Ing. Mgr. Ľudovít Gunčaga
Udalosť vyznamenania nemeckých vojakov v Banskej Bystrici v októbri 1944 prezidentom Dr. J. Tisom je jednou z najčastejšie spomínaných a žiaľ aj zneužívaných v súvislosti s jeho osobou. Fotografia prezidenta, ako pripína vyznamenania nemeckým vojakom sa stala priam „kultovou“ pre simplexnú komunistickú propagandu pred rokom 1989, ktorá má v dnešnej dobe zjavne svojich ideologických pokračovateľov. Samozrejme zamlčiavajú kontext a okolnosti, ktoré sprevádzali túto udalosť. Pokúsim sa priblížiť svedectvá súčasníkov prezidenta SR Dr. J. Tisa o tejto udalosti.
Prečo Dr. J. Tiso vyznamenal nemeckých vojakov
Na osobu historika Františka Vnuka v apríli 2021 mediálne zaútočili predstavitelia Ústredného zväzu židovských náboženských obcí (ÚZŽNO) po tom, ako dostal od mesta Ružomberok k svojim 95. narodeninám cenu Andreja Hlinku. Toto ocenenie získal F. Vnuk za osobitný prínos k historickému a popularizačnému zhodnoteniu významnej osobnosti našej histórie Andreja Hlinku.
Predstavitelia ÚZŽNO vo svojom otvorenom liste primátorovi Ružomberka MUDr. Igorovi Čomborovi, tohoto oslovili ako „Anti/fašistu“ a historika F. Vnuka urážlivo označili za „modlu neoľudákov a popieračov holokaustu“ a za „Tisovho pohrobka“.
K tomu podotýkam, že docent František Vnuk je nositeľom viacerých vyznamenaní, vrátane Veľkej zlatej Cyrilometodskej medaily s reťazou ÚSKI (Ústredia slovenských katolíckych intelektuálov, 1977), Striebornej medaily Ministerstva kultúry SR (1996), Pamätnej medaily Matice slovenskej (1996), Pamätnej medaily Konfederácie politických väzňov Slovenska (1996), Veľkej medaily svätého Gorazda Ministerstva školstva SR, Rytierskeho radu svätého Gregora Veľkého, ktorý mu udelil pápež Ján Pavol II. (1996), Zlatej medaily Matice slovenskej, Ceny Daniela Rapanta na rok 2001 a ďalších ocenení. Prednášal na Bohosloveckej fakulte UK v Bratislave, kde obhájil docentúru z cirkevných dejín a patrí medzi najplodnejších slovenských historikov a publicistov. Napísal obrovské množstvo monografií, štúdií, článkov a recenzií. Bol zvolený za riadneho člena Slovenského ústavu v Ríme, Predsedníctva Matice slovenskej, Slovenského historického ústavu Matice slovenskej a redakčnej rady Slováka v Amerike, Slovak Studies, Historického zborníka a iných periodík, je členom Združení slovenskej inteligencie KORENE.
Voči primátorovi je v liste od ÚZŽNO aj výčitka: „Vy, funkcionár Zväzu protifašistických bojovníkov, ste boli schopný cenu dopriať človeku, ktorý obdivuje Tisa, teda osobe, ktorá vyznamenala vojakov za boj proti účastníkom SNP.“
Udalosť vyznamenania vojakov Dr. J. Tisom chcem preto osvetliť na základe dobových svedectiev v nasledujúcich riadkoch.
Okolnosti vyznamenania nemeckých vojakov
Udalosť vyznamenania nemeckých vojakov v Banskej Bystrici v októbri 1944 prezidentom Dr. J. Tisom je jednou z najčastejšie spomínaných a žiaľ aj zneužívaných v súvislosti s jeho osobou. Fotografia prezidenta, ako pripína vyznamenania nemeckým vojakom sa stala priam „kultovou“ pre simplexnú komunistickú propagandu pred rokom 1989, ktorá má v dnešnej dobe zjavne svojich ideologických pokračovateľov. Samozrejme zamlčiavajú kontext a okolnosti, ktoré sprevádzali túto udalosť. Pokúsim sa priblížiť svedectvá súčasníkov prezidenta SR Dr. J. Tisa o tejto udalosti.
Zachrániť ľudí
Obhajca Žabkay na súde s Dr. J. Tisom uviedol: "Höfle uviedol, že o tom s ním v Bratislave vôbec nehovoril, a tak túto časť akcie mohol dohodnúť len minister obrany Š. Haššík. Obžalovaný predložené vyznamenania rozdal, dekoroval nemeckých vojakov, čím chcel len získať priazeň tých, čo nás okupovali. Len cez nich mohol plniť vytýčený cieľ, ktorým bolo udržať a dosiahnuť rešpektovanie slovenskej štátnej autority a zachrániť ľudí."1
Chlapci, hlavy hore, nebojte sa, robíme všetko, čo je možné pre vaše vyslobodenie!
Katolícky kňaz Jozef Murár, ktorý v danom čase pôsobil v banskobystrickom biskupstve takto o tom spomína:
„V októbri po potlačení povstania prišiel k biskupovi Škrábikovi redaktor časopisu Slovenský rozhlas Ján Priehradnik, rodák zo Svätého Kríža nad Hronom… Ján Priehradník vysvetľuje, ako mu v Bratislave povedali. Nemecké orgány sa rozhodli svoje víťazstvo nad povstalcami osláviť tak, že po príchode do Banskej Bystrice dajú na námestí obesiť niekoľkých zajatých veliteľov povstania a nechajú ich visieť na námestí počas niekoľkých dní… Na osobné zakročenie prezidenta Jozefa Tisu odstúpili od týchto zámerov. Prezident však musel súhlasiť, že pôjde do Banskej Bystrice, kde odbaví ďakovné bohoslužby a dekoruje niekoľkých nemeckých a slovenských vojakov, ktorí sa vyznamenali pri obliehaní Banskej Bystrice." Ďalej Murár zaznamenáva niektoré časti dialógu medzi Škrábikom a Priehradníkom: Po tejto argumentácii biskup namietal: ..Uvedomili si v Bratislave, čo to bude znamenať pre Cirkev, ak sa oslava víťazstva spojí s bohoslužbami a v dome biskupovom bude pohostenie?" „Zdá sa mi" - odpovedá Priehradnik - .,že iné východisko tu nie je, okrem tých šibeníc na námestí..." „Veľmi pekne Vás prosím, pán redaktor" - prosí neúnavne biskup - „zájdite ešte za pánom prezidentom a tlmočte mu moju úpenlivú prosbu, aby tam v Bratislave celú situáciu veľmi náležite a vo veľmi hroznej zodpovednosti znovu zvážili a mali pred očami následky, ktoré takáto oslava môže mať pre Cirkev aj pre mňa osobne!" Potom sa Priehradník odporúčal...
Kritický deň Jozef Murár opisuje takto:
„Ráno 30. októbra okolo 9.30 hod. prišiel do mesta konvoj áut, v ktorých prišli s prezidentom Tisom, predseda vlády Štefan Tiso a iní vládni činitelia s generálom Höflem a jeho štábom. Prezident Tiso prišiel do rezidencie bez akýkoľvek privítaní, veď sa do poslednej chvíle vlastne nevedelo, či slávnosť naozaj bude. Prezident bol dojatý a bolo na ňom vidieť silné vzrušenie. Jeho reč inokedy pokojná chladnokrvná je teraz náhlivá a trhaná. Narýchlo vysvetľuje biskupovi chúlostivosť situácie a nalieha na biskupa, aby šiel do katedrály aj on na bohoslužby, lebo jeho neprítomnosť by sa vysvetľovala ako demonštrácia a tú si nemôžeme dovoliť (…) Musíme a chceme ratovať, čo sa dá, aby sa uchránili ľudské životy...“
„Pred udelením vyznamenania Tisa predniesol na námestí prejav. Údajne to bolo na výslovnú žiadosť Höfleho, ktorý mu predložil aj osnovu pripravenú prof. Raschhoferom, ktorú však prezident nepoužil. Podstatnú časť prejavu uverejnila vtedajšia oficiálna tlač. Po dekorovaní odchádzajú prezident Tiso a Höfle krížom cez námestie do biskupskej rezidencie. Biskup na dekorovaní nebol, čakal v kancelárii na prízemí rezidencie. Pred bránou rezidencie sa zhromaždili politickí predstavitelia a zástupcovia mesta, aby pozdravili prezidenta a generála Höfleho.
Práve vtedy sa objavila kolóna zajatcov eskortovaná nemeckými vojakmi. Zrejme museli niekde v Hornej ulici stáť a čakať, kým sa dekorovanie skončí. V predpoklade, že prezident aj generál sú už vo vnútri, kolóna dostala povolenie pochodovať cez námestie. Zajatí mali vyhrnuté goliere na plášťoch, záložky na čiapkach mali spustené na uši, zarastení a vyhladnutí pôsobili žalostným dojmom. Prezident Tiso zbadal tento sprievod. Aj nemeckí činitelia zbadali vážnosť okamihu a snažili sa dostať prezidenta pod bránu Biskupského úradu. Ale prezident sa vymanil z kruhu okolo neho a postavil sa na okraj chodníka do tesnej blízkosti kolóny zajatcov. Z kolóny bolo počul výkriky: ,,Pán prezident, zachráňte nás! My za to nemôžeme!" Dr. Tiso zvolal: ,, Chlapci, hlavy hore, nebojte sa, robíme všetko, čo je možné pre vaše vyslobodenie! Zachovajte odvahu a nedajte sa strhnúť k nerozmysleným činom!" Dlhší dialóg nebol možný, lebo ozbrojené stráže stále nástojčivejšie velili pokračovať v pochode.“ 2
Zachránili sme azda desaťnásobne viac ľudských životov, než sme vydali tých vyznamenaní
Dr. Jozef Paučo za prvej SR pracoval ako novinár, po vojne odišiel do exilu, do USA, kde sa angažoval v slovenskom národnom živote, bol šéfredaktorom novín „Slovák v Amerike“ až do svojej smrti v r. 1975. Vo svoje knihe "Dr. Jozef Tiso o sebe" uvádza, že osobne hovoril s Tisom po návrate z Banskej Bystrice, kde tento dal vyznamenania nemeckým dôstojníkom a vojakom. Dr. Jozef Tiso o tom hovoril: „Viem, že niektorí ľudia sa pozastavia nad tým činom. Ale viem i to, že za bezcenné plechy zachránili sme azda desaťnásobne viac ľudských životov, než sme vydali tých vyznamenaní.“ V Tisovej záverečnej obhajobnej reči, na národnom súde, odzneli nasledovné slová: "A toto boli intervencie, ktoré vychádzali práve z mojej funkcie a o ktorých som dobre vedel, čo to znamená, že dávam vyznamenania, za čo trpím prípadne od niektorých ľudí." K týmto slovám v poznámke Dr. Paučo uvádza: Obžaloba "národného" súdu tento čin Dr. Tisu kládla medzi najväčšie "zločiny."3
Prezident orodoval za záchranu miest
O Tisovej záchrane niekoľkých slovenských miest, no bez súvislosti s vyznamenaním nemeckých vojakov, sa zmieňuje aj bývalý člen Štátnej rady v 1. SR Ján Balko: "Nemecká okupačná armáda mala po vypuknutí povstania pod velením generála Hubizkého (Pozn.: správne má byť Hubicki, velil nemeckým vojskám nasadenými proti povstaniu len do 1. 9. 1944) pomstiť zavraždenie vojenskej misie plukovníka Otta v Turčianskom Sv. Martine a masové hroby povraždených Nemcov v Mičinskej doline, v Kováčovej a v Kunešove. (Pozn.: Otto bol len podplukovník a spolu s ním boli okrem vojakov aj civilisti). Odplatou za túto hrdinskú činnosť malo byť úplné zbombardovanie Turčianskeho Sv. Martina, Banskej Bystrice, Kováčovej a Brezna. Prezident orodoval za záchranu týchto miest u Höfleho a Ludina. No a jedine ich zákroku bolo možno ďakovať, že tieto mestá neľahli popolom." 4
Ďakujem Bohu, lebo mi tými pár plieškami umožnil zachrániť životy
Jozef Vrba (riaditeľ Živnostenského úverného ústavu v Bánovciach od r. 1936, osobne poznal Dr. J. Tisu a ako 92-ročný vydal knižne svoje osobné svedectvo), ktorý bol v osobnom kontakte s prezidentom, vo svojej knihe „Muž, ktorý sa vzoprel Hitlerovi“ hovorí, že v priamej komunikácii o tejto udalosti s prezidentom Tisom, dostal nasledovnú odpoveď:
„My sme v takej situácii, že zachraňujeme, čo môžeme. Za zavraždenie nemeckej vojnovej misie v Turčianskom Svätom Martine mali byť ako odplata zbombardované a vypálené tri mestá, ktoré boli ohniskom povstania: Zvolen, Banská Bystrica a Brezno. Malo byť zastrelených 300 ľudí, ktorých mali Nemci v rukách a odtransportovaných 15000 ľudí do Nemecka. Žiadal som a prosil generála Höfleho, aby to nebolo uskutočnené. Odôvodňoval som to nevinou mnohých ľudí, ktorí boli zatiahnutí do povstania komunistickou a benešovskou propagandou. Iní sa tam dostali mobilizáciou, ktorú nariadili na povstaleckom území pod trestom smrti. Iný sa ocitli v povstaní tak, že boli povolaní na manévre. Konečne s Božou pomocou sa mi podarilo generála Höfleho prehovoriť tak, že prisľúbil upustiť od odplaty, ale položil si podmienku, že vyznamenám istý počet ním vybraných nemeckých vojakov. Prezident Dr. Tiso, veľmi dojatý a s vážnosťou mi povedal: ‚Ďakujem Bohu, lebo mi tými pár plieškami umožnil zachrániť životy a hodnoty, na vytvorenie ktorých sa trápili generácie a ak by boli zničené, na ich náhradu by sa museli trápiť ďalšie generácie... ‘“ 5
Tisova výpoveď na Národnom súde
Časť výpovede Dr. J. Tisa z 18. 12. 1946, text nie je gramaticky, ani štylisticky upravený: "Keď som bol v Bystrici v októbri zakročoval som v prospech viactisíc slovenských zajatcov u istého nemeckého plukovníka, ktorý bol pod dojmom vyznamenania akýsi zdielnejší a shovorčivejší argumentoval som tomuto, že nie je možné, aby Nemci s vojakmi spojeneckej armády nakladali ako s nepriateľmi. On do istej miery hneď snadno sa priklonil k tejto mienke a na tomto základe sme začali diškurovať ďalej a prišli sme k tomu, že bol ochotný všetkých tých, ktorí padli do zajatia a ktorí patrili pod jeho právomoc vydať, lebo nadobudol presvedčenie, že sú to vlastne priatelia a nie nepriatelia. Túto dohodu, ktorú sme takto medzi sebou spravili, hneď som zdelil Haššíkovi (Pozn.: minister obrany po povstaní) a zavolal som Dr. Jána Ďurčanského, ktorý bol pre tento kraj menovaný vládnym povereníkom a soznámil som ho s tým plukovníkom a žiadal som ho, aby previedli realizáciu tejto dohody. To bola moja intervencia v prospech tých vojakov, ktorých ako povstalcov kdesi v doline Nemci zajali." (str. 463)
"Nezodpovedá pravde, že by som sa bol zúčastnil na slávnosti na znak víťazstva nemeckej okupačnej armády gen. Höfleho nad povstalcami, ale je pravda, že som na výzvu, na ponúknutie Höfleho išiel sa osobne presvedčiť do Bystrice, čo sa odohralo v tomto kraji. Nemal som ani poňatia o nejakej slávnosti a tým menej že by som bol slúžil ďakovnú sv. omšu." (s. 469- 470)
"Nevedel som, že v Bystrici sa chystá paráda, resp. že je pripravená tribúna." (s. 471)
"Že som vyznamenal Nemcov v tej dobe, urobil som to preto, lebo som nemal iných prostriedkov, ako by som si naklonil Nemcov. Nemohol som si uvedomiť, že to môže mať veľmi zlé následky pre slovenský národ, lebo som na to nemyslel, ale som mal pred očami iba to, čo v prítomnej situácii možno robiť a čo sa dá ešte zachrániť. Neuvedomil som si rub vyznamenania" (s. 473) 6
Svedectvo Gabriela Hoffmanna
Židovský lekár Gabriel Hoffmann podáva obdobné svedectvo o vyznamenaní vojakov nemeckej armády: „...Týmito ústupkami a postojom prezident Dr. Tiso vydobyl, že nemecká bezpečnostná a vojenská moc upustili od vopred naplánovaných trestných sankcií...“ 7
Gabriel a Ladislav Hoffmann mali byť, v procese s prezidentom Slovenského štátu Dr. J. Tisom, ako svedkovia obhajoby predvolaní a vypočutí na národnom súde v Bratislave. Svoju občiansku povinnosť nesmeli splniť, národný súd ich vypočutie odmietol. „Len človek neznalý situácie v r. 1944 môže odsudzovať prezidenta. Veď minimálne rok predtým bolo takmer každému jasné, že Hitler vojnu prehral a čakalo sa na čoskorú vojenskú porážku. Rozhľadení ľudia o tom ani nediskutovali, len o stave kedy. A s týmto vedomím sa prezident obetoval, áno obetoval a vykonal pre seba túto potupnú akciu. Vedomie, že mu to o niekolko mesiacov prišijú ako zradu, muselo byť jasné nielen jemu, ale aj menej politicky aktívnym ľuďom. V momentálnej sitácii však zato dosiahol zastavenie deportácie asi 20 tisíc slovenských vojakov zajatých v povstaní do pracovných táborov v Nemecku. Druhý úspech bolo omilostenie 300 slovenských rukojemníkov určených na smrť a konečne odvolanie leteckého rozkazu na bombardovanie Banskej Bystrice, Zvolena, Brezna nemeckým letectvom ako trest za povstanie.“8
Záchrana odtransportovaných slovenských vojakov
Je potrebné spomenúť, že konaním prezidenta Dr. J. Tisa sa dosiahla aj záchrana slovenských vojakov, ktorí už boli odtransportovaní. V článku "Hovoria tí, ktorí prežili", zo Slovenských ozvien č. 23/1991 sú svedectvá osôb z obce Podolie, napr. Emila Augustína:
"Ako vojak základnej služby som sa dostal do východoslovenskej armády, kde ma zajali Nemci a odtransportovali do internačného tábora do Nemecka. V Nemecku som bol spolu s ďalšími internovanými slovenskými vojakmi používaný na vyťahovanie ľudí zo zrúcanín po bombardovaní. Práca to bola veľmi nebezpečná, lebo spojenci používali časované bomby. Strava bola úplne nedostatočná: od hladu sa mi zhoršil zrak a dostal som žalúdočné ťažkosti...Jedného dňa nám povedali, že na zákrok nášho prezidenta dr. J. Tisu budeme prepustení a odtransportovaní späť na Slovensko. Tak sa aj skutočne stalo...", alebo svedectvo Justína Augustína:
"Ako vojak v zálohe som v r. 1944 narukoval do východoslovenskej armády. V dedine Nižná Polianka som bol zajatý Nemcami a odtransportovaný do Hannoveru do internačného tábora. Na začiatku decembra 1944 sa tam dostavil zástupca slovenskej vlády, vyšší dôstojník. Jeho meno si nepamätám. Dal si nás nastúpiť a povedal nám, že prichádza z poverenia vlády a prezidenta Slovenskej republiky...mohli sme sa dostať domov s podmienkou, že budeme pokračovať vo vojenskej službe Slovenskej republike ako technické jednotky. Značná časť s tým súhlasila, lebo to bola záruka nášho prežitia. Kto odmietol, ostal v tábore. Ja som sa dostal do 1. pešieho pluku v Bratislave a tak som si zachránil zdravie i život."9
Zhrnutie
Horeuvedené svedectvá sa vo svojej podstate zhodujú a vyplýva z nich, že Dr. Jozef Tiso nemal v úmysle oslavovať porážku povstania, ani pôvodne nemal v úmysle vyznamenať nemeckých vojakov. Vyznamenaniami chránil ľudské životy, lebo iné možnosti k tomu nemal.
Tiso sa o okolnostiach vyznamenania ani o hrozbe zničenia slovenských miest na súde nevyjadril. Je možné sa domnievať, že Höfleho vyhrážku o zničení niektorých slovenských miest zrejme nespomenul preto, aby tým nepoškodil Höflemu. Obžalovaným totiž na súde hrozil trest smrti a v tom čase súdený generál Höfle ho nakoniec aj dostal. Väčšina obžalovaných na súdoch vypovedá tak, aby si nepoškodila, dokonca sa snažia vinu pripísať iným. Tiso sa však nikomu nesnažil poškodiť a takto vylepšiť svoju pozíciu obžalovaného. Höfle tesne pred popravou konvertoval z evanjelickej na katolícku vieru.
Oproti masívne a nepravdivo medializovanému vyznamenávaniu vojakov Dr. J. Tisom ostáva nepovšimnuté vyznamenávanie odbojárov, ktorí majú na svedomí evidentné masové vraždy. Jedným z nich je napr. veliteľ posádky v Ružomberku, odbojár Miloš Vesel, ktorý koncom augusta a začiatkom septembra 1944 dal pri tomto meste zavraždiť najmenej 50 Nemcov z tohto mesta. Miloš Vesel dostal v r. 1945 Čs. vojnový kríž, v r. 1946 Rad SNP I. tr. a medailu Za chrabrosť pred nepriateľom, ale aj v r. 1991 in memoriam Rad M. R. Štefánika III. tr. a hodnosť generálmajora. Pritom sám Vesel vo svojej správe zo 6. 3. 1946, vlastnoručne podpísanej, uviedol, že "zaistených 67 gestapákov cudzích a domácich, ktorých som 29/8. 1944 nechal popraviť na Podsuchej."10
V skutočnosti to neboli gestapáci, ale civilisti nemeckej národnosti zaistení povstalcami v Ružomberku a vo vlakoch prechádzajúcimi cez Ružomberok, napr. Albert Wagner, Eduard Heger, Albert Meister, Rudolf Svoboda atď.
Naviac, po Nežnej revolúcii po Milošovi Veselovi pomenovali ulicu v Ružomberku. V súčasnosti prebieha stíhanie agentúrou NAKA kvôli názvu ulice vo Varíne, pomenovanej po Dr. J. Tisovi.
Zdroje:
1. Proces s Tisom. Spomienky obžalobcu Antona Rašlu obhajcu Ernesta Žabkaya, Bratislava, Tatrapress, 1990, s. 206.2. Emília Hrabovec: Jozef Tiso, kňaz a prezident (Zborník), príspevok Gabriela Brendzu: Jozef Tiso a biskup Andrej Škrábik, s.141, Bratislava, 2017
3. Dr. Jozef Paučo: Dr. Jozef Tiso o sebe , Passaic, 1952, vydal Slovenský Katolícky Sokol (USA), s. 28
4.Ján Balko: Desať rokov v slovenskej politike, Prešov 2005, s. 337.
5. Jozef Vrba: Muž, ktorý sa vzoprel Hitlerovi, 2. vydanie. Bratislava 1999, s. 57
6. Slovenský národný archív, fond Národný súd, škatuľa č. 52, inventárna jednotka 71.
7. Gabriel Hoffmann a Ladislav Hoffmann: Katolícka cirkev a tragédia slovenských židov v dokumentoch
8. Kolektív autorov: MUDr. Gabriel HOFFMANN, Prof. Dr. Milan S. ĎURICA, prof. František VNUK, Dr. Jozef KIRSCHBAUM, Dr. Arvéd GRÉBERT, americký hist. prof. Dr. Kurt GLASSER, švajč. dipl. Dr. Hans KELLER a ďalší: Zamlčaná pravda o Slovensku, s.180 – rozhovor s Gabrielom Hoffmannom v týždenníku ZMENA zo 16. marca 1993
9. Slovenské ozveny č. 23/1991
10. Vojenský historický ústav Bratislava, Zbierka kroník obcí a spomienok z obdobia protifašistického odboja 1939- 1945, inventárna jednotka 253- kronika Ružomberka