Ich mená sú spojené s počiatkami kultúrneho a náboženského života slovanských národov, najpočetnejšieho plemena spomedzi európskych kmeňov. Bezmála polovica Európy sa hrdo hlási k ich dedičstvu. Aj preto  z iniciatívy  Jána Pavla II. , prvého Slovana na svätopeterskom stolci, sa sv. Cyril a Metod stali spolupatrónmi Európy. Pre Slovákov majú apoštoli Slovanov obzvlášť veľký význam. Práve u našich predkov sa  začalo ich misijné dielo.  Učeníci,  ktorých si tu vychovali,  od nás šírili solúnskymi bratmi  položené základy viery a vzdelanosti ostatným Slovanom.  Aj keď pamiatka na byzantských vierozvestcov v dobách stredovekého Uhorska mala navždy vymiznúť z národnej pamäti, nestalo sa tak. Spočiatku boli sv. Cyril a Metod predmetom historického bádania, zakrátko sa ale stali zdrojom hrdosti Slovákov na svoju dávnu a slávnu kultúrnu minulosť. Najvýznamnejším ohniskom , kde iskierka matnej spomienky na slovanských apoštolov sa zmenila na plameň, bola práve Trnava. Profesori Trnavskej univerzity kriesili svojimi historickými a teologickými dielami pamiatku na byzantskú misiu. Na trnavskom seminári odchovaný Ján Hollý je prvým veľkým básnikom, ktorý ospieval  dielo sv. Cyrila a Metoda. V časoch silnejúcej maďarizácie  predstavujú solúnski bratia veľkú duchovnú vzpruhu. Vedomie  byť užívateľom ich dedičstva a stať sa tak súčasťou mohutnej rodiny slovanských národov bola oporou Slovákov v týchto nepriaznivých dobách a toto vedomie  mnohým príslušníkom slovenskej inteligencie zahatalo cestu k pomaďarčeniu. Aj v časoch náboženskej neslobody a politického útlaku  spomienka na byzantskú misiu posilňovala veriacich  a zároveň otupila úsilie  ateistických ideológov. 

 

Bratia sv. Konštantín - Cyril a sv. Metod uzreli svetlo sveta na území Byzantskej ríše,  v meste Thessaloniki  v dnešnom Grécku, ktoré však z veľkej časti obývali Slovania a pomenovali si ho tak, aby to vyhovovalo ich jazyku – Solúň. Metod bol o viac ako 10 rokov starší,  prišiel na svet okolo roku 815.  Mladší Konštantín sa narodil asi  v rokoch 826 – 7. Ich otec menom Lev bol vysokopostavenou osobou s úradníckymi a vojenskými právomocami  v solúňskom themate (župe), matka Mária s najväčšou pravdepodobnosťou slovanského pôvodu. Obaja bratia získali výborné vzdelanie a pôvodne boli predurčení na úradnícku  dráhu. Praktickejšie založený starší syn, nám známy pod menom Metod, ktoré  však prijal až pri vstupe do kláštora,   začal kariéru  v štátnych službách. Vďaka znalosti slovanského jazyka stal sa v pomerne mladom veku archontom - politickým a vojenským správcom kraja v povodí rieky Strumy, neďaleko Solune, s veľkou prevahou slovanského obyvateľstva.  Konštantín, ktorý už od detstva vynikal náklonnosťou k vedám, žil v rodičovskom dome do štrnástich rokov, keď otec náhle zomrel. Nadaného chlapca sa  ujal logothet  Theoktist,  najvyšší minister,  ktorý Byzantskú ríšu riadil  spolu s cisárovnou Theodorou  v dobe nezletilosti cisára  Michala. Presné dôvody jeho priazne  nepoznáme, no keďže bola trvalá a nezištná, iste ju ovplyvnili príbuzenské zväzky.   Hoci Konštantín mal na cisárskom dvore veľa možností oddávať sa rozmarom a zábavám, hlučnej spoločnosti sa vyhýbal a najviac času venoval  prehlbovaniu svojho vzdelania.  Za životnú družku ako hovorí Konštantínov životopisec si v mladom veku vybral Sofiu- múdrosť.  Zostal jej  verný až do smrti.  Nasledujúce roky študoval na najpovestnejšej škole v   Konštantínopoli určenej len pre mládencov z popredných  rodín.  Na  akadémii pri kostole sv. Apoštolov boli jeho učiteľmi  najväčší í  byzantskí učenci deviateho storočia  -  uznávaný   polyhistor a budúci patriarcha Fotios  i  rektor školy,  filozof a matematik Lev.  Od nich získal vynikajúce vzdelanie, ktoré v spojení s  charakterovými vlastnosťami, intelektom a vôľou pretavili  mladého muža  v osobnosť vskutku výnimočnú.  V priebehu šiestich  rokov si Konštantín osvojil prakticky všetky svetské i cirkevné vedomosti svojej doby.      Minister Theoktist mu po skončení štúdií ponúkol veľmi dobré miesto v štátnej administratíve, ale Konštantín uprednostnil duchovnú kariéru pred svetskou. Theoktist ho teda  ustanovil za tajomníka – chartofylaxa -  vtedajšieho carihradského patriarchu Ignáca.  K tejto funkcii sa viazala aj povinnosť  vysvätenia  za diakona.   Konštantínovi však nevyhovovala  osoba  jeho nadriadeného. Patriarcha Ignác bol neschopný a mimoriadne konzervatívny.  Netajil sa  svojim odporom  voči  klasickému antickému vzdelaniu, ktoré  už medzi  mladou byzantskou inteligenciou zapustilo pevné korene. Konštantín, odchovanec tohto moderného prúdu nadväzujúceho na antické korene, nemohol dlhšie zotrvať  na svojom  mieste bez toho, aby  medzi ním a patriarchom nedošlo k rozporom.  Na istý čas sa uchýlil do jedného z kláštorov na pobreží Bosporu. Minister Theoktist napokon našiel vhodné miesto pre svojho chránenca a vymenoval ho za profesora filozofie na škole, kde sa len donedávna sám vzdelával. Konštantín sa stal Fótiovým nástupcom, keďže tento  bol  roku  850   povýšený   do funkcie riaditeľa  cisárskej kancelárie.  Prednášal vnútornú – teda kresťanskú, ale aj vonkajšiu - pohanskú  filozofiu, pod ktorou sa rozumela filozofia antická.  Pre neobyčajnú učenosť a argumentačné schopnosti ho  cisársky dvor poveril  účasťou na  diplomatickej misii   na  dvor  kalifa Mutavakila  do mesta Samara neďaleko Bagdadu.  Tu  zožal úspech v teologickej diskusii  s moslimskými filozofmi.   V roku 856 došlo v Byzantskej ríši k politickému prevratu zosnovaného blízkym príbuzným nezletilého cisára Bardasom. Logothet  Tehoktist bol zavraždený,  cisárovná Teodora a dcérami skončila  v kláštore. Pod dojmom týchto udalostí sa obaja bratia stiahli z verejného života.  Metod sa stal mníchom a usadil sa v maloázijskom kláštore a k nemu sa  uchýlil aj Konštantín, iste aj zo strachu o svoj život.  Zanedlho po  politickom prevrate nasledoval aj cirkevný.  Patriarchu Ignáca zosadili a  jeho nástupcom sa stal Fótios niekdajší Konštantínov učiteľ.  Ten napokon  intervenoval v prospech oboch  bratov a zmieril ich s novým režimom.  Keď v roku 860 podnikli Rusi prvý námorný útok na Konštantínopol, Byzantínci  sa snažili nadviazať užšie politické vzťahy s turkickým  národom Chazarov, ktorý obýval rozľahlé oblasti  pri Čiernom mori a bol  rovnako ohrozovaný ruskými  výbojmi.  Zvláštna diplomatická misia mala  utužiť politicko-vojenské zväzky.  Jej členmi boli aj Konštantín a Metod. Úlohou Konštantína  na dvore chazarského chána  bolo dôstojne reprezentovať grécku kresťanskú kultúru, proti židovskej a arabskej, keďže obe boli medzi Chazarmi  rozšírené. Byzantská diplomatická misia sa zastavila v meste Cherson na krymskom poloostrove. Konštantín využil čas, aby si osvojil  základy  hebrejčiny, lebo to bol jazyk oficiálne používaný  na dvore chazarského chána.  Jeho hlavným poslaním na tejto misii  bola teologická diskusia so židovskými  učencami, ktorú Konštantín brilantne zvládol. Dlhší pobyt v Chersone  ponúkol  Konštantínovi oboznámiť sa  s gótskym písmom, zostaveným pred niekoľkými storočiami  Wulfilom, apoštolom  germánsko- slovanského kmeňa  Gótov a naučil sa aj základy gótskeho jazyka.  Hlavnou udalosťou misie bolo však  objavenie údajných pozostatkov  sv. Klimenta pápeža a mučeníka (88-97),   ešte počas prezimovania v Chersone,  dňa 30. januára 861. S ostatkami nástupcu apoštolov slávili obaja bratia triumfálny návrat  do  hlavného mesta i do verejného života. Metodovi ponúkli biskupský stolec, no on chcel aj naďalej zostať mníchom a tak mu bolo zverené vedenie dôležitého polychronského  kláštora   Konštantína patriarcha Fótius  vymenoval do funkcie, ktorú už zastával, mal byť opäť učiteľom filozofie na reorganizovanej akadémii. Jeho pedagogická činnosť však dlho netrvala.

 

Byzantská diplomacia s veľkou pozornosťou sledovala nielen politický vývoj u svojich arabských susedov a u národov obývajúcich pobrežie Čierneho mora, ale aj na Balkáne, kam sa už tradične sústreďovali mocenské záujmy Konštantínopolu. V tejto fáze historického vývoja sa ukazovalo ako životne dôležité pokrstenie  Bulharov, čím by sa dostali pod kultúrny a politický vplyv Byzancie. Mocný a pre ríšu nebezpečný kmeň, neustále ohrozujúci  byzantské hranice na západe,  mal však  voči Byzantíncom trvalo zakorenenú nedôveru. Bulharský chán Boris hľadal  proti nim spojenectvo vo Franskej ríši, odkiaľ bol aj ochotný prijať kresťanstvo.  Tak sa bulharsko-franské spojenectvo pomaly stávalo skutočnosťou. Bolo namierené nielen proti Byzantskej ríši s cieľom oslabiť jej mocenské pozície na Balkáne a vo východnom Stredomorí, ale aj proti kniežaťu  Rastislavovi, ktorý zveľaďoval  postupne sa upevňujúci slovenský štátny útvar na strednom Dunaji, zdedený po strýcovi Mojmírovi, neskôr pomenovaný Veľká Morava. Rastislav poznal aké nebezpečenstvo hrozí  z bulharsko – franskej aliancie a hľadal spojenectvo s Byzantskou ríšou, kam v roku 862 vyslal zvláštne posolstvo. Na dvore cisára Michala prijali Rastislavovu misiu s veľkou okázalosťou a vyšli jeho požiadavkám v ústrety. Uzavretie politického spolku s Veľkou Moravou malo byť potvrdené aj zvláštnou náboženskou misiou, ktorú patriarcha Fótius zveril obom bratom.  Konštantín  prijal poverenie s plnou vážnosťou a dôkladne sa naň pripravil. V Byzantskej ríši žil veľký počet Slovanov, ktorí už boli dávnejšie pokrstení a pre nich byzantská cirkev založila aj niekoľko biskupstiev. Žilo tu aj veľa kňazov a mníchov slovanského pôvodu,  zbehlých  vo výklade sv. Písma a vierouke. V tejto súvislosti sa predpokladá  už  staršia existencia  náboženských spisov v jazyku Slovanov. Konštantín ich  využil  pri tvorbe zvláštneho písma  – hlaholiky a zároveň prikročil k prekladu evanjelií do slovanského jazyka, aký používalo obyvateľstvo Panónie a Veľkej Moravy, keďže tu sa pravdepodobne nachádzalo jadro i kolíska Slovanstva a tunajšie nárečie bolo všetkým Slovanom dobre zrozumiteľné.

 

Krátky časový odstup od návštevy  Rastislavových vyslancov v Konštantínopoli  (862) a príchodu byzantskej misie na Veľkú Moravu (863) dáva priestor pre opodstatnené dohady, že  časť textov  i písmo vznikli  už v  minulosti a Konštantín iba  doplnil a upravil to, čo vykonali už dávno pred ním. 

 

Byzantská náboženská misia prinášala tak  našim slovenským predkom  veľký kultúrny dar a bola prijatá s nadšením.  Slováci,  v tej dobe užívajúci svoje pôvodné meno Sloveni, boli už dávnejšie oboznámení s kresťanským náboženstvom, ktoré už  vo forme arianizmu    v neskororímskej dobe tu zapúšťalo korene, ale nasledujúce zmätky počas sťahovania národov prispeli k jeho  odlivu a k reštaurácii  tradičného pohanstva.  Írsko-škótski misionári, ani talianski, franskí  či nemeckí alebo aj grécki  kňazi, pokúšajúci sa christianizovať  našich predkov  od 8. storočia, nedosiahli trvalejšie výsledky  pre svoju nízku vzdelanosť a jazykové bariéry.  Až misia Konštantína a Metoda  slávila úspech.  Aby  osamostatnili  Veľkú Moravu spod vplyvu franských kňazov,  Konštantín aj s Metodovým prispením preložil  liturgické knihy do slovenského jazyka  a v tomto jazyku začali vykonávať spoločne so svojimi učeníkmi  aj Bohoslužby, ale podľa rímskeho obradu, ktorý bol u nás už udomácnený.    Styky Veľkej Moravy s Byzantskou ríšou boli osožné aj politicky, lebo keď v roku 864 Rastislav utrpel veľké straty v boji s Ľudovítom Nemcom, cisár Michal  vpadol do Bulharska a zbavil tak svojho spojenca hrozby  bulharského  útoku z juhovýchodu.  Bulhari potom zanechali spojenectvo s Frankami a prijali krst od byzantských kňazov. Konštantín a Metod si uvedomili, že ich misia by bola vážne ohrozená, ak by sa proti nej okrem nemeckého kléru postavil aj rímsky pápež. Dorozumenie s Rímom bolo veľmi potrebné, lebo územie Veľkej Moravy patrilo pod rímsky patriarchát a aj slovanský knieža Koceľ, syn Pribinov, spravujúci svoj údel v Zadunajsku, javil o ich  dielo veľký záujem a chcel, aby pracovali na jeho území.  Pritom politicky  závisel od  vládcov Východofranskej ríše. Vtedajší rímsky pápež Mikuláš I. pozorne sledoval vývoj v slovanskej ríši uprostred Európy.  Zároveň sa energicky usiloval  o znovuzískanie  cirkevnej jurisdikcie nad  niekdajšou  rímskou provinciou Ilyricum, siahajúcou od Peloponézu  k okraju Karpatskej kotliny,   ktorá až do panovania obrazoboreckého  byzantského cisára Leva III.  cirkevne podliehala  Rímu.  Mikulášovi sa podarilo  zaistiť si podporu Bulharov, ktorí by sa radi  osamostatnili spod carihradského patriarchátu, čo mu otvorilo cestu k znovunadobudnutiu Ilýrska pre Rím.  Preto s určitou nevôľou pozoroval činnosť byzantských misionárov na Veľkej Morave. Navyše nemeckí kňazi a najmä  bavorský episkopát vyvinuli veľké úsilie, aby  Konštantína a Metoda  očiernili. Ostro útočili najmä na  používanie  nepovolenej  „barbarskej reči“  v liturgii.  Tieto klebety  sa  dostali do uší aj pápežovi a aby celý spor vyriešil  a   vyhol sa prípadným nepríjemnostiam oboch bratov pozval do Ríma.  V sprievode  mnohých žiakov sa asi začiatkom roka 867 vydali na cestu.   Počas pobytu v Benátkach  Konštantín  v diskusii s trojjazyčníkmi  obhajoval   slovanskú liturgiu. Schématické argumenty  protivníkov v prospech troch dovtedy užívaných  jazykov - gréčtiny, latinčiny a hebrejčiny - podvrátil  citátmi zo sv. Písma.

 

V Ríme ich so všetkými poctami prijal už  Mikulášov nástupca Hadrián II. Domnelé ostatky sv. Klimenta, ktoré so sebou priniesli,  im zaistili  úctu aj popularitu u rímskeho ľudu.   Veľkú oporu našli  u riaditeľa pápežskej kancelárie, bibliotékára Anastázia, ovládajúceho grécky jazyk, aj  vo viacerých gréckych kláštoroch Ríma. Tak pápež napokon potvrdil veľkú novotu  uvedenú Konštantínom a Metodom do života - zavedenie slovanskej liturgie a vysvätil ich žiakov, ktorých do Ríma priviedli. K tomuto kroku ho viedli najmä obavy, že Byzancia využije  slovanskú liturgiu  na rozšírenie svojho  vplyvu medzi Slovanmi.  Konštantín v Ríme ochorel a životné sily ho rýchlo opúšťali.  Vstúpil do gréckeho kláštora,  prijal rehoľné meno Cyril a 14. februára 869  zomrel.  Bol pochovaný v kostole sv. Klimenta.   Na smrteľnej posteli vyzval Metoda, aby pokračoval v misijnom diele.  Pápež Hadrián chcel čo najvhodnejšie vyriešiť situáciu v cirkevnej organizácii v strednej Európe. Metodovi vydal zvláštny list, ktorým potvrdzoval slovanskú liturgiu a zveril mu obnovenú Sriemsku arcidicézu, ktorej  podriadil  Panóniu i Veľkú Moravu.  Nový  slovanský cirkevný  útvar  na čele s arcibiskupom Metodom mal vytvoriť  predpoklady  na postupné získanie  balkánskych Slovanov, najmä  Bulharov, pre rímskeho pápeža. Nemecký klérus sa však cítil poškodený vo svojich právach a odmietol sa  podriadiť pápežskému rozhodnutiu.  Politický vývoj na Veľkej Morave mu nahrával. Nemeckí kňazi získali na  svoju stranu  ambiciózneho Rastislavovho synovca  Svätopluka.  Knieža Rastislav bol roku 870 zvrhnutý a vazalské vzťahy medzi Východofranskou ríšou a Veľkou Moravou sa utužili. 

 

Keď sa  Metod pokúsil ujať sa  vedenia práve zverenej arcidiecézy,   bol zajatý a vydaný nemeckým biskupom.  Na zvláštnej synode ho odsúdili a uväznili. Márne sa pokúšal informovať o svojom smutnom osude. Až Hadriánov nástupca Ján VIII.  sa prostredníctvom Koceľa  dozvedel, čo sa s Metodom stalo. V roku 873 vyslal svojho legáta biskupa Pavla z Ancony, aby Metoda oslobodil a uviedol do cirkevnej funkcie.  Nemeckí biskupi boli potrestaní a Metod po trojročnom väznení  opäť mohol pokračovať v misijnom diele.  Aby sa vzťahy medzi  nemeckým episkopátom a Rímom ďalej nevyhrotili, pápež  zakázal používanie slovanského jazyka pri liturgii. Metod však ďalej slúžil  služby Božie  tak ako predtým  a pri svojej druhej ceste do Ríma k pápežovi ho podloženou argumentáciou  prinútil k prehodnoteniu  svojho zákazu.  Nemecký klérus sa však nevzdal a podarilo sa mu nakloniť si Svätopluka, hoci ten dokázal vojenskými úspechmi   zredukovať politický vplyv Východofranskej ríše  na Veľkú Moravu.  Ich exponent  Wiching si  získal Svätoplukovu  priazeň, ktorý si u pápeža vymohol jeho vymenovanie za nitrianskeho biskupa.  Situácia Metoda sa  ešte viac skomplikovala  a navyše  v južných oblastiach Moravsko-panónskej diecézy sa zosilňoval vplyv carihradského patriarchu.  To bol  dôvod Metodovej cesty do  Konštantínopolu roku 882.  Aj tu bol veľmi priaznivo prijatý cisárom Basileom I.  aj patriarchom Fótion, ktorý sa zvlášť živo zaujímal o slovanskú liturgiu. Po návrate  na Veľkú Moravu ešte pokračoval v apoštolskej činnosti  a dokončil preklady sv. Písma. Zomrel 6. januára 885.  Jeho najschopnejší žiak Gorazd, prvý známy slovenský učenec, sa mal podľa poslednej Metodovej vôle stať  nástupcom vo funkcii arcibiskupa. Ale Rím Gorazda  nepotvrdil. Wiching si prostredníctvom intríg získal nového pápeža Štefana V. a ten oklamaný  podvrhnutím pápežského listu  zakázal  slovanskú liturgiu. Wiching  bol  následne poverený  dočasným vedením Metodovej diecézy. U Svätopluka si vymohol vyhnanie Metodových žiakov, ktorí poväčšine odišli do Bulharska. Tu sa  kultúrne a vieroučné dedičstvo po solúňskych bratoch mohlo nerušene rozvíjať a z Bulharska bolo neskôr sprostredkované východným aj južným Slovanom.  Dielo sv. Cyrila a Metoda pôvodne určené slovenskému  obyvateľstvu Veľkej Moravy a Panónie sa  z dôvodov  politicko-mocenských v tomto priestore   nemohlo ďalej rozvíjať o to pevnejšie sa  zakorenilo  medzi balkánskymi Slovanmi a s istým časovým posunom  aj  medzi  najpočetnejším  slovanským národom – Rusmi.  Môžeme  predpokladať, že Svätoplukov bezohľadný postup rovnako prispel k oslabeniu jeho ríše ako nesvornosť  jeho synov.  Regnum Sklavorum ako dobové pramene nazývajú Svätoplukovu ríšu, teda slovenské  kráľovstvo na prelome 9. a 10. storočia zaniklo. Nasledujúca doba nebola priaznivá pre kultúrny rozvoj ani politickú stabilitu. Desiate storočie, nazývané saeculum obscurum teda temným storočím  bolo v znamení neporiadkov na pápežskom stolci, lúpeživými výpravami starých Maďarov, vpádmi Vikingov i Arabov a prakticky celá Európa s výnimkou Byzanstkej ríše sa ocitla v kríze.  V druhej polovici 10. storočia  z hľadiska cirkevno-správneho  v strednej Európe zosilnel vplyv Ríma, kde slovanskú  liturgiu považovali za schizmatickú. Keď sa malo založiť pražské arcibiskupstvo  pápež Ján XIII. (965-972) dal na jeho zriadenie roku 967 len podmienečný súhlas, aby nové biskupstvo nebolo podľa rítu a sekty Bulharov, Rusov alebo slovanskej reči.        

 

V novovzniknutom Uhorskom štáte sa napokon presadila latinská cirkev. Pretrhnutie posledných zväzkov medzi rímskym pápežom a patriarchom v Konštantínopole v roku 1054, znamenalo, že  aj   Cyril a Metod boli označení za schizmatikov a pamiatka na nich mala upadnúť  medzi Slovákmi v Uhorsku   do zabudnutia. Hlaholské knihy a liturgické spisy sa ničili.  Ich misiu dôsledne zamlčiavali  všetky uhorské kroniky a ako akúsi náhradu  za oboch vierozvestcov  bol od druhej polovice 11. storočia účinne  propagovaný kult sv. Svorada a Benedikta. Spomienka na nich pomaly bledla, ale  úplne nevybledla.  V liturgickom prejave ľudových vrstiev  pretrvalo  až do novoveku.  Dedičstvo  sv. Cyrila a Metoda však  mohutnelo u východných a južných Slovanov aj na pôde Uhorska, predovšetkým u Chorvátov, Rumunov i Rusínov, ktorí vo včasnom stredoveku osídlili  horské oblasti severovýchodného Slovenska.  Pamiatka na oboch vierozvestcov sa udržiavala aj na susednej Morave zásluhou niektorých olomouckých biskupov.  Navyše český kráľ a rímsky cisár Karol IV.  založil v Prahe kláštor  zasvätený sv. Hieronymovi,  povestné slovanské Emauzy,  v ktorom rehoľníci, poväčšine pôvodom z Chorvátska,  pestovali slovanskú liturgiu. Jeho pokus oživiť cyrilometodskú tradíciu v prostredí kde pred takmer štyrmi storočiami zdarne účinkovali vyvrcholil  na provinciálnej  synode pražskej  arcidiecézy  v roku  1349, kde bolo ustanovené  každoročne  svätiť pamiatku  sv. Cyrila a Metoda a to  dňa 9. marca.

 

Ale až v 17. storočí sa slovenskí vzdelanci  mohli systemtickejšie oboznámiť  s tým, čo slovanskí apoštoli vykonali v prospech Slovákov a Slovanov. Z iniciatívy vesprímskeho biskupa Jána Jakušiča z Orbovy,  inak  rodom Chorváta,  vykonával jezuitský učenec Melchior Inchofer rozsiahly výskum v rímskych archívoch.  V diele  Annales ecclesiastici regni Hungariae, ktoré vyšlo v Ríme roku 1646,   sprístupnil   dovtedy  neznáme  dokumenty  týkajúce sa  veľkomoravského obdobia a  kristianizačnej misie sv. Cyrila a Metoda.  Na Inchofera  nadviazal  ďalší  jezuita, Martin Čeleš  rodom i presvedčením vrúcny Slovák, rodák z obce Ružindol v tesnom susedstve Trnavy. Za svojho dlhého pobytu v Ríme na sklonku 17. storočia  pokračoval v zbieraní dokumentov k najstarším dejinám Slovákov. Po návrate  pôsobil ako profesor  Trnavskej univerzity.  Tieto poznatky  si osvojili a ďalej prehĺbili  viacerí  univerzitní pedagógovia na čele s najvýznamnejším  polyhistorom  svojej doby Martinom Sentivánim (1663-1705).   Z jeho pera pochádza  aj prvá vedecká encyklopédia v Uhorsku  Curiosora er selectiora variarum scientiarum Miscellanea. Prvý diel z trojzväzkovej série  vyšiel v Trnave  ešte roku 1689. Autor v nej mnohokrát pripomína prínos kristianizačnej misie sv. Cyrila a Metoda.

 

Pre širšie vrstvy malo veľký význam  dielo jezuitu Benedikta Sölöšiho - Rybnického   Z podnetu arcibiskupa Juraja  Lipaja zostavil a roku 1655 v Trnave  vydal „Cantus Catholici, „ Pysne katolicke, latinské y slowenské, nowé y starodawné, z kterými krestiané v Pannonygi na wyročné swátky, slawnosti pri službe Boží a w ginem obzlaštnem času z pobožnosti swé krestianske ozýwagí“….

 

V latinskom úvode spevníka  poukazuje na slávnu minulosť Slovákov. Vďaka hlásaniu viery  apoštolskými mužmi Cyrilom a Metodom sa za kráľa  Svätopluka Slováci primkli  ku Kristovi. Ako jeden z prvých poukazuje aj  na stále živú cyrilometodskú tradíciu na Slovensku  a to v súvislosti so spievanou omšou v ľudovom jazyku, ktorá sa  v krajoch obývaných Slovákmi teší veľkej obľube. I keď nie celkom presne,  Sölöši  pripomína výsadu používania slovanskej liturgie  udelenú pápežom  ešte v 9. storočí.  

 

Na prácu slovenských učencov 17. storočia  nadviazali ďalší v nasledujúcom storočí.   Tu treba spomenúť predovšetkým  odchovanca Trnavskej univerzity,   jezuitu a historika Samuela Timona, rodáka  z Trenčianskej Turnej. V historickom spise Imago antiquae Hungariae — Obraz starého Uhorska, ktoré vyšlo v Košiciach roku 1733,  sa zapodieval  dejinami starých národov na území Panónie pred príchodom Maďarov. Za prvých obyvateľov považuje Slovákov. Samotný názov Panónie odvodil  od slovenského - pán, páni. Mimoriadne veľkú pozornosť venuje aj veľkomoravskému obdobiu. Cyrilometodskej  misii venoval osobitnú kapitolu.  Ich misijné dielo pripomína aj  prvá národná obrana z pera Jána Baltazára Magina napísaná roku 1723.   

 

Pamiatka na sv. Cyrila a Metoda  postupne silnela v celej monarchii, nielen u Slovákov, ale i Chorvátov, Čechov a Slovincov.  Aj preto Mária Terézia  so súhlasom pápeža  zaviedla roku 1777 sviatok sv. Cyrila a Metoda pre Čechy a Moravu na deň 9. marca,  pre Uhorsko na 14. marca. Je len prirodzené, že „Dejiny slovenského národa, o kráľovstve a kráľoch slovenských“ z pera Juraja  Papánka (Historia gentis Slavae. De regno regibusque Slavorum)  podrobne mapuje udalosti z obdobia Veľkej Moravy, i byzantskej misie,  no zároveň odkrýva  aj oveľa staršiu minulosť Slovákov.  Autor chcel tak  poskytnúť svojim krajanom argumenty „proti závistlivým hanobiteľom".  Začiatky kráľovstva Slovákov  kladie   už do 4. stor. pred Kristom a  od tých čias až po Svätopluka  ich  dokázal  naplniť niekoľkými dynastiami slovenských kráľov.  Bezvýhradne  privlastňuje Svätopluka, veľkomoravské a cyrilometodské dedičstvo Slovákom a tak posilňuje slovenský buditeľ­ský historizmus.  Juraj Sklenár i Juraj Fándly a mnohí  ďalší na sklonku 18. aj na začiatku 19. Storočia ďalej rozvíjali cyrilometodskú tradíciu. Azda najväčší ohlas mala však  „Cyrilometodiáda“  (1835)  z pera chýrneho  básnika Jána Hollého. Ako neskôr napísal Janko Kalinčiak „do noci slovenskej zatrúbil spevec,  zablesklo slnce,  všetko ožilo a ďakuje Hollému.   Hollý ako prvý  skladal verše  o zapadnutom kráľovstve Slovákov. Vracal sa k do­be veľkomoravskej a jeho verše  mali väčší účinok ako stohy učených kníh.  Ján Hollý sa  stal veľkou duchovnou autoritou a jeho madunická fara  pútnym miestom  prebudených Slovákov. Jozef Miloslav Hur­ban vo svojom denníku poznamenal: „Hollý má nesmrtedlné zásluhy o jisté okresy v Uhrích, k nimž bychom my nikdy snad nebyli pronikli“……..

 

Cyrilometodská tradícia zapúšťala na Slovensku i na susednej Morave čoraz hlbšie korene.  Poskytla  dôležité historicko-kultúrne argumenty  v stretoch   s rozpínavým maďarizmom. Maďari v zápase o štátoprávne požiadavky s Viedňou radi používali rôzne historické i pseudohistorické argumenty, no  o starobylosti slovenskej kultúry  i viery  u Slovákov podopreté  dielom sv. Cyrila a Metoda nechceli počuť.  Napriek mrazivej zdržanlivosti  zo strany cirkevnej vrchnosti si  sv. Cyrila a Metoda  pre názov svojho časopisu zvolili aj  katolícki buditelia  Andrej Radlinský a Ján Palárik. Dňa 14. marca 1850  uzrel tak svetlo sveta „Cyrill a Method, katolický časopis pro Cirkev a školu..  V rôznych obmenách vychádzal potom nasledujúce dve desaťročia. Pod vplyvom zosilnenia kultu sa slovenské kostoly postupne zapĺňali obrazmi slovanských vierozsvestcov. Už roku 1850 dal Tomáš Hromada, správca farnosti v Hronci zasvätil nový zvon  sv. Cyrilovi a Metodovi, ktorý na svojom tele niesol aj reliéf solúnskych bratov.    

 

Najvýznamnejším  šíriteľom kultu oboch  slovanských apoštolov bol od polovice 19. storočia  banskobystrický biskup Štefan Moyses.  Uvedomoval si, že  ich prostredníctvom môže asi najlepšie upevniť národné povedomie v masách doposiaľ národne ľahostajného slovenského ľudu.  Zároveň mu veľké dielo vierozvestcov umožnilo úspešne  odvrátiť maďarské útoky.  Ich kult pestoval v rámci svojej diecézy aj medzi študentmi slovenského katolíckeho  gymnázia  v Banskej Bystrici. V prepracovanom návrhu Hornouhorského slovenského okolia,  podaného slovenskou deputáciou k cisárovi Františkovi Jozefovi v decembri 1861,  ako patróni tohto slovenského autonómneho štátu, uskutočneného, žiaľ, iba na papieri, boli určení práve soluňskí bratia sv. Cyril a Metod.

 

Na rok 1863 sa medzi Slovákmi i v celom slovanskom svete  chystala  dôstojná spomienka  na tisícročie príchodu sv. Cyrila a Metoda na Slovensko.  Biskup Moyses vybavil u Svätej stolice, aby sa sviatok slovanských vierozvestcov preložil zo 14. marca, keď sa obvykle držal štyridsaťdňový pôst,  na vhodnejší dátum - 5. júla. Zároveň  získal podporu  pre oslavy od samotného pápeža, čo im zjednalo širší rámec najmä v slovanskom svete a posilnilo Moysesovu  nádej,  že  sa jubileum bude sláviť vo všetkých diecézach  na Slovensku.  Ale  väčšina hierarchie  sa  chovala rezervovane po príklade prímasa Scitovského.  Medzi evanjelickými veriacimi si pripomínali  pamiatku  vierozvestcov len  patentálne cirkvi Preddunajského dištriktu, ktoré riadil superintendent Karol Kumány. S najväčšou horlivosťou sa pripravovali cyrilometodské oslavy v Moysesovej banskobystrickej a aj v Spišskej diecéze, kde  biskup Zábojský ukázal   slovenské presvedčenie.  V posledný májový deň   roku 1863 sa v  Selciach pri Banskej Bystrici uskutočnila slávnostná vysviacka chrámu sv. Cyrila a Metoda. Bol to prvý kostol na Slovensku zasvätený vierozvestcom.  Slávnosť sa odbavila za prítomnosti biskupa Štefana Moysesa a veľkého množstva ľudí.  Oslavy vrcholili  na veľkej púti na Velehrade, kam prišlo aj mnoho ľudí zo Slovenska. Vo sviatok sv. Cyrila a Metoda sa na mnohých miestach Slovenska a v celom slovanskom svete   konali slávnostné bohoslužby. V kostoloch znela aj     kantáta „Slavimo slavno Slaveni“, ktorú k pocte vierozvestcov zložil slávny  hudobník slovenského pôvodu Franz List. Ešte v tom istom roku zásluhou kňaza Štefana Závodníka, bol vysvätený filiálny kostol sv. Cyrila a Metoda v Mojtíne.  Potom však kostoly  s patrocíniom slovanských vierozvestcov prestali na Slovensku pribúdať. Stali sa prípady, že ak uvedomelí kňazi  zasvätením chrámu chceli pripomínať pamiatku vierozvestcov upadli do nemilosti u patrónov fary i hierarchie a boli vyštvaní zo svojho miesta.   Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní roku 1867 a po smrti biskupa Moysesa  o dva roky neskôr nastali  pre Slovákov ešte horšie časy.  Cyrilometodská tradícia  sa  mala opäť vykoreniť.  Pripomínať   oboch vierozvestcov bolo v Uhorsku  považované  za nevlastenecký  postoj a prejav panslavizmu.  V tejto súvislosti sa zúriví šíritelia maďarskej štátnej myšlienky „vyznamenali“ z dnešného pohľadu až úsmevnými opatreniami.    Zemplínsky župan  roku 1880 zakázal grécko-katolíckym veriacim verejné  používanie tradičného pozdravu -  „Slava Isusu Christu“  a to preto, lebo slovo  „slava“ pripomínalo panslavizmus. Spomienka na  sv. Cyrila a Metoda  však zostávala už trvalo zakorenená v slovenskom ľude.  Pri živote ju udržiavala aj Svätá stolica.  Pre Slovákov bolo veľkým zadosťučinením,  keď roku 1880 pápež Lev XIII. vydal encykliku „Grande munus“, ktorou pripomenul tisícročie od povýšenia slovanskej reči na liturgický jazyk. V roku 1885, v  čase  najtvrdšieho útlaku a politickej pasivity, slovenskí katolíci  a evanjelici  spoločne s Čechmi a Moravanmi si  uctili 1000-ročnú pamiatku Metodovej smrti na spoločných slávnostiach vo Velehrade na Morave.  

 

Až po rozpade monarchie a vzniku Česko-Slovenska sa situácia zmenila k lepšímu, aj keď  oficiálna česká historiografia nerada pripúšťala, že byzantskí vierozvestci pôsobili medzi Slovákmi a na Morave.  Po uchopení politickej moci  komunistami  v roku 1948 sa  postupne presadzoval  ateistický svetonázor a preto  prívlastok „svätí“  spred mien slovanských  vierozvestcov zmizlo.  Byzantská misia však zostala  oficiálnou súčasťou štátnej doktríny, pričom sa ale dôraz kládol na kultúrne a politické spojenie s východom Európy, čo zdůrazňuje aj preambula ústavy prijatej roku 1948.    Oslavy pri príležitosti 1100.  výročia príchodu  sv. Cyrila a Metoda na Slovensko v roku 1963 boli  zároveň spojené  s personálními  zmenami  v najvyššom politickom orgáne Slovenska, keď na jeho čelo sa  dostal Alexander Dubček.  Bol to začiatok postupného politického uvoľnenia, ktoré vyvrcholilo v roku 1968.  Aj v období  normalizácie, politického, národného i náboženského  útlaku, pamiatka  našich slovanských apoštolov  posilňovala  v širokých vrstvách nádej  na  zmeny.  Zároveň  umožňovala  verejne vyjadriť  nesúhlas s panujúcimi pomermi ako napríklad pri príležitosti  spomienky na   1100.  výročie smrti sv. Metoda na Velehrade v roku 1985, keď sa  aj vďaka  televíznemu prenosu naša i svetová verejnosť mohla presvedčiť, že v socialistickom Československu zďaleka nie je všetko  v poriadku.

 

S osobnosťmi sv. Cyrila a Metoda teda  nie je spojený iba náš kultúrny  vzostup, ale aj dlhý zápas slovenského národa za politické  i národné práva. Preto dielo zvestovateľov viery a kultúry je pre každého  Slováka  výzvou i záväzkom zároveň  a to v tom zmysle, že spoločne budeme ďalej rozvíjať   ich dedičstvo, chrániť náš  jazyk a  našu pôvodnú kultúru.  

 

 

 

POZNÁMKA

Kongres slovanských novinárov v Amerike v septembri 1904 sa  při stretnutí so slovenskými predstaviteľmi  dohodol, že deň apoštolov sv.. Cyrila a Metoda sa bude sláviť ako všeslovanský sviatok. Považské noviny 1904 s. 78, č. 10