátelství. Diplomatické vztahy Československa s Vatikánem v letech 1945-1950. In Semper paratus, 2014, č. 3, s. 56.

50 HROMJÁK, Ľ. S výrazom lásky trvám. Životopis spišského biskupa Jána Vojtaššáka. Spišské Podhradie : Kňazský seminár Jána Vojtaššáka, 2015, s. 290-292; HRABOVEC, E. Ján Vojtaššák – The most persecuted Catholic Bishop in Czechoslovakia, In The Trial of Cardinal József Mindszenty from the Perspective of Seventy Years. The Fate of Church Leaders in Central and Eastern Europe. András Fejérdy – Brenadett Wirthné Diera. Città del Vaticano : Libreria Editrice Vaticana, 2021, s. 317-318.

51 HATOS, P. Le alternative nella politica cattolica ungherese dopo il 1945. L’esempio di József Mindszenty e di Gyula Szekfű. In La Chiesa cattolica dell´Europa centro-orientale di fronte al comunismo. Atteggiamenti, strategie, tattiche. András Fejérdy. Roma : viella, 2013, s. 89.

52 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 88, fasc. 688, Tardini Sensimu, 22. 3. 1949.

53 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 88, fasc. 688, Verolino Tardinimu, 19. 4. 1949.

54 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 88, fasc. 688, Verolino Tardinimu, 3. 5. 1949.

55 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 88, fasc. 688, Tardini Sensimu, 24. 5. 1949.

56 Pozri aj AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 87, fasc. 685, Verolino Tardinimu, 8. 5. 1949; tamže, busta 88, fasc. 688, Verolino Tardinimu, 22. 3. 1949; tamže, Verolino Tardinimu, 10. 5. 1949; tamže, fasc. 689, Verolino Tardinimu, 21. 6. 1949.

57 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 88, fasc. 689, Verolino Tardinimu, 14. 6. 1949; ASRS, Pontificato di Pio XII, Parte I, AA.EE.SS., Cecoslovacchia, pos. 227, Verolino Tardinimu, 14. 6. 1949.

58 HRABOVEC. L’Ostpolitik vaticana, s. 440.

59 PIO XII. Discorso al Sacro Collegio nella festività di S. Eugenio, 2. 6. 1947 [cit. 3.12.2022.] Dostupné na internete: <https://w2.vatican.va/content/pius-xii/it/speeches/1947/documents/hf_p-xii_spe_19470602_una-volta.html>.

60 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 95, fasc. 735, ff. 130r-153r, 154rv; HRABOVEC, E. Santa Sede e Cecoslovacchia 1945-1965. In Chiesa del silenzio e diplomazia pontificia, 1945-1965. Umlčaná cirkev a pápežská diplomacia 1945-1965. Emilia Hrabovec – Giuliano Brugnotto – Peter Jurčaga. Città del Vaticano : Libreria Editrice Vaticana, 2018, s. 78-79; VYBÍRALOVÁ, E. Untergrundkirche und geheime Weihen. Eine kirchenrechtliche Untersuchung der Situation in der Tschechoslowakei 1948-1989. Dissertation. Praha : Universita Karlova, 2017.

61 PETRACCHI, G. La missione pontificia di soccorso alla Russia (1921-1923). In Santa Sede e Russia da Leone XIII a Pio XI. Città del Vaticano : Libreria Editrice Vaticana, 2002, s. 140-144; STEHLE, H. Die Ostpolitik des Vatikans 1917-1975. München, Zürich : Piper, 1975, s. 45-51.

62 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 87, fasc. 686, Verolino Tardinimu, 8. 5. 1948; tamže, busta 88, fasc. 688, Verolino Tardinimu o rozhovoroch s veľvyslancami Francúzska a Veľkej Británie v Prahe, 17. 5. 1949.

63 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 88, fasc. 688, Verolino Tardinimu, 17. 5. 1949

64 ASMAECI, Affari Politici 1946-1950, Cecoslovacchia, busta 12, taliansky vyslanec Vanni d’Archirafi ministerstvu zahraničia, 15. 7. 1949.

65 Biskupi mali 1. dať verejné vyhlásenie lojality ľudovo-demokratickému režimu; 2. odvolať suspendovanie a divinis kňazov, voči ktorým bolo kvôli spolupráci s režimom uplatnené toto opatrenie; 3. potrestať kňazov, ktorí konali „protištátne aktivity“; 4. umožniť aktívnu spoluprácu kňazov s režimom. AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 87, fasc. 687, zápis o ústnej správe biskupa Trochtu o rokovaniach 17. 2. 1949; tamže, Sensi Tardinimu, 1. 3. 1949. Pozri aj ASMAECI, Affari Politici 1946-1950, Cecoslovacchia, busta 12, vyslanec Vanni d’Archirafi ministrovi zahraničia, 30. 3. 1949. Por. KAPLAN. Stát a církev v Československu 1948-1953, s. 60-61.

66 KAPLAN. Stát a církev v Československu 1948-1953, s. 64-65.

67 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 88, fasc. 688, Verolino Tardinimu, 19. 4. 1949 a 3. 5. 1949.

68 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 88, fasc. 688, Verolino Tardinimu, 3. 5. 1949.

69 Tamže.

70 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 88, fasc. 688, Verolino Tardinimu, 17. 5. 1949.

71 KAPLAN. Stát a církev v Československu 1948-1953, s. 68.

72 Tamže, s. 68-70.

73 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 88, fasc. 688, Verolino Tardinimu, 7. 6. 1949.

74 Obežník bol publikovaný v zbierke dokumentov V hodine veľkej skúšky. Listy biskupa Michala Buzalku. Spoločné prejavy slovenských katolíckych biskupov – súbor dokumentov. Róbert Letz. Trnava : SSV, 2007, s. 632-635.

75 Dokument bol publikovaný v zbierke V hodine veľkej skúšky. Listy biskupa Michala Buzalku.Spoločné prejavy slovenských katolíckych biskupov – súbor dokumentov. s. 636-640.

76 VNUK, F. Pokus o schizmu a iné proticirkevné opatrenia v rokoch 1949-1950. Bratislava : Ústav dejín kresťanstva, 1996, s. 20-58; HAĽKO, J. Rozbiť Cirkev Rozkolnícka Katolícka akcia. Pokus o vytvorenie „národnej cirkvi“ v Česko-Slovensku 1949. Bratislava : Lúč, 2004, s. 135-178.

77 Slovenský národný archív, Bratislava (SNA), PS, kr. 559. Por. VNUK. Pokus o schizmu a iné proticirkevné opatrenia v rokoch 1949-1950, s. 57-72.

78 ASMAECI, Affari Politici 1946-1950, Cecoslovacchia, busta 12, Prehľad tlače (jún - júl 1949); L’Osservatore Romano, 1949, roč. 89, 1. 7. a 2. 7. 1949.

79 ÖStA, AdR, AA, II-Pol. 1950, Karton 150, Rudolf Seemann ministrovi zahraničia Karlovi Gruberovi, 3. 4. 1950.

80 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 88, fasc. 689, Verolino Tardinimu, 14. 6. 1949.

81 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 88, fasc. 689, Verolino Tardinimu, 14. 6. 1949.

82 Decretum Schismatica «Actio catholica» in Cechoslovachia damnatur, 20 iunii 1949. In Acta Apostolicae Sedis, 1949, roč. 41, s. 333. Por. AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 88, fasc. 689, Silvio Sericano Verolinovi, 25. 6. 1949.

83 Acta Apostolicae Sedis, 1949, roč. 41, s. 334. Por. PASTORELLI, P. La Santa Sede e l’Europa centro-orientale nella seconda metà del Novecento. Soveria Mannelli : Rubbettino, 2013, s. 76-77; CATANANTI, La scomunica ai comunisti. Protagonisti e retroscena nelle carte desecretate del Sant´Offizio, s. 171-294.

84 CATANANTI. La scomunica ai comunisti. Protagonisti e retroscena nelle carte desecretate de Sant´Offizio.

85 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 88, fasc. 689, Verolino Tardinimu, 5. 7. 1949.

86 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 88, fasc. 689, nóta ministerstva zahraničia pražskej internunciatúre, 30. 6. 1949.

87 Archiv Ministerstva zahraničních věcí České republiky Praha (AMZV), PZ Vatikán, 1949, Iľja Ráth ministerstvu zahraničných vecí v Prahe, 3. 5. 1949; ASMAECI, Affari Politici 1946-1950, Cecoslovacchia, busta 12, vyslanec Vanni d’Archirafi talianskemu ministerstvu zahraničných vecí, 7. 7. 1949. Por. KUKÁNOVÁ. Od tolerance k nepřátelství. Diplomatické vztahy Československa s Vatikánem v letech 1945-1950, s. 69-70.

88 ASRS, AA.EE.SS., Pontificato di Pio XII, Cecoslovacchia 276, Note verbale pour la Légation Tchécoslovaque, 11.8.1949; tamže, Bafileho záznam, 13. 9. 1949 ohľadne víza pre Mons. Paola Bertoliho; tamže, De Liva Štátnemu sekretariátu, 20.9.1949; tamže, Bafileho záznam, 17. 3. 1950.

89 ASRS, AA.EE.SS., Pontificato di Pio XII, Cecoslovacchia 276, de Liva Štátnemu sekretariátu, 20. 9. 1949.

90 K de Livovej situácii pozri ASRS, AA.EE.SS., Pontificato Pio XII, Cecoslovacchia 276, de Liva Tardinimu, 29. 11. 1949; tamže, de Liva Tardinimu, 9. 3. 1950.

91 VNUK, F. Vládni zmocnenci na biskupských úradoch v rokoch 1949-1951. Martin : MS, 1990.

92 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 94, fasc. 723, de Liva Tardinimu, 17. 8. 1949.

93 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 94, fasc. 723, de Liva Tardinimu, 24. 8. 1949.

94 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 94, fasc. 723, de Liva Tardinimu, 1. 8. 1949 a 12. 1. 1950.

95 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 94, fasc. 723, de Liva Tardinimu, 18. 7. 1949.

96 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 94, fasc. 723, de Liva Tardinimu, 1. 8. 1949.

97 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 94, fasc. 723, de Liva Tardinimu, 21. 9. 1949.

98 RAJNOCH, K. Die Erfahrungen eines österreichischen Zeitzeugen in der ČSR in den Jahren 1945 bis 1957 (Der Polizei und Justizterror in der stalinistischen und poststalinistischen Ära. Wien : bez vydavateľstva, 2000, s. 18-20, nepublikované memoáre, strojopisný výtlačok v archíve autorky.

99 ASMAECI, Affari Politici 1951-1957, Cecoslovacchia, busta 1138, vyslanec Vanni d’Archirafi talianskemu ministerstvu zahraničia, 25. 1. 1951.

100 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 94, fasc. 723, de Liva Tardinimu, 12. 10. 1949.

101 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 94, fasc. 723, Tardini de Livovi, 10. 11. 1949.

102 Tamže.

103 Zákony č. 217/1949 a 218/1949 Sb. z. a n. zo 14. 10. 1949. Bližšie pozri LETZ. Prenasledovanie kresťanov na Slovensku v rokoch 1948-1989, s. 109-113.

104 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 94, fasc. 723, de Liva Tardinimu, 12. 10. 1949.

105 Tamže.

106 Tamže.

107 Archivio della Radio Vaticana, Città del Vaticano, vysielanie v slovenskom jazyku 16. 10. 1949, č. 485.

108 Tamže, texty vysielaní od 16. októbra do 31. októbra 1949.

109 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 94, fasc. 723, de Liva Tardinimu, 12. 10. 1949.

110 GRAHAM, R.A. La Radio Vaticana tra Londra e Berlino. Un dossier della guerra delle onde: 1940-1941. In La Civiltà Cattolica. 1976, roč. 127, I , s. 132-150.

111 53 Tamže.

112 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 94, fasc. 723, Tardini de Livovi, 16. 12. 1949.

113 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 94, fasc. 723, de Liva Tardinimu, 12. 10. 1949.

114 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 94, fasc. 723, de Liva Tardinimu, 25. 10. 1949.

115 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 94, fasc. 723, Tardini de Livovi, 16. 12. 1949.

116 CATANANTI. La scomunica ai comunisti. Protagonisti e retroscena nelle carte desecretate del Sant’Offizio, s. 91. Autor cituje Ottavianiho poznámku, ale neuvádza predmet rozhodovacieho konania, ale odkaz na Československo a dátum dokazujú, že išlo o prísahu vernosti komunistickému Československu, ktorú komunistický režim vyžadoval od kléru. Vo vzťahu k maďarským biskupom Andrea Riccardi napísal, že stratégia Svätej stolice voči Východu „ponechávala maximum zodpovednosti episkopátom“. RICCARDI, A. Vaticano e Mosca 1940-1990. Bari : Laterza, 1993, s. 116.

117 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 94, fasc. 723, Tardini de Livovi, 16. 12. 1949.

118 STEHLE. Die Ostpolitik des Vatikans 1917-1975, s. 291-304. K historiografickej diskusii témy por. FEJÉRDY, A. The Vatican, the United States and the Cold War in Central and Eastern Europe (1945-1958) : Status Quaestionis and Prospects for Research. In La Santa Sede, gli Stati Uniti e le relazioni internazionali durante il pontificato di Pio XII. Roberto Regoli – Matteo Sanfilippo. Roma : Studium, 2022, s. 118.

119 PETTINAROLI, L. La politique russe du Saint-Siège (1905–1939). Roma : École française de Rome, 2015, s. 408-410; HRABOVEC, E. Der Heilige Stuhl und die rußlanddeutschen katholischen Priester zwischen Revolution und Repression (1918-1939). In Römische Quartalschrift. ISSN 0035-7812, 2013, roč. 108, č. 1-2, s. 127-129.

120 Najtrvácnejšie podzemné cirkevné štruktúry sa na Slovensku vytvorili bez kontaktu so Svätou stolicou z iniciatívy Spoločnosti Ježišovej. Prvý z radu tajných biskupov tzv. jezuitskej línie bol Pavol M. Hnilica, vysvätený v roku 1951, ktorý krátko pred emigráciou na Západ v tom istom roku vysvätil svojho nástupcu Jána Chryzostoma Korca. Po príchode do exilu vypracoval Hnilica dlhú správu o situácii Katolíckej cirkvi na Slovensku a predložil ju pápežovi Piovi XII., ktorý v júli 1954 schválil postup Cirkvi na Slovensku a poveril predstaveného Spoločnosti Ježišovej na Slovensku, aby naďalej postupoval v tomto zmysle, teda tak, aby boli naraz v krajine dvaja tajne vysvätení biskupi, jeden aktívny a druhý „v zálohe“ pre prípad zatknutia aktívneho biskupa. Archív biskupa Pavla M. Hnilicu SJ Nové Hrady, Česká republika, fascikel P. Paolo 1951, dekrét Štátneho sekretariátu Svätej stolice z 21. 7. 1954. Pozri aj HRABOVEC, E. Pavol M. Hnilica a Svätá stolica. In S odvahou a pokorou. Osobnosť a dielo Pavla M. Hnilicu SJ (1921-2006). Pavol Benedict Lipták. Bratislava : PostScriptum, 2022, s. 56-57 a s. 100-101, kde je v plnom znení v talianskom origináli i v slovenskom preklade uverejnený vatikánsky dekrét z 21. 7. 1954.

121 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 94, fasc. 723, De Liva Tardinimu, 12. 1. 1950, 20. 1. 1950, 2. 2. 1950, 10. 2. 1950.

122 AAV, Arch. Nunz. Cecoslovacchia, busta 94, fasc. 723, De Liva Tardinimu, 2. 2. 1950.

123 K prípadu Dechet pozri LETZ. Prenasledovanie kresťanov na Slovensku v rokoch 1948-1989, s. 119-121.

124 ASRS, AA.EE.SS., Pontificato Pio XII, Cecoslovacchia, pos. 276, de Liva Tardinimu, 14. 3. 1950; tamže, nóta Ministerstva zahraničných vecí Apoštolskej internunciatúre, 16. 3. 1950.

125 ASRS, AA.EE.SS., Pontificato Pio XII, Cecoslovacchia, pos. 276, Tardini Apoštolskej nunciatúre v Berne, 24. 3. 1950.

126 ASRS, AA.EE.SS., Pontificato Pio XII, Cecoslovacchia, pos. 264, Cecoslovacchia, elaborát Chiusura della Legazione presso la S. Sede, 1. 5. 1950. Personál československého vyslanectva pri Svätej stolici sa spočiatku usiloval zatajiť túto skutočnosť pred Štátnym sekretariátom. Tamže, záznam Corrada Bafileho, 27. 3. 1950, s rukopisnou poznámkou Tardiniho: „Je to všetko komédia.“

127 DE GAULLE, CH. Mémoires de guerre. II. L’Unité (1942 – 1944). Paris, 2000, s. 498.