Jozef Vrba
Osobné svedectva o živote, činnosti a cnostiach ThDr. Jozefa Tisu, prezidenta prvej Slovenskej republiky.
Muž, ktorý sa vzoprel Hitlerovi
Jozef Vrba sa narodil 15. mája 1906 v Bánovciach nad Bebravou v mnohodetnej rodine. Ľudovú a meštiansku školu navštevoval v rodnom meste. Aj napriek skromným rodinným pomerom v rokoch 1923 -1927 vyštudoval obchodnú akadémiu v Bratislave. Potom pôsobil ako bankový úradník a od roku 1936 riaditeľ Živnostenského úverného ústavu v Bánovciach. V roku 1948 bol pozbavený tejto funkcie a v roku 1953 na príkaz komunistickej strany poslaný do výroby. Ale aj potom bola jeho rodina s tromi deťmi vystavená tlaku politického kádrovania. Ďalšie desaťročia, pracoval vo viacerých výrobných družstvách až po odchod do dôchodku. V pokročilom veku 92 rokov napísal túto knihu. Splnil tak svoju vnútorne pociťovanú povinnosť odovzdať mladším slovenským generáciám osobné svedectvo o Dr. Jozefovi Tisovi, s ktorým dlho spolupracoval a dobre ho poznal.
A. O živote, činnosti a cnostiach ThDr. Jozefa Tisu
A1. Môj osobný vzťah k Dr. Jozefovi Tisovi
A2. Mnou pozorované osobné vlastnosti Dr. Jozefa Tisu
A3. Prezident Dr. Jozef Tiso založil a budoval
1. Katolícky kruh mužov a Katolícky kruh žien
2. Zriadenie detskej škôlky v Bánovciach nad Bebravou
3. Rímskokatolícky učiteľský ústav v Bánovciach nad Bebravou
A4. Komentovanie rokovania s Hitlerom
A5. Slovenský “zlatý poklad štátu” - zlaté krytie meny
A7. Zápas prezidenta Dr. Tisu proti infiltrácii nacizmu na Slovensko
A8. Obmedzovanie hospodárskeho vplyvu Židov – arizácia
A9. Prezident Dr. Jozef Tiso, ústavní činitelia a slovenský ľud chránili Židov
A10. Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy (POHG)
A11. Názor prezidenta Tisu na povstanie
A 12. Prečo prezident Dr. Jozef Tiso v Banskej Bystrici vyznamenal nemeckých vojakov
A 13. Osudy niektorých židovských spoluobčanov a intervencie Dr. Tisu
A14. Záver svedectva O ŽIVOTE A CNOSTIACH DR. JOZEFA TISU
B. Moje osobné stanoviská k niektorým udalostiam z obdobia Slovenskej republiky (1939-1945)
B1. Finančné ťažkosti slovenskej autonómnej vlády a Pôžička hospodárskej obrody
B3. Obsadzovanie miest v štátnom aparáte Slovenskej republiky
B4. Dr. Jozef Tiso nerešpektoval protižidovské zákony
B5. Prezident Dr. Jozef Tiso si poradil so slovenským národným socializmom
B6. Židia majú tiež niekedy sklon zabúdať
B8. Komisia Slovenskej národnej rady na preskúmanie obdobia Slovenskej republiky (1939-1945)
B9. Komunizmus bol porazený, ale...?
C. Hospodárstvo a financie Slovenskej republiky (1939-1945) očami svedka doby
D. Niektoré ďalšie fakty a úvahy
D1. Čech členom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany za Slovenského štátu
D2. Hrozí nám fašizmus na Slovensku?
D4. Porovnajme prispôsobovanie sa fašizmu v Čechách s prispôsobovaním sa fašizmu na Slovensku
D5. Slovenskí robotníci po vojne na práci v Čechách bránia česť slovenského prezidenta
D6. Prezident Dr. Tiso sa na verejnosti pohyboval a cestoval bez osobného ochrancu
A1. Môj osobný vzťah k Dr. Jozefovi Tisovi
Pochádzam z mnohodetnej rodiny, z trinástich detí nás zostalo žiť sedem. Bývali sme v Bánovciach nad Bebravou, živili sa remeslom, obchodom a roľníctvom. Každého z toho bolo tak málo, že rodina nemohla z toho vyžiť. Ja jediný som študoval. Vyštudoval som obchodnú akadémiu v Bratislave za veľmi ťažkých rodinných pomerov v dobe svetovej hospodárskej krízy. Od maturity v roku 1927 až do roku 1953 som bol zamestnaný v banke. Odtiaľ ma komunisti vyhodili. Potom som pracoval vo výrobnom družstevníctve. Komunistami som bol prenasledovaný, šikanovaný a zastrašovaný, ale súdený ani trestaný som nebol. Nikdy som nevstúpil do komunistickej strany a ani nikto z mojich súrodencov a mojich detí.
Dr. Jozefa Tisu som spoznal už v rokoch 1912-1914, keď pôsobil v Bánovciach nad Bebravou ako kaplán. Bolo to v dobe silnej maďarizácie. Chodil som vtedy do maďarskej ľudovej školy. Iná u nás nebola. My, slovenské deti, sme neovládali slovenský pravopis ani slovenskú gramatiku, lebo maďarská škola nás ich neučila. Ba dokonca nás trestali, keď sme sa medzi sebou rozprávali svojím materinským jazykom, t.j. po slovensky. Všetky predmety okrem náboženstva sme sa učili v maďarskej reči. Náboženstvo sme sa učili v slovenskej reči a aj učebnicu sme mali v slovenčine. Ako deti sme nevedeli slovenský pravopis a nevedeli sme sa z nej učiť. Náboženstvo nás učil v tej dobe p. kaplán Dr. Tiso. Dr. Tiso ako kaplán nás na týchto hodinách zo svojej vlastnej iniciatívy a na svoje riziko učil slovenský pravopis a slovenskú gramatiku. Mládež mala Katolícky spolok mládeže. Spolkovú miestnosť mali v Katolíckom dome. Aj túto mládež kaplán Dr. Tiso týždenne 2-3 razy večer taktiež vyučoval slovenčinu, gramatiku a pravopis. Vyučovanie slovenčiny, ako v škole, tak aj mládeže v katolíckom spolku, bolo pre kaplána Dr. Tisu v tej dobe vzhľadom na vtedajšiu tvrdú maďarizáciu slovenských detí veľmi odvážnym a riskantným činom.
V roku 1924 bol menovaný za farára a v krátkej dobe potom za dekana do Bánoviec nad Bebravou. Pri najbližších obecných voľbách bol zvolený do obecného zastupiteľstva a do mestskej rady. Pri voľbách do parlamentu bol zvolený za poslanca Národného zhromaždenia v Prahe za Slovenskú ľudovú stranu (SĽS). Takto vstúpil do politického života vo väčšom a širšom meradle. V Bánovciach nad Bebravou však zostal dekanom - farárom až do vypuknutia povstania v roku 1944.
Naša rodina bývala veľmi blízko fary, na Farskej ulici. Často sme sa stretávali. Okrem toho som sa zúčastňoval spoločenského života v katolíckych spolkoch v Bánovciach nad Bebravou. Bol som ich aktívnym členom. Hrával som divadlá a pomáhal som pri rôznych podujatiach, ako výletoch, majálesoch, tanečných zábavách, maškarných plesoch a iných spoločenských udalostiach malého okresného mesta. Tam som prišiel s ním často do styku. V roku 1936 prijali ma za riaditeľa Živnostenského úverného ústavu (banka) v Bánovciach nad Bebravou, ktorého zakladateľom a predsedom predstavenstva bol Dr. Tiso. V tejto funkcii som bol až do roku 1948. Ako národohospodár a ekonóm som s ním pracoval resp. spolupracoval pri riešení hospodárskych a finančných otázok. Neboli to záležitosti farské, kostolné, ani cirkevné. Niektoré roky som mal kontakt s ním takmer denne. V rokoch 1943-1945 som pracoval vo svojom odbore na polovičný úväzok v Bratislave a na polovičný v Bánovciach nad Bebravou. V Bratislave som mal prístup k nemu do prezidentského paláca. V dobe Povstania od augusta 1944 až do apríla 1945, kedy už nedochádzal do Bánoviec nad Bebravou, prichádzal som k nemu do Bratislavy častejšie.
A2. Mnou pozorované osobné vlastnosti Dr. Jozefa Tisu
Ako kňaz, dekan-farár, riadil farnosť a veriacich prívetivým a veľmi ľudským spôsobom. Zavádzal poriadok v kostole, pri bohoslužbách, krstoch, svadbách, spovediach, sprievodoch a pod. Trval na čistote v kostole a tiež v jeho okolí. Bol prístupný a nadmieru demokratický a sociálny nielen k svojim farníkom, ale aj k okoliu, s ktorým prišiel do styku.
Bol včasný a úžasne presný. Vedel si rozdeliť čas, a preto na všetko stačil. Pred sv. omšou šiel do kostola vždy skôr, aby sa mohol dostatočne pripraviť. Sv. omšu začínal tak presne, že s hodinkami v ruke čakal pripravený pri dverách sakristie a presne na určenú hodinu kráčal k oltáru. Na ňom sa potvrdzovalo pravidlo: „Presnosť je vlastnosť veľkých ľudí“.
Aj keď bol ministrom (1926-1929), predsedom autonómnej vlády (1938), alebo prezidentom (1939-1945), na každú sobotu a nedeľu pricestoval do Bánoviec nad Bebravou a plnil si svoje povinnosti dekana - farára. Nám, Bánovčanom, hovorieval: „Pre Vás, Bánovčanov, som vždy a zostanem dekan - farár a tak ma, prosím, aj oslovujte. Nie ináč“.
Pred sviatkami, napríklad pred Vianocami alebo Veľkou nocou, prišiel o 2-3 dni skôr, alebo zostal dlhšie v Bánovciach nad Bebravou. Keď bol v tej dobe trh alebo jarmok, šiel medzi predávajúcich a kupujúcich a dal sa s nimi do rozhovoru. Najviac o rozličných ľudských problémoch. Na takýto spôsob styku s ľuďmi hovorieval: „Človek musí ísť dole, aby potom zhora lepšie videl“.
Je zaujímavé, že dlhé roky, ako predseda autonómnej vlády Slovenska a ako prezident Slovenského štátu, cestoval autom z Bratislavy do Bánoviec nad Bebravou a späť len so šoférom a bez osobného ochrancu. Po Bánovciach sa pohyboval taktiež sám bez osobného ochrancu aj bez iných ľudí, voľne sám po ulici, po námestí a všade, kam šiel. Jeho osobný ochranca mal cez soboty a nedele voľno a bol v Bratislave. Z toho je zreteľne vidieť, že prezident Dr. Jozef Tiso ako hlava štátu robil ľuďom dobre a neobával sa o bezpečnosť svojej osoby.
Vo svojich kázňach sa nikdy neopakoval. Vždy mával nové a nové myšlienky a nové námety. Mnohí jeho politickí protivníci a neprajníci tvrdievali, že do kázní mieša politiku. Ja som chodil pravidelne do kostola a počúval som jeho kázne a starostlivo som si všímal aj toto. Nikdy som však nespozoroval, že by bol vsúval do náboženských kázní politiku. Vo svojich kázňach vedel veľmi dobre rozoznávať úlohu kňaza od funkcie politika. S čistým svedomím a vedomím môžem tvrdiť, že jeho politika bola stavaná na čisto kresťanských zásadách.
Do kostola chodil a modlieval sa aj mimo obvyklých pobožností. Keď kaplán odbavoval pobožnosti, býval často v kostole a modlil sa s veriacimi. Modlil sa vrúcne a tak isto odbavoval aj sv. omšu a ostatné pobožnosti. Tvrdím vrúcne a dôstojne, nerobil to, ako sa niekedy hovorí, „remeselne“.
Bol pracovitý. Vždy sa niečím zamestnával. Kedykoľvek som k nemu prišiel, buď pracoval, modlil sa, alebo čítal knihu. Boli to knihy vedecké, alebo učebnice, ako som z ich názvov usúdil. Boli písané v slovenčine, češtine, nemčine a maďarčine.
Nad škálou jeho záujmov sme často až žasli. Čo všetko ho zaujímalo, prečo všetko mal zmysel, popri kňazských a štátnických povinnostiach a starostiach. Nechal sa informovať o záležitostiach v obci, okrese, škole, banke, internáte a podobne.
Klebety si sem-tam vypočul a niektoré ho aj zaujímali. Hovoril však o nich: „Jedným uchom dnu a druhým von“ a niekedy „Človek má na to dve uši, aby to jedným uchom pustil dnu a druhým zase von“.
Mal výbornú pamäť. Vybavoval som s ním aj veľa vážnych záležitostí staršieho dáta. Buď si vec pamätal a hneď si na ňu spomenul, alebo stačilo naznačiť a už vedel, o čo ide. Popri všetkom, čo mal na starosti a čo všetko vybavoval a zariaďoval, sme túto jeho ohromnú pamäť vždy obdivovali.
Pri všetkej jeho kňazskej a štátnickej dôstojnosti bol nadmieru jednoduchý, skromný a šetrný. Hlavne a najmä ak išlo o verejné ciele. Vždy hovoril, že je potrebné a dôležité rozlišovať veci nutné, potrebné od menej dôležitých, bez ktorých sa môžeme obísť. Koruny musíme šetriť, aby sme potom tisíce dobre a účelne mohli investovať. On sám sa podľa tejto zásady aj riadil.
Keď bol ministrom zdravotníctva za prvej ČSR, v sobotu aj v nedeľu a aj cez dovolenku prichádzali k nemu do Bánoviec nad Bebravou na faru aj ľudia z vyšších kruhov, čo do spoločenského postavenia, alebo hodnosti. Vtedajšiemu bánovskému richtárovi Štefanovi Fojtikovi, sa zdala farská budova z vonku od ulice „zrelá“ na opravu omietky. Richtár Fojtik s dekanom-farárom Dr. Tisom dobre vychádzal. Boli priatelia. Richtár Fojtik mal veľké zásluhy na budovaní mesta Bánovce nad Bebravou. Zaumienil si, že farskú budovu od ulice dá natrieť a pekne vymaľovať. Veľmi dobre vedel, že dekan - farár Dr. Tiso by to nedovolil a že by vzniesol všetky možné námietky, že je to ešte dobré, to vydrží a pod. Richtár vedel, že to môže zariadiť len bez jeho súhlasu. Aj tak urobil. Keď v nedeľu popoludní pán dekan odcestoval do Prahy, robotníci sa v pondelok chytili do práce a do piatku boli hotoví.
Keď sa pán minister Dr. Tiso v piatok večer vrátil domov, hneď zistil “novinku”. Pozastavil sa, pozeral a v duchu zisťoval “vinníka”. Netrvalo dlho a v miestnych pomeroch sa rýchlo dalo zistiť, že to bol richtár Fojtik a ten bez rozpakov vyšiel s pravdou von. Dr. Tiso mu veľmi dohováral a poukazoval nato, že to nebolo treba ešte robiť, peniaze sa mali použiť, kde bolo nutnejšie a potrebnejšie. Na toto všetko bol náš richtár pripravený a jeho jednoduchá a jediná obrana bola: “Pán dekan, keď ste minister, musíte aj trošku reprezentovať”. Dr. Tisu síce nepresvedčil, ale farská budova dostala zvonku už veľmi potrebnú novú “tvár”.
V jednom roku - počas Slovenského štátu - som čítal v novinách, že aj v prezidentskej kancelárii sa šetrilo. Ušetrených asi 300 tisíc korún (čo bola v tom čase veľká suma) Dr. Tiso daroval slovenskej inštitúcii. Už sa nepamätám, ktorej, ale určite viem, že išlo o kultúrnu, alebo sociálnu inštitúciu a nie o inštitúciu cirkevnú.
Už v prvých rokoch jeho činnosti v Bánovciach nad Bebravou bol poslancom poslaneckej snemovne česko-slovenského parlamentu (1925). Ako k poslancovi prichádzalo k nemu na faru mnoho ľudí so svojimi problémami, sťažnosťami a požiadavkami nielen z Bánoviec nad Bebravou a okolia, ale aj z iných častí Slovenska. Vtedy a potom aj neskoršie často hovorieval, hoci bol poslancom Slovenskej ľudovej strany, nikdy od nikoho nevyžadoval, aby sa legitimoval. Nevyzvedal sa, akej politickej príslušnosti alebo náboženstva je žiadateľ, ako to robili poslanci iných politických strán. Každého trpezlivo vypočul, otázkami si vyžiadal ďalšie údaje na objasnenie prípadu, ďalej usmernil, ako má pokračovať, kam ísť a podobne. Keď ho niekto poprosil o pomoc, ujal sa ho a pomohol mu ako vedel a ako bolo v jeho moci. Mnoho nesľuboval, ale ak niečo sľúbil, to aj vždy splnil a dodržal.
Uviedol som už, že ako k poslancovi a neskoršie ako k ministrovi zdravotníctva prichádzalo k nemu veľa občanov pre radu a pomoc. Po 6. októbri 1938 (vyhlásenie autonómie Slovenska) sa počet pri-chádzajúcich očividne zvýšil. Ľudia z celého Slovenska z najrozličnejších príčin a všetkých vrstiev obyvateľstva, náboženstva a národností chodili za ním do Bánoviec nad Bebravou na faru. Najviac bolo jednoduchých ľudí. Tí nešli do prezidentského paláca.
Jeho nedeľné ráno v Bánovciach nad Bebravou vyzeralo takto: od 8. do 9. hodiny slúžil sv. omšu. Behom niekoľkých minút vypil šálku kávy či čaju a pritom zjedol žemľu alebo kúsok chleba. Dopoludnia už nič nezjedol. Potom vyšiel na farské podbránie a buď tam alebo v jeho kancelárii prijímal a vybavoval návštevníkov. Každého trpezlivo, pokojne a ticho vypočul a usmernil. Vo veciach, kde sa od neho vyžadovala intervencia, si svojím spôsobom urobil poznámky. Potom cez prezidentskú kanceláriu veci vybavoval, robil nápravy a pomáhal.
Do súdnych vecí a sporov nezasahoval. „Na to sú súdy a nezávislí sudcovia. Tam sa nemôže zasahovať“, bola jeho odpoveď.
Do daňových vecí sa tiež nemiešal. “Máte možnosť odvolania, prípadne protestu, ale nesmiete zmeškať termín”, bola taktiež jeho odpoveď.
Pri tejto príležitosti uvádzam, že nás bolo 4-5, niekedy aj viac, ktorí sme po sv. omši po 9. hodine šli na to farské podbránie a pomáhali sme tam robiť poriadok, po našský povedané takých “pomáhačov” ako prezidentovi Dr. Tisovi, tak aj návštevníkom. Usmerňovali sme, kto a kedy má ísť, aby bol poriadok a nedochádzalo k výstupom a prípadným nepríjemnostiam. Býval tam poriadok a pokoj. Aj návštevníci sa držali slušne a dôstojne.
Sám prezident Dr. Tiso nám spomínal, že ak by to človek neskúsil, neveril by, aká môže byť ľudská zloba, závisť a nenávisť. Uviedol nám, aké oprávnené sťažnosti prichádzajú k nemu do prezidentskej kancelárie a ako je potrebné ľuďom pomáhať. Vykladal, že najviac ho pohlo k hnevu, keď bol štátny úrad byrokratický k chudobným, sociálne slabým a chorým. Pritom sa dala záležitosť vybaviť ľahko a nebolo vôbec treba robiť ľuďom ťažkosti. Žiaľ, našli sa v štátnych úradoch - najmä v posledných rokoch - aj takí štátni zamestnanci, ktorí robili byrokraciu za tým účelom, aby škodili Slovenskému štátu a znechutili ho občanom. Vďaka Pánu Bohu, nebolo ich mnoho.
Z funkcií odstraňoval takých ľudí, ktorí sa buď sami obohacovali, alebo nechali iných obohacovať sa na úkor iných alebo štátu. Bol veľmi spravodlivý a takéto počínanie jednoducho neznášal.
Za svoje občianske funkcie nikdy nebral odmenu pre seba. Tam, kde zobral, dával ju na verejné účely, ktoré podporoval. Mal “naporúdzi” vždy dosť ustanovizní, ktoré peniaze nutne potrebovali. Dlhé roky to bol Rímskokatolícky učiteľský ústav a internát v Bánovciach nad Bebravou, ktorý on sám založil, vybudoval a riadil. V banke (Živnostenský úvemý ústav), ktorú tiež založil a bol stále predsedom predstavenstva (výboru), jeho odmena za túto funkciu sa dávala každý rok tejto škole a internátu. Popri ňom aj všetci členovia predstavenstva a dozorného výboru (kontrolný orgán) nechávali svoje odmeny škole a internátu. Peniaze ani jeden nebral do ruky, ale banka ich priamo preúčtovala na účet školy a internátu.
Už som spomenul, že zákony, nariadenia, stanový a iné predpisy dodržiaval ako občan, poslanec, minister a aj ako prezident. Na to uvediem tento príklad: Živnostenský úvemý ústav, o ktorom som sa už zmienil, dával každý rok okolo 40-50 tisíc korún ako milodar Učiteľskému ústavu a internátu. Tento dar bol zakaždým schválený správou ústavu, dozorným výborom ústavu, valným zhromaždením ústavu, nadriadeným a kontrolným orgánom ústavu - Zväzom živnostenských a občianskych úverných a výrobných družstiev v Bratislave - a Generálnym finančným riaditeľstvom v Bratislave. Hoci tento obdarovaný učiteľský ústav a internát tieto peniaze veľmi potreboval a očakával, Dr. Tiso ich povolil poukázať až potom, keď banka obdržala všetky uvedené schválenia. Pre úplnosť ešte uvádzam - ako som už v predošlých statiach písal - Dr. Tiso bol vedúcou osobnosťou obdarovaného uč. ústavu a internátu, ktorý ich nutne potreboval. On bol dôsledný a opatrný.
Bol veľmi naklonený mládeži a ľuďom v mladom veku. Mal k nim priateľský vzťah plný porozumenia. Študenti v učiteľskom ústave mohli vykonávať všeličo a kadejaké huncútstvo bral ako prejav mladosti a živosti. Zle však robiť nesmeli. Vtedy dohováral, a ak inak nešlo, aj trestal. Keď sa stretol s mladými ľuďmi, vypytoval sa čo robia, čo podnikajú, ako im to ide, aké majú ťažkosti či úspechy. Vždy radil k opatrnosti, prezieravosti, k budovaniu po kúsku, tehlu k tehle. Nepúšťať sa do veľkého rizika. Vedel sa s každým porozprávať. Od tých najjednoduchších ľudí až po vysoko vzdelaných. Poradil im a usmernil na správnu cestu.
Bol veľmi spoločenský, zábavný a vtipný. Mal zmysel pre humor. Výslovne si želal, aby sme mu priniesli žarty, ktoré kolovali medzi ľuďmi o ňom a o Slovenskej republike. “Potiaľ je dobre s národom i štátom, pokiaľ sa robia vtipy”, boli často jeho slová.
Zúčastňoval sa spoločenského života s veriacimi a občanmi, či staršími alebo mladšími. Navštevoval divadelné predstavenia, zábavy, slávnosti, výlety, majálesy a pod. Ľudia ho pozývali na rôzne domáce oslavy, napr. svadby, krst, meniny a pod. Z každej takejto zábavy či oslavy odchádzal domov na faru vždy pred polnocou. Nikdy nezostal dlhšie. Túto disciplínu v sebe zásadne dodržiaval.
Bol prísny na seba a tú prísnosť vyžadoval, resp. uplatňoval aj vo vzťahu k iným. Ale vedel byť aj zhovievavý a uznanlivý, najmä vtedy, keď vedel a videl, že je to potrebné a išlo o vec, o ktorej bol infor-movaný. Bol plný dobroty a láskavosti.
Nepamätám sa, že by niekedy hovoril, že niekomu závidí, alebo že by sme boli na ňom také niečo ako závisť pozorovali. Závisť ľuďom vždy veľmi vyčítal.
Dr. Jozef Tiso bol horlivým zástancom takého spôsobu života, akým žili naši predkovia. Obyčaje, tradície, rodinný život, verejný život, napríklad vykonávanie jarných prác, sejba, sadenie, žatva, dožinky, zber úrody, život v pôstnej dobe, na Veľkú noc, v lete, počas fašiangov, Advent, Vianoce, výlety, Moreny, zábavy, svadobné zvyky na dedinách i v mestách, priadky, zakáľačky, v zime páranie peria a podobne. Máloktorý národ má takú pestrú paletu zvykov a obyčajov. Táto prezidentova snaha našla ohlas v národe a oslaboval sa vplyv okolo Dr. Tuku. Dr. Tiso vždy poukazoval na veľké bohatstvo v národe. V tomto ohľade nepotrebujeme od nikoho nič preberať. On sa tým netajil, naopak, verejne to hlásal, podporoval a obhajoval. Na svoje svedomie môžem potvrdiť, že sa húževnato pridržiaval čisto slovenského spôsobu života, bez akýchkoľvek importovaných prvkov. Neprijímal nemecký národný socializmus. Na kurze tajomníkov HSĽS v Bratislave 20. januára 1941 verejne z tribúny otvorene hovoril, že národný socializmus nemožno transplantovať na Slovensko. Na Slovensku nie sú preň podmienky. My máme svoju vlastnú ideológiu, slovenskú - kresťanskú a nepotrebujeme a nechceme žiadnu inú. My žiadnu ideológiu odnikiaľ nepreberáme, my to nepotrebujeme, veď my máme svoje bohatstvo v tomto smere.
Zásade vyjadrenej v hesle “Za Boha a za národ” žil, za ňou šiel, pre ňu pracoval a bojoval v plnom zmysle slova celý život. Celé jeho “ ja” vo vnútri a aj navonok bolo preniknuté touto ideou. My, ktorí sme boli pri ňom blízko, sme to videli na jeho činoch a na celom jeho živote. Bol to druhý Andrej Hlinka.
Mnohí ľudia poukazujú na skutočnosť, že Dr. Tiso ako katolícky kňaz sa aktívne zúčastňoval na politickom živote, že sa plietol do politiky, robil politika až po najvyššiu funkciu. Tu by som chcel niečo dôležité pripomenúť a vysvetliť hlavne mladej a strednej generácii. Predpokladám, že dnes už väčšina ľudí na Slovensku vie, že sme v Rakúsko-Uhorsku boli hospodársky a politicky vykorisťovaní, zaznávaní a utláčaní a že sme žili v biede. Po roku 1867, po Rakúsko - maďarskom vyrovnaní, začal u nás úžasný národný útlak, odnárodňovací proces. Ja som ho ešte zažil. V dôsledku tejto situácie sme mali veľmi málo inteligencie. A aj tá bola systematicky a násilne pomaďarčovaná. Len málo z nej sa odvážilo ísť “proti prúdu”. To boli naši národní buditelia, národovci, rodoľubovia, ktorých predovšetkým by sme si mali vážiť a ctiť. Im vďačíme, že sme sa ako národ udržali a prežili až podnes. K tejto národne orientovanej inteligencii patrili viacerí kňazi, katolícki a evanjelickí, kňazi výnimočných kvalít a schopností s veľkým sociálnym, ľudským a národným cítením, ktorí sa nedali pomaďarčiť. Kňazi, ktorí kresťanskú náuku a lásku k blížnemu nehlásali len z kazateľnice, ale ktorí ju aj žili s ľudom - národom. Z neho pochádzali, s ním i žili a cítili.
K nim patril aj Dr. Jozef Tiso. Už v prvom svojom pôsobisku, ako kňaz na Kysuciach, v Oščadnici, zakladá s tamojším farárom, Krautmannom, Hospodársky svojpomocný spolok. Pomôcť ľuďom, to bola jeho “politika”. V ďalšej stati bude reč o tom, o čo všetko sa staral, zakladal a pomáhal zakladať.
Podľa toho, ako som mal možnosť Dr. Tisu poznať z osobného kontaktu s ním, som úplne a dokonale presvedčený, že politické funkcie zastával len a len preto, že to vyžadovalo dobro a záchrana slovenského národa.
V tomto mojom svedectve chcel by som opísať, na dokreslenie toho, čo som doteraz uviedol, niektoré príhody zo súdnej siene počas procesu s prezidentom Dr. Tisom (1946-1947):
1. V procese pred súdom bol svedkom aj arcibiskup Dr. Karol Kmeťko. Tento svedčil objektívne a reálne. Po jeho svedectve bolo po celom Slovensku rozšírené, že svedčil v prospech Dr. Tisu. Jeho svedectvo najprv v krátkom a neskoršie aj v skutočnom obsahu priniesli aj Katolícke noviny. Okrem všetkého iného, čo vypovedal, sa za najzávažnejšie považovala táto veta: “Bol po Svätoplukovi druhá naša hlava”. Keď Dr. Kmeťko odchádzal, Dr. Tiso mu úprimne ďakoval a pri rozlúčke si priateľsky podali ruky. Predseda súdu, Dr. Daxner, protestoval a pre budúcnosť, aby sa takýto prejav solidarity nemohol opakovať, nariadil dať prekážku medzi obžalovaného a svedkov.
2. Jeden so svedkov bol aj bývalý poslanec a potom minister školstva a kultúry Slovenskej republiky, Jozef Sivák. Pri výpovedi viackrát použil na označenie obžalovaného Dr. Tisu slová “pán prezident”. Predseda, Dr. Daxner, sa ho spýtal, o kom hovorí. Minister
Sivák poukázal na obžalovaného a povedal: “o pánu prezidentovi Dr. Tisovi”. Dr. Daxner mu odpovedal, že prezidentom Česko - Slovenskej republiky bol vždy a je jedine Dr. Eduard Beneš a kategoricky mu zakázal vyjadrovať sa o Dr. Jozefovi Tisovi ako o prezidentovi.
3. Medzi poslucháčov na proces sa dostali do súdnej siene aj Bánovčania. Boli to priaznivci Slovenského štátu a prezidenta Dr. Tisu, avšak do politiky sa nemiešali. Starali sa len o svoju prácu. My, ktorí sme boli verejne činní a za Slovenskú republiku a jej prezidenta sme podporovali, do súdnej siene sme sa nedostali, ani ako svedkovia a ani ako poslucháči. Na vstup bolo potrebné zvláštne povolenie. Môj brat Michal bol medzi tými Bánovčanmi, ktorí sa dostali do súdnej siene. Povedal mi, že on i s manželkou sedeli bokom na vyvýšenom mieste. Prezident Dr. Tiso sa prezrel po poslucháčoch. Zbadal 6-8 Bánovčanov a pozeral sa na nich. Pozdravili pokývnutím hlavy a on im tiež týmto spôsobom na pozdrav odpovedal. Nato sa celá sála pohľadmi upriamila tým smerom.
4. Pred súdnym procesom sa robila veľká propaganda. Proces mal byť vysielaný rozhlasom priamo zo súdnej siene, “aby sa národ dozvedel pravdu”. Na začiatku dva, tri a vari aj štyri razy bol vysielaný. Prenos som počúval aj ja. Pamätám sa, že predseda súdu Dr. Daxner presviedčal Dr. Tisu, že počas maďarskej éry nebol na strane Slovákov, ale prikláňal sa k Maďarom. Obžalovaný Dr. Tiso sa bránil, veď už ako študent mal nepríjemnosti pre svoje slovenské národné povedomie. Predsedovi Dr. Daxnerovi to nestačilo a na obžalovaného Dr. Tisu dorážal ďalej. Tento sa argumentmi bránil. Nakoniec sa ho Dr. Daxner opýtal, za čo ho považoval Batthányi? (Poznámka: Batthányi bol posledným nitrianskym biskupom za maďarskej éry.)
Dr. Tiso tvrdil, že nevie, o tom s biskupom nikdy nehovoril. Dr. Daxner však dorážal ďalej v snahe obžalovaného kompromitovať. Keď už prezident Dr. Tiso mal toho cez hlavu, Dr. Daxnerovi odpovedal: „Opakujem už niekoľkokrát, že neviem a vy ak chcete vedieť, choďte sa ho opýtať“. Týmto bolo po vysielaní. Potom sa už viac zo súdnej siene nevysielalo.
A3. Prezident Dr. Jozef Tiso založil a budoval
1. Katolícky kruh mužov a Katolícky kruh žien
V mieste jeho pôsobenia, v Bánovciach nad Bebravou, ako dekan-farár založil Katolícky kruh žien a Katolícky kruh mužov. Toto boli dva spolky a každý z nich pracoval samostatne. Schôdze bývali v nedeľu odpoludnia, po litániách. Každý tento spolok mal samostatnú schôdzu raz za mesiac. Na týchto schôdzach boli prítomní informovaní o náboženských a občianskych záležitostiach. Tieto katolícke spolky tam nacvičovali divadlá, organizovali oslavy, zábavy, výlety, mali svoj tamburášsky súbor a cirkevnú dychovú hudbu. Na vtedy pomerne malé mestečko bola to činnosť bohatá a chvályhodná. Keď už bol Dr. Jozef Tiso prezidentom, tak sme sa snažili z neho vyťahovať sem tam niečo z verejného politického života. Málo sa nám toho podarilo. Poväčšine to boli veci už trochu známe. Štátne tajomstvá neprezradil. Ako kňaz vedel udržať tajomstvo.
2. Zriadenie detskej škôlky v Bánovciach nad Bebravou
V roku 1924, keď prišiel pôsobiť do Bánoviec nad Bebravou ako farár, nebola tam detská škôlka, hoci predtým tam bola niekoľko rokov. Toto chýbalo najmä mladým matkám. Keď sa mu v Katolíckom kruhu žien na tento nedostatok ženy sťažovali, zariadil detskú škôlku v starom Katolíckom dome, v ktorom kedysi bola cirkevná škola. Táto novozriadená detská škôlka dobre prosperovala, dobre si plnila svoje poslanie. Bolo v nej mnoho detí, lebo sa do nej prijímali deti všetkých vierovyznaní. Prijali všetky deti, ktoré rodičia prihlásili. Matky boli spokojné.
3. Rímskokatolícky učiteľský ústav v Bánovciach nad Bebravou
V roku 1934 Dr. Jozef Tiso založil Rímskokatolícky učiteľský ústav v Bánovciach nad Bebravou. Bola to stredná pedagogická škola. V dobe prvej ČSR sa do stredných škôl a najmä do štátnych učiteľských ústavov ťažko dostávali deti z veriacich katolíckych rodín. Na štúdium uprednostňovali nekatolíkov. Do miest a obcí, v ktorých mali katolíci väčšinu, umiestňovali riaditeľov škôl, úradníkov a učiteľov nekatolíkov. Ako je známe, na slovenských dedinách, kde bol katolícky kostol, bol obyčajne správca školy alebo riaditeľ aj organistom v kostole. Tak podobne to bolo aj v dedinách, kde bol evanjelický kostol. Z vládnych kruhov bola taká tendencia, aby na dedinách v katolíckych kostoloch bol nedostatok organistov a takisto aj učiteľov. Šírila sa myšlienka “preč od Ríma” a bola ateistami, nekatolíkmi a aj katolíkmi - odpadlíkmi propagovaná. Vyhadzovali sa kríže zo škôl i z úradov. Chýbali učitelia a organisti pre cirkevné školy. Jediným cirkevným mužským učiteľským ústavom bola škola v Spišskej Kapitule. Nemala ani zďaleka potrebnú kapacitu pre Slovensko. Preto vtedy poslanec Dr. Jozef Tiso si zaumienil založiť cirkevný učiteľský ústav, v ktorom by vychovával a pripravoval budúcich učiteľov a organistov.
V zákonoch prvej ČSR nebolo ustanovenie, že by sa takáto škola nemohla založiť. Hoci Dr. Jozef Tiso bol poslancom poslaneckej snemovne Národného zhromaždenia v Prahe, získať povolenie k založeniu takejto školy bolo aj pre neho veľmi ťažké. Trvalo dlho, kým ho dostal. Toto však bolo povolenie iba na založenie školy. Avšak ďalšie povolenie na prijímanie žiakov a na vyučovanie trvalo ešte niekoľko rokov. Aj to však konečne, po dlhých vybavovaniach, obdržal. Bol nesmieme trpezlivý a cieľavedomý. Obstaral školský inventár, vyučovacie potreby (veci do chemického, fyzikálneho, zemepisného a biologického kabinetu a pod.). Našiel a kúpil aj priliehavú budovu, ktorá sa potom prestavala na školské účely. K to-muto všetkému bolo potrebné mnoho finančných prostriedkov. Rímskokatolícka cirkevná autonómna obec, ktorá bola právnicky majiteľom budovy, taktiež nemala peniaze. Horlivým úsilím, známosťami a osobným vplyvom obstaral všetko. Pripravil, príslovečne kresťansky a slovensky skromne otvoril túto ním vytúženú školu. Zdôrazňujem jeho nesmiernu snahu, úsilie, trpezlivosť a cieľavedomosť, vlastnosti, ktoré všetko priviedli k vytýčenému cieľu.
Učiteľský ústav bol výlučne mužský (chlapčenský). Dr. Jozef Tiso bol riaditeľom bezplatne a taktiež bezplatne v ňom vyučoval náboženstvo a morálku. Do školy zo začiatku prijímal väčšinou chlapcov, ktorých predtým neprijali na štátny učiteľský ústav, alebo na inú strednú školu, alebo nebol predpoklad, že by ich prijali. A tiež musel byť predpoklad, že po vyštudovaní budú učiteľmi a organistami. S mnohými Bánovčanmi a ľuďmi z okolia Bánoviec nad Bebravou mal nepríjemnosti. Niektorí nemohli, iní nechceli pochopiť poslanie tejto školy. Silou-mocou chceli tam nechať študovať vlastných synov, hoci bol predpoklad, že by ich prijali aj na iné školy a nebol predpoklad, že po vyštudovaní budú z nich učitelia a organisti. Ako som mohol pozorovať, ukázalo sa, že Dr. Jozef Tiso mal pravdu. Mnohí Bánovčania, ktorí tam vyštudovali, nestali sa učiteľmi ani organistami, ale šli do iných povolaní.
V roku 1934 sa začal prvý ročník, po ňom druhý a takto postupne ďalej. V školskom roku 1937/38 boli už všetky štyri ročníky a maturovali prví abiturienti. Pedagogická škola sa vydarila. Mala mnoho žiakov a vyšli z nej kvalitní učitelia. Niektorí v pedagogickom odbore študovali ďalej na vysokej škole.
Škola mala však stále svoje finančné ťažkosti. Bola cirkevná, štát ju nepodporoval a žila len z milodarov. Ani obec, ani okres, ani žiadna organizácia, ba ani cirkevná organizácia neprispievali na jej náklady. Škola sa musela financovať a vydržiavať sama. Platili sa platy a sociálne náklady profesorov, ako aj všetky ostatné vecné náklady. Prakticky sa to robilo takto: každý žiak platil ročne 1000,- Kčs školné, buď naraz alebo v splátkach. Z tohoto hlavného príjmu sa platila väčšina nákladov. Dr. Tiso obstaral nejakú podporu, avšak to bolo málo. Už spomínaná Dr. Tisom založená banka dávala zo začiatku zo svojho zisku malý, neskoršie väčší milodar škole. Okrem toho Dr. Tiso nebral v banke žiadnu odmenu ako predseda správy - predstavenstva. Zriekol sa jej v prospech školy. Po ňom aj ostatní členovia správy - predstavenstva, ako aj dozorného výboru sa zriekli svojho honoráru v prospech učiteľského ústavu. Dr. Tiso nebral odmenu za funkciu riaditeľa, ani za vyučovanie náboženstva a morálky.
Do učiteľského ústavu boli prijatí aj chudobní chlapci, ktorých rodičia nemohli zaplatiť ročné školné. Od takýchto sa peniaze nežiadali. Na toto Dr. Jozef Tiso prísne dbal. Raz som sa stretol s jedným absolventom tohoto učiteľského ústavu, ktorý bol synom chudobnej vdovy, ktorá ani pri najlepšej vôli nemohla platiť synovi túto školu. Tento mi hovoril v súvislosti so školným toto: “Môjmu triednemu profesorovi Dr. Jozef Tiso vyčítal, keď ma vyhlásil v triede, aby som platil školné”.
Hodiny, resp. vyučovanie náboženstva a morálky boli zaradené na sobotu, pretože Dr. Tiso chcel tieto predmety vyučovať sám a v týždni bol veľmi často odcestovaný. Avšak v sobotu bol už vždy doma na fare v Bánovciach nad Bebravou (tu musím ešte pripomenúť, že v tej dobe sa v sobotu v podnikoch a úradoch pracovalo, inak povedané, vtedy bol ešte šesťdňový pracovný týždeň).
Až po dosiahnutí slovenskej autonómie (6. októbra 1938 v Žiline) osobné náklady učiteľského ústavu, t. j. platy a osobné náklady profesorov a ostatného personálu, napríklad školníka, prevzal štát. Vecné náklady si škola musela hradiť sama. Dr. Tiso, zostal ako čestný riaditeľ, avšak už nevyučoval náboženstvo ani morálku. Časovo mu to nebolo možné zvládnuť- keďže bol predsedom slovenskej autonómnej vlády a potom štátnym prezidentom. Riaditeľom bol menovaný tamojší profesor František Dérer.
Absolventi Rím.-kat. učiteľského ústavu v Bánovciach nad Bebravou po každých maturitných skúškach organizovali spoločnú zábavu na rozlúčku. V tú noc, obyčajne nad ránom, vždy vyviedli nejaké huncútstvo. Po jednej takejto maturitnej zábave prefarbili veľkým štetcom olejovou farbou maďarským pravopisom písané také poloslovenské a spotvorené priezviská niektorých obchodníkov na ich firemných tabuliach. Títo obchodníci boli síce Slováci, ale nevedeli, ako si majú písať svoje priezviská. Chlapci maturanti vymazali z priezvisk maďarské písmená a napísali ich po slovensky. Riaditeľ školy, profesor František Dérer - práve on učil slovenčinu - bol medzi nami v nedeľu o 9. hodine pod farským podbráním. Stál som vedľa neho. S pocitom viny a so strachom hovoril Dr. Tisovi: „Pán dekan, čo nám to chlapci po maturite zase vyviedli?“ Na to sa Dr. Tiso zasmial a odvetil: „Pán riaditeľ, štyri roky ste ich učili slovenčinu a teraz, keď naučené použili, sa vám to nepáči? Len to nechajte, je to dobré. Šikovní chlapci. Žiaľ, mnohí nevedia, ako si majú písať svoje priezviská“. Náš priateľ Ferko Dérer bol dobrý profesor a zodpovedný riaditeľ školy.
Už som uviedol, že Dr. Jozef Tiso bol skromný, jednoduchý, nenáročný a demokratický človek. Osobne som bol v roku 1936 prítomný pri tom keď novostavba internátu pre žiakov školy bola dokončená. Predtým bývali v súkromí. Koncom prázdnin už bolo v internáte všetko pripravené na bývanie, študovanie, varenie, jedenie a ostatné, čo bolo potrebné. S Dr. Tisom som tam niečo bol vybavovať. Bolo to niekoľko dní pred príchodom žiakov. Správca internátu, Ing. Zbiňovský, sa pýtal Dr. Tisu, ako sa bude variť pre neho, pre profesorov a vychovávateľov a ako pre žiakov. Či si praje, aby sa im varilo zvlášť. Pamätám sa, ako by to bolo teraz, keď Dr. Tiso odpovedal správcovi: „Ja budem jesť to, čo budú jesť chlapci a páni profesori a vychovávatelia budú jesť to, čo budem jesť ja. Vy s vašou pani si navarte, čo sa vám páči, zo zásob internátu. Ja sa vám do toho miešať ani starať nebudem“. Musím znovu podotknúť, že Dr. Tiso bol veľmi vtipný a neobyčajne pohotový. Za jeho - povedal by som, éry - sa nikdy pre nikoho nevarilo zvlášť. Ako na začiatku, tak aj neskoršie, aj keď bol prezidentom a prišiel na sobotu a nedeľu do Bánoviec nad Bebravou, jedol s „jeho chlapcami“ v internáte to, čo jedli oni a páni vychovávatelia tiež. Po celý čas na tom prísne trval a dbal. V takýchto veciach a prípadoch bol nekompromisný. Bol tak jednoduchý, že mu to vyhovovalo. Ba čo viac, bol hrdý na to, že v internáte sa dobre varilo, bola dobrá strava a stravníci boli spokojní.
Treba pripomenúť, že asi koncom roku 1938 alebo začiatkom roku 1939 správca Ing. Zbiňovský odišiel do iných služieb a internát viedli a v ňom varili rehoľné sestry. Tie mali celé gazdovstvo a šetrné hospodárenie. V blízkom dome chovali hydinu a ošípané. Mali prasnice a chovali ošípané na zabíjačku pre kuchyňu internátu. Týmto sa stravovanie ešte zlepšilo. Boli časté zabíjačky - hody a masť na varenie.
Rím.-kat. učiteľský ústav mal aj cvičnú školu. Učiteľmi v cvičnej škole boli rehoľníci - Školskí bratia. Títo Školskí bratia boli súčasne aj vychovávateľmi v internáte a inštruktormi študentov pri zácviku - praxi pre budúce učiteľské povolanie. Dnes viacerí zo žiakov cvičnej školy, ako aj študentov učiteľskej akadémie, sú vysokopostavení a významní ľudia.
Považujem za potrebné zmieniť sa o tom, že účinkujúci Školskí bratia mali vynikajúcu učebnú metódu a spôsoby výchovy ako pre študentov učiteľskej akadémie, tak aj pre žiakov cvičnej školy.
4. Živnostenský úverný ústav v Bánovciach nad Bebravou
Dr. Jozef Tiso založil v Bánovciach nad Bebravou ľudový peňažný ústav - banku. Prečo? V tých rokoch po prvej svetovej vojne sa za prvej ČSR v bankách platili z pôžičiek vysoké, 12-14 % úroky. To bolo vyložené vykorisťovanie a bolo to hospodársky neúnosné. Ľudia, ktorí boli viac zadlžení, mnohí nevládali platiť úroky, nieto ešte splácať dlh. Veľmi veľa bolo takých, ktorým pre neplatenie prepadli majetky na dražbách. Prišli o všetko, čo si ťažko nadobudli. Boli to prevažne chudobní ľudia.
Dr. Tiso založil na zmiernenie týchto ťažkostí ľudový peňažný ústav družstevného typu. Bolo to družstvo s obmedzeným ručením, ľudovo nazvané “banka”. Prijímala vklady a poskytovala pôžičky. Je prirodzené, že po založení zo začiatku išlo všetko pomaly, v malej miere. Počas niekoľkých rokov vzrástli vklady a mohlo sa dať aj viac pôžičiek. Hneď od začiatku sa dávali pôžičky na 9% úrok ročne, čo bola značná úľava pre dlžníkov. Okrem úrokov sa nepočítali žiadne iné poplatky. Neskoršie sa znížil úrok na 7% ročne. Názov banky bol Živnostenský úverný ústav, avšak klientela sa skladala zo všetkých vrstiev obyvateľstva, nielen zo živnostníkov. Táto banka veľmi pomáhala ľuďom pri ich peňažných potrebách. Hlavne aj chudobné vrstvy obyvateľstva tu dostávali pôžičky na svoje potreby. Pôžičky dostali tu aj ľudia, ktorí ich inde nedostali, lebo mali slabé, alebo nedostatočné krytie, pri slabšom zaručení. Zásada bola: “Pôžičky dávame preto, aby si ľudia pomohli”.
Musím pripomenúť zaujímavú skutočnosť. Banka i pri poskytovaní pôžičiek takýmto slabším dlžníkom, pri slabšom krytí, nemala straty u dlžníkov. Chudobní dlžníci boli charakterní a snažili sa splácať. Ich osobný charakter bol zárukou návratu a splatenia pôžičky. Banka dobre prosperovala a neskoršie, keď vzrástla a vzmohla sa, mala slušné zisky. Z týchto pomáhala financovať a udržiavať školu, Rím.- -kat. učiteľský ústav (neskoršie akadémiu) a internát v Bánovciach nad Bebravou. Toto veľmi dobre poznám, pretože od roku 1936 som ako riaditeľ horeuvedenej banky všetky tieto záležitosti vybavoval a zariaďoval. Týmto chcem poukázať, že zákony, nariadenia, stanový a iné predpisy vždy dodržoval, a to ako občan, poslanec, minister, predseda vlády alebo prezident. O dobré meno banky sa staral a usiloval a nechal sa o nej vždy informovať.
Podľa miestneho zvyku občania Bánoviec a okolia menovali banku jednoducho - Tisová banka. Opakujem: podľa miestneho zvyku, lebo tam aj iné banky boli občanmi pomenované podľa zakladateľov a miestnych osobností. Je všeobecne dobre známe, že keď Dr. Tisu odsúdili a popravili, nemali mu čo vziať po majetkovej stránke, lebo nemal peňazí, ani hnuteľného, ani nehnuteľného majetku. Všetky jeho príjmy - po celý jeho život - dával dobročinným a kultúrnym ústavom, na dobročinné účely a ciele. V posledných rokoch patril medzi ne Rímskokatolícky učiteľský ústav a internát a iné.
5. Prvý pomník Ľudovíta Štúra na Slovensku
Ako poslanec kraja, kde sa narodil Ľudovít Štúr (v obci Uhrovec, len 7 km od Bánoviec nad Bebravou), má značný podiel na postavení prvého Štúrovho pomníka na Slovensku. Pomník bol odhalený 30. augusta 1936 v Bánovciach nad Bebravou a bol postavený z milodarov a zbierok obyvateľstva. Bola to veľká práca a trvala niekoľko rokov. Pracovala na nej slovenská akademická mládež. Táto mala Dr. Tisu rada a on ju mal tiež veľmi rád. Súsošie je dielom akademického sochára Jozefa Pospíšila. Práce na výstavbe organizoval, riadil a spravoval. Ústredný Štúrov jubilejný výbor, ktorý mal sídlo v Bánovciach nad Bebravou a Dr. Jozef Tiso ako jeho predseda bol hybnou pákou organizácie. Riadil, usmerňoval a pracoval, tak ako on vedel a ako to vyžadovala veľkosť a dôležitosť takéhoto diela.
6. Roľnícke skladištné družstvo pre okres Bánovce nad Bebravou.
Dr. Tiso ako poslanec pomáhal založiť Roľnícke skladištné družstvo pre okres Bánovce nad Bebravou. Za prvej ČSR mali agrárne kruhy monopol na výkup obilia, predaj semien, umelých hnojív a iných dôležitých poľnohospodárskych potrieb. Boli takmer bez konkurencie. Pri predaji vzácnejšieho tovaru uprednostňovali svojich agrárnikov a našich roľníkov, ktorí boli za Ľudovú stranu a za autonómiu Slovenska, odstrkovali.
Dr. Jozef Tiso chcel tejto neblahej situácii čeliť a zaistiť aj týmto našim roľníkom všetko potrebné. Veď to bolo ich živobytie. Za tým účelom jeho vplyvom a iniciatívou založili si Roľnícke skladištné družstvo pre bánovský okres. Zakladanie družstiev nebolo obmedzené. Zvolať ľudí, odhlasovať a dať zaregistrovať šlo ľahko. Avšak povolenie na riadnu činnosť družstva, to jest kupovať a predávať, už vládne kruhy nechceli dať. Dlho trvalo, kým družstvo dosiahlo povolenie na obchodovanie s bežnými poľnohospodárskymi potrebami. Najdôležitejším a najvýnosnejším tovarom bolo však obilie. Na obchodovanie s ním družstvo nedostalo vôbec povolenie.
Až po 6. októbri 1938, po vyhlásení autonómie Slovenska, mohlo sa družstvo dať do obchodnej činnosti aj s obilím. Potom sa družstvo zlúčilo s iným družstvom, ktoré už bolo v Bánovciach a (ako bolo už uvedené) odstrkovalo našich roľníkov.
7. Predaj hôr, lesov a majetku bývalého grófa Zaya v Uhrovci
Asi 7 km od Bánoviec sa nachádza obec Uhrovec. V nej odpradávna v peknom kaštieli mala svoje sídlo rodina maďarského grófa Zaya. Grófstvu kedysi patrilo mnoho obcí. Zayovci za maďarskej éry žili v Budapešti a neskoršie, za ČSR, niektorí v Bratislave. Rodine Zay zostal ešte z tej doby majetok, okrem iného najmä hory, lesy, polia, lúky asi v 25 obciach bánovského okresu. Majetok bol zadlžený v bankách natoľko, že sa nestačili platiť ani úroky. Okrem toho štát chránil lesy, lebo tie sa rúbali. Utŕžené peniaze sa míňali a lesom sa nedávalo to, čo by boli potrebovali. Riadne sa nečistili, ani nezalesňovali novými porastami. Štát menoval na majetok kurátora. Keď sa neplatili ani úroky, banky žiadali peniaze späť a vymáhali svoje pohľadávky žalobou. Zástupca kurátora a správy, úradník jednej vymáhajúcej pražskej banky, šikovný obchodník, Josef Janeček, poverený predajom, predával postupne všetky nehnuteľnosti. Najprv lesy.
Uchádzačov - kupcov bolo mnoho. Zo začiatku sa ukazovala cena dosť nízka. Avšak to smerovalo k tomu, že hory - lesy, tie lepšie, výnosnejšie, pokúpia skupiny vládnych kruhov v sídle okresu a na dedinách. Kupovali to vplyvní vládni ľudia. Ostatní záujemcovia sa nemohli dostať ku kúpe. Ba dokonca v niektorých obciach ani skupiny ľudí ako celky nemohli presadiť svoj záujem o kúpu.
K Dr. Tisovi ako k poslancovi prichádzali mnohí občania, sťažovali sa a žiadali nápravu, taktiež pomoc. Boli pri tom ťažkosti, lebo záujemcovia o kúpu z vládnych kruhov si presadzovali svoj záujem. Bol to boj silných vládnych kruhov na jednej strane a drobných občanov, dedinských ľudí, ktorí z lesov žili, na strane druhej. Prišlo to však tak ďaleko, že Dr. Tiso zasiahol a vykonal interpeláciu v tejto záležitosti v poslaneckej snemovni Národného zhromaždenia v Prahe, kde bol poslancom za Slovenskú ľudovú stranu. Po tomto zásahu prišlo k podstatnej zmene a náprave. Lesy dostali kúpiť potom ponajviac v obciach združení občania. Do týchto združení mohol ísť každý občan v obci. Nikto nebol vylúčený, ani obchádzaný. Okrem tohoto mohli kúpiť lesy aj tí jednotlivci, ktorí mali už predtým záujem vo veľkom a aj iní záujemcovia, ako to pri takých veciach býva. Avšak museli sa uspokojiť s menším počtom hektárov a nemohli si vyberať to najlepšie.
Tieto lesy sa kupovali väčšinou na pôžičku. Banky požičiavali peniaze na zaplatenie spoločným združeniam, ktoré sa nazývali Lesné spoločenstvá. Spoločnou prácou a dobrým hospodárením udržiavali si lesy v dobrom stave. Hoci ťažili z nich podľa predpísaného lesného plánu - etátu - dlh veľmi rýchlo splatili. Pritom im ešte zostalo dosť palivového dreva.
Bola to zásluha Dr. Tisu ako poslanca tohto kraja. Postaral sa, aby drobným, chudobným ľuďom nikto nevzal les a drevo a aby im zostalo
to, čo potrebovali k živobytiu. Dodávam, že obyvatelia v obciach, pri ktorých boli tieto lesy, mali potom vždy z nich dosť dreva. V zimných mesiacoch spracovávali drevo na úžitkové a palivové. Palivové drevo vozili po celý rok, ale najmä v jeseni a v zime, do Bánoviec, kde ho predávali občanom a podnikom, napr. pekárom, mäsiarom a pod. Nijako nepreháňam, keď tvrdím, že z týchto lesov boli dovezené stovky vozov palivového dreva do Bánoviec na kúrenie v domácnosti (pri varení, pečení, vykurovaní miestností v zime a pod.) a pre uvedené živnosti a obchody. Vtedy sme nepoznali kúrenie plynom alebo elektrickou energiou, drevo bolo hlavnou surovinou (materiálom) na získanie tepla. Za úžitkové drevo získali väčšie obnosy ako za palivové.
Ďalej pasienky tu boli a lúky na kŕmenie dobytka a oviec. Ornej pôdy na dorábanie obilia tam bolo málo. Takto tieto lesy boli živiteľom obyvateľov týchto obcí. Okrem dreva asi v 2-3 obciach primitívnym spôsobom z vápencových skál vyrábali hasené vápno a pri tom používali značné množstvo kvalitného a odpadového palivového dreva. Toto pálené vápno taktiež vozili do Bánoviec a tam ho predávali bežne občanom, ktorí si stavali alebo opravovali domy a murárom. Toto primitívnym spôsobom hasené vápno bolo dlhé a dlhé roky “jediným vápnom”, ktoré sa používalo pri stavbách a opravách domov, pri ich líčení a podobne. Zato tamojší občania utŕžili pekné peniaze.
Z toho všetkého je zrejmé, že lesy boli živiteľom občanov viacerých obcí. Bol to pre nich druhý chlieb. To bol jeden z najhlavnejších dôvodov, prečo sa Dr. Tiso tak vehementne ujal tejto záležitosti.
8. Stolárske družstvo “Záchrana živnosti”
V Bánovciach nad Bebravou a v okolí bolo v rokoch 1936-1937 asi 80-100 stolárskych dielní. V nich sa vyrábal kvalitný nábytok, ktorý dodávali do obchodov a súkromným zákazníkom na objednávku takmer do polovice Slovenska. Stolári mali tiež záujem, aby ich surovinový zdroj, drevo, nebol odvezený preč. Tiež chceli kúpiť istú väčšiu čiastku lesov po grófovi Zayovi. Na kúpe mali taký istý existenčný záujem, ako drobní a strední obyvatelia obcí. Bánovskí stolári si založili stolárske družstvo “Záchrana živnosti”. Kúpili väčšiu plochu lesov, tiež na pôžičku, lebo miestne banky sa im snažili pomôcť. Takto si zabezpečili surovinu - drevo - zo svojho a neboli závislí na dodávke. Udržiavali tieto svoje lesy so starostlivosťou riadneho hospodára.
9. Výstavba, rozšírenie a zveľadenie kúpeľov na Slovensku
Vo funkcii ministra zdravotníctva, v rokoch 1927-1929, za necelé tri roky sa Dr. Tiso postaral o výstavbu kúpeľov Sliač. Vybudovaním týchto kúpeľov sa vytvorili podmienky pre liečenie srdcových chorôb. Okrem sliačskych kúpeľov sa zlepšili pomery aj v iných kúpeľoch a v celom zdravotníctve na Slovensku. Vedúce miesta aj v tomto rezorte mali Česi a Židia. Slovák, najmä katolík, sa tam ťažko dostal. Za miništrovania Dr. Tisu bolo menovaných niekoľko šikovných Slovákov na miesta riaditeľov, vedúcich, primárov, a iného zdravotníckeho personálu a taktiež pomocného personálu. V tom čase sa dostalo mnoho Slovákov aj na miesta pomocného a nižšieho personálu, ako vrátnici, strážnici a iné nižšie služby. Bola veľká nezamestnanosť, a tak boli pracovné miesta veľmi vzácne.
Výstavba kúpeľov Sliač a úprava ostatných kúpeľov a v zdravotníctve vôbec bol od Dr. Tisu nesmieme záslužný čin. Keď uvážime, bola hospodárska kríza, veľká nezamestnanosť, pokles kúpnej sily obyvateľstva. V dôsledku toho prišlo k veľkému sťahovaniu Slovákov za prácou do cudziny. Pri výstavbe kúpeľov Sliač a náprave stavu v zdravotníctve na Slovensku dostalo pracovnú príležitosť mnoho nezamestnaných.
10. Vybudovanie vodovodu a kanalizácie
V našom meste Bánovce nad Bebravou bola zlá a zdraviu škodlivá pitná voda. Mala veľmi mnoho vápenca, okrem iných škodlivín. Blízko Bánoviec je obec Dubnička. V nej je prameň potoka Dubnička s dobrou nezávadnou pitnou vodou. Dr. Tiso, ako minister zdravotníctva nechal priviesť potrubím vodu z prameňa Dubničky do Bánoviec a urobiť vodovod a zároveň aj kanalizáciu. Hovorilo sa, že toto je Tisov dar Bánovčanom a Bánovciam. V neskorších rokoch, keď bola budovaná sieť vodovodov, bol aj prameň Dubnička zapojený do tejto siete.
11. Stavba Rímskokatolíckej učiteľskej akadémie a Katolíckeho domu.
Učiteľské ústavy, ktoré pripravovali dorast pre učiteľské povolania, sa pripravovali na premenovanie na učiteľské akadémie. Študijná doba mala byť predlžená zo 4 na 5 rokov. Zdôvodňovalo sa to tým, že učitelia majú mať lepšiu prípravu a väčšie vedomosti. Dr. Tisovi ako kňazovi, politikovi a dobrému Slovákovi záležalo na zvýšení kultúrnej úrovne národa. Jedným z podujatí bolo zväčšiť a rozšíriť učiteľskú akadémiu v Bánovciach pre viac žiakov a pritom postaviť aj Katolícky dom - kultúrny dom. Myšlienku podporoval aj štát ako stavbu kultúrnej inštitúcie. Keď Dr. Tiso ako miestny dekan - farár zistil, že cirkevné finančné prostriedky a podpora, subvencia štátu bude stačiť na krytie stavebných nákladov, pustil sa do stavby učiteľskej akadémie a Katolíckeho domu. Stavbu začali v roku 1942/43 a dokončila sa v roku 1948. Ako člen výboru Rímsko-katolíckej cirkevnej autonómnej obce, ktorá bola majiteľkou stavby, mal som túto stavbu na starosti po finančnej stránke od začiatku až do konca.
Pre predstavu čitateľov a pre zaujímavosť uvediem niekoľko podrobností. Komplex budov má 2 časti, školskú a kultúrnu. Školská časť, dnes Stredná priemyselná škola strojnícka, bola pripravovaná na učiteľskú akadémiu, bola a je vybavená na vtedajšiu dobu všetkým moderným zariadením. Sama stavba a všetko zariadenie v nej bolo budované nákladné a kvalitne, aby životnosť a trvanie stavby vydržali čo najdlhšie. Školská časť, resp. škola má asi 10 veľkopriestorových tried, veľa kabinetov, zborovňu, riaditeľňu, vybavené sociálne zariadenie, vtedy známe najmodernejšie ústredné kúrenie. Je tam, resp. bola aj cvičná škola pre I. - V. ročník ľudovej školy, v ktorej sa budúci učitelia zacvičovali.
Ako som už skôr spomenul, že učiteľmi v cvičnej škole a súčasne aj vychovávateľmi v internáte boli rehoľníci, Školskí bratia, ktorí boli učiteľmi a aj vychovávateľmi výborných kvalít. Vedľa školy je internát pre asi 60-80 žiakov. Veľká kuchyňa, veľká jedáleň, sklady a ubytovacie priestory pre personál internátu.
Druhá časť je kultúrny dom - katolícky dom. Má dve veľké sály. Kinosálu s veľkým priestorným javiskom, takže sála je pripravená ako pre kino, tak aj pre divadelné predstavenia. Pod javiskom sme zariadili elektrické prístroje, reostaty a podobné veci, kvázi takú malú jemnú elektráreň, pre osvetľovanie a pre zmenu svetiel javiska. Ako sme sa dozvedeli, toto naši nástupcovia po zabraní budov neudržovali v potrebnom stave a nechali to zničiť. Nad kino - divadelnou sálou je veľká zábavná, spoločenská sála, miestnosť s pódiom. Ďalej v tejto časti kultúrneho katolíckeho domu je mnoho pekných priestorných, osvetlených spolkových a kancelárskych miestností. Časť kultúrnu a školskú spájajú niektoré z týchto miestností. Pre znázornenie uvádzam tento príklad: v jednej z týchto miestností sa každú nedeľu odpoludnia hralo bábkové divadlo pre päť- až desaťročné deti. Toto a všetko k tomu si obstarávala katolícka mládež. V miestnosti bolo javisko s veľkými bábkovými postavami - figúrami a všetko slušne vybavené s potrebným zariadením. Predtým, ako ho zariadili, boli sme v Prahe v špeciálnom bábkovom divadle na prehliadke a inštruktáži a podľa toho sme si toto naše, primerane k našim potrebám a možnostiam, zariadili pre naše deti. Toto bábkové divadlo malo úspech a veľkú návštevnosť detí. Ešte pred zabratím budov zabrala bábkové divadlo “mládež nová - mládež Gottwaldova”. Ona mala tiež predstavenie pre deti, ako aj predtým. Táto prevádzka netrvala však viac ako 3-4 mesiace a bolo po všetkom. Zmizlo javisko a aj figúry bábkového divadla.
Ďalšou časťou bola kaplnka. Bola to samostatná budova - objekt. Dole bola časť bytová a hore, na poschodí, bola pekná kaplnka. Po dokončení sme v nej mávali už v nedeľu sv. omšu. Po zabratí toto všetko, aj kaplnku, zlikvidovali a urobili z nej byty. Tieto byty sú tam dosiaľ.
Náklady na stavbu tvorili asi 11-13 miliónov korún. Po vypuknutí povstania od konca augusta 1944 sme v stavbe nepokračovali asi jeden rok. Obávali sme sa, že po dokončení nám hotový komplex budov zoberú. Ja som bol za dokončenie a nechcel som, aby v stavbe pokračovali nepriatelia Slovenského štátu a Dr. Jozefa Tisu.
Stavba bola vykonávaná vo vlastnej réžii. Neboli robené žiadne brigády zadarmo. Každému sa všetko zaplatilo po celý čas stavby a všetky mzdy, sociálne príspevky, všetky pohľadávky a účty (faktúry) dodávateľov a vôbec všetky platobné povinnosti boli zaplatené.
Niekedy v júli alebo v auguste 1945 sme v stavbe pokračovali a dokončili ju v roku 1948. Po neblahých februárových udalostiach v roku 1948, keď vládu a moc v ČSR prebrala komunistická strana, hotovú stavbu nám zabrali.
Po roku 1989/90 boli vydané reštitučné zákony, podľa ktorých boli späť vrátené niektoré majetky cirkvám. Podobne aj niektorým súkromným osobám. Po dlhom a namáhavom vybavovaní sa nám v roku 1995 podarilo získať späť toto jedinečné a ohromné dielo. Vtedy boli vrátené tieto budovy a okrem toho aj role a lesy cirkevného majetku bánovskej farnosti.
Stavba kultúrneho domu a učiteľskej akadémie bola duševnou a srdečnou záležitosťou bánovského dekana - farára a prezidenta Dr. Jozefa Tisu. Do roku 1945 a začiatku roku 1946 boli v našom internáte rehoľné sestry - mníšky. Jedna z týchto mníšok, sestra Devota, niekoľko týždňov pred prezidentovou popravou sa dostala na návštevu do väznice, k prezidentovi Dr. Tisovi. Pri rozhovore medzi iným sa jej pýtal, či pokračujeme v stavbe kultúrneho katolíckeho domu a učiteľskej akadémie. Povedala mu, že áno. Bol veľmi rád a spokojný.
Nesmieme mu záležalo na tom, aby naša mládež bola vychovávaná v kresťanskom duchu a mravnosti. V jeho starostlivosti a záujme o mládež ho môžeme prirovnať k Don Boscovi. Bol naším slovenským Don Boscom.
Týmito príkladmi chcem poukázať na to, že Dr. Tiso, hoci kňaz, sa ako poslanec staral aj o hospodárske zabezpečenie nielen svojich veriacich, ale aj okolia, v ktorom žil a Slovenska vôbec.
A4. Komentovanie rokovania s Hitlerom 13. marca 1939 pred farníkmi
Predsedníctvo HSĽS a slovenská autonómna vláda súhlasili, aby Dr. Tiso išiel na pozvanie Hitlera 13. marca 1939 do Berlína. Mal zistiť, aké úmysly má Hitler. Rokovania sa zúčastnil aj Dr. Ďurčanský. O šesť dní po tomto rokovaní bol 19. marca Dr. Tiso v Bánovciach na fare, tak, ako každý rok, s farníkmi oslavoval svoje meniny (bolo Jozefa). Oslavy som sa zúčastnil osobne aj ja. Návštevu u Hitlera Dr. Tiso komentoval takto:
Dr. Tiso bol prijatý s poctami, aké sa vyjadrujú hlavám štátov. Hneď po príchode Nemci oznámili, že Nemecko uznáva len slovenskú autonómnu vládu, hoci táto bola Prahou zosadená. Oznámili mu, že Česko-Slovenská republika bude rozdelená. Čechy a Morava budú nemeckým protektorátom a Slovensko bude rozdelené medzi troch susedov: Maďarsko, Poľsko a Protektorát. Nemecký minister zahraničných vecí Ribbentrop mu ukázal telegram, ktorým regent Maďarska Mikuláš Horthy oznamuje, že maďarská armáda čaká na hraniciach na vtrhnutie do Česko - Slovenska, obsadiť Slovensko. Nemci boli zvedaví, aký úmysel majú Slováci. Dr. Tiso a Dr. Ďurčanský vysvetlili náš záujem o zachovanie celistvosti Slovenska, celistvosť uchovať a slovenské veci samostatne riadiť. Ribbentrop sa vyjadril v tom zmysle, že keby pri arbitráži (pozn. autora: Viedenská arbitráž - dohoda medzi Nemcami a Talianmi v novembri 1938, podľa ktorej celé južné Slovensko bolo obsadené Maďarskom. Južná hranica Slovenska po Vied. arbitráži sa tiahla pozdĺž miest: Senec, Galanta, Vráble, Levice, Lučenec, Rimavská Sobota, Jelšava, Rožňava, Košice, Michaľany, Veľké Kapušany. Menované mestá pripadli Maďarsku.) o juhu Slovenska bol vedel o Slovákoch a o Slovensku to, čo vie teraz, bolo by Slovensko dopadlo lepšie. Ak teda Slovensko chce zostať celé pre Slovákov, nech Dr. Tiso z Berlína vyhlási samostatný Slovenský štát. Hitler naliehal, aby to urobili blitzschnell (bleskovo). Dr. Tiso toto nechcel urobiť s odôvodnením, že Slovensko má svoj snem, on túto situáciu vyloží snemu a ten rozhodne. Nech rozhodnú volení zástupcovia ľudu. Pri tom nám hneď vyložil, ako v tom momente uvažoval a na čo myslel. Hovoril: “Nie som nikým poverený. Aký by to malo význam a akú cenu pred národom a svetom - vyhlásiť štát v mene národa? Preto som presviedčal a žiadal odklad vyhlásenia do rozhodnutia Slov. snemu”. Hitler trval na tom, že do 12. hodiny nasledujúceho dňa, 14. marca 1939, musí mať rozhodnutie snemu. Prízvukoval ale: blitzschnell. Komplikácia nastala v tom, že snem mohol zvolať len prezident Hácha. Hneď sa Dr. Tiso spojil s Prahou. Hácha prisľúbil a snem na 14. marca 1939 zvolal. Bolo to rozhlasom. Starší občania sa pamätajú na to, ako slovenský rozhlas v nočných hodinách zvolával poslancov. „Stálo nás to veľa námahy, aby sme Nemcov presvedčili, že musia počkať do rozhodnutia slovenského snemu“, spomínal Dr. Tiso. „Mali sme vtedy na úzko, rýchlo a správne rozhodnúť. Nemci mávali s Horthyho telegramom a súrili. Aká to bola námaha a zodpovednosť. Božia pomoc nechýbala a dopadlo to dobre.“ Je zaujímavé a mimoriadne dôležité, že všetci poslanci snemu, aj z najvýchodnejších častí Slovenska, prišli včas a 14. marca zákonitým a ústavným spôsobom odhlasovali samostatný Slovenský štát a hneď zvolili aj prvú slovenskú vládu na čele s Dr. Tisom.
Toto je moje svedectvo. To som osobne počul od Dr. Jozefa Tisu na fare v Bánovciach nad Bebravou dna 19. marca 1939, teda šesť dní po udalostiach v Berlíne. Dr. Tiso hovoril asi pred 30 ľuďmi, gratulantmi, na fare. Ja som vtedy mal 32 rokov.
A5. Slovenský “zlatý poklad štátu” - zlaté krytie meny
Naši vedúci činitelia sa veľmi starali, aby sme mali všetko, čo majú iné usporiadané štáty. Medzi prvé záležitosti zaradili obstaranie “zlatého pokladu štátu” na zlaté krytie meny, slovenskej koruny. Vláda vyzvala občanov na dobrovoľné darovanie zlatých, strieborných a iných drahých kovov a šperkov. Zbierku vykonávala Slovenská národná banka. Takmer všetci občania darovali na tento účel zo svoj ich skromných zásob. Skutočne skromných, lebo Slováci nemali kapitalistov, ktorí by boli mali veľké zásoby drahých kovov. Každý darca dostal potvrdenie a kovový prsteň s gravírovaním z vnútornej strany: “Slovenský štát ďakuje”. Zbierka sa vydarila, priniesla slušné množstvo drahých kovov, isto však nie toľko, koľko bolo potrebné na krytie meny. Okrem toho štát získal drahé kovy na krytie meny dolovaním rúd v slovenských štátnych baniach a platbami, ktoré dostával za vyvážané naše výrobky do zahraničia, najmä do Švajčiarska.
Mali sme aktívnu zahraničnú bilanciu, takže stále sme mali dostatok valút a devíz. Boli to značné hodnoty. Za tieto sme na svetových zahraničných burzách kupovali drahé kovy do “zlatého pokladu”. Tento bol uložený vo švajčiarskych bankách a v našich depozitoch. Všetko sa dialo v tichosti a pokoji, bez vychvaľovania a publikovania. Všetky tieto zásoby po vojne r. 1945 prevzala ČSR a na nich začala budovať. Vie sa o tom, že na naše pomery to boli veľké a slušné zásoby, avšak presné dáta o ich množstve neboli publikované. Zo Slovenskej národnej banky všetky hodnoty odviezli Česi do Prahy. Keď sme ich pri rozdeľovaní republiky požadovali, Česi argumentovali tým, že o preberaní a množstve týchto drahých kovov chýbajú záznamy. Pokiaľ ale viem, ani doteraz (marec 1998) neboli tieto hodnoty obnovenej SR vrátené.
A6. Hlinková garda (HG)
Predchodcom HG bola Rodobrana. Rodobrana vznikla za Masarykovej a Benešovej 1. ČSR na ochranu politických zhromaždení HSĽS. Zhromaždenia boli to isté ako v súčasnosti mítingy. Tieto zhromaždenia na verejných priestranstvách a v miestnostiach boli rušené krikom, hulákaním, revom, pískaním, dupotom politických protivníkov. Vládne politické strany chránili žandári a polícia. HSĽS bola stranou opozičnou. Musela si budovať svoju vlastnú ochranu. Tou bola Rodobrana. Rodobranci boli udatní ľudia, patriaci do SĽS. Tejto strane boli verní. Vládne strany mali skupiny ľudí, ktorí cestovali po dedinách na miesta, kde mala svoje zhromaždenia HSĽS. Rušenie zhromaždení vládne strany dobre platili. Peniaze mali. Rodobrana vznikla v okolí Trnavy, Hlohovca, Piešťan a Nitry, kde mala HSĽS veľký počet priaznivcov. HSĽS pribúdali voliči, tým aj poslanci a senátori. Vzrast priaznivcov HSĽS bol tŕňom v oku stranám, v ktorých priaznivcov ubúdalo. Rástol aj počet rodobrancov. Tým narastal aj počet rušiteľov. Na týchto zhromaždeniach dochádzalo k bitkám rodobrancov s rušiteľmi. To malo za následok aj vzrast trestných oznámení a konaní pred súdmi.
V roku 1929 Rodobrana bola zakázaná. Jej úlohu prebrala HG, ktorá vznikla v lete 1938, z podnetu A. Macha a K. Sidora. HG ochraňovala HSĽS. Jej veliteľom bol poslanec Karol Sidor. Patrili do nej bezúhonní ľudia z radov občanov, vysokoškolákov i stredoškolákov. Patrili medzi chudobu a strednú vrstvu, medzi robotníkov, roľníkov, remeselníkov, úradníkov, učiteľov a pod. Slováci nevlastnili fabriky ani veľkostatky. Advokátov a lekárov - Slovákov - by bolo možné spočítať na prstoch dvoch rúk.
Po vyhlásení slovenskej autonómie v roku 1938 a začiatkom roku 1939, keď sa politické strany zjednotili do HSĽS, bola už len HG. Vtedy sa do HG dostali aj ľudia z iných strán, a aj nestraníci. Boli medzi nimi aj čestní a nezištní ľudia z vládnych strán, ale mnohí iní boli zvyknutí na výhody a do HG prišli tiež len z vypočítavosti. Títo potom oberali politických protivníkov a Židov. Kazili meno HG a HSĽS. V prevažnej väčšine okresov bola HG slušná a solídna, neprenasledovala odporcov režimu a neoberala Židov. Vždy záležalo na osobe, na jej povahových vlastnostiach. Po 6. októbri 1938 bola HG určená na ochranu domáceho poriadku v mestách a obciach. Po 10. marci 1939 dostala do rúk zbrane a na niektorých miestach ich s úspechom použila v marci 1939 proti českej polícii a vojsku, ktorých vyslala pražská vláda. Vtedy funkcionárov ľudovej strany brali a odvážali do väzníc v Čechách a na Morave. Počas tohto tzv. Homolovho puču sa postavila HG proti vládnym žandárom, polícii a vojakom a v niektorých prípadoch ich aj odzbrojila. V tých dňoch HG urobila veľkú službu Slovensku. Osvedčila sa aj na južných hraniciach Slovenska, pri zaberaní nášho územia horthyovským Maďarskom.
Nemeckí nacisti robili na slovenskú vládu veľký nátlak na zavedenie národného socializmu na Slovensku na nemecký spôsob. Okrem Tuku a Macha sa predstavitelia štátu tomu bránili. Nátlak dosiahol vrchol pozvaním predstaviteľov Slovenského štátu do Salzburgu roku 1940. Tam bol prezident donútený k tomu, že Dr. Ďurčanský ako minister zahraničných vecí musel odstúpiť a Mach sa stal ministrom vnútra. Tuka mal spojenú funkciu ministra zahraničných vecí s funkciou predsedu vlády. Vtedy Hitler prezidenta Tisu veľmi ponížil, a skoro to znamenalo zavedenie protektorátu na Slovensku. Nestalo sa tak, len vďaka tomu, že prezident Tiso neodstúpil.
Mach sa stal ministrom vnútra a veliteľom HG, napriek tomu že ho predtým prezident tejto funkcie zbavil. HG prakticky riadil Tuka, Mach a nemecký vyslanec. Slovenská vláda proti tomu nič nemohla robiť. Dohodu s Nemeckom o odsune Židov do Poľska, pripravili Tuka a Mach. V tom im asistovala HG. Odsúvaným Židom robili aj veľké príkoria. Musel do toho zasiahnuť aj prezident Dr. Tiso. Tieto sku-točnosti treba ľutovať, lebo to robili príslušníci nášho národa - jednotlivci. Život ukazuje, že vždy sa nájdu takí. Česko-komunistická mašinéria po skončení vojny neprávom biľagovala zato celý slovenský národ a všetkých jeho politických predstaviteľov, a to i napriek tomu, že veľa gardistov umožnilo mnohým Židom útek, ukrývalo ich vždy s rizikom ohrozenia vlastného života i vlastnej rodiny. O tom sa ale nehovorilo v rozhlase, nepísalo v novinách, práve naopak. Stávalo sa aj to, že po vojne túto poskytnutú pomoc Židia nechceli priznať pred súdmi. Často však i preto, že boli zastrašovaní. Teda nebol gardista ako gardista.
Tuku a Macha v niektorých okresoch HG neposlúchala. Tam nechýbala ľudskosť. Boli ale aj prípady, že sa gardisti osobne obohacovali na úkor Židov a ľudí, ktorí režimu nepriali. Po vojne sa mnohí z nich objavili v komunistickej strane a zasa tam horlivo slúžili. Neboli to starí ľudáci z Rodobrany. Pomocou HG Tuka a Mach chceli urobiť štátny prevrat, odstrániť prezidenta, vládu i snem a pomocou nemeckého vyslanca uchopiť moc. Raz to prezradil minister národnej obrany Čatloš, druhýkrát to riešil sám prezident Dr. Tiso. Zlo, ktoré napáchali gardisti verní Tukovi a Machoví, “prischlo” napokon celej HG. Po vojne nepriatelia samotného Slovenska neprávom všetko pripísali na vrub prezidentovi, vláde a HSĽS. Dr. Tiso, ako aj vládni predstavitelia robili všetko, aby takýmto výčinom zabránili. Keď sa prezident dozvedel, že gardisti niekoho zo slovenských občanov, aj Židov, poškodili, nechal si záležitosť vyšetriť. Zavolal si ministra vnútra v jednej osobe i veliteľa HG a bezpodmienečne trval na tom, aby sa všetko vrátilo ľuďom, ktorým bola spôsobená ujma bez rozdielu, teda aj Židom. Vedúci predstavitelia Slovenskej republiky na čele s prezidentom sa starali a presadzovali, aby všetci občania - rátajúc do toho aj Židov - neboli osobne bezdôvodne prenasledovaní a poškodzovaní, a aby jednotlivci z toho nebohatli. Pozícia prezidenta s pronacistickou skupinou bola ťažká a zodpovedná. Dnes je už známe, že prezident sa chcel vzdať funkcie. Jeho priatelia a vládni činitelia a cez arcibiskupa Kmeťka i židovskí rabíni ho uprosili, aby to nerobil. Vedelo sa, že keď on odstúpi, prezidentom sa stane Tuka, a nacizmus bude mať voľnú ruku. Zvlášť Židia nástojili a prosili na zotrvaní Dr. Tisu v prezidentskom úrade. Hovorili, že keď sa Tuka stane prezidentom, žiaden Žid sa nezachráni. Dr. Tiso vo funkcii zotrval, ale za svoj statočný a obetavý postoj sa po vojne uznania nedočkal, naopak, stálo ho to život.
A7. Zápas prezidenta Dr. Tisu proti infiltrácii nacizmu na Slovensko
Hitler nútil Dr. Tisu v Salzburgu urobiť zmeny vo vláde. V novej vláde bolo pronemecké krídlo posilnené. Národné krídlo reprezentované Dr. Tisom odmietalo napodobňovanie cudzích nemeckých vzorov. Aby si Tuka upevnil pozície u Nemcov, chcel zaviesť slovenský variant národného socializmu. Protinacistický odpor, ktorého vedúcim predstaviteľom od počiatku až do konca Slovenskej republiky bol prezident Dr. Tiso, podporoval aj národ. Skupina okolo Dr. Tisu začala sebavedomejšie vystupovať na obranu slovenských národných záujmov. Dr. Tiso zdôrazňoval, že nepotrebujeme cudzie vzory, že máme svoj národný a kresťanský program a ten budeme uskutočňovať boji proti nemeckému národnému socializmu bolo takto Slovensko poistené aj po oficiálnej línii na čele s prezidentom Tisom.
A8. Obmedzovanie hospodárskeho vplyvu Židov – arizácia
Židovská otázka je tou najcitlivejšou a najchúlostivejšou záležitosťou Slovenského štátu. Práve o nej sa často hovorí a píše horšie, než sa udiala. Hneď na začiatku tvrdím, že zo slovenskej strany nebola proti Židom žiadna rasová nenávisť. Bola to rýdzo hospodárska, chlebová záležitosť.
Pred prvou svetovou vojnou bola v takmer každej obci krčma, ktorej majiteľom bol Žid. V niektorých obciach mali aj obchod s miešaným tovarom. Príležitosť požívania alkoholu miestami zapríčiňovala morálny úpadok, rodinné tragédie, hospodársky kolaps a biedu. Nezriedkavým javom boli aj dražby a nútené predaje majetku ľudí, ktorí sa oddali častejšej konzumácii alkoholu.
Na toto poukazovali solídni a statoční občania. Ba aj v slovenskej literatúre je opísaných dosť takých prípadov. Sám Ľudovít Štúr už v r. 1845 sa zaoberal týmito prípadmi, neskoršie, vr. 1881 Svetozár Hurban Vajanský a v novšej dobe aj Martin Rázus.
V neskorších dobách mali Židia v rukách výnosné obchody (so železom, drevom, textilom, stavebným materiálom, obilím), priemyselné podniky, banky a veľkostatky (vlastné i nájomné). Boli právnici, lekári, lekárnici, verejní notári... V štáte mali prakticky hospodársky monopol. Vlastnili a prenajímali domy na dedinách i v mestách. Židia boli pracovití, vytrvalí a najmä podnikaví. V tomto by sme si mali brať od nich príklad.
Medzi Židmi bola veľká súdržnosť. Bohatí Židia podporovali chudobných Židov. Dávali im jednak tovar za nižšie ceny, poskytovali pôžičku, platobné výhody a pod., aby sa títo vzmáhali, stali sa hospodársky nezávislými a aby sa majetkom a podnikateľsky vyšvihli do ich radov. Pri štúdiách chudobných nadaných detí boli bohatí nápomocní finančne, jedlom, šatstvom a pod. Okrem toho mali Židia vo svojich rukách svetovú tlač (noviny) a spravodajstvo vôbec. Držali kartely a syndikáty hospodárskych podnikov. Tiež pomáhali ostatným Židom. Banky, advokáti, lekári a ostatná inteligencia židovská - vzájomne spolupracovali. Židia stratili záujem o menej výnosné obchody a podniky , ako boli obchody s miešaným tovarom, obuvou, živými zvieratami, nábytkom a pod. Tieto nekonkurovali, nechali ich žiť. Takéto metódy konkurencie boli medzi strednými a malými podnikateľmi. Pri veľkoobchodoch, karteloch a syndikátoch sa používali iné ťahy. Tie sa však nás, Slovákov, netýkali.
Považujem za potrebné dodať k maďarizácii, že Židia si Slovákov popudili proti sebe tým, že v roku 1938 pred viedenskou arbitrážou zväčša s Maďarmi manifestovali v mestách južného Slovenska (Košice, Komárno, Levice, Nitra i v Bratislave) za včlenenie Žitného ostrova do Maďarska. Pre Slovákov to bola hrozná rana. Je možné si predstaviť, ako sa Slováci na tieto demonštrácie pozerali?
V tridsiatych rokoch, počas svetovej hospodárskej krízy, bola na Slovensku veľká nezamestnanosť. Nezamestnaní dostávali poukážky, zvané tiež “žobračenky”. Štátne a aj súkromné úrady boli obsadené Cechmi. Z Čiech prichádzali nielen úradníci, ale aj zamestnanci na miesta, ktoré by boli obsadili a zastali Slováci, jednoduchí ľudia ako poštári, zriadenci, školníci, výhybkári na železniciach a pod. Pritom Slováci, ktorí roky doma nenašli prácu, boli nútení odchádzať do cudziny za zárobkom a chlebom. Boli to chudobní ľudia, ktorí aj na cestovné boli nútení požičať si v nádeji, že zo zárobku pôžičku vrátia. V týchto rokoch desaťtisíce, ba vari státisíce Slovákov sa vysťahovalo za prácou do belgických a francúzskych baní, do Argentíny, Brazílie, Austrálie, Ameriky. Ale všade bola nezamestnanosť, nikde ich nečakalo nič dobrého. Kto sa mohol zamestnať, prijal prácu aj za zlých podmienok. Len pomaly a neskôr sa darilo zarobiť toľko, aby mohli posielať niečo domov rodinám na obživu. Vtedy prichádzali súčasne na Slovensko aj Židia z Poľska, Maďarska a z južných európskych štátov, a títo za pomoci finančne a hospodársky lepšie situovaných domácich Židov si zakladali svoje malé začiatočné obchodíky. Avšak Nežid a domáci človek ani túto možnosť nemal. Chudobu, nezamestnanosť, biedu, zlé vyhliadky na budúcnosť pociťovali čiastočne stredné vrstvy, ale najbeznádejnejšie to mali veľmi chudobné vrstvy obyvateľov ako robotníci, strední a malí roľníci, malí remeselníci, nižší úradníci a pod., ktorých bolo najviac.
Nezamestnanosť a nedostatok boli aj inde. Najviac však postihli národy, ktoré nemali vlastné štáty, alebo aspoň autonómnu samosprávu. U nás, na Slovensku, však výhodné a dobré miesta, úrady mali Česi a výnosný obchod, priemysel, banky, lekárov, advokátov a pod. mali zasa Židia. Slovákom zostalo poľnohospodárstvo a chov dobytka, pasenie oviec, dorábanie potravín, ručné remeslá a vysťa-hovalectvo. Toto prevažná väčšina obyvateľov cítila, nebola s tým spokojná, poukazovala nato.
V takejto hospodárskej situácii sa nachádzalo Slovensko v dobe vyhlásenia autonómie Slovenska, 6. októbra 1938 a vyhlásenia Slovenskej republiky 14. marca 1939. Autonómiu i štát národ vítal. Bolo to radosti a nadšenia, že konečne my, Slováci, budeme rozhodovať o našich veciach sami. V roku 1938 v Žiline došlo k zjednoteniu politických názorov a strán. Tú radosť, nadšenie a ovácie si ťažko predstaviť, zvlášť pre toho, kto to nezažil. Radosť a nadšenie neboli výsledkom žiadnej propagandy alebo násilia, ale vyvierali z hĺbky srdca a duše ľudí. Jednoducho bolo to treba zažiť a vidieť. Dr. Tiso ako čestný človek, politik a národovec mal veľký záujem na tom, aby Slováci riadne pracovali a aby si riadili svoje hospodárstvo sami, aby sa výsledky práce a výnosy nedostali do rúk a vreciek len malej skupiny ľudí. Razilo sa heslo: “Slovensko Slovákom”. Po Mníchovskej dohode 30. septembra 1938, s pričinením našich “spojencov” - demokratických mocností Anglicka, Francúzska a postojom Sovietskeho zväzu sa Čechy aj Slovensko dostali pod priamy mocenský vplyv nacistického Nemecka, ktorý sa onedlho rozšíril na celú strednú Európu. Slovenská republika na veľký nátlak Nemcov a radikálov (týchto bolo málo, ale mali podporu Nemcov) musela vydať niektoré zákony a nariadenia, ktorými jednak obmedzila Židov v ich hospodárskych a majetkových právach a niektorých rozhodujúcich činiteľov vyradila z hospodárskeho života. Medzi takéto zákony patrí aj “Židovský kódex”, ktorý je najobsiahlejší. Prezident Dr. Tiso ho nepodpísal. Isté je, že ho nepodpísal preto, že s ním nesúhlasil. Obmedzenie a vyradenie niektorých Židov z hospodárskeho života sa nedialo pre rasovú nenávisť, ale len preto, aby štát a občania sa stali nezávislými na Židoch a ich majetku.
Židovský kódex predpisoval arizáciu židovských podnikov. Tá pôvodne prebiehala tak, že 51% majetku Židovského podniku prevzal Nežid (hovorili im arizátori) a 49% zostalo židovskému majiteľovi. Pod prevzatím sa rozumelo odkúpenie. S prezidentom Tisom som o arizácii hovoril sám i za účasti viacerých. On sám obšírne vysvetlil, že nie je zámerom štátu zobrať Židom majetky, príjmy, obchody a podniky. “Náš štát chce tieto majetky a príjmy rozdeliť, to znamená dostať ich do rúk širokých vrstiev obyvateľstva. Necelé 4% obyvateľstva sú Židia. Títo poberajú 38% príjmov národného dôchodku. My zakladáme sociálny a kresťanský štát, preto nemôžeme toľké majetky a takmer polovicu celoštátnych príjmov ponechať v rukách tejto malej hŕstky obyvateľstva. Tu nejde o to, že sú to Židia. Nech by to bol ktokoľvek, štát by sa musel postarať o to, aby sa tento majetok a príjmy z neho dostali do rúk najširších vrstiev obyvateľstva. Každý arizátor má svoj 51%-ný podiel splácať určitými splátkami do Židovského fondu, ktorý je v Ústrednom hospodárskom úrade (ÚHÚ). Tento fond má slúžiť k tomu, ak by Žid vystúpil zo spoločnosti, alebo sa vysťahoval do iného štátu, aby z fondu mohol dostať určitý obnos peňazí na založenie svojej existencie na novom pôsobisku. Na tento fond by štát nesiahal. Oni by sami (pod štátnym dozorom) ním disponovali. ÚHÚ nahradil bývalú Ústredňu Židov, z ktorej v ňom zostalo a pracovalo vyše 40 skúsených a vysokoškolsky vzdelaných advokátov, finančníkov, veľkoobchodníkov - Židov, ktorí boli dobre informovaní a mali značný vplyv nato, čo sa v ÚHÚ v každom ohľade J robilo, aké nariadenia vydával. Teda zámer nebol židovských spoluobčanov oberať o majetky a príjmy, ale im ich ponechať vo fonde spravovať, pre neskoršie použitie pod štátnou kontrolou. Takto nám to vysvetľoval prezident Dr. Tiso a príležitostne aj predseda ÚHÚ Dr. Paškovič.
Každý si obvykle sám hľadal arizátora, aký mu vyhovoval. Koho si našiel a chcel ho mať, toho mu úrad schválil. Ľudí s obchodnými znalosťami a podnikateľskými schopnosťami si Židia zväčša nevyberali za arizátorov. Boli to väčšinou úradníci a neškodní ľudia. Títo arizátori často ani neboli v podnikoch, ale si tam chodili len po peniaze, ktoré z obchodu dostávali. V niektorých arizovaných podnikoch sa v podstate nič nezmenilo. Urobila sa obchodná zmluva, podľa ktorej na arizátora prešlo 51 % majetku, urobila a vyvesila sa firemná tabuľa, na ktorej bolo meno arizátora a spol. A arizátor si chodil po peniaze. Tento spôsob aj Židom dobre vyhovoval. Oni podnik viedli, obchodovali ďalej a nikto sa im do vecí nemiešal a neplietol. Arizátorom radi dali peniaze, len aby sa žiadnym spôsobom nezúčastnili prác a vedenia podniku. S takýmito arizáciami a arizátormi boli spokojní. Nechceli, aby sa arizátor zúčastnil prác a vedenia podniku. Odhovárali ho od toho. Výnimkou bolo, keď arizátorom bol zamestnanec, už predtým v podniku zamestnaný.
Najviac arizácií bolo takých, pri ktorých si majiteľ podniku - židovský občan - našiel a volil arizátora. Arizácií, pri ktorých štát dal arizátora, bolo veľmi málo, mizivé množstvo. Zákon a jeho intencia bola taká, ako už vyššie uviedol Dr. Jozef Tiso. Žiaľ, mnohí ho zneužívali a obchádzali. Mnohí arizátori dali príliš rýchlo svojmu okoliu na vedomie, že sa majú lepšie. Nákladné žili, mnoho si dovolili. Samozrejme, že na druhej strane vznikla veľká závisť oproti nim. Ľudia sa pozastavovali nad tými, ktorí zneužívali tento zákon a poberali nezaslúžené zisky. Toto prinieslo veľa zla a kritiky na vládu. Bola vojnová doba, kedy nový štát a jeho vedenie mali veľa naliehavých starostí a rôznych začiatočných ťažkostí. Na všetko to nestačilo.
Vedúcim činiteľom štátu určite nešlo o ochudobňovanie židovských spoluobčanov - podnikateľov, ale o obmedzenie ich vplyvu a príjmov, o presun majetku a celého národného dôchodku prakticky medzi všetky vrstvy obyvateľstva. Nešlo tu ani o nenávisť voči Židom, ani o žiaden antisemitizmus. Išlo o rozdelenie majetku a národných príjmov medzi tých, ktorí na tom pracovali a ktorým to vlastne patrilo, aby malá skupina obyvateľstva, necelé 4%, nevlastnila a nepoberala takmer 40 % z celoštátnych príjmov a nežila z mozoľov a potu práce väčšiny obyvateľstva štátu. Nešlo o nič iné, ako o sociálnu spravodlivosť. Štátni činitelia okolo prezidenta Dr. Tisu jedine len v tomto videli vyriešenie židovskej otázky na Slovensku. Viem to pozitívne od prezidenta Dr. Tisu, predsedu Ústredného hospodárskeho úradu Dr. Paškoviča, ktorý tieto židovské záležitosti mal na starosti, od niektorých poslancov a verejných činiteľov, s ktorými som o tom hovoril. Lenže takýto vývoj by bol možný len v normálnych mierových časoch. Vojna a nemecký národný socializmus všetko kazil a ničil.
Značná a prevažná väčšina národa isto vítala skutočnosť, že sa z verejného a hospodárskeho života odstraňoval nadmerný židovský vplyv. Neschvaľovali sa však spôsoby, akým sa to robilo. Sám Dr., Tiso bol proti týmto zákonom. Ako som už uviedol, Židovský kódex nepodpísal.
Slovenský národ je dobrosrdečný a znášanlivý. My sme v celej našej histórii žiaden národ nenapadli, ani sme iným národom nepomáhali za účelom okupovania, kolonizovania a vykorisťovania. Prenasledovanie Židov sa protivilo drvivej väčšine Slovákov. Preto sa na Slovensku vyskytlo veľmi mnoho prejavov spontánnej pomoci obetiam protižidovských opatrení. A je potrebné zdôrazniť a dobre si uvedomiť, že vždy, a najmä od začiatku Slovenského národného povstania, až do konca vojny, to bolo rizikom nasadenia vlastného života a života svojich blízkych.
Protižidovské zákony obmedzili práva Židov. Na druhej strane zákonom im boli dané výnimky z týchto predpisov. Výnimky boli dvojaké: hospodárske, ktoré dával ÚHÚ, a prezidentské. Obidva druhy boli vzhľadom na nemecký vplyv širokého rozsahu, takže kto ich mal, bol voľný, mohol cestovať, voľne sa pohybovať, podnikať a pod. Obidve platili i pre rodinných príslušníkov. Hospodárske výnimky dostávali ľudia, ktorí pracovali v hospodárskom živote, napr. židovskí spoločníci arizovaných podnikov, ich zamestnanci, lekári, ľudia slobodných povolaní a pod. Tieto výnimky malo veľa ľudí.
Prezidentské výnimky dostali ľudia, ktorí pochádzali zo zmiešaného manželstva (jeden Žid, druhý Nežid). Dávanie výnimiek bolo vyhradené prezidentovi republiky, lebo bola obava, že by sa dávali úplatky a ľudia by sa neprávom obohacovali. Dr. Tiso chcel zabrániť korupcii, ktorú neznášal. Niektorí zostali bez práce. Tých bolo tiež dosť, hoci sa mali možnosť zamestnať. Maximálny mesačný plat Žida bol 1500,- Ks. Na dobu, keď tento plat stanovili, bola to slušná suma, z ktorej nenáročná rodina mohla žiť. Mnoho nežidovských rodín strednej vrstvy nemalo ani takýto mesačný príjem. Predpokladalo sa, že Židia si majú z čoho prilepšiť. Boli prípady, že mali aj vedľajšie zamestnanie. To všetko sa prehliadalo. Výnimkami boli mnohí Židia spoľahlivo chránení, požívali ochranu pred deportáciami.
A9. Prezident Dr. Jozef Tiso, ústavní činitelia a slovenský ľud chránili Židov
Pohroma, ktorá v roku 1939-1945 postihla Židov na Slovensku, nedoľahla na nich preto, že Slováci mali svoj štát a Dr. Jozef Tiso bol jeho prezidentom, ale preto, že boli Židia a žili v Európe pod mocen-ským vplyvom nacistického Nemecka. Tí, čo obviňujú Slovákov a prezidenta Tisu, že sú zodpovední za predčasnú smrť židovských spoluobčanov, ktorých jedinou “vinou” bola ich rasová príslušnosť, ešte doteraz nepredložili praktický návrh, ako by sa bolo dalo tej tragédii predísť.
Keď Dr. Tiso chcel svoj nesúhlas s protižidovským kódexom prejaviť tým, že sa vzdá prezidentského úradu, židovskí rabíni išli za arcibiskupom Kmeťkom (ktorý bol Dr. Tisovi cirkevný nadriadený) a prosili ho, aby naliehal na J. Tisu, aby sa nevzdával, lebo potom na jeho miesto príde Tuka, a to bude pre Židov podstatne horšie. Dr. Tiso zostal. Doteraz sa našlo len málo vďačných Židov, ktorí by mu to pripočítali k dobru. Ba niekedy si myslím, že keby sa bol vzdal, obviňovali by ho, že utiekol od zodpovednosti a zapríčinil ešte väčšie zlo. Na začiatku išlo o to, že v protižidovskej atmosfére vo všetkých štátoch Európy pod vplyvom nemeckého nacizmu bol na Slovensko z nemeckej strany robený nátlak na riešenie židovskej otázky. Dr. Tiso ako predseda vlády hneď v prvých dňoch po vzniku Slovenskej republiky varoval, aby sa nikto neopovážil svojvoľne riešiť židovskú otázku, pretože k tomu je kompetentná vláda. Predstava bola taká, že problém treba riešiť po hospodárskej stránke, keďže necelé 4% židovského obyvateľstva vlastnilo skoro 40% národného dôchodku. Pojem Žid vychádzal z náboženskej príslušnosti a hľadisko rasové nebolo. Hospodárskym obmedzením Židov sa malo dosiahnuť zmenšenie ich ekonomického vplyvu v štáte do takej miery, aby tento zodpovedal početnému stavu židovského obyvateľstva.
Tým mala byť židovská otázka podľa názoru slovenskej vlády definitívne doriešená. Tieto opatrenia Nemci nepovažovali za dostatočné. Pronemecky orientovaná skupina na čele s Dr. Tukom chcela uchopiť moc a zorganizovala pokusy na odstránenie prezidenta Dr. Tisu. Tieto pokusy prezident včas paralyzoval. Skupina využila vnútropolitickú situáciu nato, aby prostredníctvom reprezentantov Nemeckej ríše obmedzila kompetencie prezidenta, odstavila Dr. Durčanského a posilnila svoj vplyv v štáte. Vynútila si zmocňovacím zákonom právo riešiť židovskú otázku. Presadila “Židovský kódex”, koncipovaný na rasovom základe.
Prezident si vynútil právo udeľovať výnimky z ustanovení kódexu. Nemecko požiadalo Slovensko o pracovné sily do Ríše. Pronemecká skupina na čele s Dr. Tukom dohodla s Nemcami, že pracovné sily, ktoré Nemecko požadovalo, budú tvoriť Židia. Mali prísť na vopred určené teritórium, kde budú pracovať a mať vlastnú správu. V marci 1942 začali deportácie. Slováci boli presvedčení, že tu ide o presun židovského obyvateľstva do končín, odkiaľ na Slovensko v minulom storočí prišli. Žiaden slovenský politik rozhodne nevedel, čo vysťahovaných v Poľsku čaká. Vtedy nevedel ešte nikto o existencii vyhladzovacích táborov. Západ tiež neveril, že sa už uskutočňuje Hitlerov plán na systematickú fyzickú likvidáciu európskeho židovstva. Ešte aj 6. novembra 1942 Dr. Beneš (bývalý prezident 1. ČSR v Londýne) oznámil Svetovému židovskému kongresu, že správu o vyvražďovaní Židov prešetril a má informácie dokonca z dvoch nezávislých prameňov. Podľa týchto informácií Nemci nepripravujú nijaké masové vyvražďovanie Židov.
Až v marci 1943 sa slovenská vláda dozvedela neuveriteľné a otrasné správy zo spoľahlivého prameňa - od spišského biskupa Jána Vojtaššáka - o likvidácii ľudí v koncentračných táboroch. Ten podal správu o vyvražďovaní Židov ministrovi Machoví, Štátnej rade, prezidentovi a zástupcovi Vatikánu. Odvtedy nebol nikto vyvezený. Nemci však tieto ohavné činy popierali. Slováci žiadali od nich, aby sa mohli presvedčiť, uskutočniť kontrolu. Nemci to odďaľovali, Slovákom sa kontrolu nepodarilo presadiť, ale transporty ostali zastavené až do vypuknutia povstania.
V auguste 1944 však vzniklo povstanie. Všetci Židia, ako boli, zanechali svoje byty, podniky a skryli sa u nežidov. Ako sa kde dalo. Zo začiatku to bolo väčšinou v horách, horárňach, bunkroch a neskôr to boli aj domácnosti (komory, pivnice, uzavreté byty a pod.). Okrem toho svoj majetok ako šatstvo, bielizeň, bytové zariadenie, zlato, striebro, šperky, kto si nemohol so sebou zobrať, ukryl u nežidov. Po vojne tí, ktorí prežili, si to vyzdvihli späť. Okrem ubytovania a skrývania naši ľudia Židov stravovali a poskytovali im služby, pokiaľ sa dalo. Tým, ktorí boli ubytovaní v hromadných krytoch, nosili potraviny na varenie jedál, šatstvo, bielizeň, obuv a všetko, čo potrebovali z mesta, peniaze od známych, z bánk a pod. Nažive zostali len tí Židia, ktorých takto slovenskí občania zachránili, i keď sa pritom sami vystavovali veľkému nebezpečenstvu. Pokiaľ nebolo povstanie, boli chránení prezidentskými a ministerskými výnimkami, ktoré dostali. Nemecká armáda po vpáde na Slovensko tieto výnimky neuznávala. Židov strieľali a brali do koncentračných táborov. Vláda a prezident boli bezmocní. V tejto situácii im však pomáhala väčšina slovenského národa. Boli to aj stúpenci Slovenskej republiky a jej administratívy ako aj oponenti. Mnohí pomáhali, ako mohli a považovali to za kresťanskú povinnosť.
Pred povstaním tí Židia, ktorí mali výnimky, boli chránení, boli voľní, mohli sa zamestnať. Takmer všetci práceschopní Židia dostali výnimky ako živitelia rodín (výnimka sa vzťahovala na celú rodinu).
V korešpondencii nemeckého vyslanectva v Bratislave sa našiel spis, ktorým sa nadriadenému orgánu oznamuje, že prezident Dr. Tiso im prešiel cez rozum, keď vydal 9 000 výnimiek, t. j. pre asi 25-30 000 Židov. Títo sa zamestnali v podnikoch a v židovských pracovných táboroch, kde boli židia sústredení. Pracovné tábory boli v Novákoch, v Seredi a inde. Predtým to bolo na Slovensku tak, že Židia mali zväčša zamestnania a povolania, pri ktorých telesne nepracovali (ako veľkostatkári, fabrikanti, lekári, lekárnici, advokáti, obchodníci a pod.). Úsilím slovenskej vlády bolo, aby Židia pracovali aj v takých zamestnaniach a povolaniach a mali také príjmy, ako ostatní obyvatelia Slovenska. Aby neboli majetkovo a príjmami privilegovanou vrstvou. Mali zariadené dielne so strojným vybavením a so všetkými pomôckami. Boli to dielne napr. krajčírske, stolárske, zámočnícke a pod. Dielne a hospodárstvo v nich si zariadili sami, sami ich aj viedli, starali sa o všetko, t.j. o účtovníctvo, kupovali si stroje, zariadenia, materiál, suroviny, platili mzdy, práce, dane, poplatky, obstarávali si predaj výrobkov a všetko to, čo súviselo s prevádzkou podniku. Nikto sa im do toho nestaral, ani ich neobmedzoval. V pracovných táboroch na Slovensku mali skromné bývanie. Stravovať sa mohli v spoločnej kuchyni, alebo si sami variť a deti mali riadne vyučovanie.
Tí, ktorí dostali výnimky a boli práceschopní, snažili sa zamestnať tak v riadnych podnikoch, ako aj v arizovaných. Časť bola zamestnaná v pracovných táboroch. Jednak tam mali rodinu, jednak sa tam cítili bezpečnejšie. Preto mnohí to považovali v danej situácii za prijateľné riešenie a išli do táborov, pokiaľ tam bolo miesto. Tí Židia, ktorých podniky boli arizované, sa držali podnikov a neodchádzali z nich. Vedenie štátu to všetko podporovalo.
Ako som už spomenul, hospodárske záležitosti riadil Ústredný hospodársky úrad (ÚHÚ). Tento vznikol z bývalej Ústredne Židov, kde mali predtým sústredené všetky spoločné záležitosti. Úrad dával nariadenia a kontroloval ich plnenie. Dával aj hospodárske výnimky. Bol to veľký úrad so značným počtom zamestnancov (ako veľké ministerstvo).
V ÚHÚ bolo zamestnaných vyše 40 vysokokvalifikovaných Židov. Okrem toho mali aj vplyv nato, čo sa v úrade pripravovalo a robilo. Vedenie Slovenského štátu malo záujem na tom, aby bol poriadok, aby si tieto podniky plnili svoju funkciu, aby tieto majetky neboli Židom rozobrané a rozkradnuté, a to ako v záujme Židov, tak v záujme samotného štátu.
Osobne som sa poznal aj s predsedom ÚHÚ s Dr. Paškovičom. Bol to statočný, charakterný a nezištný človek. Mal dôveru vedúcich štátu. Hovoril som s ním aj za Slovenského štátu a taktiež aj po vojne. Hovoril mi, čo by boli chceli niektorí ľudia urobiť so Židmi a ich majetkami. Čo všetko bolo treba často podniknúť a ako ubrániť ľudí, ich životy, majetky a slobodu. Taktiež mi hovoril, ako udržoval osobný a písomný styk s vysokopostavenými Židmi a rabínmi, ako im chránil životy, slobodu a majetky pod vymyslenými menami. Zdôrazňujem, že toto všetko mi hovoril on osobne. Spomínal mi prípady a často aj mená. A zdôrazňujem, čo je ešte dôležitejšie, že tento predseda ÚHÚ za svoju činnosť a prácu v tejto vysokej, zodpovednej a pritom tak háklivej funkcii a postavení nebol po vojne odsúdený a ani stíhaný. Mal pokoj. Túto chvályhodnú prácu robil s vedomím a tichým súhlasom vládnych činiteľov. Mal dôveru prezidenta Dr. Tisu a ostatných. Mohla slovenská vláda za tak komplikovaných okolností v tej dobe pre Židov urobiť viac?
Dr. Tiso, vláda, zákonodarní činitelia a s ich vedomím a tichým súhlasom úrady a občania chránili Židov aj týmto spôsobom. Z Maďarska na Slovensko prichádzali židovské rodiny a umiestňovali sa v slovenských nežidovských rodinách, ako návšteva (strýko, teta, bratanec, sesternica a pod.). Mali rôzne falšované doklady od našich zastupiteľských úradov v Maďarsku. Akokoľvek slabé doklady uznali naše úrady za dostačujúce. Bolo to v čase, keď sa už vedelo, že tieto osoby sa týmto spôsobom kryjú a zachraňujú. Všetko toto bolo vedením Slovenského štátu podporované. Zásadne išlo o toto: pomôžte a zachráňte čo môžete, najmä ak išlo o ľudské životy.
Tak isto zase aj od nás išli Židia do Maďarska vybavení takýmito a podobnými dokladmi, ktoré im dali naše slovenské úrady na ich životnú záchranu. Týmto spôsobom sa zachránilo mnoho židovských občanov. Takto prežili kritickú dobu, najmä obdobie povstania ku koncu II. svetovej vojny. Keby títo ľudia neboli mali úradnú podporu zo strany slovenských činiteľov a úradov, neboli by sa mohli zachrániť. O tomto vedel a to podporoval prezident Dr. J. Tiso, ministri, úrady atď. Slovenské úrady nikoho netrestali zato, že vystavoval Židom falošné doklady.
Spomeňme ešte, koľko krstných listov vydali farské úrady na záchranu židovských občanov. Boli medzi nimi aj prípady, že krst nebol vykonaný. Toto všetko sa dobre vedelo. Lenže s týmito všetkými opatreniami sa nešlo “na bubon”. Museli sa robiť ticho a tajne. Veď išlo predovšetkým o záchranu ľudských životov.
Naše veľvyslanectvo v Budapešti vydalo mnoho dokladov, riadnych aj falošných, Židom a aj Nežidom na vysťahovanie, odchod, alebo návštevu do ďalších štátov, a tak sa dostali cez Maďarsko ďalej do štátov, ktoré neboli pod nemeckou nacistickou sférou. Takto sa zachránili.
Nadmerné príjmy Slovenský štát Židom nebral, ale ich obmedzil, a to nie preto, že ich mali Židia, ale preto, že to bolo pre štát a národ sociálne neúnosné. Z osobného styku som poznal názory a zmýšľanie Dr. Tisu a niektorých poslancov o sústreďovaní majetku alebo príjmov do rúk jednotlivcov alebo skupín. Slovenský štát by bol obmedzil nadmerné príjmy každej skupine, komukoľvek, aj tým najbližším priateľom, a bol by zariadil, aby sa to dostalo do rúk ľudu. Sociálna politika a rozdelenie príjmov boli prvoradé.
Prezident Dr. Tiso potom, ako bol informovaný o krutostiach v tábore Osvienčim, urobil, čo bolo v jeho kompetencii. Dal Židom výnimky vo veľkom počte a tak ich chránil, umožnil im pracovať a prežiť, túto dobu. Veď Židom išlo len o prežitie. Pamätám sa, že pri stretnutí so Židmi sa hovorilo prevažne o prežití. Dr. Tiso sa staral, aby Židia toto prežili do konca vojny. Lenže jeho ochrana trvala len do povstania. Cez povstanie, keď nemecká armáda vtrhla na Slovensko, už neuznávala výnimky. Židia sa ukrývali, ako mohli. Počas povstania veľmi mnohí zahynuli. Keď našla Židov nemecká armáda, buď ich strieľala, alebo brala do Nemecka. Slovenská vláda stratila vypuknutím povstania váhu, moc i slovo.
A10. Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy (POHG)
Na nepovstaleckom území z Hlinkovej gardy urobili Pohotovostné oddiely HG. Ich príslušníci boli uniformovaní, ozbrojení a sústredení na jednom mieste (polokasárenský spôsob ubytovania). Boli v nich mladí gardisti a taktiež negardisti, ktorí tam boli povolaní vojenským rozkazom. Ich úlohou bolo udržiavať poriadok a bezpečnosť v obci a v okrese všeobecne, ale i proti partizánom. Avšak, ako sa v povstaní apo vojne ukázalo, aj títo príslušníci HG, najmä ich velitelia, pomáhali a chránili životy partizánov, povstaleckých vojakov i Židov. Dialo sa tak najmä pri “prečesávaní” hôr nemeckou armádou. Obyčajne veliteľ POHG vopred vedel, kam pôjdu Nemci “prečesávať” hory, hľadať bunkre a partizánov. POHG museli ísť s nimi. Velitelia POHG pomocou spojok i obyvateľov, ktorí mali s partizánmi spojenie, dávali vedieť tento úmysel Nemcov partizánom. V dôsledku tohoto partizáni sa premiestňovali na bezpečnejšie miesta. Táto činnosť POHG bola svedkami na súdoch po vojne dokázaná.
Povstalci, partizáni a povstaleckí vojaci, ktorí dezertovali z povstania, boli v nebezpečí pred Nemcami ale aj pred povstalcami. Schovávali sa v horách, lesoch, po známych a pod., kto ako mohol. Báli sa jeden druhého. I keď sa dostali domov, boli v nebezpečí, že ich zlomyseľní, hlúpi a bezohľadní ľudia oznámia. Žiaľ, na niektorých miestach to tak bolo. Týmto dezertujúcim partizánom a vojakom na mnohých miestach pomáhali velitelia POHG tým, že ich prijímali do POHG. Títo sa po návrate domov, alebo k rodine či známym, buď sami prihlasovali, alebo sa do POHG nechali povolať. V POHG ich obliekli do uniformy a medzi ostatnými boli dobre chránení. To bola ich najistejšia ochrana. Viem, že sa to robilo vo viacerých okresoch. V okrese Bánovce nad Bebravou bolo týmto spôsobom zachránených 6-7 ľudí. Na povstaleckom území sme všetci, aj my, ktorí sme sa povstania nezúčastnili, chránili životy partizánov, povstaleckých vojakov, povstalcov, Židov a vôbec ľudí, ktorí boli v nebezpečí. Išlo nám o ochranu životov bez ohľadu na všetko ostatné. Nikto sa nepozeral nato, o koho išlo, čo alebo čím bol predtým. Celý národ chránil životy občanov. Žiaľ, po vojne mnohí z tých, ktorých takto zachránili, sa nám zle odplatili.
A11. Názor prezidenta Tisu na povstanie
Moji priatelia, ktorí vedia, že som mal styky s prezidentom Dr. Tisom, mi dali otázku, ako hľadel prezident Dr. Tiso na SNP a či ho schvaľoval. Často som s ním vybavoval národohospodárske a finančné záležitosti. V období od septembra 1944 do apríla 1945, keď neodchádzal do Bánoviec n./Bebravou, som chodil k nemu najmenej raz týždenne. Na toto príznačné obdobie som prirodzene s ním prišiel do reči o povstaní. Pokúsim sa opísať, o čom som s ním hovoril, čo povedal, čo som z jeho reči vycítil, ako som tomu rozumel a aký význam som tomu dával:
Ľudí, ktorí pripravovali povstanie a bojovali v ňom, zaraďoval približne do troch kategórií:
1. organizátori povstania: emigranti v Moskve, Londýne, komunistická strana a čechoslováci,
2. partizáni: komunisti, ktorí do povstania išli dobrovoľne. Vojaci v prezenčnej službe, povolaní na vojenské cvičenia, povolaní riadnymi zvolávacími lístkami - pod trestom smrti - konali na rozkaz svojich veliteľov. Velitelia boli podvedení a nahuckaní proti Nemcom,
3. dobrodruhovia, ktorí sa nájdu vždy a všade. Pozostávali najviac z partizánov a menej z vojakov. Bolo ich síce málo, ale boli o to nebezpečnejší. Nemali disciplínu, holdovali pijatike a konali obyčajne pod vplyvom alkoholu.
V organizátoroch povstania videl Dr. Tiso ľudí, ktorým nešlo o boj proti Nemcom, ale o zlikvidovanie slovenskej štátnosti a znovuvytvorenie Česko-Slovenskej republiky. Sovietom a komunistom išlo o nastolenie komunistickej moci v stredovýchodnej Európe. Vojaci, okrem pár komunistov a čechoslovákov, boli do povstania zavlečení svojimi veliteľmi pod falošnými heslami a sľubmi a boli podvedení. Vojaci rýchlo prehliadli tendenciu povstania a nebojovali proti Slovenskej republike a jej vláde. Jasne to bolo vidieť z dezorientácie vojska a najmä na tom, že pri najbližšej príležitosti a po vyhlásení amnestie prezidentom vo veľkom odhadzovali zbrane a vracali sa domov. S vnútorným pohnutím mi prezident hovoril o tom, že na tomto našom predtým tichom a pokojnom Slovensku sa od začiatku povstania a po príchode nemeckej armády, Gestapa a jednotiek SS vyvinula taká atmosféra, že už pri styku občanov medzi sebou si nikto nie je istý, ako má s kým debatovať a čo bude ďalej. Nemecké vojsko, Gestapo a jednotky SS nás všetkých považovalo za partizánov. Hovorili: „Alles Partisan“.
Partizáni zasa každého považovali za špióna. Občanom nedôverovali. Boli sme na tom horšie ako za “kurucov a labancov”. Prezident Tiso mi hovoril, že za tejto situácie on, vláda, snem a všetci občania chránime vojakov, partizánov, ostatných občanov proti nemeckej armáde, lebo ide o slovenskú krv. Tak isto chránime vojakov a povstalcov proti partizánom, lebo aj proti tým ich je potrebné často hájiť. Taká bola situácia. Strach a hrôza na oboch stranách. Viem, že dnešnej generácii a ľuďom, ktorí to nezažili a neskúsili to nebezpečie na vlastnej koži je ťažké si to predstaviť.
Skľúčený a s ľútosťou mi spomínal ľudské obete bez rozdielu politickej príslušnosti a náboženského vyznania, či kresťanov alebo Židov. Pripravovateľom a organizátorom povstania pripisoval vinu na tom, že nemecká armáda, ktorá pred povstaním u nás nebola, len z dôvodov povstania k nám prišla “robiť poriadok” podľa svoj ich predstáv. Hovoril mi, ako v tichosti a poriadku sme tu žili, hoci bola vojna. Nestarali sme sa o iných, každého sme nechali na pokoji. To bola naša zásada. Robili sme si taký poriadok, aký sme za daných ťažkých vojnových pomerov mohli dosiahnuť. Teraz Nemci strieľajú partizánov a Židov, partizáni Nemcov a obidvaja prenasledujú a strieľajú nevinných občanov, čoho dôkazom sú masové hroby na obidvoch stranách. Okrem toho veľa ľudí je odvlečených do nemeckých koncentrákov a do Sovietskeho zväzu. Vojaci síce dezertujú a poberajú sa domov, avšak partizáni, ktorí sú v bunkroch, prepadávajú občanov, na majetných vytĺkajú veľké obnosy peňazí a ostatné obyvateľstvo oberajú o potraviny, šatstvo, kone ošípané, kravy, hydinu a berú im to, čo majú naši roľníci i robotníci pre svoje rodiny a deti. Keď si občania bránia svoje, vyhrážajú sa im zastrelením, alebo ich berú so sebou do hôr. Nieto je odvolania, berú si, čo chcú.
Hovoril mi s ľútosťou, že v povstaní boli veľmi postihnutí Židia. Keď sme sa dozvedeli, za akým účelom boli zo Slovenska vysťahovaní, dali sme výnimky všetkým, čo tu žili. Tie platili aj pre rodinných príslušníkov. Týmito sme ich chránili a dali sme im aj prácu. Išlo o to, aby prežili dobu do konca vojny. To sme im chceli umožniť. Nemeckí nacisti a SS všetkých Židov strieľajú, alebo ich odvážajú do Nemecka. Nerešpektujú tieto naše výnimky. My sme tu bezradní. Nemôžeme im pomôcť.
V jednom z posledných mojich rozhovorov s ním mi spomínal toto: „Každý z tých štátov, ktoré sú obsadené Nemcami, si pripravuje a zariaďuje veci po svojom pre dobu, kedy pravdepodobne bude cez ich územie prechádzať front, ústup Nemcov. Tak sme si aj my pripravili spolu s červeným krížom plán a veci k tomu, aby straty na životoch a zdraví občanov, ako aj škody na majetku boli čo najmenšie, a aby nám potraviny, suroviny a výrobky zostali a aby sme ich mali na dlhšiu dobu neporušené. Povstanie nám to prekazilo. Následkom povstania sme vo veľkej nevýhode a v zlom položení oproti iným štátom. My môžeme len poslúchať a nie sa zariaďovať a robiť podľa svojho.”
To, čo tu opisujem, boli jeho slová a reči. To ho trápilo. To ho bolelo. Tento zlý stav pripisoval povstaniu a jeho organizátorom.
Prezident Dr. Jozef Tiso bol charakterný, korektný a predvídavý človek, dobrý Slovák, vlastenec, národovec a vzorný kňaz. Nemohol súhlasiť s povstaním, ktoré prinieslo toľko utrpenia a takéto následky občanom Slovenska.
A 12. Prečo prezident Dr. Jozef Tiso v Banskej Bystrici vyznamenal nemeckých vojakov
Koncom novembra, alebo začiatkom decembra 1944, počas mojej návštevy u neho, sa ma prezident Dr. Tiso pýtal, čo nového vonku medzi ľuďmi, aká je nálada a zmýšľanie ľudí a podobne. Povedal som mu, že niektorí ľudia mu zazlievajú, že v Banskej Bystrici po sv. omši vyznamenal esesákov a že to nemal robiť. On mi nato odpovedal obšírne v tomto zmysle:
My sme v takej situácii, že zachraňujeme, čo môžeme. Za zavraždenie nemeckej vojenskej misie v Turčianskom Svätom Martine mali byť ako odplata zbombardované a vypálené 3 mestá, ktoré boli ohniskom povstania: Zvolen, Banská Bystrica a Brezno. Malo byť zastrelených 300 ľudí, ktorých mali Nemci v rukách a odtransportovaných 15.000 ľudí do Nemecka. Žiadal a prosil som generála Höffleho, aby to nebolo uskutočnené. Odôvodňoval som to nevinou mnohých ľudí, ktorí boli zatiahnutí do povstania komunistickou a benešovskou propagandou. Iní sa tam dostali mobilizáciou, ktorú nariadili na povstaleckom území pod trestom smrti. Iní sa ocitli v povstaní tak, že boli povolaní na manévre. Konečne s Božou pomocou sa mi podarilo generála Höffleho prehovoriť tak, že prisľúbil upustiť od odplaty, ale položil si podmienku, že vyznamenám istý počet ním vybraných nemeckých vojakov. Prezident Dr. Tiso, veľmi dojatý a s vážnosťou mi povedal: „Ďakujem Bohu, lebo mi tými pár plieškami umožnil zachrániť životy a hodnoty, na vytvorenie ktorých sa trápili generácie a ak by boli zničené, na ich náhradu by sa museli trápiť ďalšie generácie. Mám čisté svedomie a som v duši rád, lebo sa mi podarilo zachrániť od zbombardovania a zničenia mestá Zvolen, Banskú Bystricu a Brezno, oslobodiť 300 ľudí od zastrelenia a zabrániť odtransportovaniu 15.000 povstalcov. Kto vie, čo by tam s nimi boli porobili, či a koľkí by sa z nich boli vrátili domov. Tam by im bol život visel na vlásku.”
Toto som počul z úst prezidenta Tisu koncom novembra, alebo začiatkom decembra 1944. Ja k tomu po dlhšom odstupe dodávam: Pri procese s Dr. Tisom mu toto kládli za veľkú vinu a zaradili to medzi dôvody k odsúdeniu na smrť obesením. Keby sa toto bolo stalo inde a nie na Slovensku, považovali by to za záslužný čin a človek, ktorý by sa o to zaslúžil, ako prezident Dr. Tiso, bol by s vďačnosťou chválený a oslavovaný. Takýto meter mali komunisti a benešovci na roduvemého Slováka. Pritom vo veľkom štátnom znaku bol nápis “Pravda vítězí”. Radi by sme sa toho dožili v obnovenej Slovenskej republike, aby pravda skutočne zvíťazila.
A 13. Osudy niektorých židovských spoluobčanov a intervencie Dr. Tisu
V mnohých prípadoch, kde sa Židia cítili byť ukrivdení, obrátili sa na mňa a žiadali ma, aby som v ich mene predniesol prezidentovi Dr. Tisovi, že ho žiadajú o intervenciu. Povedali mi prípad, o čo ide, a ja som mu to v mene tej rodiny, ktorá to žiadala, predniesol. Prezident Dr. Tiso v každom prípade intervenoval. Došlo k náprave. Oni mali už svoje cesty, ako sa to dozvedeli. Potom opäť cez mňa ďakovali za intervenciu. Ja som to opäť predniesol tak, ako sa patrilo.
V každom prípade, v ktorom žiadali Židia intervenovať, tak aj urobil a aj sa mu zato poďakovali.
Dr. Tierfeld - právnik a husľový virtuóz.
Počas Slovenskej republiky žil v Bánovciach nad Bebravou Žid menom Dr. Tierfeld. Bol právnikom a okrem toho virtuóz na husle. Prišiel z Maďarska alebo z Rumunska. Priženil sa do Bánoviec do židovskej veľkostatkárskej rodiny Schlesingerovej. Rozprával po nemecky, maďarsky a neskôr aj trochu po slovensky. Ja som s ním hovoril nemecko-maďarsky (alebo naopak) a tak sme sa dohovorili. Hovoril mi, že je antitalent na reči a ja som mal preňho porozumenie. Bol to seriózny, tichý, pokojný a statočný človek. Nemal slovenské štátne občianstvo a nemal ani výnimku, lebo nebol hospodársky dôležitý. Nemal sa kde zamestnať. Skromne sa živil vyučovaním detí na husle. Všetci sme ho chránili. Chránili ho úrady tak, ako by mal slovenské štátne občianstvo a tiež aj výnimku. Bolo to aj prianím prezidenta Dr. Tisu, aby žil v pokoji pod ochranou, ktorú sme boli v stave mu zabezpečiť. Toto všetko platilo len do povstania, pokiaľ boli pánom situácie slovenské úrady. V povstaní už moc nemali.
Dr. Tierfeld sa zachránil. Po vojne, asi v roku 1947, prišiel do Bánoviec nad Bebravou na návštevu. Aj mňa navštívil. Ďakoval nám za ochranu, ktorú sme mu poskytovali. Pýtal som sa ho, kde je a čo robí. Hovoril, že je štátnym zamestnancom v štátnej službe, ako u nás okresný náčelník, a pracuje v okresnom meste blízko Fogarašu.
Na stavbe Katolíckeho domu a Rím.-kat. učiteľskej akadémie pracoval s viacerými Židmi aj Ing. arch. Jozef Zweigenthal so svojím synom. Presunulo ich tam Všeobecné stavebné družstvo z Bratislavy, aby ich krylo a chránilo. Keď začalo povstanie, na nejaký čas sa na stavbe prestalo pracovať. On aj so synom sa skryli. Neviem, ako sa dostal aj so synom do pracovného tábora v Seredi, kde sa pracovalo aj za povstania.
Miesto Slovákov vedúcimi v tábore však boli už Nemci. Z tábora nám dal tajne vedieť, že je tam. Požadoval, aby sme ho cestou kancelárie prezidenta Dr. Tisu vyžiadali ako odborníka na našu stavbu. Toto odkázal na moju adresu, lebo ja som sa ako člen výboru staral o túto stavbu. Všetko poznal a vedel, že s prezidentom Tisom mám kontakt. Aj to vedel, že stavba je jeho záležitosťou. V stolárskych dielňach v pracovnom tábore v Seredi sme mali objednané okná i dvere na stavbu. Objednávka bola tesne pred dodávkou. O tomto som hneď informoval osobného tajomníka Dr. Tisu. Prezident k tomu súhlas dal a tajomník Dr. Murín to telefonicky vybavil.
Takto sme arch. Zweigenthalovi so súhlasom prezidenta vybavili opustenie tábora raz za mesiac a 2-3 krát po 14 dní ako potrebného na stavbe. Pre nás to bolo riziko, lebo na stavbe sa nepracovalo. Aj on, keď tam bol, s naším vedomím kamufloval. Preňho to bola záchrana, z tábora brali ľudí do transportov do Nemecka. Nám potrebný nebol, lebo na stavbe sa nepracovalo a keby sme boli mohli pokračovať, odborníkov sme mali dosť.
Toto sme všetci vedeli, aj prezident Dr. Tiso. Išlo o to, ako ho zachrániť a Dr. Tiso to vďačne urobil.
Ing. arch. Jozef Zweigenthal sa aj so synom zachránil. Viackrát po vojne som sa s ním stretol. Bol nám za záchranu vďačný.
Dr. Fried - lekár v Karlových Varoch, Starom a Novom Smokovci - bol pokrstený, ale podľa zákona bol považovaný za Žida. Pochádzal zo Slovenska (údajne z Trnavy). Bol odborníkom internistom. Predtým mal malé vlastné sanatórium v Karlových Varoch. Pred zahraním Sudet Hitlerom odišiel a núdzovo sa usadil vo Vysokých Tatrách. Tam nemal sanatórium a nebol ani nikde zamestnaný. Mal len jednotlivých súkromných pacientov, ktorí boli vo Vysokých Tatrách ubytovaní. Ja som sa tiež u neho liečil. Bol som súkromný pacient, hoci som bol nemocensky poistený. Dr. Fried vedel, že som z Bánoviec nad Bebravou a že mám prístup k prezidentovi Dr. Tisovi. Asi v roku 1943 mi po istej pani z Bánoviec nad Bebravou (tiež bola jeho súkromná pacientka) odkázal, že je v nebezpečí. Lekári (Nemci a Maďari v Tatrách) ho prenasledujú. Žiadal ma, aby som sa za neho prihovoril u prezidenta Dr. Tisu za účelom zlepšenia jeho situácie. Išiel som k prezidentovi a povedal som mu všetko, čo som o veci vedel a čo som považoval za potrebné. Ten mi sľúbil, že sa bude informovať a podľa možností pomôže. Prostredníctvom panej, od ktorej som dostal odkaz, som Dr. Frieda informoval, čo som vybavil.
Asi o mesiac som prišiel do Vysokých Tatier. Liečiť som sa už nepotreboval, ale stretol som sa s Dr. Friedom. Ten mi veľmi ďakoval zato, čo som pre neho u prezidenta vybavil. Tvrdil mi, že mu to veľmi pomohlo. Dr. Fried sa tiež zachránil a vrátil sa späť do Karlových Varov. Bol aj poslancom Poslaneckej snemovne v Prahe.
Návšteva židovského hodnostára na fare v Bánovciach nad Bebravou u Dr. Tisu. Asi v roku 1943 ma navštívil Žid Július Erdei, obchodník z Bánoviec nad Bebravou, dlhoročný predseda cirkevnej židovskej náboženskej obce. Žiadal ma, aby som zaniesol list prezidentovi Dr. Tisovi. Bez toho, že by som sa ja niečo pýtal, mi povedal: jeden dôležitý pán, Žid, by chcel osobne hovoriť s prezidentom Tisom. Záležitosť som sľúbil vybaviť. Júliusa Erdeia som navštívil v jeho obchode. Dal mi zatvorený list pre prezidenta Dr. Tisu a žiadal ma, aby som sa vynasnažil osobne priniesť správu, či ho prijme a keď áno, kedy. Navštívil som prezidenta Dr. Tisu, povedal som mu, od koho som list dostal a odovzdal som mu ho. Otvoril ho a prečítal. Po prečítaní mi povedal: “Odkazujem, že môže prísť, v nedeľu na dnes o týždeň budem tu a prijmem ho”. Potom sme sa spolu dohodli, že ja ho sám privediem osobne, aby ho nikto
nezastavoval pri bráne a nič sa ho nevypytoval. Potom som zariadil u Júliusa Erdeiho, že mi toho pána privedie. V nedeľu o týždeň mi Július Erdei odovzdal zainteresovaného pána pri kostole a ja som ho osobne viedol do fary k prezidentovi Dr. Tisovi do jeho pracovne. Prezident Dr. Tiso ho prijal. Bol tam dlho. Ja som ho tam nechal a vyšiel som von z miestnosti, ako to slušnosť a moje postavenie vyžadovalo. Keď skončil návštevu, zaviedol som ho osobne k Erdeimu. Pre mňa vec skončila.
Už vtedy, po prvých slovách Erdeiho, som bez všetkých pochybností predpokladal, že dotyčný je vyslaný židovskými kruhmi k prezidentovi Dr. Tisovi rokovať s ním o dôležitých veciach Židov. Július Erdei bol dlhoročným predsedom Židovskej náboženskej obce. Bol váženým občanom s veľkou inteligenciou. Ja som v tej záležitosti bol diskrétny, nikoho som sa na nič nepýtal. Moje zamestnanie bankového úradníka takúto vlastnosť vyžadovalo. Keby som bol vedel, že nám to bude potrebné, tak i pri všetkej diskrétnosti by som sa bol opýtal na účel návštevy.
Arpád Polák z Bánoviec nad Bebravou. V Bánovciach žil Žid Arpád Polák s rodinou. Bol chránený nielen preto, že mal ženu kresťanku a dve pokrstené - kresťansky vychovávané deti, ale aj preto, že bol tichý, pracovitý a mal miernu dobrú povahu. Počas Slovenského štátu mal pokoj, nikto ho neprenasledoval. Až za povstania ho nejaký zlomyseľný človek udal Gestapu. Gestapo ho zobralo a odviedlo nevedno kam. Pri najbližšej príležitosti som to hovoril prezidentovi Dr. Tisovi. Tento ma žiadal, aby sa podniklo všetko na zistenie, kde sa nachádza, že by zakročil u Gestapa za jeho prepustenie. Hovoril mi, že by bol veľmi rád, keby Arpádovi Polákovi mohol pomôcť na slobodu. Spomínal mi, že sa mu podarilo niektorým Židom pomôcť a ich zachrániť. Pri všetkom úsilí sa však nepodarilo zistiť, kde je, takže intervenciu uskutočniť nemohol. Bolo to na prelome vojny v rokoch 1944/45, kedy bolo Gestapo veľmi zúrivé. Vtedy mu padlo za obeť mnoho životov, židovských i nežidovských.
A14. Záver svedectva O ŽIVOTE A CNOSTIACH DR. JOZEFA TISU
- Dr. Tiso zobral vo svojom živote na seba aj politické funkcie, lebo to vyžadovalo dobro a záchrana jeho malého utláčaného národa.
- V týchto funkciách sa vždy riadil podľa Božích zákonov, pápežských encyklík, kresťanských a mravných zásad.
- Pred Bohom a svojím svedomím vyhlasujem, že Dr. Tiso nebol nacistom ani fašistom, ani Hitlerovým kolaborantom. Svoju prezidentskú funkciu prijal len pre dobro a záchranu slovenského národa, ktorého územie si chceli naši susedia už na začiatku druhej svetovej vojny rozdeliť (Nemecko, Maďarsko a Poľsko).
- Prezident Dr. Jozef Tiso musel niekedy urobiť určité ústupky, keď nebolo iného východiska. Volil menšie zlo, aby tým zabránil oveľa väčšiemu zlu.
- V súlade s mojím svedomím a osobným poznaním ďalej vyhlasujem, že prezident Dr. Jozef Tiso urobil všetko, čo bolo v jeho možnostiach a silách, aby nemeckými nacistami nanútenému vysťahovaniu Židov zo Slovenska zabránil. Od vysťahovania zachránil čo najväčší počet Židov udelením prezidentskej oslobodzovacej výnimky, k čomu nabádal aj iné štátne orgány, ktorým to zákon umožňoval. Tým zachránil pred deportáciou viac ako 30.000 slovenských Židov. Na Slovensku sa v pomere k počtu obyvateľstva zachránilo najviac Židov z európskych štátov, ktoré boli pod vplyvom Nemecka. To uznáva aj Svetový židovský kongres so sídlom v New Yorku (jediný prípad v Európe). Viem, že na priamu intervenciu biskupa Buzalku u prezidenta Dr. Jozefa Tisu bola udelená výnimka z ustanovení Židovského kódexu takmer 200 židovským občanom.
- Keď sa prezident Dr. Tiso a slovenskí biskupi dozvedeli, čo sa stalo s vysťahovanými Židmi zo Slovenska, ihneď vysťahovanie zastavili. Od októbra 1942 aj zásluhou prezidenta Dr. Jozefa Tisu nebol do Nemecka zo Slovenska vysťahovaný ani jeden Žid. Koncom roku 1944, keď v dôsledku ozbrojeného povstania došlo k oslabeniu vplyvu prezidenta Tisu a slovenskej vlády, nemecká okupačná moc chytených Židov napriek protestu prezidenta Tisu opäť začala deportovať.
- Podľa mojich vedomostí a poznatkov vyhlasujem, že Dr. Jozef Tiso bol skutočne horlivým a bezúhonným kňazom, ktorý sa vo svojom konaní riadil náukou Cirkvi. Bol vždy intímne spojený s Bohom. Bol hlboko ponížený, veľmi skromný, nevedel sa hnevať a zo srdca odpúšťal svojim nepriateľom. Veľmi nábožne slúžieval sv. omšu a bol hlboko duchovný vo svojich kázňach, v ktorých politiku nikdy nespomínal. Pre svoju politickú činnosť nikdy nezanedbával svoju farnosť a svojich farníkov. Hoci mal svojich kaplánov, spovedal aj osobne.
- Bol milej a šľachetnej povahy, plný dobroty, vyrovnanosti, múdrosti, obozretnosti, odvahy, spravodlivosti a čestnosti. Oplýval veľkou láskou k Bohu a k Cirkvi, k Svätej Stolici a k svojmu národu. Za Boha, Cirkev a národ. Pre záchranu kresťanstva pred ateistickým komunizmom obetoval svoj život ako nekompromisný kresťanský štátnik.
- Osobne som presvedčený, že jeho smrť za Boha a národ je smrťou opravdivého mučeníka, lebo zomrel za vieru a za mravné kresťanské princípy. Dr. Jozef Tiso je skutočným mučeníkom za naplnenie prirodzeného práva slovenského národa a za mučeníka ho považuje tá časť slovenského národa, ktorá pozná jeho skutočné pôsobenie.
B1. Finančné ťažkosti slovenskej autonómnej vlády a Pôžička hospodárskej obrody
Je všeobecne známe, že slovenské továrne a vôbec slovenský priemysel boli za prvej ČSR likvidované. Likvidácia sa realizovala tak, že niektoré továrne boli úplne zatvorené, inde akcie podnikov odkúpil český kapitál alebo kapitál zahraničný, a ten potom ako majiteľ podniku robil “poriadky”. Niektoré pozatváral ako stratové, niektoré demontoval a stroje odviezol do Čiech do svojich podnikov. Boli to takí priemyselníci (tí noví majitelia účastín), ktorí mali centrály v Čechách. Takých bolo najviac, lebo aj zahraniční majitelia mali už obyčajne predtým také, alebo podobné továrne v Čechách. V ČSR bol taký daňový systém, pri ktorom podniky platili dane v tom meste a tomu daňovému úradu, kde mala centrála sídlo. Ako vieme, takých podnikov bolo najviac. Tak sa stalo, že dane mnohých slovenských podnikov boli odvádzané v českých mestách - českým daňovým úradom. Česi tvrdili, že na Slovensko doplácajú. Len nikdy nechceli vyčísliť dane, ktoré boli odvádzané v Čechách a patrili na Slovensko. Pokiaľ som informovaný, toto nebolo nikdy vyčíslené. Česi to nedopustili.
Na Pribinových oslavách v Nitre v roku 1933 sa presvedčil o neúspechu centralistickej politiky predseda čs. vlády Ján Malypetr. Toto malo za následok žalárovanie viacerých slovenských vlastencov. Po týchto oslavách čs. vláda po celom Slovensku vylepila plagáty, v ktorých uvádzala čísla kapitálu, ktorý dáva na Slovensko. Boli to veľké sumy. Slováci sa pustili do zisťovania, čo je na tom pravdy. Zistilo sa, že to bolo klamstvo, humbug, boli to čísla a sumy, ktoré boli v niektorom predošlom roku síce naplánované, avšak Slovensko ich nikdy nevidelo.
Slovenská autonómna vláda r. 1938 prevzala spravovanie všetkých slovenských úradov, podnikov, inštitúcií, ktoré j ej patrili, ale okrem tých, ktoré patrili ústrednej vláde. Na toto potrebovala peniaze na výplaty miezd, na materiál, na krytie bežných nákladov, na prevádzku, investície a pod. Nato jej ale nestačili peniaze, ktoré získala vo forme daní, poplatkov, ciel od slovenských podnikov a od drobných platcov. Preto žiadala ústrednú čs. vládu, aby jej dala z peňazí, ktoré sú odvádzané za slovenské podniky v českých mestách a českým daňovým úradom cez ich ústredia. Toto sa preťahovalo. Ústredná vláda však nedala slovenskej autonómnej vláde nič. Dobre sa pamätám, akoby to bolo teraz, ako nám vtedy v jednu nedeľu predseda slovenskej autonómnej vlády Dr. Jozef Tiso rozprával dosť obšírne, ako tieto rokovania medzi dvoma vládami prebiehali, pohoršoval sa nad celým týmto pokračovaním a touto krivdou. Hnevalo ho najmä to, že predseda čs. strany lidovej (Dr. Šrámek) tiež hlasoval, aby sa tieto peniaze Slovákom nedali. Viem, vyslovoval sa v tom zmysle, že vie pochopiť českých ministrov, ale nevie pochopiť, že katolícky kňaz Dr. Šrámek hlasuje za takúto nespravodlivú vec.
Autonómne Slovensko bolo vo veľkej núdzi. V nadšení, ktoré bolo vtedy na Slovensku, na tú prechodnú dobu, vypomohli pôžičkami všetky slovenské banky. Vláda a snem odhlasovali “Pôžičku hospodárskej obrody”. Táto bola vypísaná a vyhlásená. Opäť v nadšení pôžičku upisoval celý národ. Podniky, remeselníci, obchodníci, roľníci, robotníci upisovali a skladali na ňu peniaze v peňažných ústavoch. Aj mnohí chudobní ľudia, ktorí mali národné povedomie, upisovali po 200-300 korunách nominálnej hodnoty. Česť, vďaka im za to! V tej dobe aj tieto malé obnosy mali svoju hodnotu. Počas niekoľkých týždňov bolo upísané a zaplatené toľko, že štát mohol bankám vrátiť prechodné pôžičky a riadne pokračovať vo svojich činnostiach. V takýchto ťažkostiach bola a takto si pomáhala slovenská autonómna vláda hneď na začiatku. Tak ju zastihol aj 14. marec 1939. Potom sa už Slováci samostatne starali o celý svoj štát.
B2. Vývoj parlamentu
Sú ľudia, ktorí poukazujú nato, že slovenský parlament (snem) bol fašistický. Odôvodňujú to tým, že vraj bola v ňom zastúpená len jedna politická strana Hlinková slovenská ľudová strana (HSĽS), že tam neboli zástupcovia iných politických strán, že nebola opozícia a pod. Pramení to podľa môjho názoru z toho, že dnešný a najmä jednoduchý človek pozná len parlament, v ktorom sú politické strany a nevie si predstaviť ináč zložený parlament. Nepozná historický vývoj parlamentu v rôznych štátoch a v rozličných dobách. Nevie, ako sa vyvíjal parlamentarizmus, ako panovníci dávali určitým vrstvám a skupinám ľudí výhody a odmeny za služby, ktoré im ľudia preukazovali. Boli aj takí ľudia, ktorí sa za oddanosť panovníkovi dostali až do parlamentu.
Politické strany sú známe len niekoľko desaťročí. Napríklad u nás ešte niekoľko rokov pred prvou svetovou vojnou mali právo voliť len šľachta a zemania. Ostatní občania právo voliť nemali a nesmeli voliť. Taktiež ženy nemajú až tak dlho volebné právo. Napr. vo Švajčiarsku ženy len nedávno dostali volebné právo. Bol nato plebiscit. Pamätám sa, keď sme sa v škole učili, resp. preberali ústavné právo, tak nám profesor - právnik vysvetľoval, že ešte nedávno v rakúsko-uhorskom parlamente okrem zástupcov politických strán boli aj virilisti, ktorých menoval kráľ. Virilisti boli buď veľkí daňovníci, majetní alebo vysokopostavení ľudia, dobrí vlastenci, u ktorých bol predpoklad, že v parlamente budú hlasovať len za zákony potrebné štátu a občanom. Podobne to bolo aj v iných veľkých európskych štátoch.
Vývin parlamentov, pokiaľ išlo o zastupovanie ľudu, národov, občanov, menšín a pod. v nich, bol rôzny. Občania si rôznymi spôsobmi volili alebo menovali svojich zástupcov do parlamentu. Boli aj také parlamenty, ktoré vypovedali poslušnosť štátu, kráľovi, cisárovi platiť dane, dávať ľudí do zbrane a pod. Okrem parlamentov veľkých štátov boli aj menšie - napríklad niekoľko žúp spolu malo určitú územnú pôsobnosť a pod. Čím širší a rôznorodejší okruh občanov v štátnom parlamente zastupuje občanov, tým lepšie a spravodlivejšie zákony vynáša. Historici, ktorí parlamentarizmus študujú z archívov, by vedeli rozprávať rôzne zaujímavosti z minulosti, na ktoré by sme si my, pri terajšom spôsobe života, nemohli alebo nevedeli ani spomenúť.
Nepredpokladám, že takýmto parlamentom, ktoré boli v minulosti, by bol niekto vtedy, ale aj teraz, povedal, že sú, alebo že boli fašistické.
Po I. svetovej vojne (v októbri - novembri 1918), pri vzniku Česko- -Slovenskej republiky, bol zostavený (menovaný) parlament (Národné zhromaždenie) a druhá komora (Senát) v Prahe. Boli v ňom menovaní poslanci a senátori bez politickej príslušnosti. ČSR bol začínajúci nový štát a hlavný dôraz sa kládol nato, aby bol parlament činný, schopný, aby položil dobré štátne základy, aby riadil a vydával také zákony, aké štát a jeho obyvatelia potrebujú. Toto boli základy a predpoklady novozakladaného štátu.
Po druhej svetovej vojne, po obnovení Československej republiky, bol zostavený (menovaný) podobný parlament s takým istým cieľom, pričom hlavný dôraz sa kládol nato, aby parlament položil dobré základy a budoval štát ako predtým v roku 1918. Oba tieto parlamenty doposiaľ nikto nepomenoval prívlastkom “fašistický”.
Slovenský snem (parlament) bol tiež snemom začínajúceho sa nového celku, slovenskej, v októbri 1938 autonómnej krajiny, ktorá potrebovala dobrý základ a dobré budovanie, aby mohla pokračovať a riadiť autonómne Slovensko. Tento prvý slovenský parlament (pokiaľ išlo o jeho zostavu, funkčnosť a budovanie) je treba brať práve tak ako predošlé dva parlamenty (1918 a 1945). Mal mať tie isté základy, tie isté vlastnosti a aj predpoklady do budúcnosti. Preto potreboval, aby sa do neho dostali občania všetkých vrstiev a záujmov. Tak aj bolo.
Zo súkromných rozhovorov s predsedom vtedy autonómnej vlády Dr. Jozefom Tisom a od niektorých vedúcich činiteľov viem, že sa veľmi vážne uvažovalo o stavovskom zriadení. Za tým účelom bolo v ústave zakotvených päť stavov, resp. združení:
- Robotníkov
- Poľnohospodárov
- Priemyslu, živností a peňažníctva
- Štátnych a verejných zamestnancov
- Slobodných povolaní
Spomínam si, že predsedom združenia č. 3 (priemyslu, živností a peňažníctva) bol Dr. Ján Mikula. Ešte žije a pokiaľ viem, v Bratislave. Dr. Ján Mikula bol po celý čas komunistickej okupácie v exile v Kanade. Pred pár rokmi sa vrátil.
Tieto združenia, resp. stavy sa spolu nazývali Slovenská pracujúca pospolitosť. Tieto združenia boli zriadené a mali svojich predsedov, výbory, sekretariáty, kancelárie v Bratislave i v župných a v niekto-rých okresných mestách, kde vyvíjali svoju činnosť. V slovenskom sneme boli poslanci za jednotlivé združenia. Viem, že pred voľbami sa veľa hovorilo a sám Dr. Tiso a pracovníci okolo neho kládli veľký dôraz nato, aby si jednotlivé združenia hájili svoje práva a záujmy v parlamente.
V prvom slovenskom parlamente boli zástupcovia týchto piatich združení. Niektorí boli členmi HSĽS, zástupcovia všetkých politických strán, ktoré sa v autonómii zjednotili s HSĽS (agrárna, národní socialisti, zástupcovia menšín Nemcov, Maďarov a Rusínov). Teda žiadna jedna politická strana, ale riadny rôznorodý parlament, zložený z rôznych zástupcov celého obyvateľstva. Bol to dobrý a úspešný parlament. Dobre pracoval pre Slovenskú republiku a pre jej obyvateľov. To ukázali výsledky práce počas celého jeho trvania až do jeho zrušenia v roku 1945. Kiežby sme mali teraz takýto parlament, takých poslancov v ňom, ako boli tí a kiežby títo naši terajší poslanci tak spolupracovali, ako spolupracovali vtedy!
Je pravda, že teraz sú iné podmienky vo svete i doma. Toto beriem do úvahy. Avšak isté je, že keby spolupracovali a mali všetci väčší záujem o štát a jeho obyvateľov, prinieslo by to svoje ovocie v pozitívnom zmysle slova.
Ako pamätník uvažujem: kto pozná výsledky slovenského parlamentu z rokov 1939-1945 a prácu Národnej rady SR v súčasnosti, ako sa teraz politické strany (koalície i opozície) celý čas medzi sebou neznášajú, ako ani pri dôležitých štátnych záujmoch nevedia sa spojiť a jednotne hlasovať v záujme národného dobra, ako tým škodia veci - ten isto prizná, že lepší a osožnejší je miešaný parlament - pracovitý, ohľaduplný - prvého Slovenského štátu. Pritom bol miešaný zo širokých občianskych záujmov. A teraz, tento nesúlad politických strán v terajšej národnej rade nevedie k ničomu dobrému!
B3. Obsadzovanie miest v štátnom aparáte Slovenskej republiky
Často počuť, že nekatolíkom, neľudákom, čechoslovákom, protestantom bolo krivdené počas slovenského štátu pri obsadzovaní uvoľnených miest po Čechoch, ale i všeobecne. Ako to v skutočnosti bolo? Niektorých úradníkov a štátnych zamestnancov dali k dispozícii Protektorátu Čechy a Morava a niektorí odišli z vlastného rozhodnutia - z vlastnej vôle. Naproti tomu neboli dávaní k dispozícii mnohí príslušníci čisto českých rodín, ktorí sa slušne a statočne držali, nerobili politické a občianske výtržnosti a pod. Je potrebné hneď pripomenúť, že bolo veľa českých rodín, ktoré Slováci dali k dispozícii, ale boli ajtakí Česi, čo prešli Slovákom cez rozum tým, že vstúpili do Deutsche Partei. Deutsche Partei zastávala takýchto “narýchlo prerobených Nemcov”, lebo chcela mať čo najväčší počet Nemcov na Slovensku. Títo neodišli, ale zostali tu a boli dobre chránení. Keď bol z manželov jeden Slovák, rodina nemusela odísť. Príslušníci týchto národnostne zmiešaných manželstiev odišli preto, lebo mali obavu, že Slovensko sa hospodársky ani politicky neudrží, že ho obsadia Maďari. Mnohí však odišli, hoci nemuseli.
Tí, ktorí odišli, mohli si zobrať všetok majetok so sebou. Osobne ani majetkovo nepodliehali žiadnym obmedzeniam, či už išlo o hotové peniaze, úspory na vkladných knižkách, bežných účtoch, pohľadávkach, zlato, striebro, šperky a pod. Nehnuteľnosti, ktoré predali a boli im platené neskôr, ako aj inkasované pohľadávky a ich hodnoty im boli poukázané bankovým transferom bez zrážok zo strany štátu a bez časového prieťahu. Neboli ukrivdení, každý dostal svoje. Pre začínajúci štát takéto finančné transakcie neboli ľahké. Uskutočňoval ich však, aby ľudia, ktorí odišli, neboli poškodení ani ukrivdení.
“Danie k dispozícii” týchto štátnych a verejných zamestnancov nebola žiadna nenávisť voči Čechom, ale čisto hospodárska záležitosť, lepšie povedané chlebová otázka. Treba brať do úvahy, že na Slovensku bolo veľké množstvo úradníkov a štátnych zamestnancov Čechov na takých miestach, ktoré by boli Slováci sami obsadili a zastali. Česi si držali obsadené úrady. Slovák sa v úrade ťažko dostal do zamestnania. Na Slovensku bola medzi I. a II. svetovou vojnou veľká nezamestnanosť a desaťtisíce Slovákov boli nútené vysťahovať sa za prácou do belgických a francúzskych baní, do Argentíny, Brazílie, do Austrálie a inde. Amerika niekoľko rokov nebrala prisťahovalcov. Všade bola nezamestnanosť. Títo naši ľudia vo svete pracovali za ťažkých a biednych podmienok. Ešte je potrebné brať do úvahy tú skutočnosť, že z celého južného Slovenska, ktoré Viedenskou arbitrážou prisúdili Maďarsku, k nám prišlo niekoľko tisíc úradníkov - Slovákov, ktorých bolo treba zamestnať.
Za prvej ČSR boli úradnícke miesta obsadzované tak, že prichádzajúci Česi boli vítaní a boli im prideľované popredné miesta. Títo ako vedúci a vysokopostavení prijímali potom ďalších úradníkov. Je prirodzené, že na prvých miestach to boli znovu Česi, lebo mnoho maďarských úradníkov odišlo do Maďarska. Zo Slovákov prijímali na prvých miestach ľudí, ktorých rodičia boli organizovaní a patrili do vládnych čsl. strán (agrárna, sociálno-demokratická, národnosocialistická a pod). Už vtedy preverovali na spoľahlivých a nespoľahlivých, ako neskôr komunisti. Z Čiech sa razilo heslo: “Pryč od Říma!”. Vyhadzovali sa kríže zo škôl a úradov. Čechom a ľuďom vo vládnych stranách boli najbližší ešte protestanti, ktorí vo svojich bohoslužbách používali češtinu, české biblie, kancionály a pod. Keď sa už do úradov dostali Slováci, tak to boli prevažne ľudia, ktorí politicky a organizačne patrili k takzvaným štátotvorným stranám. Slovákov - ľudákov nebrali, to boli biele vrany aj keď sa sem-tam niekomu niečo také podarilo! Takto to bolo so slovenskými úradmi a úradníkmi v úradoch pred októbrom 1938 (pri vyhlásení autonómie Slovenska) a v marci 1939 (pri vyhlásení samostatného Slovenského štátu).
Po odchode Čechov (a z nich bola väčšina vo vyšších vedúcich funkciách) sa na ich miesta dostali, resp. služobne postúpili ľudia, ktorí už boli v príslušných úradoch a službách. Neboli žiadne preverovacie komisie. Nikoho neprepúšťali z politických alebo iných príčin. Vyhlásené zbratanie, zjednotenie a odpustenie vládni činitelia brali vážne a dodržali ho, lebo im na spokojnosti národa záležalo. Tým sa vytvorili podmienky pre pokojné budovanie štátu. Slovenskou autonómiou a slovenským štátom sa Slováci dostali na také vysokopostavené miesta v úradoch, na ktoré by mnohí z nich museli dlho čakať. A Boh vie, či by sa na ne niekedy boli dostali. Vedome uvádzam, že sa tam dostali automaticky. Po Čechoch podľa hodnosti a postavenia v úradoch boli niektorí Slováci z vládnych strán. Tí dostali tie najvyššie miesta. To sa nedá poprieť. Tie ďalšie stredné miesta boli obsadené podobnými ľuďmi. Je isté a nesporné, že vysoké a tiež po nich nasledujúce miesta v úradoch po Cechoch obsadili poväčšine čechoslováci a tí tam zostali až do konca.
Od poslancov Beniaka a Turčeka viem, že medzi vysokými funkcionármi štátu o prezidentovi Dr. Tisovi kolovala takáto správa: keď išlo o obsadenie miesta katolíkom a najviac ešte ľudákom, toho prezident Dr. Tiso preveroval a röntgenoval zo všetkých strán: či je charakterný, čestný, či je odborník, či má predpoklady funkciu dobre zastávať a pod. Keď išlo ale o menovanie čechoslováka, nekatolíka, neľudáka do funkcie, toho takto nepreveroval, ale povedal: nechajte ho, vyhovejte, aby sa nepovedalo, že len katolíci a ľudáci všetko obsadzujú. Je prirodzené, že tam, kde mal prezident slovo, išlo o vyššie funkcie. Táto zásada bola dodržaná aj na nižších funkciách. Vedeniu štátu išlo o to, aby bola medzi obyvateľstvom čo najväčšia spokojnosť.
Hlásané zjednotenie národa, obyvateľov, zbratanie sa, zabudnutie na predošlé rozdiely, šarvátky, názory bolo zo strany vedenia štátu úprimné a sledovalo sa dodržiavanie a naplnenie týchto cieľov. Tým nechcem tvrdiť, že niekde ľudská slabosť alebo márnomyseľnosť nerobila opak i napriek vládnemu vyhláseniu.
Ministri a vedúci centrálnych úradov - ľudáci - si brali za tajomníkov ľudí z iných strán, ktoré 6. októbra 1938 súhlasili s autonómiou. Stávalo sa, že osobne známi a priatelia týchto ministrov a vedúcich sa nemohli dostať k nim do úradu, lebo tajomníci ich nepoznali a nepustili ich k nim. Viem, že zo začiatku bolo dosť sťažností.
Je nesporne dokázané, že na vedúcich a vyšších miestach štátnych úradov, najmä hospodársky dôležitých, neboli katolíci ani ľudáci, ale príslušníci vládnych bývalých česko-slovenských strán. Keď berieme do úvahy len povstanie, na príprave ktorého mali títo ľudia veľký podiel, keby neboli mali obsadené tieto vysoké a hospodársky dôležité miesta, nebolo by sa im podarilo všetko tak pripraviť a zorganizovať na povstaleckom území, najmä nie toľko dôležitých materiálov, hodnôt, peňazí, munície a pod. Táka je skutočnosť. Títo ľudia sa nemajú čo sťažovať a nariekať, že sa im krivdilo. Oni boli tí, ktorí získali najvýhodnejšie pozície. Nikto nemal viac! Katolíci-ľudáci boli totiž na nižších miestach, alebo nastupovali ako začiatočníci. Niektorí ľudia však na slovenský štát nepripustia zo zásady nič pozitívneho. I to najlepšie a najčistejšie obrátia naopak, len aby niečo našli, čím by sa dalo škodiť. Ako paradox možno poukázať na skutočnosť, že práve Čechom, ktorí neodišli zo Slovenska, sa na Slovensku darilo dobre. Zostali služobne i hodnostné na svojich pôvodných miestach. Mali dobré miesta, pozície a príjmy, o akých sa mnohým Slovákom ani len nesnívalo!
B4. Dr. Jozef Tiso nerešpektoval protižidovské zákony
Dr. Jozef Tiso ako kňaz, profesor, vychovávateľ a poslanec si veľmi vážne vzal za úlohu odstrániť nedostatok v počte katolíckych učiteľov a organistov na cirkevných školách. Preto kúpil v Bánovciach nad Bebravou dom, v ktorom zriadil Rímskokatolícky učiteľský ústav. O 2 roky neskôr dal postaviť nový internát pre 60 až 80 chovancov s bytom pre riaditeľa a ďalšími obytnými miestnosťami pre potrebný personál internátu.
Učiteľské ústavy pre výchovu učiteľov sa modernizovali. Pretvárali sa na päť ročné učiteľské akadémie a požiadavky na kvalitu vyučovania stúpali. Na toto už pôvodná školská budova nestačila. Dr. Tiso si zaumienil postaviť modernú katolícku učiteľskú akadémiu s cvičnou školou, s materskou škôlkou a kaplnkou. Plánoval postaviť aj Katolícky dom so spoločnou kino - divadelnou sálou, s javiskom, s veľkou spoločensko-zábavnou tanečnou sálou a s viacerými miestnosťami pre spolkovú, spoločenskú a kultúrnu činnosť.
Tento nový objekt sa plánoval stavať na pozemkoch vedľa starého katolíckeho domu. Bolo treba vykúpiť šesť pozemkov so starými domami. Z nich 5 vlastnili katolíci a jeden vlastnil židovský občan. So všetkými majiteľmi pozemkov sme osobitne vyjednávali. Každý mal svoje špecifické podmienky. Bolo to v druhej polovici roku 1941, kedy už boli vydané a platné zákony, ktoré zakazovali Židom disponovať nehnuteľnosťami. Dr. Tiso nám, členom výboru Rímskokatolíckej cirkevnej autonómnej obce, ktorá tieto pozemky nadobúdala, dal taký príkaz, aby sme išli za židovským majiteľom pozemku a dohodli sa s ním. Povedal nám približne: “Nemáme úmysel ho poškodiť, parcelu potrebujeme, nech si teda vyberie tu v mieste alebo niekde inde primeraný dom. My ho kúpime a kúpno-zámennými zmluvami si pozemky i domy vymeníme”. Tak sa aj stalo. Žid si v mieste dom našiel. My sme si potom pozemky i domy pozemkovoknižné vymenili. Všetko bolo v poriadku.
Prečo to spomínam a popisujem? Pretože chcem poukázať na tieto skutočnosti:
- Prezident Dr. Tiso bol spravodlivý človek a hoci už platili zákony, podľa ktorých vlastník - Žid mal obmedzené právo disponovať majetkom, poverenie rokovať so Židom dal tak isto ako s ostatnými vlastníkmi.
- Dr. Tiso ako prezident nerešpektoval židovské diskriminačné zákony.
- Zreteľne naznačoval, že mnohé z týchto zákonov máme brať formálne - na zaslepenie očí - a pritom ich obchádzať.
Ako člen výboru som sa aj ja na rokovaniach priamo zúčastňoval a veci aj priamo zariaďoval.
Pre tých, ktorí by sa chceli presvedčiť o pravdivosti tohoto môjho svedectva, že pozemky boli od židovského majiteľa kúpené a vymenené, uvádzam čísla pozemkovoknižnej vložky. Je to číslo 464 katastrálneho územia Bánovce nad Bebravou, č. 1-2 pare. 409, 410 pod B 1-2. Na vložke č. 750 pare. č. 1-2, pare. č. 227, 228 pod B 4/a-b v pozemkovej knihe v Topoľčanoch. Hodnoverné opisy kúpnopredajných zmlúv a pozemkovoknižných uznesení sa nachádzajú v Štátnom okresnom archíve v Topoľčanoch pod značkami ŠOKA 3358/1992 a 3360/1992 OS Bánovce nad Bebravou č. d. 1191/1941 a 1337/1941. Pre úplnú orientáciu ešte uvádzam, že stavbu objektu realizovala potom Rímskokatolícka cirkevná autonómna obec (ďalej stavebník) vo vlastnej réžii, pod patronátom a aj za pomoci Všeobecného stavebného družstva v Bratislave.
Toto družstvo sústreďovalo práceschopných Židov mladého a stredného veku. Presunulo, resp. zapožičalo na našu stavbu jedného stavebného inžiniera, jedného stavebného architekta a asi tridsať pracovníkov - Židov. Všetci do jedného pracovali v kancelárii alebo robili písomné a organizačné práce. Ani jeden z nich nerobil žiadnu ťažkú, ale ani telesne ľahkú prácu. Tak si to zariadili, že nenosili, ani ne-miešali maltu, nekopali základy, nenosili tehlu ani cement, ani hlinu, nedvíhali ťažké bremená, nepodávali tehlu, neosievali piesok a pod. Všetky telesné práce na tejto stavbe robili na nej zamestnaní robotníci a remeselníci - nežidia. Práce sa robili ručne, vtedy ešte nebolo takej stavebnej mechanizácie ako dnes. Pracovníci - nežidia i verejnosť sa pýtali často: “Prečo títo práceschopní mladí Židia nerobia na stavbe všetky telesné práce ako nežidia a sú poschovávaní v kanceláriách a majú ľahkú prácu?” Uznáte, že to nebolo jednoduché v tých časoch dať uspokojivú odpoveď. Obidvaja inžinieri - Židia bývali po celý čas v miestnom hoteli. Stavebník im uhrádzal účty za hotel. Pre ostatných stavebník postavil miestnosti na prechodné ubytovanie, ktoré boli zriadené a vybudované tak, ako si to priali, vrátane sociálnych zariadení. Bolo o postavené pod ich vedením. Zároveň bola postavená aj kuchyňa pre nich s potrebnými hygienickými miestnosťami, s vodovodom a kanalizáciou a všetkým, čo bolo potrebné. Stavebník platil kuchára, pomocný personál v kuchyni, osvetlenie, kúrenie a ostatnú réžiu. Stravníci platili režijnú cenu, v ktorej boli len náklady na surovinu danú do varenia.
Títo pracovníci - Židia - za prácu dostávali plat. Práca nebola normovaná, nikto ich nenaháňal. Stavebník od nich nežiadal platiť za osvetlenie, nájomné, kúrenie, vodu a pod. Židia tu žili svojím životom. Nik ich nedirigoval a neobmedzoval. Tu boli prakticky dobre schovaní až do vypuknutia povstania. Treba brať d úvahy, že to bolo v dobe, kedy tlak nacistov na slovenskú vládu bol silný a Nemci stále naliehali na vývoz Židov do Poľska. Tu, na stavbe, boli ľudákmi dobre chránení.
Takýto bol prezident Dr. Tiso, takto “prenasledoval” Židov a takíto boli aj ľudia okolo neho! Toto je len malá ukážka, ako to bolo okolo neho v jeho farnosti. Netvrdím, že to bolo tak všade, ale tvrdím, že bolo len málo miest, kde to bolo opačne. Poznal som zmýšľanie ľudí. Takíto boli aj vládni činitelia okolo Dr. Jozefa Tisu. Boli to fašisti?
B5. Prezident Dr. Jozef Tiso si poradil so slovenským národným socializmom
Konzervatívni politici okolo prezidenta Dr. Jozefa Tisu začali budovať štát na slovenských kresťanských tradíciách parlamentnými metódami. Okolo Tuku a Macha sa začala vytvárať skupina, ktorá pracovala na tom, aby sa jej dostalo viac moci v štáte. Rozhodli sa, že si naklonia na svoju stranu Nemcov. Začali propagovať výstavbu štátu podľa nemeckých vzorov a chceli na Slovensko importovať nacionálny socializmus a nemecké vzory.
Medzi týmito dvoma skupinami sa začalo “iskriť”. Nemeckú priazeň si Tuková skupina chcela získať kritikou Tisovej proslovenskej samostatnej politiky i v zahraničnej oblasti. Poukazovali tiež, že Tisovi ľudia nie sú dosť radikálni voči Čechom, Židom a Maďarom, majú panslavistické a proruské sklony a že sú pod vplyvom Vatikánu. Začiatkom mája prepukla vládna kríza. Vyprovokoval ju Mach s niekoľkými gardistickými veliteľmi. Situáciu chceli využiť aj Nemci. Využili vhodnú príležitosť svoj vplyv na Slovensku upevniť a odstrániť z verejného života niekoľkých nemeckej politike nepohodlných činiteľov.
Hitler stál vtedy na vrchole moci. Niektoré slovenské radikálne skupiny nabádali Nemcov zaviesť i na Slovensku protektorát. Dňa 28. júna 1940 si Hitler do Salzburgu pozval Tisu a Tuku. Rokovania sa zúčastnil aj Dr. Ďurčanský.
V Salzburgu bol prezident Dr. Tiso Hitlerom veľmi ponížený. Musel odvolať Durčanského ako ministra zahraničia a vnútra. Ministerský predseda Tuka dostal ministerstvo zahraničia, a Mach, hoci ho predtým prezident Dr. Tiso zbavil funkcie hlavného veliteľa HG, stal sa znova veliteľom HG i ministrom vnútra. Tuka v januári 1940 vyhlásil v Trenčianskych Tepliciach 14 - bodový program prestavby Slovenska v duchu “Novej Európy”. Zásluhou prezidenta Tisu to bol len výkrik bez ozveny. Niekoľko dní po tomto vyhlásení prezident Dr. Tiso vyhlásil, že my nepotrebujeme cudzie vzory, my máme svoj kresťansko-sociálny program vlády a ten budeme uskutočňovať. Nové prúdy nám nemôžu priniesť nič nové, my sa nemusíme učiť od druhých, nemusíme odkukávať program svojich susedov, máme svoj program už dávno. Za tento postoj mu bol národ vďačný. Na podporu prezidenta Dr. Tisu sa zasadili dokonca aj slovenskí komunisti v ilegalite, kde vyzývali, aby sa zastavil politický boj proti Tisovi, lebo Tisov tábor je odporcom nacizmu a odporcom zotročovania slovenského života.
Národný socializmus sa na Slovensku neujal. Nakoniec aj Nemci vyhlásili, že nemajú o export svojej ideológie záujem. V takejto situácii Tuka i Mach tiež akceptovali v otázke “slovenského národného socializmu” Tisovú interpretáciu a nemecký nacizmus nenašiel na Slovensku žiadnu ideologickú podporu ani pôdu. I keď sa sem-tam tento termín použil, nezabudlo sa dodať, že názov nie je podstatný, podstatný je obsah a ten je postavený na kresťanskej tradícii slovenského národa a ateizmus nemeckej filozofie možno vyhovuje Nemcom, ale nie Slovákom. Pokiaľ ide o Hitlerom často zdôrazňované “volkisch”, prezident Dr. Tiso argumentoval viac ako tisícročnou tradíciou zvykov slovenského národa a sám nabádal na ich oživenie. I samotná HSĽS bola predovšetkým stranou ľudovou. Druhým zdrojom, ako izolovať slovenský národ od nacistickej ideológie, boli pápežské encykliky, ktoré boli zdrojom inšpirácii pre sociálny obsah slovenskej politiky. Tým sa stal prezident Dr. Tiso vedúcim odporcom
nacizmu počas celého obdobia trvania Slovenského štátu. Druhým, neverejným odporcom nacizmu na Slovensku boli ilegálne skupiny. Právom možno tvrdiť, že v Slovenskej republike nemala nacistická ideológia úspech. Niekoľko jednotlivcov sa prejavilo ešte v tomto duchu po vypuknutí SNP, keď moc vlády i prezidenta boli už veľmi oslabené, Nemci sa správali arogantne a využívali paralýzu armády a žandárstva k pomste za martinskú masakru a vraždenie slovenských štátnych občanov nemeckej národnosti.
B6. Židia majú tiež niekedy sklon zabúdať
Ako svedok tej doby chcem poukázať na dôležitú a vážnu okolnosť. Keď prezident Dr. Tiso už nemohol tlak nacistov vydržať, chcel odstúpiť z funkcie prezidenta. Vtedy Židia prostredníctvom svojich cirkevných hodnostárov, politických činiteľov a jeho osobných priateľov ho prosili, aby neodstupoval, lebo - ako to oni sami videli - to by bol ich koniec.
Okolnosť, že nemecký vyslanec a slovenskí radikáli na čele s Dr. Tukom robili na prezidenta a vládu nátlak vo veci riešenia židovskej otázky, je dnes už dobre známa. Chceli sa zmocniť vlády na Slovensku. Bolo isté, že prezidentom by bol býval Dr. Tuka, ktorý by bol nacistom a Nemcom urobil všetko po vôli. Židia si toho boli veľmi dobre vedomí.
Preto cestou cirkevných hodnostárov, najmä prostredníctvom arcibiskupa Karola Kmeťku, vládnych činiteľov, najmä ministra školstva a osvety Jozefa Siváka a osobných priateľov prezidenta Dr. Tisu, mu odkazovali a prosili ho, aby sa funkcie nevzdal a tak im pomohol. Dr. Tiso im pomôcť chcel a preto sa nevzdal funkcie prezidenta.
Vžime sa do doby, keď vec bola aktuálna a keď išlo o žitie a bytie Židov a položme si otázku celkom jednoducho a ľudsky: mali vtedy Židia k prezidentovi Tisovi dôveru, keď od neho očakávali pomoc? Považovali ho vtedy za fašistu alebo nacistu, keď sa naňho obracali o pomoc a prosili ho, aby z funkcie neodstupoval? Boli by sa vôbec k nemu obracali o pomoc keby mu neverili? Ale oni ho o pomoc prosili, lebo vedeli, že ani fašistom ani nacistom nie je a vedeli, že im pomôže, lebo im už aj predtým pomohol. Teda ho vtedy za fašistu ani za nacistu nepovažovali. Prezident vedel, že keď sa nevzdá, možnosť pomôcť Židom bude mať a pomôže im. Preto sa nevzdal.
Udelil množstvo výnimiek a zachránil nielen živiteľov rodín, ale i všetkých rodinných príslušníkov vrátane starých rodičov. Taký ťah, ako mobil prezident Dr. Tiso a vláda - udeľovanie výnimiek - si nedo-volila žiadna hlava štátu ani vlády tých štátov, ktoré boli v nemeckej sfére vplyvu. V tom čase to bol z Tisovej strany nadmieru odvážny čin, na ktorý mohol doplatiť on sám i štát ako celok. Výnimky, ako vieme, dával hromadne. Úmyselne všetko neevidovali v prezidentskej kancelárii, aby Nemci nemohli zistiť, koľko výnimiek skutočne udelil a obviniť ho, že svoje právo zneužíva. Tieto výnimky uznávali všetky slovenské štátne orgány.
Po potlačení povstania nemecké okupačné vojsko, Gestapo a SS výnimky však už neuznávali. Chytených Židov brali alebo strieľali na mieste. Ani vláda ani prezident im potom už pomôcť nemohli. Boli bezmocní, ale i napriek tomu protestovali. Tento stav na Slovensku nastal iba “vďaka” povstaniu. Ani prezident ani vláda povstanie nevyvolali, nemajú preto na perzekúcii Židov žiadnu vinu. Ale i napriek tomu sa to ešte stále tvrdí v novinách, časopisoch, knihách, brožúrach a reční sa v tom zmysle, že za toto všetko je zodpovedný prezident a slovenská vláda. Nikde sa neuvedie, že prezident ani vláda cez povstanie už nemali v moci armádu ani žandárstvo. Všetky ozbrojené zložky štátu prevzala okupačná nemecká armáda.
Keby nebolo vtedy došlo k povstaniu, boli by sa prakticky zachránili všetci Židia s výnimkami i Židia dobre poukrývaní. Minister obrany ponúkol Červenej armáde vojensky premyslený plán rýchleho obsadenia Slovenska Červenou armádou, ktorý by nemeckej okupačnej armáde neposkytol čas na perzekúciu Židov. Napriek tomu, že toto je objektívne známe, trvá sa na lži. Pri zverejňovaní zverstiev počas povstania sa neuvádza, kedy sa to stalo a kto to vykonal. Nepriatelia slovenského štátu sa tým nechcú zaoberať a vytrvalo klamstvá opakujú doma i v zahraničí. Slovenský štát bol taký, aký za daných okolností a pomerov mohol byť. Toto platilo o každom štáte, ktorý bol kontrolovaný nacistickým Nemeckom. Prezident Dr. Tiso a jeho prívrženci sa bránili proti tomu, aby bol u nás zavedený nemecký typ národného socializmu. Štát riadili podľa kresťanských zásad a kresťanskej tradície nášho národa. Vy-zdvihovali stáročiami vypestovanú ľudovosť zvykov a spôsobu života našich predkov. Nemecká ateistická filozofia bola slovenskému národu cudzia.
Na Slovensku sa taktiež nedodržiavali ustanovenia Židovského kódexu, chránili sme a zachraňovali Židov, ako sa dalo.
A čo sa dialo vtedy v Protektoráte? Prezident Protektorátu Čechy a Morava Dr. Hácha si takéto právo nevymohol, a preto ani Židov nezachránil, lebo žiadnu výnimku neudelil.
B7. Svedectvo o Povstaní
Až do vypuknutia povstania slovenská vláda, snem a prezident sa snažili viesť štát podľa zákonov a vôle ľudí. Povstaním toto všetko padlo a vláda prestala byť pánom situácie.
Nemecko nestrpelo nepriateľskú armádu vo svojom tyle a vyslalo svoje vojsko a Gestapo na potlačenie povstania. Je zvykom, že keď takáto armáda vstúpi na územie druhého štátu potlačiť odboj, nedá si od nikoho radiť a robí všetko po svojom. Tak robili aj Nemci u nás. Partizánov, povstalcov, Židov a často aj nevinných ľudí strieľali, alebo odvážali do táborov v Nemecku. My na Slovensku sme neboli na to zvyknutí. Vláda SR sa snažila zachovať aspoň trochu právomoci, aby sme si mohli aj po vypuknutí povstania aspoň čiastočne sami riadiť svoje vnútorné záležitosti. Avšak v záležitostiach povstania a osôb, ktoré sa ho zúčastnili, ako partizánov, vojakov, Židov a pomáhačov, nemali slovenské orgány žiadnej moci. Tam mohli len žiadať a prosiť. V tejto dobe aj my, ktorí sme neboli v povstaní a sme ho neschvaľovali, sme chránili životy partizánov a povstaleckých vojakov. Išlo predsa o životy našich ľudí. Len žiaľ, že mnohí títo ľudia, ktorých sme vtedy chránili, sa nám potom po skončení vojny zle odplatili.
Partizáni obvykle išli do povstania každý z vlastnej vôle. Vojsko však nie. Velitelia posádok nariadili odchod posádok z kasární s celým výstrojom a výzbrojou akoby na front a prešli k povstalcom. Veľká väčšina vojakov, najmä tí starší, ktorí boli na cvičení (manévroch), za povstanie nebola. Vojsku sa v povstaní znechutilo, lebo partizáni s ruskými veliteľmi robili neporiadok a anarchiu. Pritom si vo vedení a velení nárokovali prvenstvo. Postupne, stále viac účastníkov povstania, najmä vojakov, utekalo z povstania a dezertovalo. Potulovali sa po horách a vracali sa zväčša v požičanom civile. Boli v nebezpečí po ceste a často aj doma. Týchto bolo treba chrániť, čo sme aj robili.
Prezident Dr. Tiso vydal dekrét, ktorým zaručoval istotu, osobnú slobodu a beztrestnosť tým účastníkom povstania, ktorí odhodia zbrane a vrátia sa domov. Slováci to rešpektovali, avšak nemecká armáda a Gestapo niekde áno, inde nie. Najväčšou našou starosťou bolo dostať ľudí, či už nevinných alebo aj povstalcov a partizánov z rúk nemeckej armády alebo Gestapa. V takýchto prípadoch sme dávali písomné prehlásenie, že sú to statoční a mierumilovní ľudia, nie sú partizáni a nemajú nič spoločné s povstaním, hoci v mnohých prípadoch sme vedeli, že to nie je pravda. Snažili sme sa zachraňovať životy, a preto sme dávali tieto prehlásenia preventívne aj celým obciam.
Prípad jednotlivca v Bánovciach nad Bebravou: Na Slovensku bolo nariadenie, podľa ktorého mal mať každý majiteľ pojazdného automobilu určitý počet litrov benzínu alebo nafty v zásobe. Tieto autá boli evidované. Vtedy ich bolo málo. Keď nemeckí vojaci potrebovali benzín a chceli si ho nabrať u istého majiteľa auta, zistili, že ho v zásobe nemá. Považovali to za sabotáž. Hneď ho zaistili a uväznili mimo Bánoviec nad Bebravou. Behom pár dní zistili, že patrí k partizánom, hoci nebol v horách. My sme ho chceli dostať do našej väzby, aby sme ho zachránili. Osobne sme intervenovali u nemeckého veliteľa, ktorý nám však prehlásil, že dotyčný zatknutý už nebude viac chodiť na svojich nohách. Nakoniec sme sa za tohoto ich zajatca zaručili prehlásením v slovenčine aj v nemčine, podpísanom všetkými inštitúciami aj jedným poslancom. Podarilo sa nám predsa ho dostať z nemeckých rúk do našej väzby. Zachránili sme ho. Bol to partizán. Po vojne nikomu neškodil, avšak vďačnosť neprejavil.
Prípad kolektívny. Obciam Horné Držkovce, Malá Hradná, Veľká Hradná, Čuklasovce a Dubodiel v okrese Bánovce nad Bebravou sme dali písomné prehlásenie, že nie sú partizánske obce, že v nich žijú mierumilovní občania, verní Slovenskému štátu atď. Po krátkom čase sme sa dozvedeli, že nemecká armáda drží z týchto obcí veľa mužov zajatých v dvoch stodolách. Veliteľ POHG a ja za okresnú organizáciu HSĽS, ktorí sme dané prehlásenie podpísali, sme išli na miesto k nemeckému veliteľovi intervenovať za prepustenie zadržiavaných. Pokiaľ sa pamätám, boli sme v obci Čuklasovce. Počas intervencie nám ukázali naše prehlásenie, ktorým sme sa za obce zaručili. Ostro nám vytýkali, že nebolo pravdivé, pretože oni mali medzi partizánmi nasadených svojich konfidentov a dobre vedia, ktorí zo zadržiavaných sú partizáni. Dlho sme prosili, ale nič nám nesľúbili. Mali sme obavu, že aj nás si tam ponechajú. Bolo chladno a učiteľ školy nás pozval na čaj. Keď sme sa konečne pobrali domov, cestou sme už stretli veľa šťastných chlapov, ktorých medzitým Nemci prepustili domov. Zistili sme, že prepustili všetkých okrem 3-4 partizánov, ktorých ešte zadržali. Aj tých neskôr prepustili. Pri našom vyjednávaní bol tlmočníkom jeden slovenský Nemec. Hovoril krásnou slovenčinou. Určite aj jeho slovo zavážilo. Voči nám vystupoval solídne.
Opustený židovský chlapec Adolf Blau: Asi 12- až 15-ročný židovský chlapec po rodinnej tragédii zostal sám. Pochádzal z chudobnej a sociálne zaostalej rodiny. Táto rodina mala dvoch chlapcov a jedno dievča. Dom vykurovali uhlím. V jednu noc sa okrem chlapca celá rodina udusila plynom z uhlia. Tento chlapec sa už dlho kamarátil so synom môjho brata Jána Vŕbu. Ako chlapci sa spolu hrávali. Zostal sám. Nemal nikoho z príbuzných, nemal nikoho, kto by sa o neho staral. V rodine môjho brata sa o neho starali. Plne sa tam udomácnil. Skoro rok žil u nich. Nemal kam ísť. Dali mu všetko, čo potreboval a on pomáhal v domácnosti.
V roku 1945 na Troch kráľov odpoludnia prišiel k môjmu bratovi gestapák. Bol len sám. Zobral židovského chlapca a môjmu bratovi rozkázal, aby na Gestapo zaniesol jeho šaty. Pýtal peniaze, ktoré vraj má chlapec u neho. Chlapec nebol u neho v službe, ani v pracovnom pomere. Nemal plat a ani žiadne peniaze uložené u môjho brata. Vrbovci chlapca držali len z ľudskosti. Môj brat nevedel ani slova po nemecky a gestapák nevedel po slovensky. Nerozumeli sa. Gestapák dorážal na brata a chcel chlapcove peniaze. Brat o žiadnych peniazoch nevedel - chlapec ich jednoducho nemal. Neviem, akému zlomyseľnému človeku tento chlapec zavadzal, kto k môjmu bratovi gestapáka poslal a čo mu nahovoril. Chlapec už dlhý čas nežil ako Žid, ale chodieval do kostola ako kresťan. Bola to veľmi zlá situácia, pretože gestapák chlapca vzal. Keď som videl, že sa nevedia dohodnúť pre obojstrannú neznalosť reči, podujal som sa svojou slabšou nemčinou pomôcť. Začal som, ale gestapák na môj výklad nebol zvedavý. Priznám sa, že my sme nevedeli, o akých peniazoch je reč. Od neho som sa dozvedel, že chce chlapcov zárobok. Gestapák nechcel pochopiť, že u brata nebol zamestnaný. Ja som s ním rozprával slušne a bol som si vedomý jeho moci. Keď sme sa nedohodli, nariadil mi, aby som na druhý deň ráno prišiel na veliteľstvo Gestapa. Dostal som veľký strach. Vedel som, čo to znamená byť v rukách Gestapa. To nemôže byť nič dobré. V tom strachu som vyhľadal svojich známych a priateľov, ktorí mali kontakt s Gestapom a Ortskomandom. Žiadal som ich o pomoc, ktorú mi sľúbili. Vtedy si ešte ľudia pomáhali. Keď som ráno na Gestapo prišiel, nevedel som, čo moji známi vybavili. Bolo to kritické položenie.
V stanovenom čase som sa hlásil. Na komande bolo päť uniformovaných ľudí a jeden tlmočník. Tam ma vyšetrili. Všetko sa vypytovali do podrobností. Potom sa išli poradiť. Za zlé chovanie voči ich príslušníkovi som mal byť prísne potrestaný, ale preto, že sa za mňa veľa ľudí prihováralo, od potrestania upustili. Mohol som ísť domov.
Šiel som za svojimi priateľmi, ktorí mi pomohli. Hovorili, že to bola ťažká úloha. Gestapák tvrdil, že som proti nemu ostro vystúpil a bránil mu vo výkone. Boli tvrdí aj voči interventom a od potrestania nechceli upustiť. Našim napadlo, že som nebol vojakom a nepoznám vojenskú disciplínu. Až tento dôvod Nemci uznali. To ich obmäkčilo. K môjmu správaniu sa u môjho brata ešte uvádzam: nie je pravda, že by som ostro vystupoval. Naopak, bol som zdvorilý. Gestapo, SS a nemecká armáda u nás za povstania budili strach. Uvedomovali sme si, akú mali moc a my sme voči ním sme boli bezmocní. V tejto dobe hrozne vyčíňali a veľmi mnoho nevinných ľudí to stálo život.
O niekoľko dní som mal na Župnom úrade v Trenčíne prácu. Bolo nás tam viac z Považskej župy. Po vybavení úradných záležitostí sme komentovali situáciu, v ktorej sa nachádzame. Každý mal čo hovoriť. Ja som spomenul môj prípad. Len toľko môžem po 50 - ročnom odstupe povedať, že prípady, ktoré tam boli spomínané, boli žalostné. To nám prinieslo a zapríčinilo povstanie. Ako zato vtedy ľudia trpeli! Bolo medzi nimi mnoho statočných ľudí, nevinných ľudí, ktorí nielenže nemali s povstaním nič spoločného, ani v ňom neboli, nestarali sa o politiku, statočne pracovali, starali sa o živobytie svojich rodín a skromne si žili. Žiaľ, ale aj takí na povstanie doplácali. Iste by sme sa bez neho boli obišli.
Asi o týždeň som bol u prezidenta Dr. Tisu. Keď som vybavil úradné záležitosti ako inokedy, dal mi takúto otázku: „Dobre, Jožko, teraz mi povedzte, čo ste mali s Gestapom a ako to bolo”. Po mojej protiotázke, odkiaľ to vie, mi povedal, že predošlý deň bol u neho trenčiansky župan Dr. Kallay a ten mu to oznámil. Porozprával som mu všetko podrobne. Ako som s tým gestapákom hovoril, ako a kto za mňa intervenoval, že Gestapo nechcelo povoliť, ako so mnou na Gestape zaobchádzali a pod. Trpezlivo ma vypočul. Potom mi oznámil, že zakročí v Bánovciach nad Bebravou proti tomuto prípadu. Ako som už uviedol, ja som mal z Gestapa hrozný strach. Hneď sa mi vybavovalo, čo môžu so mnou robiť, ako by som mohol skončiť. Majú takú prax, že keď niekoho hľadajú doma a nenájdu, zoberú iného člena rodiny. Preto som prosil pána prezidenta, aby nič nepodnikol a nechal veci tak, aby prípadne nebolo horšie. Veď ich zúrivosť deň čo deň rastie.
Prezident Dr. Tiso sa nechal presvedčiť tak, ako som ho prosil. Potom mi povedal, že slovenskému národu toto povstanie prinieslo len utrpenie!
Je možné tvrdiť, že keby Dr. Beneš a Moskva neboli vyprovokovali koncom augusta 1944 povstanie, boli by sa zachránili mnohí Židia, ktorí na Slovensku zostali po zastavení transportov v októbri 1942. Armáda na čele s Čatlošom ponúkala sovietom taký variant povstania, aby front rýchlo prebehol cez neokupované Slovensko a na genocídu Židov a nevinných slovenských občanov by Nemci neboli mali čas. Dr. Beneš mal jediný záujem - zničiť Slovenskú republiku - slovenskú samostatnosť a to za každú cenu i keď to stálo veľa životov.
B8. Komisia Slovenskej národnej rady na preskúmanie obdobia Slovenskej republiky (1939-1945)
Dňa 8. júla 1990 bola odhalená na rímskokatolíckom učiteľskom ústave v Bánovciach nad Bebravou pamätná tabuľa jeho zakladateľovi, ThDr. Jozefovi Tisovi. Toto pobúrilo nepriateľov slovenského národa a nepriateľov prezidenta Dr. Jozefa Tisu. Mnoho sa o tom písalo v novinách, hovorilo v televízii a rozhlase a na niektorých schôdzach politických strán. Ako repliku na odsudzujúce články a reči som v auguste 1990:
Slovenskej národnej rade
Úradu vlády Slovenskej republiky
Dr. Františkovi Mikloškovi, predsedovi SNR
Vladimírovi Mečiarovi, predsedovi vlády SR
Jánovi Čarnogurskému, podpredsedovi federálnej vlády v Prahe
Jozefovi Mikloškovi, podpredsedovi federálnej vlády v Prahe
Rímskokatolíckemu biskupskému úradu v Nitre
Profesorovi M. S. Ďuricovi do Padovy v Taliansku.
Sympóziu, ktoré sa konalo v dňoch 5.-7. mája 1992 v Častej - Papierničke na tému: Miesto a úloha Dr. Jozefa Tisu v moderných slovenských dejinách - pokus o osobný a politický profil zaslal tieto moje pripomienky ako občana - pamätníka:
Slovenská národná rada sa v júli 1990 uzniesla zriadiť komisiu historikov, právnikov, sociológov a politológov, ktorá má preskúmať obdobie Slovenského štátu a činností Dr. Jozefa Tisu v ňom. Dúfali sme, že v tejto komisii budú ľudia objektívni, solídni, znalí pomerov, ktorí zvážia a pochopia dobu a pomery, aké v tom čase boli v Európe a teda aj na Slovensku. Budú brať do úvahy vtedy platné okolnosti a všetko to, čo vtedy bolo možné urobiť, aké prekážky a ťažkosti museli vedúci činitelia štátu prekonávať, čomu čeliť, čomu všetkému boli vystavení, aké nebezpečenstvá na nich číhali a pod.
Od apríla 1945 sa u nás o Slovenskom štáte a jeho vedúcich nesmelo povedať ani verejne napísať nič pozitívneho. Mohlo sa len nadávať a písať to najhoršie, najšpinavšie, prekrúcať pravdu, majorizovať a zveličovať tie jeho najmenšie chyby a nedostatky. Občania, ktorí mali pozitívny vzťah k Slovenskému štátu boli zahriaknutí, umlčaní, zdeptaní a zastrašovaní. Ozvať a brániť sa bolo vylúčené. Trvá to už viac než 50 rokov. Opakujem, že nielen od roku 1948, ale od roku 1945. Ľudia, ktorí to robili, robia a udržujú takýto stav ešte aj dnes. Sú sväto - sväté presvedčení, že to môže a musí len tak byť, že na verejnosti rozprávať a písať môžu len oni, že jediné platné je len ich stanovisko. Dúfame, že do tejto komisie sa nedostanú samí takýto ľudia, ale že sa dostanú do nej aj ľudia s vlastnosťami, ktoré uvádzam vyššie v prvom odstavci.
Ak má u nás platiť konečne demokracia, tak by mali už mať slovo a možnosť verejne hovoriť a písať aj ľudia, ktorí v dobe slovenského štátu žili, tento štát poznali, mali a aj majú k nemu kladný vzťah.
Pri tomto poukazujem na nasledovné:
1. Naši zahraniční Slováci - emigranti za ťažkých osobných a finančných obetí zadovážili zo štátnych a diplomatických archívov, novín, časopisov, ba aj z norimberského procesu dôkazný materiál z obdobia Slovenského štátu. Sú to napr.: Ďurica, Vnuk, Mikuš, Paučo, Kirschbaum, Grébert, Čulen, Sidor, Polakovič, Murín, Ďurčanský, Kollár a iní. Viacerí z nich vydali knihy, napísali články v novinách a časopisoch v slovenčine, ale aj vo svetových jazykoch. Toto všetko je potrebné použiť ako dôkazný materiál. Bolo by chybou a nedostatkom, ak by sa tak nestalo, keby sa dôkazy nepoužili.
Je potrebné, aby niektorí z nich, so širšími a hlbšími znalosťami, boli členmi komisie. Nimi získaný materiál je predpokladom objektívneho posúdenia dejín tohto obdobia a práce slovenských štátnikov, ktorí v tejto zložitej dobe viedli náš národ.
2. Neviem, akého rozsahu bola komisia, koľko mala členov, ako pracovala a pod. Predpokladám však, že z písomných materiálov; ktoré mala k dispozícii, vypovedá len málo, prípadne skoro nič o tom, ako sa ľudia mali, ako žili, aké mali starosti, strasti a pod.
Toto trochu rozvediem; aká bola sloboda, aká demokracia, čo občan smel, čo nie, aké bolo zásobovanie (veď bola vojna), čo bolo, čo chýbalo, čo bolo na lístky, či toho bolo dosť, ako žil robotník, roľník, remeselník, obchodník (zámožnejší, chudobnejší), úradník, statkár, továrnik, ako to bolo s komisármi pri mláťačkách, či bola drahota, inflácia, deflácia, akú kúpnu silu mala slovenská koruna (Ks) doma a za hranicami, čo štát dovážal, čo vyvážal, ako to bolo s cirkvami a náboženstvami, ako to bolo s úradníkmi po odchode niektorých Čechov, ako sa mali Česi, ktorí u nás zostali, ako to bolo so Židmi, ktorí boli arizovaní a ktorí nie, židovské výnimky, kto boli arizátori a ako sa mali, ako to bolo v obchode, peňažníctve a pod. Znalosť vecí považujem za dôležitú pre posúdenie pomerov uvedeného obdobia. Bez týchto znalostí by to nebolo úplné a správne.
Preto považujem za potrebné, aby sa komisie zúčastnili aj laici - pamätníci, ktorí v tej dobe žili a pamätajú sa, ako to bolo, ako sme sa mali, či bol poriadok, či bola anarchia a ako vlastne pôsobil tento stavovský štát. Mám takú ideovú predstavu, že títo laici - pamätníci tam mali byť, mali by mať slovo a ich slová a tvrdenia by sa mali brať do úvahy. Záležalo by na komisii, akým spôsobom by mali byť zapojení, či vo forme nejakého zboru, pléna a pod. Bolo by účelné, aby sa prihlásili na výzvu, alebo získali výberom a známosťou. Ja som v tej dobe žil a bol som v dospelom a produktívnom veku. Už týmto sa prihlasujem svedčiť, čo bude potrebné a čo budem vedieť.
Som ochotný komisii oznámiť mená ľudí, ktorí v tom čase žili a boli by vhodní podať patričné svedectvá. Výslovne uvádzam, že by to boli ľudia s kladným vzťahom k Slovenskému štátu. Nepriaznivú sú už dosiaľ známi, tí toho už nahovorili dosť, tých nie je treba hľadať.
1.) Stredná a mladá generácia nepočula a ani nečítala o Slovenskom štáte nič dobrého, ani pozitívneho. Dostalo sa im len všetko negatívne. Tí, ktorí majú pozitívny vzťah, dosiaľ nemajú možnosť ľudí informovať objektívne. Nemajú noviny, ani časopisy. Rozhlas a televízia majú strach takéto niečo vysielať. Všetko je to ďalej tak, ako to bolo, aj po našej “nežnej“ revolúcii
Bolo by potrebné, aby Národná rada SR alebo slovenská vláda vo svojej pôsobnosti nariadila, aby pozitívne, objektívne, slušné a pravdivé správy o Slovenskom štáte mohli byť publikované v novinách a časopisoch, ako aj v rozhlase a y televízii, a to bez strachu a obáv z napádania, alebo poškodenia situácie pre pracovníkov, ktorí to pripustia, alebo sú povinní tomu napomáhať.
2.) Toto je slovenská záležitosť a týka sa len obdobia rokov 1939 - - 1945. Preto by mali do nej hovoriť len obyvatelia, ktorí sami vtedy žili, alebo vtedy žili ich predkovia. Len tí vedia, ako to bolo, preto len tí môžu vierohodne podávať svedectvo.
3.) Keď uvažujem, v akom zmysle sa hovorilo o Slovenskom štáte od roku 1945 a hovorí sa aj teraz po “nežnej revolúcii”, ako sa vyjadrujú o ňom nielen jednotlivci, politické strany, ale aj naše zákonodarné a vládne orgány, som toho názoru, že odborníci aj laici (mnohí by za riadnych demokratických pomerov svedčili pozitívne) budú sa báť tak robiť. Nepôjdu do komisie, alebo ak aj pôjdu, tak z obavy sa prispôsobia, ako to bolo predtým za predošlého komunistického režimu. Poznám ľudí. Komunizmus padol, ale strach trvá ďalej. Teraz bude tiež pôsobiť! Je strach z prepúšťania z podnikov! Bude treba mať odvahu a pevnú chrbtovú kosť.
B9. Komunizmus bol porazený, ale...?
Komunizmus bol porazený. Zainteresovaným kruhom a vôbec vo svete je známe, že vedúci činitelia Slovenského štátu na čele s prezidentom Dr. Jozefom Tisom boli jednoznačne proti komunizmu. Nedali sa nikdy do spolupráce s komunistami. Každý, kto bol proti komunizmu, si už prišiel na svoje, len prvý Slovenský štát a jeho činitelia si nemôžu, nesmú. Už pár rokov žijeme po porážke komunizmu a u nás sa vo veľkom hlása demokracia, sloboda, ľudské práva, právny štát a všetko možné, čo s týmito právami súvisí. Ale na Slovenský štát sa môže len nadávať a šíriť o ňom nepravdy.
Akonáhle sa ozveme, či už my, alebo niekto iný, a začne sa hovoriť a najmä písať o dobrých, kladných a pozitívnych veciach Slovenského štátu, ihneď sa ozve celá záplava kriku proti, ktorá prináša tie najväčšie lži a klamstvá, ktoré nikdy neboli a nebudú pravdou. Títo ľudia to robia od roku 1945, robia to, ako by na to mali monopol.
Dobrým a neodškriepiteľným príkladom toho bolo umiestnenie pamätnej tabule prezidentovi Dr. Jozefovi Tisovi na bývalom Učiteľskom ústave, resp. Učiteľskej akadémii v Bánovciach nad Bebravou. S akými lžami a nepravdami sa vyrútili v novinách, v rozhlase, televízii, ba dokonca ešte aj poslanci vládnych strán i opozičných strán. Došlo to tak ďaleko, že o tom bola reč i v parlamente i vo vláde.
Našťastie vtedajší generálny prokurátor ČSFR JUDr. Tibor Bôhm mal toľko statočnosti a odvahy a v parlamente verejne vyhlásil, že Dr. Jozef Tiso sa nenachádza ani na jednej listine, ani na jednom zozname vojnových zločincov. Je zaujímavé, že tento úradný výrok ich umlčal ale Dr. Tibor Bôhm bol z funkcie odvolaný!
S plným vedomím a svedomím vyhlasujem, že prípady, ktoré v tej dobe prinášali noviny, rozhlas, televízia a aj isté osoby o tom, že na Slovensku Židia, povstalci, partizáni prišli o život, boli všetky z doby povstania, kedy ich Gestapo, SS a nemecké vojsko chytalo a bralo im životy, alebo ich odvážalo do nemeckých táborov. Slovenskí vládni činitelia nemali s tým nič spoločného a nemohli tomu zabrániť. Pri tomto je treba vedieť a brať do úvahy, že až do vypuknutia povstania mali slovenská vláda, parlament a prezident na Slovensku moc vo svojich rukách. Všetky výnimky, ktoré mali Židia, boli im uznávané a Židia boli takto chránení. V povstaní, keď na Slovensko vtrhlo nemecké vojsko, parlament, vláda i prezident stratili svoju moc. Nemecké vojsko, Gestapo a SS si robilo, čo chcelo. Výnimky už neuznávali (prezidentské ani rezortné). Brali Židov, partizánov, vojakov, ba často aj ľudí, ktorí neboli v povstaní a nemali s ním nič spoločného. Slováci mohli len prosiť a žiadať, avšak v ničom nemohli rozhodovať. V každom takom prípade treba preskúmať a zistiť, kedy sa veci udiali a kto ich vykonal. My vieme, že slovenská vláda nedala ľudí strieľať a robiť masové hroby. Je preto veľkou krivdou pripisovať tieto masové hroby, transportovanie ľudí do táborov prezidentovi alebo vláde. Žiaľ, my v tejto našej “veľkej demokracii” a v tomto našom “právnom štáte” nemáme možnosť povedať ľuďom pravdu, lebo ani noviny, ani rozhlas, ani televízia to nechcú, či nemôžu urobiť. Tam majú možnosti len naši protivníci prezentovať sa so svojimi klamstvami a úmyselným osočovaním.
Na Hlinkových oslavách 21. augusta 1993 košický sídelný biskup Msgr. Alojz Tkáč sa zastal Dr. Jozefa Tisu, keď uviedol: “... odsúdenie prvého slovenského prezidenta a jeho následná poprava je tragédiou pre slovenský a český národ v tom, že rozsudok pre prezidenta - - Slováka podpísal prezident - Čech”. A povedal, že Česi by sa mali ospravedlniť Slovákom, pretože Dr. Jozef Tiso nebol zločinec, ktorý by mal odvisnúť! To bolo zasa podobného kriku a rečí! Nechcem to opakovať, iba uvádzam, že to boli opäť prípady z doby povstania, čo robilo Gestapo, S S a nemecké vojsko.
Tretím takým prípadom bola roku 1995 výstava Matice slovenskej na Štefánikovej ulici v Bratislave o Altôttingu kde bol prezident Dr. Tiso zatknutý. Výstava bola nekultúrnym agresívnym vyčíňaním de-monštrantov poškodená a jej návštevníci urážaní. Komunisti narobili nesmieme mnoho zla, viac ako ktorýkoľvek režim pred nimi a to ešte v mierovej dobe! Niečo sa už napravilo, rehabilitovalo, aleje na čase, aby sa tak stalo aj s 1. Slovenskou republikou a jej vládou. Kto je tomu na vine, že už dávno nebola táto otázka vyriešená? Náš parlament, vláda a mnoho Slovákov na vyšších miestach. Nech vládnu ktorékoľvek politické strany, to je jedno. Väčšina z nich akoby boli hluchí a slepí a vôbec, “imúnni” voči pravde o pozitívnych a dobrých veciach zo Slovenského štátu. Do nich benešovci, komunisti a če- choslováci 50 rokov vtokali: “bol to fašizmus” a iné lži a nepravdy. Zostávajú pri nich a iné ich nezaujíma. Medzi sebou sa neznášajú a navzájom si vyčítajú chyby a nedostatky, a pritom sú všetci rovnakí v tejto pre štát vážnej a dôležitej záležitosti.
Slovenský štát vznikol 14. marca 1939. Prišiel tak odrazu, že ľudia, ktorým pripadla úloha viesť ho a starať sa oň, neboli nato pripravení. Nemali štátnické ani diplomatické skúsenosti. Jediný predseda vlády Dr. Jozef Tiso bol predtým minister zdravotníctva asi dva roky vo vláde ČSR. Prvé dve hlavné starosti mali o výživu obyvateľstva a o udržanie štátu po stránke finančnej a hospodárskej. Bola to veľmi náročná úloha, lebo predtým v novembri roku 1938 na základe Viedenskej arbitráže, nám zobralo horthyovské Maďarsko celú najúrodnejšiu časť južného Slovenska.
Susedia a nepriatelia štátu nám prorokovali, že Slovenský štát sa neudrží hospodársky ani finančne, že nebude mať dostatočné príjmy pre hradenie výdavkov a tiež, že nebude môcť dorobiť dostatok po-travín na výživu obyvateľstva. Priznávam, že tieto starosti mali aj vedúci činitelia štátu, a preto sa hneď od začiatku dali vážne do práce.
Od začiatku autonómie, v októbri 1938, vládlo obrovské nadšenie obyvateľov a toto nadšenie sa pri vyhlásení samostatného štátu ešte zväčšilo. Ľud jeho vznik oslavoval a bol by tak robil ďalej. Čoskoro však Dr. Tiso, vtedy ešte predseda prvej vlády samostatného Slovenského štátu, verejne vyzval národ: “Dosť bolo osláv, treba robiť”.
Parlamentné a vládne orgány, ako aj vyšší a zodpovední úradníci sa zamerali na riešenie úloh sociálnych, hospodárskych a finančných. Propagovalo sa a platilo: “Prikrývať sa, pokiaľ prikrývka stačí. Sme síce malí a chudobní, ale budeme tak hospodáriť, aby sme mali peniaze na všetko, čo bude potrebné pre štát a jeho obyvateľov. Náš nový štát budeme budovať a budeme prikladať tehlu k tehle tak, ako murár stavia dom...” Toto platilo, aj sa dodržalo.
Pri štátnych investíciách a daniach sa bralo do úvahy jednak zaistenie zamestnanosti a najmä húževnatosť obyvateľov a podnikateľov, či finančné zaťaženie unesú. Prakticky povedané, aby príjmy obyvateľov, ako sú mzdy robotníkov a úradníkov, ako aj príjmy roľníkov, živnostníkov a ostatných vrstiev obyvateľstva, zodpovedali nákupným cenám životných potrieb. Sociálnym cieľom bolo, aby každý občan mal také príjmy, aby si za ne mohol zaobstarať všetko, čo k svojmu rodinnému životu potrebuje. Občan sa považoval za dôležitého činiteľa, ktorý na jednej strane produkuje potrebné hodnoty a súčasne udržuje štát tým, že platí dane a poplatky.
Z hospodárskych vecí spomeniem aspoň niektoré. Na jar a jeseň sa poľnohospodárom, či to bol malý, stredný roľník alebo statkár, dávali “zelené pôžičky” na osivá, sadivá a pod. Poskytovali ich banky, prevažne roľnícke. Peniaze na pôžičku dostávali poľnohospodári, aby si potrebné osivá, sadivá a hnojivá zakúpili včas, aby nedostatok peňazí nemal za následok oneskorené obrobenie alebo dokonca neobrobenie pôdy. Toto úverovanie bolo jednoduché: Uchádzač - - dlžník dal obyčajne záruku vo forme zmenky a zaviazal sa, že plodiny dodá komisionárovi a ten mu strhne dlžnú sumu a zaplatí dlh v banke. Tento druh pôžičky dobre prosperoval, lebo bolo len veľmi málo tých, ktorí dohodu nesplnili. Štát toto veľmi podporoval, lebo mu záležalo, aby boli všetky polia obsiate a obrobené a dali úrodu pre zásobovanie obyvateľstva. Štát dával záruku na “zelené pôžičky” aj takým poľnohospodárom, ktorí boli veľmi zadlžení, aby aj ich pôda bola riadne a včas obrobená a prinášala úrodu. Tieto pôžičky boli niekde nazývané aj “zelenými úvermi”.
Slovensko malo mnoho malých a stredných roľníkov, ktorí nemali v poriadku maštaľné a hnojné jamy. Moč, kvalitné prirodzené hnojivo, najmä po daždi vytekal bez úžitku z dvora. Štát dával subvencie roľníkom na vybetónovanie takýchto močových jám. Bola to veľmi široká akcia. Vydarila sa. Tomuto poľnohospodári rozumejú. Tí vedia, čo to znamenalo a ako sa takéto, povedali by sme, nepatrné investície, vyplácali.
Štát dával roľníkom subvencie aj na nákup strojov, sejačiek, hrabačiek a pod. Bolo dosť malých kosačiek na konský záprah i na benzínový pohon.
Bola uskutočnená menšia pozemková reforma. Robilo sa to takým spôsobom, že z niektorých veľkostatkov bola odobratá menšia časť pôdy a bola pridelená malým bezzemkom, alebo menším roľníkom na zväčšenie hospodárstva. Šlo o to, aby sa zväčšili malé hospodárstva na takú výmeru, aby mohli mať ťažný dobytok a základné strojné zariadenie. Poukazujem aj nato, že za takto pridelenú pôdu platil roľník hneď len asi 20% hodnoty, pričom jej cena bola veľmi nízka. Zvyšok splácal niekoľko rokov Pozemkovému fondu. Úrok bol nízky, asi 3-3,5%. Štát takto podporoval roľníkov. Dal im lacnú pôžičku na dlhú dobu. Platiť vysoký úrok by bolo pre roľníka neúnosné. Okrem toho banky by asi neboli mali toľko voľných peňazí, aby úverovali, lebo financovali aj mnohé iné podnikania.
Štát podporoval zúrodňovanie mokrej a premočenej pôdy rolí, lúk a neúrodnej pôdy tým, že dával vysoké subvencie na meliorácie. Do takéhoto zlepšenia pôdy sa veľa investovalo. Bolo odvodnené značné množstvo pozemkov - veľké plochy pôdy. Odvodnené pozemky prinášali potom väčšiu úrodu pri menšej práci. Bez subvencie a bez dlhodobého úveru by takáto dôležitá akcia nebola možná.
Štát podporoval obchod, živnosti, remeslá a priemysel. Znižoval, alebo odpustil dane na dva až tri roky, dával subvencie, ba aj záruku na pôžičku podnikateľom, ktorí zväčšovali svoj podnik prístavbou, pribratím pracovníkov, kúpou a zavádzaním strojového zariadenia a pod. Takto sa zvyšovala aj zamestnanosť. Stavebný ruch bol podporovaný nielen pri roľníckych, obchodných a remeselných stavbách, ale aj pri rodinných domoch, spoločenských a kultúrnych zariadeniach. Takéto stavby bývali oslobodené od domovej dane na 15 až 25 rokov. Podpory a subvencie štát kryl zo štátneho rozpočtu. Hovorilo sa, že štátny rozpočet bol zostavovaný s deficitom, avšak deficitom nekončil, lebo skutočné príjmy boli každý rok dostatočne veľké, aby stačili pokryť výdavky.
Štát sa staral o to, aby naši poľnohospodári dorobili dostatok potravín a aj iných tovarov, potrebných pre výživu obyvateľov a krytie ostatných potrieb pre remeslá a priemysel. Statočnou prácou a pri skromnosti sa nám darilo uspokojiť potrebu v štáte a vyrobiť veci, ktoré sme mohli vyviezť do zahraničia. Boli to výrobky, ktoré obstáli v zahraničí. Za tieto nám platili valutami. Valutami sme nakupovali v zahraničí také tovary, ktoré sme potrebovali. Najväčšie obchody sme robili s neutrálnym Švajčiarskom. Našim vývozným tovarom bola celulóza, slad, sladový jačmeň, cukor, drevo a pod. Dovážali sme bavlnu, vlnu, železo, textil, lieky, južné ovocie, kávu a pod. Surovú kožu na obuv sme dovážali z Turecka. Dosť veľké obchody rôznych potrieb sme mali s Nemeckom, Českom, Rumunskom, Bulharskom a Maďarskom. Naše výrobky boli kvalitné a mali dobrý odbyt. Mali sme dostatok valút na krytie nákupov zlata, na krytie meny a na uloženie v švajčiarskych bankách. To všetko vyplývalo z toho, že sme mali dlhší čas aktívnu zahraničnú bilanciu.
Slovenský štát mal riadené hospodárstvo. To ale nebolo také ako v komunizme. Spočívalo v tom, že štát sa staral, resp. pomáhal podnikom a obyvateľstvu, aby mali všetko, čo potrebujú, za prístupné ceny. Prakticky sa to robilo tak, že ministerstvá (najmä priemyslu a hospodárstva), centrálne úrady, obchodné a priemyselné komory, veľké obchodné spoločnosti, združenia roľníkov, priemyslu, živností a peňažníctva, mali svoje spojenia, navzájom sa informovali a pomáhali si. Navzdory rôznym záujmom jednotlivých partnerov malo toto hospodárstvo dobré spoločenské výsledky. Slovenský štát zaviedol prídavky na deti, čo dovtedy neexistovalo, keďže zamestnanosť žien bola malá. Žena bola doma, starala sa o domácnosť, štát sa staral o zavedenie rodinných miezd a platov, z ktorých by rodiny mohli vyžiť bez ťažkostí. To sa týkalo rovnako robotníka, ako aj úradníka. Na Slovensku bola akcia “1000 rodinných domov pre pracujúcich družstevným spôsobom”. Akcia sa uskutočnila a v prvom rade pozemky a povolenia obdržali robotníci s väčším počtom detí. Vďaka investíciám bolo dosť práce. Kto chcel, mohol pracovať. Ba niektorí odvážnejší sa dali do podnikania. Kto chcel, mohol cestovať za prácou do Nemecka a do Čiech. U nás to bolo bežné, lebo zo Slovenska vždy odchádzalo mnoho ľudí na práce, najmä na sezónne.
Slovensko nebolo vybudované. Nebolo mu to dopriate za Rakúsko-Uhorska do roku 1918 a ani za prvej ČSR. Počas 20 rokov Česi neinvestovali u nás ani zďaleka toľko, koľko Slovensku patrilo. U nás bolo čo budovať. Preto, aby sme si Slovensko vybudovali a za účelom zamestnanosti bolo vykonávaných na Slovensku veľa investícií. Boli to poväčšine stredné a malé investície, ako napríklad rozšírenie, zväčšenie a zakladanie remeselných a priemyselných podnikov. Podporovali ich daňové výhody, subvencie, štátne pôžičky za nízke úroky. Riadené hospodárstvo v tom pomáhalo tiež, lebo zmenšovalo riziko podnikania. To boli súkromné investície. Ďalej spomeniem verejné, čiže niektoré štátne investície: železnice stavali nové trate, stavali druhé koľaje, opravovali, zlepšovali a udržiavali jestvujúce trate. Rozvíjali sa všetky štátne sektory, ako boli: pošta, rozhlas, cesty, mosty, bane, huty, lesy, štátne majetky, štátne kúpele a sanatóriá, stavalo sa 1.000 rodinných domov. Pokračovala elektrifikácia dedín, zavádzanie vodovodov, telefonizácia, stavba a údržba škôl a kostolov, budovanie ciest v mestách a na dedinách. Vtedy bolo dosť práce a nebolo nezamestnaných. Komu sa chcelo pracovať, mal k tomu dosť príležitostí. Platilo vtedy, tak ako aj dnes, že jeden pracovník na stavbe zamestnáva štyroch pracovníkov v odvetviach výroby, ktoré dodávajú stavbám a hospodárstvu materiály a stroje.
Robili sa štúdie a písalo sa o budovaní priehrad a elektrární na Váhu. Už vtedy sa pripravovali štúdie na elektrifikáciu železníc na spôsob švajčiarskych. Slovensko malo dosť šikovných odborníkov - Slovákov na tieto podujatia. Po vojne tento proces spomalila energetická závislosť od Sovietskeho zväzu, ktorý mal naftu a plyn. Pamätám sa, koľko malých a stredných elektrární, či horských náhonov sa za komunizmu muselo odstrániť, zrušiť. Aké dlhé odborné články sa písali v novinách o ich veľkých nákladoch, nerentabilnosti a zbytočnosti. Súčasní odborníci píšu zase články opačného obsahu.
Treba brať aj do úvahy, že bola vojna, a že u našich susedov a v okolitých štátoch bol nedostatok potravín, aj materiálov na remeselnícku a priemyselnú výrobu a takmer všetky tieto tovary boli na prídel a na lístky. Tak to bolo vo všetkých štátoch, ktoré boli pod nemeckým komandom. Aj nás za takých vo svete považovali, avšak na Slovensku fungovalo zásobovanie obyvateľstva potravinami ako v žiadnom susednom štáte - skoro ako v dobe mieru. Celá rodina mala malú zásobovaciu knižočku vo veľkosti notesa. Pre všetkých obyvateľov bol na prídel len cukor. Na čiastočný prídel bolo mäso
výsekové, hovädzie, bravčové, teľacie a múka, a to pre tých obyvateľov, ktorí si tieto potraviny sami nedorábali. Boli to väčšinou obyvatelia miest. Týchto prídelových potravín bolo dosť a dali sa voľne - - a nie draho - kúpiť. Mäsové výrobky, ako saláma, špekačky, pečienka, chlieb, pečivo, cukrárenské výrobky, mlieko, maslo, mliekarenské výrobky, tvaroh, syry, zemiaky, zelenina (všetky druhy), hydina, vajcia boli jednak voľné v obchode a gazdiné ich predávali na trhu a bolo ich dosť. Gazda si mohol voľne vychovať ošípané nielen pre seba, ale aj na predaj komu chcel. Toto boli samozásobitelia roľníckymi produktami. Okrem roľníkov si mohli chovať prasce a aj chovali aj iní občania (remeselníci, úradníci, robotníci). Potrebné krmoviny (zemiaky, repu, šrot, obilie, kukuricu) si každý mohol voľne kúpiť u roľníka, v obchode a pod. Obecný úrad vydával povolenia na zakáľačky. Bolo potrebné odovzdať na verejné zásobovanie 5 kg slaniny a chrbtovú kožu (zvanú krupón) za úradnú cenu. Okrem tohoto nemuselo sa nič odovzdávať. Veľkou módou boli zakáľacie hody a to nielen na dedinách, ale aj v mestách.
Roľník pôdu riadne obrobil tak, že dala dostatok kvalitných potravín pre obyvateľstvo. Ceny boli primerané, roľníkovi sa to vyplácalo a vedel, za čo pracuje. Robotník, úradník, remeselník, a iní taktiež primerane zarábali, taktiež mohli primerane platiť. Riadené hospodárstvo sa v prvej SR osvedčilo, pretože fungovalo.
Poľnohospodár mohol svoje obilie predať Obilnému monopolu alebo komukoľvek za dohodnutú cenu. Obilný monopol bol povinný odkúpiť od roľníka všetko ponúkané obilie za úradnú cenu. Takto bol roľník chránený proti tomu, že ho niekto oklame. Obilia bolo dosť, takže sa nedalo podvádzať.
Pri mlátení obilia malo byť ustanovenými “komisármi pri mláťačkách” zapísané všetko namlátené obilie. Vedome sa trpelo, že nezapisovali všetko namlátené obilie a vlastne to bolo len formálne aby z oficiálnych štatistík nemohli Nemci zistiť výrobu obilia. To bolo preto, že Slovensko si muselo šetriť obilie pre svojich obyvateľov a sladový jačmeň na vývoz, lebo takto získavalo potrebné valuty. Preto odoprelo obilie dávať nemeckému Wehrmachtu. Pre zásobovanie miest, veľkých kuchýň, spoločenského stravovania a vojska mäsom a mäsovými výrobkami bol zriadený “Slovpol”. Tento vykupoval jatočné kravy, jalovice, býkov, voly a teľce pre uvedené účely. Gazda mohol predať tento dobytok Slovpolu, ale aj mäsiarom, ktorí si to spracovali na výsek v mäsiarskych obchodoch, alebo spracovali na mäsiarske výrobky. Mäsa jatočného, výrobkov z neho, ako aj hydiny bolo dosť v obchodoch a na trhoch a nebolo predražené.
Materiály a suroviny na výrobu spotrebného tovaru, ako pre domácich obyvateľov, tak aj pre vývoz, sa získavali poväčšine z domácich zdrojov, menej z dovozu. V tomto smere bolo Slovensko do značnej miery sebestačné. Na zaplatenie dovezených materiálov a tovarov mala Slovenská národná banka dosť valút. Okrem toho slovenská koruna bola uznávaným bonitným platidlom s našimi obchodnými partnermi. K tomuto všetkému pomáhalo riadené hospodárstvo. Štát zasahoval a pomáhal riadiť tie najväčšie a dôležité podniky, ktoré vyrábali, alebo dovážali, či vyvážali dôležité tovary.
Pri takomto hospodárení mal Slovenský štát stále, aj na konci vojny, zásoby všetkých potravín a iných materiálov pre potrebu vlastných občanov, aj pre vývoz. Prihliadajúc k tomu, že sa blížil front, kedy bolo nebezpečie, že zásoby zoberú ustupujúce armády a aj nastupujúce armády (čo nechá prvá, vezme druhá), vedenie štátu aj obyvateľstvo sa snažilo nedržať zásoby len vo veľkých skladoch, ale ich rozložili po menších skladoch, menších mestách a na dedinách. Napríklad zásoby potravín ako múka, cukor, masť, olej, zemiaky, zabíjačka, šatstvo, bielizeň a pod. poschovávali v domácnostiach.
Od prezidenta Dr. Jozefa Tisu som osobne počul toto: “Zásoby všetkého druhu, potravín, taktiež šatstva a bielizne, treba rozložiť po domácnostiach, odtiaľ to armády tak ľahko nepoberú, ako zo skladov”. Mali sme väčšiu zásobu striebra. Aby sme ho zachránili, dali sme z neho v kremnickej mincovni zhotoviť ako bežné platidlo strieborné mince - 10, 20 a 50 korunové, z toho 20 a 50 korunové ako pamätné. “Tie im nikto nevezme, tie zostanú medzi ľuďmi” - hovorieval Dr. J. Tiso. Keď sa blížil front štátnym, verejným a v niektorých prípadoch aj súkromným zamestnancom boli vyplatené mzdy na 3-4 mesiace
dopredu, jednak preto, aby vykúpili čo najviac tovaru a aby zásoby v skladoch a obchodoch klesli na najnižšiu mieru a prípadné škody zo zásob boli čo najmenšie.
Zásoby potravín všetkého druhu boli tak veľké, že sa nestačili minúť a ani ukryť v domácnostiach alebo v menších skladoch. Železné zásoby, ktoré má každý štát, boli riadne obhospodarované. Ustupujúca a aj nastupujúca armáda mali čo brať. To sme videli. Najmä to bolo zrejmé po vyhlásení konca vojny. Čo sme všetko mali, čo zostalo, sme videli, keď došla sovietska armáda. Sovietski vojaci všetko kupovali a niekedy aj rabovali a posielali domov. Tiež mnohí Česi chodili na Slovensko a nakupovali všetko možné, najmä potraviny odvážali zo Slovenska do Čiech.
O dobrých zásobách Slovenska svedčia nasledovné prípady: z Karpatie, továrne na kompóty, ovocné šťavy a konzervy v Prievidzi, v prvých týždňoch po vojne (jún - júl) viac ako mesiac odvážalo cukor asi 15 furmanov denne na vozoch konským poťahom. Vtedy železnica z Prievidze nepremávala. Vozili plné vozy cukru do Nového Mesta nad Váhom a odtiaľ vlakmi do Sovietskeho zväzu.
Druhý prípad: Merina, továreň na látky v Trenčíne, mala taktiež veľké zásoby látok na ošatenie a priadzu. Látky sa snažila pri znížených cenách predať a čo nepredali, to údajne nechali už niekoľko dní pred frontom v čiastočne otvorených skladoch, aby si ľudia zobrali aj zdarma. Veď armády to vezmú taktiež bez platenia a keď si to vezmú naši občania, aspoň to zostane tu u nás. Toto boli prípady z mojej blízkosti a takých na Slovensku bolo iste veľa.
O zásobách uvádzam ešte dve skutočnosti:
1.) Keď prišli sovietski vojaci ako “oslobodzujúca armáda”, boli vybavení tzv. vojnovými peniazmi. Každý príslušník tejto armády mal z nich niekoľko balíkov. V každom boli papierové poukazy na 100 x 100, t. j. 10 000 československých korún. Neboli to ani pôvodné československé ani slovenské peniaze, ani protektorátne, ale to boli poukážky. Ako sme pozorovali, každý aj obyčajný vojak mal 5-6 balíkov, to je 50-60 tisíc, lebo tieto papierové poukážky sa stali riadnym platidlom. Sovietski vojaci kupovali všetko možné a platili týmito poukážkami. Balíky posielali do Sovietskeho zväzu. Možno si ľahko predstaviť, koľko táto veľká armáda vykúpila za tieto papierové poukážky, ktorým dali riadnu platnosť! Z toho všetkého usudzujem, že Sovieti boli výborne informovaní, ako sme zásobovaní, keď každému vojakovi pridelili veľké sumy poukážok na nákup. Veď vedeli, že budú nakupovať a posielať domov. V Čechách by neboli mali za ne čo kúpiť. Tam bolo všetko na prídel, na lístky a prázdne obchody, prázdne sklady.
2.) Hneď po vojne, keď sa opravili železničné trate a mosty, prichádzali na Slovensko Česi, či zo zvedavosti, na návštevu a súčasne na nákupy. Vykupovali všetko. Zo začiatku najviac potraviny, neskor-šie šatstvo, bielizeň, obuv, zariadenia pre remeslá, domácnosť a pod., veď sme mali takmer všetko ako v dobe mieru. Oni toho mali doma málo, takmer nič, takže všetko potrebovali a kupovali. Priniesli si a platili to protektorátnymi korunami. Boli tlačené vo veľkom množstve. Na Slovensku boli ceny nízke a málo peňazí v obehu. Tovaru bolo dosť. V Čechách bolo obrovské množstvo protektorátnych peňazí a nebolo čo za ne kúpiť. Kúpna sila protektorátnej koruny reprezentovala len asi 1/8 - 1/10 kúpnej sily slovenskej koruny. V Čechách sa za jednu korunu protektorátmi kúpila len jedna desatina toho, ako na Slovensku za jednu korunu slovenskú. Čs. štát zjednotil korunu protektorátmi s korunou slovenskou a za platidlá s rovnakou hodnotou. Česi prichádzali na Slovensko, priniesli si protektorátne koruny a kupovali za ne. Tu, na Slovensku, nakúpili za ne desaťkrát toľko cenných tovarov, ako by boli kúpili v Čechách, keby mali čo kupovať. Takto vykúpili za tie bezcenné a ničím nekryté papiere veľa tovaru zo zásob Slovenska. Česi mali kvalitný tovar od nás a nám zostali bezcenné papiere, za ktoré sme už ani my nemali čo kúpiť. Týmto zjednotením troch druhov korún a zvýšením cien stratili obyvatelia Slovenska 90 percent hodnoty ich hotových peňazí, ktoré boli v obehu, ale aj vkladov na vkladných knižkách a bežných účtoch v peňažných ústavoch a pohľadávkach.
Toto bol dar obnoveného spoločného štátu ČSR Slovákom a súčasne veľká daň, ktorú Slovensko zaplatilo za zjednotenie. Treba si uvedomiť, že Slovensko nemalo boháčov, a táto strata postihla chu-dobných ľudí, ktorí sa trápili aby našetrili cenné korunky a mnohí to mali pripravené na starobu, pohreb a pod. Čo potom dostali za to kúpiť, čo im zostalo? O to sa nikto na zodpovedných miestach nestaral, to nikoho netrápilo, ba ani nezaujímalo. Okrem drahých kovov zlatého pokladu štátu pre krytie meny boli u nás ešte kovy, predmety, zbierky a vkladné knižky, ktoré odovzdali Židia podľa Židovského kódexu. Tieto hodnoty neboli brané do štátnych zásob prvej SR, ale boli zúčtované a spravované v separátnych depozitoch. Tí Židia a ich rodinní príslušníci, ktorí sa po vojne vrátili, dostali svoje zlato a iné hodnoty po predložení potvrdeniek späť.
A keď sa niekedy prezident Dr. Jozef Tiso dozvedel, že gardisti obrali politických neprajníkov a Židov, nechal si vec vyšetriť a prísne nariadil všetko vrátiť a vinníkov potrestať. Takto si pamätám na hospodárstvo a financovanie prvej Slovenskej republiky.
D1. Čech členom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany za Slovenského štátu
V Bánovciach nad Bebravou žil za ČSR Ing. Slavomír Veselý, zememerač. Bol českej národnosti. Bezdetná rodina. Nemal konkurenciu. Dobre sa mu darilo. On bol slušný, tichý, dobrý a seriózny človek. Manželku mal tiež Češku. Býval oproti mne, okná izieb sme mali naproti.
V roku 1942 ma MO HSĽS zvolila za pokladníka. V tej funkcii som inkasoval po 20 Sk ročne od každého člena. Medzi členmi bol aj Ing. Slavomír Veselý. Neviem ako sa stal členom HSĽS, lebo v tej dobe, keď ho prijímali za člena, som nebol členom výboru. Ako som však poznal miestne pomery a predsedu MO HSĽS, Augustína Jedličku, tak aj tajomníka MO HSĽS, riaditeľa učiteľskej akadémie, prof. Františka Dérera, som si istý, že títo dvaja, pred tým ako ho prijali, hovorili o tom s prezidentom Dr. Tisom. Bez jeho súhlasu by ho neboli prijali. Slovom, podľa mňa ho prijali len potom, keď prezident buď dal k tomu súhlas, alebo aspoň nebol proti tomu. O nejakom “bakšiši”, ktorý by boli od neho prijali funkcionári HSĽS, nemôže byť reč. To boli čestní a statoční ľudia, podobne ako aj Ing. Veselý. Požíval ochranu, dobre sa tu mal, to je v poriadku. Veď aj mnohí iní Česi požívali všetky tieto výhody a dobre sa tu mali aj bez členstva HSĽS a bez platenia členského poplatku. Po vojne sa presťahoval do Piešťan a odtiaľ do Vysokých Tatier, do Štrby.
V roku 1946 alebo 1947 som bol niekoľko dní vo Vysokých Tatrách. Keď som bol na rýchlikovej stanici Štrba-Tatry, počul som vo vestibule stanice krik a lomoz, nadávky na Slovenský štát, prezidenta a vládu atď. Zaujímalo ma to. Mal som čas. Šiel som bližšie. Zistil som, že tie nadávky a špinavé reči vykrikuje manželka Ing. Slavomíra Veselého.
Viete si predstaviť moje prekvapenie. Členka rodiny, ktorá bola chránená, mala sa tu dobre, žila si elegantne, na dobre zásobenom a zásobovanom Slovensku, pri dobrom zárobku dodatočne po vojne štvala proti štátu, ktorý jej toľko dal.
Priznám sa, že som nič nerobil a ani som sa jej nešiel ukázať na oči, aby nebolo ešte horšie a aby nedošlo k nepríjemnostiam. Vtedy totiž bola taká doba, kedy sa na slovenský štát a na jeho prívržencov - teda na nás - nadávalo, špinilo, nakydávalo čo najhoršie, všade nás - obrazne povedané - fackali a kopali a ozvať sme sa nemohli. Bol som niekoľko dní v Tatrách a táto vec mi nedala pokoja. Vyhľadal som jej manžela, Ing. Veselého. Našiel som ho v jeho kancelárii, resp. ateliéri, kde vykonával zememeračské práce. Dobre som sa s ním poznal. O jeho žene a o jej nadávkach som mu spočiatku nič nehovoril. Po dobrej chvíli som zaviedol rozhovor na to, ako sa mal za Slovenského štátu, ako sa mu darilo, ako bol spokojný s ochranou úradov a ľudáckych funkcionárov, ako zarábal, ako sa cítil a pod. Všetko chválil, bol vďačný, spokojný a potvrdil že sa mu dobre viedlo a pod. Veď ani inak nemohol. Však som bol tam, kde on a mal som prakticky len to, čo on. Boli sme susedia. Často sme sa stretali. Potom som mu povedal, čo som počul a čo sa dialo na rýchlikovej stanici Štrba - Vysoké Tatry a čo tam vyvádzala a ako na slovenský štát nadávala, špinila jeho manželka. Spýtal som sa ho, ako si to mám dať dohromady a porovnať tieto dve odlišné výpovede? On mi na to povedal, že on za to nemôže a že ona mu už narobila mnoho nepríjemností, nielen politických, ale aj rodinných a spoločenských. Ona je čechoslováckeho zamerania a má v sebe nenávisť a zlobu proti slovenskému štátu. To z nej nikto nedostane. Po dlhšom rozhovore mi povedal: “No, čo s ňou môžem robiť?”
Toto je jeden prípad. Takýchto a podobných bolo viac. Česi, ktorí neodišli a zostali tu na Slovensku, ako napr. podnikatelia, úradníci štátni, vo verejných a súkromných službách a pod., sa tu mali dobre, požívali ochranu a všetky výhody. Mali pokoj. Po vojne sa však viacerí zachovali podobne ako pani Veselá, ba čo viac, boli aj takí, ktorí robili s nami “poriadky”, boli v kádrových a preverovacích komisiách a výboroch, pomáhali nás vyhadzovať z úradov, likvidovať živnosti remeselné, obchodné, roľnícke usadlosti a pod. Žiaľ, takto sa odplácali slovenskému štátu a jeho prívržencom zato, že sa tu po tie roky mali dobre. Porovnajme si, ako bolo v Čechách, ale aj v okolitých štátoch a ako bolo u nás.
Všetka česť a vďaka tým Čechom, ktorí sa vždy - aj v týchto časoch - správali k nám charakterne, slušne a seriózne. Tých bolo tiež dosť.
D2. Hrozí nám fašizmus na Slovensku?
V polovici marca 1995 bola v bratislavskom Istropolise pri príležitosti 56.výročia vzniku prvej Slovenskej republiky usporiadaná slávnostná akadémia s názvom Cesta Slovákov k štátnosti. Program bol kultúrny, objektívny, solídny, slušný a to ako príhovory, tak aj recitácie a spevy. Nikomu neubližoval, nikoho sa nedotkol. Týkal sa len toho, ako sa Slováci po rokoch dostali k štátnosti. Každý národ sa usiluje mať svoj štát. Takéto slávnosti organizuje každý národ a pritom si spomína osobnosti, ktoré sa zaslúžili o vznik štátnej samostatnosti. Prípady, že by sa našli takí ľudia, ktorí by verejne zatracovali takéto národné oslavy sú v demokracii zriedkavé.
Hneď po oslave sa však v tlači ozvala kampaň v tom zmysle, že sa oslavuje a glorifikuje fašistický slovenský štát a jeho vedúci predstavitelia. Tento pokrik a táto kampaň nám pripomína spôsoby predošlých režimov, najmä povojnové roky, kedy všetko, čo súviselo so Slovenským štátom, bolo označené za fašistické, kolaborantské, zradcovské a pod. Od mája 1945 sa u nás na Slovensku o Sloven-skom štáte nesmelo hovoriť - ani napísať - verejne nič pozitívneho. Mohlo sa len nadávať a písať len to najhoršie, najšpinavšie, prekrúcať pravdu, cigániť, majorizovať a zveličovať tie najmenšie chyby a ne-dostatky a aj overené pozitíva stavať do zlého svetla. Ten, kto vymyslel to najhoršie a nakydal toho najviac, mal najväčšie zásluhy. Tá vrstva ľudí, ktorí toto robili po celý čas - dlhé roky, robí to ďalej a je svätosväte presvedčená, že má na to právo a monopol a dokonca, že sa má uznávať len jej stanovisko. Žiaľ, v týchto veciach sme ešte stále tam, kde sme boli pred zamatovým politickým prevratom roku 1989. Občania, ktorí mali kladný vzťah k Slovenskému štátu, boli zahriaknutí, umlčaní, zdeptaní. Nie jeden sa zato ocitol v žalári či v jáchymovských baniach. Ozvať a brániť sa bolo vylúčené a nebezpečné. Touto špinavou propagandou ohlupovali ľud a najmä mládež. Sme na tom tak, že naša stredná a mladšia generácia pozná o Slovenskom štáte len tieto nepravdy a falošné argumenty. Ťažko je presvedčiť ju, aby uverila, že opak ja pravdou.
Lži o prvej Slovenskej republike a jej prezidentovi boli zámerne vymýšľané a šírené. Mali navždy znevážiť pred svetom a aj našimi občanmi Slovenský štát. Takéto skreslené, falošné a špinavé argumenty dlho predkladali komunisti a čechoslováci o nás svetu a ich pohrobkovia to robia aj teraz, aby náš národ zdiskreditovali. Slovenskú pravdu sme svetu, ani našim občanom dlho nemohli predložiť bez toho, že by sme vystavili seba a svoje rodiny perzekúciám a komunistickej moci.
Slovenský národ však nemal nikdy nič spoločné s fašizmom. Ani v dobe ČSR, keď v Čechách mali fašistické strany, na Slovensku nebola žiadna fašistická strana. Vedúci činitelia Slovenského štátu - snáď okrem Tuku, azda Macha, a hŕstky radikálov okolo nich, ktorí boli podporovaní nacistami a nemeckým vyslanectvom - odmietali nacionálny socializmus. Niekoľko radikálov bolo vždy a všade a isto je to tak aj teraz ako v iných štátoch, tak aj u nás. Tomu sa nedá vyhnúť. Avšak robiť strašiaka z fašistov na Slovensku je - mierne a slušne povedané - zveličené a neodôvodnené. Tu trochu odbočím a uvediem malú perličku.
Môj priateľ, ktorý bol zamestnaný na Povereníctve školstva, mi hovoril dávnejšie o tejto udalosti: Prišiel k nemu vyšší úradník z Prahy so zámerom rokovať s ním o zrušení Matice slovenskej, lebo je to fašistická organizácia. Trafil však na veľkého národovca, ktorý mu vyložil začiatky a ťažkosti MS, čo táto pre nás znamená a bez toho, aby konzultoval vec s inými, mu dôrazne odpovedal, že MS nie je fašistická organizácia a že to jej zrušenie nepríde do úvahy.
História sa opakuje. Čert nespí. Pritom však hneď uvádzam, že súčasná kampaň proti slovenskej pravde nie je z českej strany. Tá má žiaľ, svojich autorov aj u nás.
Hovoríme si, že sme demokratický a právny štát. Prekrúcanie pravdy a osočovanie trvalo takmer päťdesiat rokov. Je preto načase, aby sme doma a pred svetom už konečne povedali celú pravdu aj o našej prvej Slovenskej republike, na ktorú môžeme byť právom hrdí.
D3. Ako boli vládni exulanti v Londýne informovaní o zásobovaní potravinami na Slovensku a čo o nás hovorili Maďari
O tom, ako bola čsl. vláda v Londýne informovaná a presvedčená o našom hlade a nedostatku všetkého, uvádzam dve udalosti:
1. Ruské komando zaistilo syna občanovi okresu Bánovce nad Bebravou, ktorý bol agrárnikom a celá jeho rodina túžobne očakávala oslobodenie od Rusov, a príchod prezidenta Dr. Beneša a exilovej vlády do ČSR. Toto zaistenie bolo nebezpečné, lebo sa vedelo, že mnoho ľudí už odvliekli do Sovietskeho zväzu. Preto sa otec vybral ihneď peši do Košíc, kde v exilovej vláde mal osobne známych z jeho politickej činnosti z predvojnovej doby. Vlaky ešte nepremávali, šiel peši a miestami ho za cigarety a šnaps odviezli ruské a rumunské vojnové vozy. Po príchode do Košíc sa dostal k vláde a k svojim známym a syna oslobodil. Prihodila sa mu táto zaujímavá záležitosť: jeho známy, ktorého navštívil, mu chcel dať dve krabičky sardiniek, ako vzácny dar, ktoré priniesol z Londýna. Z rozhovoru vyznelo, že mu dáva na prilepšenie stravovania. Náš občan zdvorilo zaďakoval a povedal svojmu priateľovi, že on má doma zakopané dve bedne takýchto krabičiek sardiniek, pre prípad, žeby front zapríčinil zlé zásobovanie.
2. Keď už prezident Dr. Beneš a exilová vláda boli v Košiciach, šli jej experti do Bratislavy a Prahy pripraviť jej príchod a všetko k tomu potrebné. Vlaky nepremávali, cestovali osobným autom. Šli aj cez Bánovce n./Bebravou. Jeden z nich išiel k hlúčku stojacich občanov a hovoril im, že by chcel mamičke do Prahy ako dar priniesť 1-2 kg cukru, či by mu k tomu nepomohli. Istý občan z Bánoviec, ponúkol pomoc s tým, že to nie je problém. Bola nedeľa a obchody boli zatvorené. Zaviedol ho k obchodníkovi, ktorý mal obchod a byt v jednom dome. Cestujúci sa pýtal obchodníka, či mu voľne predá jedno alebo dve kilá cukru. Tento mu odpovedal, že mu predá i viac, koľko bude chcieť. Cestujúci bol úžasne prekvapený, keď videl obchod zásobený všetkým, takmer ako v normálnych dobách. Vykladal, ako oni boli v Londýne informovaní o nedostatku, biede a politickej neslobode na Slovensku. Kúpil nielen cukor, ale aj múku, olej a iné, vzal do auta a spokojný sa rozlúčil a cestoval ďalej.
Takéto zásoby neboli len v Bánovciach nad Bebravou, kde dekanom-farárom bol prezident Dr. Jozef Tiso, ale na celom Slovensku a v každom obchode, kde sa obchodník o to staral.
Toto nie sú výmysly. Ešte žije občan, ktorý dobre pozná obidva tieto prípady a pomáhal expertovi londýnskej exilovej vlády k nákupu v obchode (zaviedol ho k obchodníkovi a priam mu aj radil, čo ešte má kúpiť jeho mamičke do Prahy). Ten by to vedel ešte lepšie a podrobnejšie povedať, ako ja.
Londýnskej exilovej vláde nezazlievam, že bola tak informovaná a tomu verila. Zazlievam to však ľudom, ktorí tu žili, všetko mali, boli slobodní, a pritom šírili o svojom štáte klamstvá.
3. Čo Maďari o nás hovorili? Je všeobecne známe, že po rozdelení Rakúsko-Uhorska sa rozdelili aj niektoré rodiny. Jedni zostali v ČSR a iní zase v Maďarsku. Ktorí ako boli viazaní, niektorí rodinnými zväzkami a iní zasa zamestnaním. Počas Slovenského štátu, v roku 1942 alebo 1943 došla do Bánoviec nad Bebravou k svojej sestre v Maďarsku vydatá sestra. Pricestovala večer. Hneď prvý deň jej dali k raňajkám bielu kávu, biele pečivo a maslo. Keď toto mala pred sebou na stole a mala to jesť, bola prekvapená a dohovárala sestre a švagrovi, prečo si robia s ňou také útraty a hostia ju. Tí zo začiatku nevedeli, na čo myslí a prečo im to hovorí. Až po krátkom vysvetlení od nej vedeli, že ide o tie raňajky, biele pečivo a maslo, že ju hostia a žiadala od nich, aby jej dali jesť to a tak, ako oni bežne jedia. Jej to pripadalo, že jej servírujú mimoriadne, ako hosťovi. Oni ju presvedčili, že to je u nás bežné a nič mimoriadne. Nechcela tomu veriť. Veď je vojna, všetko je obmedzené, na prídel, na lístky a pod. V Maďarsku tomu tak bolo a preto jej to nešlo do hlavy. Neverila, že by to u nás, na tom chudobnom Slovensku mohlo byť lepšie a voľnejšie, ako tam u nich. Až keď ju vzali do mesta do obchodov na nákup a videla, čo všetko sa voľne predáva na trhu, potom uverila. Je prirodzené, že sa tomu čudovala.
Všetky tieto tri prípady sú skutočnosťou. Udiali sa tak, ako ich opisujem. O prvých dvoch som už vyššie uviedol, ako to bolo. Tento tretí prípad o návšteve z Maďarska mi rozprával sám švagor tej pani, ktorá bola tu na návšteve u nich, takže mám aj to z prvej ruky.
Len si predstavme, za akých nás považovali a aká bola skutočná pravda. Všetko sme mali, takmer ako v dobe mieru.
D4. Porovnajme prispôsobovanie sa fašizmu v Čechách s prispôsobovaním sa fašizmu na Slovensku
K fašizmu a kolaborantstvu, ktoré sú pripisované slovenskému štátu a jeho vedúcim, považujem za potrebné uviesť nasledovné: Po Mníchove v rokoch 1938-1945 bola taká doba, v ktorej museli byť národy a štáty, ktoré boli pod Hitlerovým komandom, jemu poslušné. Rozum kázal chrániť sa. Robiť niečo proti nemu bolo veľmi nebezpečné. Hrdinstvo sa niekedy platilo aj životom. Každý rozumný sa snažil do určitej miery prispôsobiť, ako vedel, mohol a považoval za potrebné. Preto vás žiadam, aby ste moje ďalšie údaje o prispôsobovaní sa Čechov nebrali v zlom. Som ďaleko od toho, aby som im to zazlieval. Ja im to nezazlievam. Viem, že to bolo nutné, lebo oni boli pod väčším tlakom, ako my na Slovensku. Česi však - ako vidieť z ich útokov na Slovenský štát - vôbec nebrali do úvahy, že aj Slovensko muselo poslúchať a prispôsobovať sa, keď chcelo žiť. Vtedy musel každý poslúchať Hitlera. Bez toho to nešlo.
Už som uviedol, ako sa Slováci bránili proti prenikaniu národného socializmu a aké to bolo pre nich nebezpečné. Boli však veci, pri ktorých museli ustúpiť a byť ticho. Keby neboli ustúpili, bol by s nimi urobil, čo by bol chcel. Po Mníchove si uzurpoval to právo a nebolo sily v Európe, ktorá by mu v tom bola mohla zabrániť. Toto sa vzťahovalo aj na poslušnosť Slovákov. Avšak Česi to nevedia Slovákom uznať. Slováci museli uznať Hitlerovu nadvládu, tak ako aj Česi a ako aj každý štát, ktorý bol pod jeho nadvládou. K tomuto všetkému je potrebné pripomenúť, že vedúci činitelia Slovákov si boli vedomí toho, že tú dobu je potrebné prežiť a držali sa tejto životnej múdrosti: “Daj mu pokoj, nechaj ho na pokoji, aj ty budeš mať od neho pokoj. On ťa nechá tiež na pokoji.” Bola to otázka prežitia.
1. Mne niekoľko rokov počas ČSR a po celý čas slovenského štátu prichádzali denníky Lidové noviny z Brna a Národní listy z Prahy. Predplácal som si ich, lebo mali dobrú národohospodársku rubriku. Z týchto novín viem, ako Česi dvorili Hitlerovi a jeho vláde. Po Mníchove ministrom zahraničných vecí bol Dr. Chvalkovský. Viem, ako tento dvoril Nemcom a sa im podkladal. Bývali toho plné noviny. Zo Slovákov to v takej miere nikto nerobil. Nepopieram, že aj u nás sa také niečo sem-tam objavilo. To robili tí horliví extrémisti okolo Dr. Tuku. Ako u Čechov, tak aj u nás to v tej dobe muselo byť. Avšak Slováci ako národ, ľud, inteligencia, najmä tá ľudácka inteligencia, sa rezervovane stavala k nacizmu. Slováci nesabotovali, ani sa nevychvaľovali. Nerobili zo seba hrdinov.
2. Na Slovensku mnoho Čechov prestúpilo k Nemcom. Hlásili sa za Nemcov, vstúpili do Deutsche Partei, nosili odznaky, hákové kríže a niektorí aj uniformu. Vieme, že takéto prestupy Čechov k Nemcom boli v Čechách pomerne ešte väčšie, ako na Slovensku. Na Slovensku prestupovali k Nemcom slovenskí občania maďarskej národnosti, Slováci nie.
3. Za ČSR bola v Čechách fašistická strana, ktorej vedúcim bol generál Gajda (Čech). Boli tam aj iné politické strany, ktoré mali fašistický nábeh. Na Slovensku fašistická strana nebola a ani jedna slovenská politická strana nemala v Stanovách ani v programe nič fašistického.
Prečo toto píšem? Ako som vyššie uviedol, pre porovnanie. Pretože tak, ako neobstojí tvrdenie, že všetci Česi v Protektoráte len sabotovali a odmietali nemeckú nadvládu, je rovnakým nezmyslom, že slovenský štát bol fašistický a jeho prezident vraj bol vojnový zločinec.
D5. Slovenskí robotníci po vojne na práci v Čechách bránia česť slovenského prezidenta
Malá ukážka toho, ako slovenský národ - okrem zarytých komunistov a čechoslovákov - posudzoval a hájil prezidenta Dr. Tisu:
Slovenský robotník, keď sa vrátil z cukrovarníckej kampane z Čiech, mi rozprával nasledovné: „Bol som s viacerými na kampani v roku 1946. Robili sme rôzne práce. Istú dobu sme dochádzali na iné miesto pracovať vlakom - lokálkou. Tak sme raz cestovali spolu v jednom vagóne robotníci Česi a Slováci, reč sa niesla o politike. Pri nej sa nás Česi opýtali: „Kdy toho pacholka Tisa pověsíte?“ Táto otázka nás, všetkých Slovákov, pohla k hnevu a pustili sme sa do Čechov: „Čo vy o našom prezidentovi takto, náš prezident že je pred vami pacholek?“
Slováci hájili Tisu a vykladali, aký je to človek, ako sa staral o nás, ako hájil slovenské záujmy cez vojnu. Slováci sa nedali a Česi trvali na svojom. Reči a situácia súca do bitky. Môj známy končil tým, že nevie, či by hádka nebola skončila bitkou keby neboli prišli do stanice, na ktorej Slováci museli vystúpiť a ísť si svojou cestou. Česi cestovali vlakom ďalej.
D6. Prezident Dr. Tiso sa na verejnosti pohyboval a cestoval bez osobného ochrancu
Na Slovensku je dosť známe, že Dr. Jozef Tiso v rokoch 1925 - 1945 si pri plnení vysokých štátnych funkcií (poslanec, minister, predseda vlády, prezident) vždy svedomito plnil aj svoje kňazské povinnosti dekana-farára na jeho fare v Bánovciach nad Bebravou 1925-1945.
V čase, keď bol dva roky ministrom zdravotníctva ČSR, pravidelne prichádzal v piatok ráno, najneskoršie však v sobotu ráno do Bánoviec nad Bebravou. Cestoval nočným rýchlikom z Prahy do Nových Zámkov a odtiaľ osobným vlakom do Bánoviec. Späť do Prahy cestoval opäť nočným rýchlikom podobným spôsobom. Ráno po príchode odslúžil rannú sv. omšu a potom cez piatok, sobotu a nedeľu si odbavoval svoje kňazské povinnosti tak ako kedykoľvek predtým, ako keby nemal vysoké štátne funkcie. Spovedal, krstil, sobášil, pochovával, odbavoval cirkevné sprievody (procesie), vysvätil studienkový prameň v Prusoch, zúčastňoval sa spolkového života v katolíckych spolkoch, pri divadelných predstaveniach, večierkoch, zábavách, ba v letných mesiacoch aj výletov do hory.
V neskorších rokoch ako poslanec a funkcionár HSĽS tiež často cestoval. Na svoju faru sa vracal podobne. V tých rokoch, po dlhej dobe a za veľkých ťažkostí sa mu podarilo zriadiť Rím.- kat. učiteľský ústav pre výchovu učiteľov ľudových a meštianskych škôl, ktorí boli aj organisti v patričných farnostiach. V piatok a v sobotu vyučoval náboženstvo a morálku na tomto rím.- kat. učiteľskom ústave a robil bezplatne aj riaditeľa.
Po 6. októbri 1938 predseda autonómnej vlády a neskoršie prezident štátu dochádzal autom každý týždeň v piatok v neskorších odpoludňajších hodinách alebo v sobotu a plnil si všetky tie povinnosti dekana - farára, ktoré som už opísal, okrem vyučovania náboženstva a morálky na Rím.- kat. učiteľskom ústave, lebo časovo to už nestíhal.
Ako predseda vlády a aj ako prezident republiky mal osobného ochrancu. Dobre sa pamätám, že keď si jeho osobný ochranca chcel dôsledne plniť svoje povinnosti, prezident Dr. Tiso mu na ceste z fary do kostola povedal že nemusí byť pri ňom v takej blízkosti, aby bol spokojný, že jeho nikto nenapadne, lebo nemá prečo. Aby jeho osobný ochranca mal v nedeľu voľno, nechával ho v Bratislave pri svojej rodine a cestoval len sám so šoférom. Cestoval potom stále tak, že v aute bol len prezident a šofér, ak náhodou nemal so sebou nejakého priateľa, ktorý sa s ním odviezol.
Nemal obavu o bezpečnosť svojej osoby. Keď mu niekto spomenul nebezpečie, nerobil hrdinu, ale sa usmial a ubezpečoval ho, že ho nikto nenapadne, lebo nemá prečo. Po Bánovciach nad Bebravou sa prechádzal sám voľne bez strážcu. Sem-tam sa k nemu pridali jeho známi spolupracovníci z katolíckych spolkov, kostolní speváci a pod. Obyčajne sa prechádzal po Farskej ulici, alebo po námestí pozdĺž kostola.
Autom chodil často po tej istej trase a takmer v tom istom čase. Obyvatelia dedín, kade viedla cesta, predpokladali jeho prechod na ten čas a pozdravovali ho, najmä ich mladé ratolesti. V letných mesiacoch v nedeľu odpoludnia sedávali na laviciach pred domami. Vtedy tých pozdravov bolo ešte viac.
Pred niekoľkými rokmi som cestoval vlakom na trati Zbehy - Lužianky - Bratislava. V úseku Nitra - Hlohovec som sa rozprával s cestujúcimi, tak ako vo vlaku. Keď jeden cestujúci zistil, že som z Bánoviec nad Bebravou, hneď mi hovoril, ako auto p. prezidenta v zime, keď bolo mnoho snehu, vbehlo do priekopy, odkiaľ nemohlo von. Šofér nechal auto aj s prezidentom Dr. Tisom na ceste a šiel do dediny požiadať chlapov, aby pomohli auto dostať na cestu. Chlapi pomohli a pozhovárali sa s pánom prezidentom. Dotyčný občan aj po desaťročiach spomínal veľmi uznanlivo, že hlava štátu vystupovala u nás na Slovensku celkom obyčajne, ako každý iný občan štátu - žiaden odstup, žiadne formality, žiadna sláva. Takto si zachoval v pamäti prístup prezidenta Tisu k ľuďom.
Farská ulica má mierny svah - briežok od fary dolu smerom k Bernolákovej ulici. V zime, keď je sneh, sa tu deti sánkujú a práve od fary sa spúšťajú dole briežkom. Pán prezident sa tu obyčajne prechádzal sám a to aj vtedy, keď sa deti sánkovali. Mal deti rád, rozumel im. Mal porozumenie aj pre ich detské huncútstva a hry. Deti sa sánkovali tak, ako keby pán prezident nebol pri nich. Zase pán prezident sa tam prechádzal a sem-tam sa bavil na nich, ako sa sánkujú, ako sa bavia a pod.
Prezident Dr. Jozef Tiso si ani v dobe, keď bolo mnoho snehu a bolo nebezpečné cestovať autom, neodpustil ísť plniť svoje povinnosti voči svojím farníkom a cestoval z Bratislavy do Trenčína riadnym rýchlikom a z Trenčína do Bánoviec nad Bebravou ho niekedy zaviezli železničiari trať majsterským pracovným vozíkom. V rokoch 1940 - 1944 sa železničiari vozili už na vozíku, ktorý mal motor a bol poháňaný benzínom alebo naftou, bol krytý a dal sa uzavrieť. Vpredu mal sklo ako nákladné auto alebo traktor a vošlo doň 4-5 ľudí, ktorí mohli sedieť.
V jednu zimnú a snehovú nedeľu odpoludnia som cestoval vlakom z Bánoviec nad Bebravou do Bratislavy a v Trenčíne na železničnej stanici som čakal na rýchlik do Bratislavy. Bol som na peróne. Pred stanicou zastal takýto pracovný vozík a z neho vystúpil prezident Dr. Tiso a traja alebo štyria muži, zrejme železničiari. Prezident bol aj v tomto prípade sám bez osobného, alebo akéhokoľvek ochrancu. Prednosta trenčianskej železničnej stanice šiel v ústrety prichodiacim. Do príchodu rýchliku zo Žiliny do Bratislavy bolo hlásených asi 10 minút. Prezident nešiel do kancelárie, ale sa po peróne prechádzal a rozprával s prednostom stanice. Tak sa držal a prechádzal, ako aj ostatní cestujúci. Žiaden rozdiel. Keď prišiel rýchlik, prednosta odprevadil prezidenta k vozňu, do ktorého nastúpil medzi ostatných cestujúcich. Výpravca dal znamenie k odchodu a vlak odišiel svojím smerom do Bratislavy.
Nebol som v tom vagóne, v ktorom bol Dr. Jozef Tiso, lebo vlak bol plný. Predpokladám však - ako som prezidenta Dr. Tisu poznal - že vo vlaku nebol jeho osobný ochranca a cestoval tak, ako každý iný cestujúci až do Bratislavy. Isto viem, že premávka na železničnej stanici nebola zastavená ani v Trenčíne ani v Bratislave z dôvodu, že v ňom cestuje hlava štátu. Všetko šlo normálne ako kedykoľvek inokedy.
Nebál sa. Nerobil nič také, aby mal niekto dôvod napadnúť ho. To bola tá jeho odvaha najmä však sebaistota a čisté svedomie.
Taký bol náš prvý prezident prvej Slovenskej republiky.
Sapienti sat!