Úvod

Hovoriť o blahoslavenstvách v 21. storočí, nie je jednoduché. Ľudia zháňajúci sa len po materiálnom bohatstve, po rýchlej kariére a sláve nemajú čas zastaviť sa, nie to ešte ponoriť sa do kontemplácie Boha a do tajomstva jeho lásky. A blahoslavenstvá hovoria predovšetkým o Bohu, ktorý je Abba (Otec), zjavujúci ľuďom seba. On Stvoriteľ a Pán očakáva lásku zo strany ľudí, ktorých má rád, preto je otcom láskavým, zhovievavým, odpúšťajúcim...

Sú blahoslavenstvá kritériom pre etické konanie? Ovplyvňuje Reč na vrchu ľudské správanie a kvalitu interpersonálnych vzťahov? Človek si tieto dve otázky kladie jednak vďaka prirodzenej intelektuálnej aktivite, jednak pod vplyvom nadprirodzenej Božej milosti, keď reflektuje dejinné udalosti v ich premenách, alebo aj pri stretnutiach s inými ľuďmi. V každodenných stretnutiach s ľuďmi, ale aj prostredníctvom osobných príbehov sú často ukryté obrazy metafor, ktoré poukazujú na vnútornú i vonkajšiu silu, ktorá nás nabáda k úžasu nad videným i k hľadaniu zmyslu všetkého.

Ľudstvo ako celok všeobecne smeruje odniekiaľ niekam. V priestore medzi nebom a zemou vnímajú ľudia všetkých čias seba a zároveň cítia, že večnosť je budúcnosťou. Žiť na zemi znamená existovať v konečnom priestore a čase, ale kto môže zabrániť tomu, aby sme my ľudia nesnívali o večnom domove? V dynamizme života je odpoveď na dve úvodné otázky, ktoré súvisia s objavom špecifického individuálneho poslania každého človeka. Osobnostný rozmer a autentickosť, interpersonálny dialóg, ale aj komunikácia a tvorivosť odzrkadľujú správanie, ktoré má súvis s láskou a s etickou zodpovednosťou.

V predkladanom texte sa pokúsime oživiť Ježišovu programovú „Reč na vrchu“, a to aj preto, že v posledných dvoch storočiach sme svedkami veľkej pýchy o nekonečnom pokroku ľudstva, o všemocnom intelekte, slobode a práve na svojvôľu. Na strane druhej však paradoxne zakúšame neustále nové formy ponižovania človeka ako osoby (vojnové tragédie, zlyhania v humánnosti, krátke intermezza entuziazmu zo slobody a demokracie až po nové súčasné úsilia o totalitné ovládanie ľudí a nastolenie nového svetového poriadku (NWO). Spomenuté skutočnosti opäť postulujú rozdelenie ľudí na: bohatých a stále chudobnejších, na oligarchov a kvázi otrokov, až po doposiaľ nevídané epidemicko-sanitárne delenia už nie viac na: zdravých a chorých, ale rodí sa nový antagonizmus, podporujúci striktné obmedzenia pripomínajúce rasovo-náboženskú diskrimináciu z 30-tych rokov 20. storočia. Zdá sa, že na obzore je niečo veľmi zlé a nenávistné.  Dnes znova, tak ako už mnohokrát predtým, stojíme na križovatke, aby sme sa múdro zorientovali a smerovali k väčšej spravodlivosti a solidarite.

„Ježišova reč na vrchu“ bola a aj naďalej je výzvou k dokonalosti a predstavuje  reálnu ponuka šťastia pre tých ľudí, ktorých Ježiš nazval "blahoslavenými". Jeho cesta dokonalosti sa zakladá na priateľstve: s Bohom, so všetkými ľuďmi a s celým stvorením. Homo sapiens, homo publicus, homo faber, ani homo ludens si nevystačia. K ľudskej celostnosti patrí aj religiózny rozmer (homo religiosus), alebo aj homo meditans, ak ľudstvo nechce stratiť svoju dôstojnosť. Pripomenutie takejto komplementárnej nevyhnutnosti je naliehavé, ak sa chceme oslobodiť od obdivu seba a zintenzívniť v sebe záujem o pochopenie logiky Božieho plánu s človekom a svetom. Žiaden človek nie je pánom dejín, len ich aktívnym činiteľom. Z toho vyplýva poučenie, že preto, aby sme mohli kráčať po priamych cestách a napredovať v dokonalosti, potrebujeme aj iné ako len prirodzené svetlo. V našej súčasnosti zaznamenávame rapídny pokles vzdelanosti, vytrácajú sa múdri ľudia, vedomí si vlastného povolania a poslania „spolupracovať na zavŕšení Božieho stvorenstva“ (porov. GS 67).

Zdá sa, že nepovieme nič prehnané, ak zvýrazníme, že v postmodernej sekularizovanej kultúre v dôsledku oslabenia viery v Boha, sa zastrel výhľad aj na to, čo je podstatné. Mnohí ľudia sú natoľko dezorientovaní, že nevedia rozlíšiť už ani medzi pravdou a lžou, medzi úprimnosťou a pokrytectvom, medzi skutočnými hodnotami a tým, čo sa iba leskne, ale nie je to zlato, alebo medzi svetlom a tmou.

Požiadavky blahoslavenstiev budú mať v tejto štúdii za cieľ priblížiť podstatu novozákonného posolstva a konfrontovať ho s Ježišovou výzvou: "Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa" (Jn 14,6). Hĺbka týchto citovaných slov evokuje potrebu osobne sa angažovať pri realizácii Božieho kráľovstva, ktoré je kráľovstvom jednoty a pokoja. Táto cesta zaiste nie je pohodlná, ľahká, ani lákavá. Skôr naopak, je to cesta úzka, namáhavá, na ktorej je potrebné vidieť druhých a hľadieť na nich s láskavou ohľaduplnosťou. Takúto ľudskosť možno uskutočniť len v námahe bytia, ktorú možno prirovnať k metaforickému obrazu odvíjania klbka: čím viac sa dostávame k jadru, tým viac začíname rozumieť, čo je podstatné. K objasneniu podstatného sa pochopiteľne dopracovávame pomaly a v úprimnom hľadaní. Prirodzený rozum tu nestačí, potrebujeme aj svetlo nadprirodzené – Božiu milosť. Blahoslavenstvá sú Božím slovom (živým a večným), syntézou šťastia aj novou nádejou, že humánnosť na zemi raz predsa len bude predchádzať Božiu spravodlivosť. Šťastie blahoslavených počíta s ľuďmi, ktorí sú radostní „v službe druhým“ a táto radosť je zároveň tichá, prežívajúca úžas nad „tajomstvom stvorenia i vykúpenia“.

Bohatstvo a veľkosť človeka sú merateľné podľa lásky, ktorá sa vyjavuje v slovách aj v skutkoch. Požiadavky blahoslavenstiev prispievajú k humánnejšiemu a duchovnejšiemu svetu cez našu „poníženosť v duchu"  a „disponovanosť voči Božiemu Slovu“. Reflexie o blahoslavenstvách nás majú priviesť k pochopeniu morálneho obsahu slov „o paradoxne znejúcom šťastí“, ktoré k nám dolieha ešte aj dnes s rovnakou intenzitou ako pred dvetisíc rokmi. V istom zmysle nám blahoslavenstvá nastavujú zrkadlo, v ktorom sa môžeme všetci  „vzhliadnuť v pravde“. Z tohto dôvodu sa pokúsime ukázať Ježišove blahoslavenstvá v príťažlivom svetle a zároveň realisticky. To znamená tak, aby ich obsah neodradil, ale inšpiroval k dobročinným skutkom. Zároveň zdôrazníme slovo „autentickosť“ v zmysle pochopenia Ježišovej reči (rozumom a srdcom), tiež hodnotu osoby, v ktorej je zahrnuté intelektuálne ratio i sloboda, to znamená dve kvalitatívne schopnosti, ktoré inšpirujú ľudí k zodpovednosti za spôsob ich vlastnej existencie na zemi.

Blahoslavenstvá sú vernou podobou Božej tváre, sprítomnenej v Ježišovej tvári. Sú to proklamačné slová, vyzývajúce ku tvorivej spolupráci na uskutočňovaní spravodlivosti na zemi, ktorá sa má podobať spravodlivosti Božej. Prekvapujúca oslava ponížených a posledných zaznieva ako realita, ktorá prispieva k „zmene zmýšľania“, alebo aj ako „vykročenie na cestu nádeje a odovzdanosti“. Požiadavky z Reči na vrchu sú piliermi zdravej ľudskej civilizácie - "magnou chartou" humánnosti aj ideálom svätosti. Šťastie blahoslavených je šťastím nielen v perspektíve sveta, ale aj v perspektíve eschatologickej. Je to šťastie tých ľudí, ktorí už v Starom zákone pochopili, že bázeň pred Pánom a spravodlivosť privádzajú k vnútornej radosti, a v Novom zákone sú ponímané aj ako „vyhlásenia zhora“, ktoré majú kresťanom ponúknuť plán ako zosúladiť počúvanie Božieho slová s praktickým konaním, viery s rozumom všetko v slobode a spoluzodpovednosti za vzrast lásky a dobra. Ľudia neprestávajú túžiť po plnosti šťastia, aj preto je šťastie predmetom štúdia filozofie aj teológie.

1. Kontúry blahoslavenstiev v Starom zákone

O kontúrach blahoslavenstiev možno hovoriť už v Starom zákone. Umožňuje to exkurz do dejín vyvoleného národa, to znamená na miesta, kde sa rodili „prvotné línie obrazu šťastia“. Prioritne treba siahnuť po knihe Exodus, ktorá je druhou knihou Pentateuchu, popisujúcou uzavretie Zmluvy a vyhlásenie Zákona na Sinaji (Ex 20-24). V týchto kapitolách je naznačená etika Izraela, ktorej počiatky siahajú do druhej polovice 13. storočia pred Kristom. Ďalej je to kniha Levitikus, predstavujúca kódex predpisov, ktoré sú akoby pokračovaním požiadaviek zo Sinaja. Aj tu možno nájsť náznaky, ako byť šťastným na zemi. Obzvlášť zaujímavé je rozprávanie o svätosti Boha a povinnosti Izraela byť svätým a tiež nádherné state o milosrdenstve v súvislosti so sobotným a jubilejným rokom. (porov. Lv 19,2 a Lv 25). Ďalším svedectvom vzrastajúceho etického pochopenia je kniha Deuteronómium, ktorej princípy sú obsiahnuté najmä v Dt 5 a Dt 15. Náznaky etiky blahoslavenstiev môžeme nájsť aj v knihe Žalmov, kde sú opísané dojímavé zmienky o bohabojných ľuďoch, ktorí sú milí Bohu. Šťastní sú tu tí, ktorí pozitívne odpovedajú na Božiu ponuku spásy. V žalmoch 18,28; 22,25; 34,7 sú identifikovaní štyrmi výrazmi:

a) chudobní (hebrejsky anavím);

b) spravodliví (hebrejsky saddikím), ktorí sú vernými služobníkmi Jahveho, veria jeho slovu a podľa neho žijú, ktorí majú "úprimné srdce" (porov. Ž 32,11; 97,11; 140,14);

c) nábožní (hebrejsky chasidím) - sú to ľudia "nábožensky horliví", ktorých pokladali aj za "Božích vyvolencov" a "verných služobníkov zmluvy" (porov. Ž 19,12);

d) svätí (hebrejsky kedosím) - sú to ľudia "bezúhonní" a "mravní", "zasvätení  Jahvemu a jeho službe" (porov. Ž 34,19; 132,16).[1]

Zaujímavé zmienky nájdeme aj v knihe Prísloví, ktorá je akousi obraznou výpoveďou ľudovej múdrosti a dlhoročnej etickej skúsenosti. Cieľom Prísloví bolo sprostredkovať životné pravdy, morálne zásady a povinnosti voči blížnemu, s pomocou ktorých si môže človek zabezpečiť blažený a pokojný život. Z textu je zrejmé, že počiatkom každej múdrosti je predovšetkým bázeň pred Pánom. Múdry sa tu stotožňuje s nábožným človekom. Výroky v knihe Prísloví ohlasujú odmenu za "zachovávanie zákona a spravodlivosti" a trest za "neveru a bezbožný život" (porov. Pr. 4, 10; 4,18). Mnoho chvál na spravodlivých nájdeme aj priamo v knihe Múdrosti: "(...) lebo spravodlivosť neokúsi smrť" (Múd 1,15) alebo "Duše spravodlivých sú v Božích rukách" (Múd 3,1).

Celý Starý zákon je procesom postupného vyzrievania etických noriem, ako aj napätým očakávaním Mesiáša a jeho kráľovstva spravodlivosti a pokoja. Búrlivé dejiny viery Izraela sú bezprostrednou predprípravou na pochopenie evanjeliového posolstva lásky. Popri knihách Pentateuchu, Žalmoch a sapienciálnej literatúry sú svedkami a ohlasovateľmi spravodlivosti aj starozákonní proroci, ktorých môžeme právom nazvať „strážcami mravnosti Izraela“. Na strane druhej nie je však až také jednoduché posúdiť, čo mali na mysli proroci, zmieňujúci sa o spravodlivej spoločnosti, ktorú vyžadoval Boh.[2] Evolučný trend milosrdenstva možno sledovať aj v otrockom zákonníku, ktorý smeruje k svojmu zrušeniu. Biblické právo odráža vyvíjajúce sa spoločenské vedomie. Kráľ v Izraeli nemal neobmedzenú moc, ale zaväzoval sa, že sa nebude vyvyšovať nad "svojich bratov" (porov. Dt 17,14-20). Etika Starého zákona bola prísne realistická. Vyžadovali si to okolnosti v rovine sociálneho poriadku, pretože Boh od počiatku žiadal od ľudí spoločenskú znášanlivosť určovanú bratskými štruktúrami. Zdrojom každej starozákonnej blaženosti bol Boh, aj preto rozlišovali medzi:
1. blaženosťou  na zemi  ("tí, ktorým Boh žehnal");
2. a nebeskou blaženosťou  ("budúca odmena").

Ľudskú blaženosť tu treba vnímať ako dielo Božej priazne i ako účasť na Božej sláve: "Blahoslavený je človek, ktorý dúfa v Boha" (porov. Ž 2,12; 65,5; 84,13; 146,5), "Kto zachováva Zákon a počúva Múdrosť", "Kto žije v očakávaní blaženosti ako odmeny", a šťastný ten: „Kto je spravodlivý, kto má súcit s nešťastnými" (Pr 14,21).

Ak by sme hľadali niť predobrazu blahoslavenstiev u prorokov (inšpirovaných mužov), narazíme na slová proroka Amosa (žil v 8. stor. pred Kr. a jeho meno v hebrejčine znamená „zaťažený bremenom“. Amos bol považovaný za advokáta spravodlivosti, hoci bol pastierom a pestovateľom figovníkov, no zo skúsenosti dôverne poznal, ako je to v praxi medzi bohatými a chudobnými. Aj preto ostro pranieroval vykorisťovanie chudobných ziskuchtivosťou boháčov, ktorí mali nadbytok, ale aj požívačníkov a nespravodlivých, vysloviac im svoje: "Beda!" (porov. Am 6,4).

Podobne aj u proroka Izaiáša (jeho meno znamená „Jahve je spása“, „Jahve spasí“) nájdeme výčitku: "Beda tým, čo uzákoňujú zlé zákony, a pisárom, ktorí spisujú útlak, aby drobných ľudí odtisli od práva, a biednych môjho ľudu odviedli od pravdy, aby vdovy boli ich korisťou a aby ozbíjali siroty. Čo však spravíte v deň navštívenia, keď nešťastie príde zďaleka? Ku komu sa budete utiekať o pomoc a kde zanecháte svoje bohatstvo?" (Iz 10, 1-3).

Aj u proroka Jeremiáša (jeho meno znamená "Jahve povyšuje"), ktorého Boh povolal za proroka ako veľmi mladého (nemal ani 20 rokov), nájdeme tiež zaujímavú prosbu, ktorá je volaním po spravodlivosti Božej (porov. Jer 18,18-23).

V závere tejto podkapitoly možno konštatovať, že v kultúrach starovekých národov niet veľkých rozdielov pri pochopení toho, čo je šťastím pre ľudí. Šťastím je zdravie, sloboda, spravodlivosť, pokoj, hojnosť dobra, odstránenie chudoby, veľkorysosť v odpúšťaní, ochrana vlastníctva, atď. V Starom zákone je šťastie dôsledkom dobročinnej aktivity a spája sa so slovami: "budúcnosť majú", čím sa naznačuje veľký význam tohto slova. Je to objavovanie ľudského naplnenia, ktoré spočíva v praktizovaní úcty voči Jahvemu a v spravodlivosti voči blížnym. Blahoslavený je ten: "Kto v Pánovom zákone má záľubu" (Ž 1,1-2); "Kto prebýva v dome Pánovom" (Ž 84,5-6); "Komu Boh pomáha" (Ž 17,5; 146,5); „Kto sa vyhýba zlu a dobre robí“ (Ž 3727).
 

2. Ježišova „Reč na vrchu“

Blahoslavenstvá, ktoré Ježiš vyhlásil vo svojej Reči na vrchu, sa objavili na počiatku nového letopočtu. Nadväzujú na Jánovo „ohlásenie Božieho kráľovstva“ (Mt 3,2) a stali sa základom nového naliehavého správania: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 4,17). V novozákonnej terminológii „šťastných ľudí“ treba rozlišovať medzi:

a) prídavným menom "blahoslavený", ktoré sa používa iba pre ľudí. Je stav ľudského šťastia (hebrejsky "ašrej", grécky "makarioV", latinsky "beatus"). Stretávame sa s ním najmä u evanjelistu Matúša;
b) a trpným príčastím "požehnaný" (hebrejsky "baruch", grécky "eulogetoV", latinsky "benedictus"), ktoré je výkrikom radosti.

Protagonistom obsahu blahoslavenstiev je sám Ježiš Kristus, Boží Syn. On osobne vyhlásil podmienky pre vstup do Božieho kráľovstva a sám je aj cieľom a centrom blahoslavenstiev. Túžba po šťastí je teda božského pôvodu. Boh ju vložil do ľudského srdca a volá všetkých k blaženosti. Toto volanie je osobné a zároveň všeobecné. Je to výzva pre svet i skrytá výčitka zároveň. Každý, kto chce byť už na zemi a potom aj vo večnosti šťastným, musí nevyhnutne zosúladiť vlastné hodnoty s Božím poriadkom. V tomto zmysle je náš osobný čas darom i priestorom, ktorý treba vyplniť takým spôsobom života a takým správaním, ktoré by malo pozitívny vzťah k Božiemu zákonu a k všeobecne prijatým spoločenským normám.

Požiadavky, vyhlásené na „vrchu“, pripomínajú Mojžišov výstup na vrch Sinaj. Ježiš chcel rozhýbať svojich poslucháčov, aby konali, ale aj sa správali k sebe navzájom podľa modelu ľudskosti. Hnala ho k tomu jeho láska k Otcovi a k ľuďom. Ježišovo srdce „plné lásky“ horí túžbou po tom, aby každý človek dosiahol večné šťastie a mal účasť na spásonosných dobrách. Motívom Ježišových požiadaviek bolo Božie kráľovstvo a jeho budúce dobrá. Ľudia sú povolaní k blaženosti, ale aj zranení hriechom, preto potrebujú Božiu milosť a spásu.

Ježiš Kristus sa v blahoslavenstvách predstavil ako niekto, kto je viac ako prorok, viac ako múdry a bohabojný človek. Predstavil sa ako ten, ktorý má moc a autoritu v absolútnom slova zmysle. Blahoslavenstvá sú preto „vstupnou bránou do šťastia“. Cieľom Ježišovej reči bolo pozdvihnúť ľudskú nádej a prebudiť ľudí k vzájomnému rešpektovaniu bratských vzťahov.

Podľa väčšiny súčasných katolíckych exegétov nebola Ježišova reč jednorazovým vyhlásením, ale sériou rečí.[3] Evanjelista Matúš ju zachytil ako Reč na vrchu a evanjelista Lukáš ako Poľnú reč. Samotné požiadavky blahoslavenstiev predstavujú vyvrcholenie Ježišovho učenia o nebeskom kráľovstve a zároveň sú naliehavou výzvou neuspokojiť sa s priemerným spôsobom života. Vrch blahoslavenstiev je pre kresťanov symbolom panoramatického videnia a  mierou slobody. Čím viac sa odchýlime od tohto nadhľadu, tým sme menej slobodní. K reálnemu dosiahnutiu Božieho kráľovstva sú potrebné tri podmienky:

1. podmienka konverzie, lebo všetci ľudia sú hriešni, ale Boh je milosrdný;

2. podmienka viery, ktorá je dôverou v Božiu pomoc a ochranu;

3. podmienka nasledovania, ktorá sa javí ako centrálna v morálke Nového zákona.

Všetky tri podmienky sú vzorovým modelom pre imitáciu Krista - Bohočloveka, čo v praxi znamená, že sa mu máme podobať v láske k Bohu a k blížnemu (a dokonca aj k nepriateľom), ale tiež aj v odpúšťaní, v pokore, v poslušnosti, v horlivej službe, lebo tieto vlastnosti  sú znakmi adoptovaných Božích detí.

Nemecký teológ Rudolf Schnackenburg vo svojej knihe Messaggio morale del Nuovo testamento (Morálne posolstvo Nového zákona) píše, že: "(...) na prvý pohľad sa zdá, akoby Ježiš nežiadal nič nové oproti Starému zákonu.“[4] Evanjelista Matúš napr. zaujímavo opíše udalosť stretnutia Ježiša s istým mladíkom, ktorý sa ho pýtal: "Čo mám robiť, aby som mal večný život?" A Ježiš mu odpovie: "Ak chceš vstúpiť do života, dodržiavaj prikázania" (Mt 19,17). A aj evanjelista Marek a Lukáš spomínajú túto udalosť a Ježišovu odpoveď: "Poznáš prikázania: Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš!?..." (Mk 10,19; Lk 18,20).

Ako vidíme, Ježiš bol hlboko zakorenený v Zákone a v etike vyvoleného národa. Na Boha a jeho Zákon sa odvolával často. Sám sa považoval za "podriadeného zákonu" (porov. Gal 4,4). Sv. Matúš dokonca vložil do jeho úst slová: "Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo prorokov; neprišiel som ho zrušiť, ale naplniť" (Mt 5,17). Novátorským v oblasti nábožensko-morálnej sa Ježiš ukázal až v Reči na vrchu, ktorá symbolizuje vrchol etického správania ľudí, ktorí chcú slobodne vstúpiť do nebeského kráľovstva (Mt 5,1-12; Lk 6,20-49). Kľúčový výrok tejto novej etiky je vyjadrený v slovách: "Ak vaša spravodlivosť nebude väčšia ako tá zákonníkov a farizejov, nevojdete do nebeského kráľovstva" (Mt 5,20). Zdá sa, že Ježiš na tomto mieste už nedbal natoľko na literu zákona. Omnoho viac mu záležalo na plnení Božej vôle. A prianím Božej vôle je spravodlivosť a bratské spolunažívanie pred Bohom. Ježiš Kristus vyžadoval viac ako len spravodlivosť v zmysle "dať každému, čo mu patrí". Toto sa ale nedalo povedať o farizejoch a zákonníkoch, ktorí pripisovali veľkú hodnotu dodržiavaniu zákona "ad litteram", ale chýbal im úprimný náboženský úmysel. Plnili zákon bez motívu lásky. Bolo to iba vonkajšie dodržiavanie zákonov, no "bez srdca". Farizeji sa sami vyhlasovali za spravodlivých (Lk 20,20), povyšovali sa nad tých, ktorí "nepoznali zákon" (Jn 7,49; Lk 18,9). Ježiš aj preto rozpovie podobenstvo O farizejovi a mýtnikovi (Lk 18, 9-14), v ktorom zdôraznil pýchu prvého a pokoru druhého. Pre Ježiša bol už aj úmysel momentom morálneho konania, preto zopakoval s prorokom Izaiášom, čo akcentoval evanjelista Matúš: "Tento ľud si ma ctí perami, zatiaľ čo jeho srdce je ďaleko odo mňa" (Iz 29,13; Mk 7,6). Z výroku vyplýva, že ľudské srdce má byť pozorné na to, aké myšlienky vychádzajú z jeho srdca. Srdce je totiž pre Semitov sídlom myšlienok, túžob, citov, morálnych rozhodnutí. Zodpovedalo tomu, čo my dnes pripisujeme svedomiu.

Ježišove blahoslavenstvá sa na prvý pohľad javia ako ideály, avšak Ježiš nebol teoretik, ale praktik, učiteľ a majster morálneho života, skrze ktorého Otec volá a priťahuje k sebe všetkých ľudí. Komentáre k Reči na vrchu napísali stovky autorov (katolíckych, pravoslávnych i protestantských). Požiadavky blahoslavenstiev sú však aj dnes málo pochopené a ešte menej žité. Kresťania ich dokážu uskutočniť len s pomocou Božej milosti. Závislosť na Bohu a jeho milosti je dôkazom toho, že ide o ťažkú a náročnú úlohu. Ťažkosť a náročnosť, ale neznamená nemožnosť. Toto vidíme najlepšie na príklade mnohých svätých. Oni najlepšie dosvedčili vo svojich životoch, že Ježišove požiadavky sú realizovateľné a robia tých, ktorí sa ich pridržiavajú šťastnými. Katolícka morálna teológia vždy považovala a aj považuje blahoslavenstvá za základ morálneho správania.

Ježišova reč na vrchu sa nám zachovala v podaní dvoch evanjelistov: sv. Matúša a sv. Lukáša. Matúš lokalizoval Ježišovo kázanie na vrch (Reč na vrchu), Lukáš na pole (Poľná reč). V žiadnom prípade ani u Matúša, ani u Lukáša nejde o roztrieštené zlepovanie slov, ale ide o vecnú a logickú jednotu. Obsah a centrálna myšlienka sú nápadne podobné, ale Matúš je podstatne obšírnejší (devätoraké zvolanie: "blahoslavení!"). Tieto zvolania úzko korešpondujú u Matúša so Žalmom 37,11 a so Žalmom 23. Predstavujú kresťanské cnosti, ktoré sa vyžadujú pre Božie kráľovstvo a "vyššiu spravodlivosť".

Evanjelista Lukáš sa zmienil o štvorakých podmienkach blahoslavených. Jeho text je kratší a chýba v ňom aj kázanie o Božom kráľovstve. Lukáš namiesto toho cituje proroka Izaiáša (61,1-2) a ním sa aj inšpiruje v prvých troch blahoslavenstvách. Ústrednou pointou textu je láska. Boh je Kráľom i ochrancom slabých, ktorí sú blahoslavení nie preto, že žijú morálne, ale preto, že Boh im venuje zvláštnu pozornosť. Podľa súčasného amerického biblistu, dominikána Benedicta Thomasa Viviana: "Štvrté blahoslavenstvo u Lukáša pochádza z ústnej tradície ranej Cirkvi.“[5] Tvrdenie biblistu vyplýva zo skutočnosti, že v Lukášovom texte je už citeľne prítomná skúsenosť prvotnej Cirkvi s prenasledovaním pre vieru v Ježiša Krista.

Rozdiely medzi dvoma evanjelistami (pokiaľ ide o blahoslavenstvá) sú aj inde. Matúš napr. pri blahoslavenstve "chudobní v duchu" má na mysli "chudobu ducha". Lukáš, ako sa zdá, myslí viac na "chudobu tela". Podobne aj pri blahoslavenstve "hladní po spravodlivosti". Matúš myslí pod týmto hladom "stav duše", Lukáš "stav tela". V ôsmom blahoslavenstve Matúš rozlišuje medzi: "prenasledovanými pre spravodlivosť" a "pre Krista".

Podľa belgického benediktína a exegétu Jacquesa Duponta, chce Matúšov text povedať, že: "Blahoslavenstvá nie sú len niečím historickým. To, čo Ježiš povedal na vrchu, nepatrí minulosti, pretože tu nejde o text definitívne uzavretý, ale naopak, je to text obsahovo "stále aktuálny" a svojím obsahom bohatý pre každodenný život. Ježišove slová, nakoľko sú "duch a život", nemôžu byť nikdy mŕtvou literou.[6] J. Dupont navyše tvrdí, že: "(...) evanjelista Matúš poznal tradíciu "Reči na vrchu" vo forme čistejšej ako Lukáš“.[7] A napokon aj podľa Nového Katechizmu Katolíckej Cirkvi sledujú blahoslavenstvá poriadok šťastia, milosti, krásy a pokoja (porov. II. časť, 10 kap., 2546).

3. Kto sú blahoslavení?
 
Blahoslavení alebo blažení sú tí ľudia, ktorých život je spravodlivý. Oni našli správnu cestu k šťastiu a pochopili dôležitosť a vlastné poslanie pri uskutočňovaní a naplňovaní dejín spásy. Spomenuté šťastie sa vzťahuje na život, ktorý je stavom „pretrvávania v dobrom“ a naplnením túžob, prianí a sebarealizácie. V Evanjeliu nachádzame aj konkrétne zmienky o tých, ktorí sú blahoslavení: "Ten, kto žije pre Krista, s Kristom a v Kristovi"; "kto mu absolútne verí"; "kto počúva jeho slovo a žije podľa neho"; "kto je bdelý"; "kto dokáže aj umrieť pre Krista", alebo ako píše sv. Ján evanjelista v knihe Zjavenia: "Blahoslavení sú tí, ktorí umierajú v Pánovi" (Zjv 14,13). Vo Svätom písme nájdeme aj správy o konkrétnych osobách, ale v prvom rade sa tento prívlastok vzťahuje na Matku Božiu Máriu. Ona je plná milosti a aj prvá blahoslavená pretože: "(...) uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán" (Lk 1,45); pretože: "(...) veľké veci jej urobil ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno" (Lk 1,49); " (...) lebo nosila vo svojom živote Krista" (Lk 11,27).

Podľa Kristových slov sú v evanjeliu: "Blahoslavení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho" (Lk 11,28). Podľa sv. Jána sú: "Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili." (Jn 20,29). Blahoslavený je aj "Šimon, syn Jonášov, ktorému Otec zjavil v Ježišovi Syna živého Boha" (Mt 16,16-17), a blahoslavený je aj "sluha, ktorého Pán pri svojom príchode nájde bdieť" (Mt 24,46), ale tiež aj "oči, že vidia a uši ,že počujú" (Mt 13,16). Blahoslavení sú teda všetci, ktorí počuli a porozumeli, ktorí vidia a už na zemi sú plní Boha a jeho svetla, ktorí okusujú Boží pokoj a prežívajú tajomstvo Boha.

4. Ježišova „reč na vrchu“ podľa sv. Matúša (5, 1-12)

Ježiš Kristus stojí v centre ľudských dejín. On je živým modelom, novým Adamom, ktorý ponúka ľuďom nevídanú perspektívu. Jeho kráľovstvo obopína minulosť, prítomnosť, aj budúcnosť. V ňom je zhrnuté všetko, čo Boh chcel povedať človeku. On je ten, ktorý postavil lásku nad všetko ostatné: "Buďte dokonalí, ako aj váš Otec nebeský je dokonalý!" (Mt 5,48).

Ježišových učeníkov a tých, ktorí uverili jeho evanjeliu, nazvali v prvom storočí nášho letopočtu kresťanmi (christoformi), ktorí v sebe nosia Krista trpiaceho, umučeného a zmŕtvychvstalého. Oni sú zároveň svedkami mravnosti a nádeje, ktorá je odrazom nadprirodzenej viery a lásky. Tu je ukrytá novosť predstavená v Reči na vrchu.

Na otázku: komu je adresovaná Reč na vrchu? Môžeme odpovedať: učeníkom. Oni sú oslovení, lebo oni tvoria základ „nového Izraela“. Sv. Matúš opísal túto udalosť takto: "Pristúpili k nemu jeho učeníci..." Zaujímavé je však, že Ježiš nehovoril dôverne, a teda potichu, ale nahlas. To znamená tak, aby to počuli aj zástupy. O mase ľudí, ktorí ho počúvali, sa v závere tejto reči dozvedáme, že: "žasli nad jeho učením, lebo ich učil ako ten, ktorý má moc, a nie ako zákonníci". Pozoruhodná je aj skutočnosť, že v Reči na vrchu nejde len o príkazy, ale o niečo omnoho viac. Je to ponuka budúceho sveta, hoci pochopenie požiadaviek, nakoľko sa jedná o budúcnosť, je pomerne ťažké. Ježiš tu doslova prevráti pozemské predstavy o šťastí. Blažení v jeho reči nie sú boháči, nasýtení, všetkými vážení, ale hladní, plačúci, chudobní a prenasledovaní. Takýto zvrat predstáv o šťastí, mohol urobiť iba niekto, kto je autoritou a kto tieto hodnoty aj sám zosobňuje.

Zaujímavé je aj to, že Matúš formuloval väčšinu blahoslavenstiev v tretej osobe, čím naznačil, že Ježišove slová neplatia len pre vtedajších poslucháčov, ale vzťahujú sa na všetkých ľudí (na každého a kdekoľvek na svete).

Evanjelista Matúš v Reči na vrchu nechal zaznieť z úst Pána Ježiša osem duchovných podmienok a deväť konkrétnych zvolaní "blažení!" Tieto podmienky znejú kontrastne so spôsobom všeobecnej mienky, ale ony otvárajú dvere do nebeského kráľovstva. Podmienky šťastia podľa tejto logiky spĺňajú chudobní v duchu, plačúci, tichí, hladní a smädní po spravodlivosti, milosrdní, čistí srdcom, šíritelia pokoja a prenasledovaní. V takomto poradí ich vymenúva sv. Matúš (5,1-11) a v 12. verši dodáva: "Radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi. Tak prenasledovali prorokov, ktorí boli pred vami." Každé Matúšovo blahoslavenstvo pozostáva z dvoch častí: prvá časť sa vzťahuje na záslužné skutky; druhá je prísľubom budúcej odmeny.
 

Blahoslavenstvá sú takto súhrnom ideálov, podstatou evanjeliového správania a najplnšou identitou kresťana. Nikdy ich nemôžeme počuť nezaujate.

Blahoslavenstvá v Matúšovom evanjeliu sú autentickou katechézou, výzvou, programom a praktickým návodom ako aplikovať Boží zákon a jeho spravodlivosť do spoločensko-sociálneho priestoru.

1. Kto sú "chudobní v duchu" , ktorých Ježiš nazval blahoslavenými (Mt 5,3)?

Prvá požiadavka má precízny duchovný zmysel. Evanjelista tu zdôraznil morálnu dispozíciu dobrovoľnej chudoby, ktorá je počiatkom vykúpenia a spásy a tiež nevyhnutným predpokladom ospravedlnenia. Nie sú to naozajstní chudobní Jahveho v zmysle sociálnom, to znamená chudáci, žobráci, vykorisťovaní,  mentálne retardovaní, nevedomí, slabí, chorí, aj keď všetci z nich sú milí Bohu a sú zaiste aj prirodzene zastúpení v tejto kategórii. Materiálna chudoba sama v sebe sa tu neidealizuje. Naopak, ona je negatívnou chudobou a nie je považovaná za dobro, ale za zlo. Evanjelista Matúš má pri prvom zvolaní "blahoslavení" pred očami predovšetkým pozitívnu „duchovnú chudobu ľudí slobodných od materiálnych vecí a majetkov, a tiež nenaviazaných na iných v zmysle vlastníckom“.[8] Takýto postoj je zvýraznením pokory a dôvery v Boha. Za Lukášovým „beda bohatým!“ by sme potom tiež mohli vidieť „bohatého popredného muža“, ktorý pre lásku  k bohatstvu zosmutnel, pretože nedokázal predať a rozdať všetko, čo vlastnil, a nasledovať Krista (porov. Lk 18, 18-27).

Chudobní v duchu sú dobrovoľne chudobní. Podobne ako sv. František z Assisi aj oni sa vedia všetkého vzdať okrem Krista. Do ich radov môžeme zarátať aj tých, ktorí majú otvorené srdce pre Boha a jeho kráľovstvo, ktorí nie sú vnútorne závislí od nijakého majetku, moci, práva, či uprednostnenia. Sú to ľudia odpútaní od vecí tohto sveta, ktorí sa aj prirodzene cítia  malými, pretože vedia o svojej biede. V pozícii takejto poníženosti si potom uvedomujú aj svoje ľudské krehkosti (hriešnosť) a rozumové limity. Takíto chudobní sú plní dôvery voči Bohu, odkázaní na Ducha Svätého, otvorení pre jeho dary, pripravení odpúšťať, ohľaduplní voči druhým, pripravení na to, aby boli naplnení. Sú to radostní pútnici na zemi presvedčení o integrite života, ochotní tvorivo spolupracovať s milosťou Božou.

2. Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení (Mt 5,4).

Druhá požiadavka "Blahoslavení plačúci" sa týka tých, ktorí prechádzajú údolím bolesti na zemi. Trpia v tomto svete a sú vylúčení spomedzi „šťastných“ len preto, že iní sú bezohľadní, nespravodliví, sebeckí, nesolidárni. Ježiš im vo svojej reči prináša nádej a sľubuje, že budú potešení v živote večnom. Plačúci vedia byť súcitní s druhými, ak ich zaskočí tvrdosť. Sú to ľudia, ktorí vedia zmĺknuť, keď mocní tohto sveta útočia: „Lebo je lepšie trpieť za dobré skutky, ak je to Božia vôľa, ako za zlé“ (1 Pt 3,17). Plačúci sa nebránia, z jemnocitu. Ustúpia preto, aby nedávali príležitosť „teraz sa smejúcim“ ďalej šíriť ich nadradenú pýchu. Slzy sú ich rosou, ktorá ovlaží a vďaka nej nachádzajú útechu u Pána. On im raz osuší každú slzu. Plačúci v žiadnom prípade nie sú slabí. Naopak, majú otvorené a úprimné srdce a svoje utrpenie dokážu uniesť, pretože pochopili jeho očisťujúci zmysel. .Slabosť a slzy sú tu silou a možnosťou spásy. Slabí plačú pre nedokonalosti vlastného tela podobne ako sv. Pavol:. "Kto ma vyslobodí z tela smrti?" (Rm 7,24), ale tiež aj z vďačnosti za nezaslúžené dobrá. Ich plač zmýva osobné hriechy, ale aj hriechy iných. Oni budú potešení, lebo Pán, je ich útecha a pomoc. On sám ich zachráni.

V reči evanjelia, ktorej nie všetci chcú porozumieť, je to celkom inak. Silní nepotrebujú spásu, spoliehajú sa len na seba, nie na Boha. Nemecký filozof F. Nietzsche (1844-1900), syn a vnuk evanjelických pastorov, ktorý už ako študent zavrhol kresťanstvo (možno aj v dôsledku nejakých osobných skúseností), nazval kresťanov z pohľadu sveta zbabelcami pre ich ústupčivosť a pokornú pozíciu.

3. Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme (Mt 5,5).

Podľa prekladu Vulgáty sú títo „blahoslavení“ zaradení na druhom mieste. V gréckom texte až na treťom podľa nadväznosti na Žalm 37,11. V gréčtine sú navyše aj výrazy "chudobní" a "tichí" dobre rozlíšené. V hebrejčine pochádzajú z koreňa toho istého slova a rozdiel medzi nimi je minimálny.

Tichí si uvedomujú zmysel pokory, skromnosti, trpezlivosti a ochoty znášať aj bezprávie s dôverou v Pána, lebo pochopili, že ticho je súčasťou milujúceho, silného a tvorivého mlčania Boha:. Tichí sa vedia skloniť pred Božou vôľou a zo svojho ticha vychádzajú posilnení na duchu, pretože v ňom okúsili dotyk a blízkosť Boha. Ticho spolupôsobí pri formácii ich mysle i srdca. Sú to ľudia odovzdaní a harmonickí, vnútorne silní, koncentrovaní, ohľaduplní, zdvorilí, ovládajúci seba, oslobodení od túžby ovládať iných. Tichí vytvárajú tichosť, ktorá je miestom sústredenosti a vnímania Božej prítomnosti. Nešomrú, ani sa nehnevajú, keď prídu ťažkosti, lebo vedia mlčky niesť vlastné bremená bez zbytočného vonkajšieho rozruchu. Z takejto tichosti sa potom rodí nová zázračná sila. Ticho je dynamické a tichí cez svoju tichosť podrobujú zem Božej vláde.

K tichosti ale nepatrí súhlas s bezprávím, akoby išlo o právo. Nespravodlivosť zostáva nespravodlivosťou. Tichí, hoci nesúdia iných, ale vedia druhým povedať pravdu o tom, v čom spočíva ich nespravodlivosť. A keď títo neprijmú ich bratskú korekciu, nie sú plní hnevu a nenávisti, ale trpezlivo znášajú dôsledky nepochopenia a ponechávajú všetky veci na toho, ktorý súdi spravodlivo. Tichý človek vie čakať a v tichu vytvárať priestor pre plodnú tvorivosť ducha. O Ježišovi vieme, že bol "tichý a pokorný srdcom" (porov. Mt 11,29). Na Kalvárii vyvrcholila jeho tichosť a stala sa víťaznou a zachraňujúcou.

4. Blahoslavení hladní a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení (Mt 5,6).

„Hladní a smädní po spravodlivosti“ sú tí, ktorí pociťujú hlad a smäd srdca. Sú to tí, ktorí inklinujú k Božej spravodlivosti. V ich pochopení je spravodlivosť darom Mesiáša, darom Vykupiteľa: „Toho, ktorý nepoznal hriech, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou“ (porov. 2 Kor 5,21). K týmto blahoslaveným (okrem naozajstných hladných a smädných) patria hlavne takí, ktorí sú hladní a smädní po posvätení seba a po svätosti života. Sú to ľudia hľadajúci dokonalosť (skrze lásku a odpustenie). Spravodlivosť je ich chlebom, mierou dobroty, spôsobom obdarúvania iných. A toto obdarovanie neznamená len „dať každému, čo mu patrí“, ale znamená to „vidieť druhých ako blížnych“, teda ako takých, s ktorými sa „možno podeliť“. Spravodliví sú aj tí, ktorí pracujú pre pokoj, lebo pokoj je výsledkom spravodlivosti a spravodlivosť ovocím ohľaduplnej lásky. Voči spravodlivým bude aj Pán spravodlivý, preto budú nasýtení a sám Pán pripraví pre nich kráľovstvo hojnosti.

5. Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo (Mt 5,7).

Milosrdenstvo Božie je základnou ideou tak Starého, ako aj Nového zákona. Bolo oznámené prvým ľuďom hneď po ich páde (porov. Gn 3,15) a následne viackrát v dejinách vyvoleného národa (porov. Ex 19,5), ale  naplnené bolo až v Ježišovom vykupiteľskom diele. Milosrdní sú blahoslavení, pretože ich správanie je podobné správaniu milosrdného nebeského Otca. Blaženosť milosrdných spočíva vo videní iných srdcom, ktoré je otvorené, súcitné, odpúšťajúce, ochotné. Je prejavom lásky, ktorá sa dáva, a nepočíta. Milosrdný človek  „neobíde“ núdzneho (porov. Lk 10,31). Milosrdní sú hlboko dojatí a ohromení poznaním, že Boh aj im vždy niečo daruje, na čo nemajú ani najmenší nárok. Takéto precitnutie im umožňuje prekonať seba samých. A tu už nejde len o spravodlivosť, ale o lásku. Milosrdní veľmi dobre vedia, že všetko na zemi je nezaslúženým darom, a že to, čo teraz majú, im bolo dané z veľkého Božieho milosrdenstva. Sú to ľudia, ktorí hlbšie prenikli do projektu Božej lásky. A keďže Boh je k nim milosrdný, a oni to denne zakúšajú, správajú sa podobne voči druhým. Milosrdenstvo je v tomto zmysle empirickým zážitkom zhovievavosti, porozumenia, pochopenia, odpustenia, spolucítenia. Milosrdenstvo má byť v centre duchovného úsilia každého kresťana. Milosrdní sa necítia nadradení, pretože láska vyrovnáva všetky rozdiely: čím dokonalejšia je láska, tým dokonalejšia je služba. Akt milosrdenstva je aktom lásky a služby zároveň. Je to spôsob života, v ktorom sa človek jednou rukou dotýka Boha a druhou blížneho. Boh ich raz odmení takým spôsobom, že zvolí mieru, akú predtým zvolili oni, lebo. Boh miluje milosrdnú tvár.

6. Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha (Mt 5,8).

Srdce je miestom najhlbšej intimity v človeku. Je to miesto stretnutí s inými, most neviditeľných vzťahov, ktoré sa odzrkadľujú navonok. Srdce je centrom celého duchovného života. Ovplyvňuje myseľ, city aj vôľu. Sv. Ján Pavol II. hovoril o dynamizme srdca v spojení s čistotou: "Čistota je požiadavkou lásky, je to dimenzia vnútornej pravdy v srdci človeka."[9] Čistota srdca je vnútorným bohatstvom, úprimným pocitom, jasným vedomím, priezračným zmýšľaním. Čisté srdce je oslavou ľudského tela pred Bohom, alebo inak povedané, je to „oslávený Boh v ľudskom tele, v mužovi a v žene“. Pre čistých srdcom je všetko, na čo hľadia čisté, pravdivé, rýdze, radostné. Byť „čistým v srdci“ znamená objímať realitu dní v oblasti „každodenných vzťahov“ cudne a pritom priateľsky, v medziach morálneho zákona a vnútornej disciplíny, ktorú prikazuje láska. Pre čistých srdcom je všetko vonkajšie v harmónii s vnútrom.

Podľa sv. Pavla čistota srdca vedie k videniu Boha: „Veď Boh nás nepovolal pre nečistotu, ale pre posvätenie“ (1 Sol. 4,7). Povinnosťou kresťanov je bdieť nad čistotou srdca, lebo absolútne čistý Boh, sa môže dobre cítiť iba v čistých ľudských srdciach. Z vnútornej dispozície čistého srdca vyviera krása vyjadrená jednoduchosťou, hĺbkou, srdečnosťou, neopakovateľnou spontánnosťou a originálnosťou. Čistí srdcom sú láskaví aj k slabým, ktorí neustále hrešia, podobne ako Ježiš sám ani oni sa neškandalizujú, ale milujú všetkých ľudí bez rozdielu, a hriešnikov o to viac. Čistí srdcom vedia nad nimi rozprestrieť svoj zhovievavý pohľad, ktorý je odrazom ich vnútorného stavu, preto bude ich odmenou videnie Boha „z tváre do tváre“.

7. Blahoslavení, ktorí šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi (Mt 5,9).

"Boh je Bohom pokoja", hovorí sv. Pavol (porov. Rim 15,33; 16,20). Kristus priniesol svetu evanjelium pokoja. On sám je "naším pokojom" (Ef 2,14; Kol 1,20). Tvorcom mieru je preto prirodzene iba niekto, kto má v sebe pokoj, kto pripravuje, vytvára  a buduje pokoj. Všeobecne pokoj svedčí o vnútornom a vonkajšom poriadku. Je to stav vnútornej radosti a vonkajšej harmónie, keď všetko funguje dobre. Skutočný pokoj má základ v Bohu, v jeho spravodlivosti. V Bohu sú všetky veci v najväčšom poriadku a pokoj je v kresťanskom myslení hodnotou výsostne morálnou.

Blahoslavení pokojamilovní sú tí, ktorí nemajú zlý úmysel, ktorí dokážu zmierovať ľudí a aktívne pracovať na vzraste spravodlivosti podľa pravdy a lásky. Od šíriteľov pokoja závisí budúcnosť ľudstva. Táto budúcnosť má svoj imperatív, ktorý hovorí, že k pokojamilovnosti treba vychovávať. Prvým predpokladom takejto formácie je dispozícia zmierlivosti, lebo len zmierliví sú otvorení pre prijatie mentality „nových sŕdc“. Univerzálna zodpovednosť za pokoj závisí od našich každodenných osobných rozhodnutí „chcieť byť poslami pokoja“. Tí, ktorí v sebe nosia pokoj, sa vedia ovládať. Sv. Tomáš Akvinský vo svojej Teologickej Summe opodstatnene napísal, že: "Pokoj nie je cnosťou, ale jej ovocím, ovocím dokonalej lásky."[10] Šíriteľov pokoja možno identifikovať s viacvýznamovým hebrejským slovom "shalom", ktoré je typickým pozdravom Izraelitov pri stretnutiach, ale znamená aj telesné a duševné zdravie, blahobyt, ekonomickú prosperitu, a absenciu vojny. Šíritelia pokoja sú synmi, nie buričmi a rebelantmi. Sú to ľudia zjednotení s Otcom, ktorý je prameňom ich pokoja. Na toto blahoslavenstvo sa viaže sľub odmeny: "Budú ich volať Božími synmi."

8. Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo (Mt 5.10).

"Posledné, ôsme blahoslavenstvo sa vracia k prvému", napísal sv. Bernard (porov. PL 183, 135). Kráľovstvo nebeské bude patriť chudobným v duchu a prenasledovaným pre Krista a pre spravodlivosť.

Prenasledovanie je represiou za to, že niekto sa dokázal vzoprieť pred nepravdou a nespravodlivosťou. K prenasledovaniu sa zvyčajne viaže odpoveď osobnej odvahy a sily „ísť aj proti prúdu“. Táto odvaha je viditeľná najmä vtedy, keď tí, ktorí sú pri moci, úmyselne zakrývajú pravdu, obmedzujú osobnú slobodu, právo ma výhradu vo svedomí, alebo otvorene spôsobujú krivdy. Prenasledovaní sú ľuďmi „posvätenými v pravde“, preto sa aj cítia cudzími v tomto svete. A pretože kráčajú po cestách Božích, svet ich nemá v láske, lebo „nie sú zo sveta“. Ich kráľovstvo, podobne ako Kristovo kráľovstvo, „nie je z tohto sveta“. A toto spôsobuje nenávisť: "Mňa prenasledovali, aj vás budú prenasledovať" (porov. Jn 17,15-24). Prenasledovaným pre Krista a spravodlivosť a zástupom mučeníkov všetkých čias patrí nebeské kráľovstvo. Oni sú tí šťastní svätí, ktorí nielen uverili, ale aj obstáli v skúškach. Zmysel tohto posledného blahoslavenstva je podstatne kristologický. Kristus v živote týchto blahoslavených stojí v centre ich života ako nemenná večná Pravda. Oni sú kontinuálne protagonistami novej inkarnácie Ježišovho srdca vo svete.

5. Ježišova „Poľná reč“ podľa sv. Lukáša (6, 20-49).

Evanjelista sv. Lukáš (na rozdiel od sv. Matúša) kázal a písal väčšinou pre kresťanov z pohanstva. Ježiš mal podľa neho predstaviť požiadavky blahoslavenstiev s pohľadom upriamený do diaľky - k mase ľudí zhromaždených z celého Judska, Jeruzalema, z týrskeho a sidónskeho pobrežia. Tieto fakty svedčia o tom, že Lukáš chcel úmyselne zdôrazniť univerzálnosť Kristovho učenia. On veľmi citlivo vnímal sociálnu nerovnosť spoločnosti rozdelenú na bohatých a chudobných, na mocných a slabých. Tu je aj vysvetlenie, prečo zaujímal tvrdý postoj voči bohatým. Boháč nie je v jeho texte zrelým človekom. Naopak, bohatstvo je prekážkou kráľovstva a nie je ani absolútnou garanciou budúcnosti. Jeho štvorhlasné "beda!" je akoby ohlasom na štyri základné cnosti, ktoré boli dobre známe už v gréckom svete, a tiež aj jeho osobným protestom proti triedeniu ľudí. Nie náhodou bolo preto povinnosťou kráľa stáť na strane chudobných, utláčaných a neschopných ubrániť sa pred mocnými.

Ježiš Mesiáš a Pán pozýva v Lukášovej Poľnej reči všetkých chudobných k radosti, čím potvrdzuje, že kráľovstvo Božie je tu, a že Ježiš sám stojí jednoznačne na strane chudobných. Prívlastok "blahoslavení" v Lukášovom evanjeliu patrí chudobným, hladným, plačúcim, a tým, ktorých nenávidia pre Kristovo meno. Jeho "beda!" sa naopak vzťahuje na: boháčov, nasýtených, na tých, čo sa teraz smejú a na tých, ktorých všetci ľudia chvália. Bezprostredne sa dotýka aj tých, ktorí nechcú žiť čestne, to znamená v Božej blízkosti, ktorí odmietajú lásku a zakrývajú si tvár pred potrebami blížnych. Na takýchto sa vzťahuje jednoznačné beda!

Sv. Lukáš po týchto radikálnych zvolaniach chcel navyše podčiarknuť ešte jeden veľmi dôležitý fakt, v ktorom zdôraznil, že Božie kráľovstvo je ponúknuté všetkým ľuďom slobodne. Každý človek sa má sám rozhodnúť buď pre časné. alebo večné šťastie. Bohatstvo, ktoré sa navonok zdá požehnaním, môže priviesť človeka k vnútornej seba deštrukcii, k nešťastiu, ba môže byť aj zlorečením, a to najmä vtedy, keď  bohatí nevidia iných a nechcú sa s nimi podeliť o dobrá. Vo svete, v ktorom chudobní trpia hladom, sa totiž každé bohatstvo uzavreté v sebe, premieňa na zlorečenie. Mocní, ktorí hľadajú svoju istotu v nezávislosti a v časných radovánkach, ničia svoju vlastnú existenciu a zaslúžia si Kristovo beda! Ako jasne zaznelo "blahoslavení ste!", tak neúprosne je každý rozumný človek povolaný k rozhodnutiu žiť podľa evanjeliových blahoslavenstiev. Lukáš nie náhodou, ale zámerne, postaví proti sebe kontrastnosť šťastia chudobných s „beda!“, ktoré adresoval boháčom. On nefalšuje Ježišove slová, ale podčiarkuje ich pravosť.  Zároveň poukazuje na eschatologickú realitu a na slobodu osobného rozhodnutia sa pre spásu: "Každý strom možno poznať po ovocí. Z tŕnia predsa neoberajú figy, ani z ostružín neoberajú hrozno. Dobrý človek vynáša z dobrého pokladu svojho srdca dobro a zlý človek zo zlého vynáša zlo. Veď z plnosti srdca hovoria jeho ústa" (Lk 6,44-45).

Syntetizujúcou pointou Ježišovej Poľnej reči v Lukášovom texte je príkaz: "Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec" (Lk 6,36).

Záver

Reflexívna štúdia o blahoslavenstvách nechcela byť v žiadnom prípade ponukou abstraktných ideí, ktoré sú veľmi vzdialené mentalite ľudí 21. storočia, pretože vysoko presahujú ich prirodzené sily a schopnosti. Naopak, cieľom bolo ponúknuť odbornú argumentáciu zosúladenú s obsahom Svätého písma, nakoľko v obsahu evanjeliových požiadaviek je ukrytý základ ľudského šťastia i prameň každej útechy.

Kresťania vždy čerpali nádej z týchto nadčasovo platných Ježišových slov. A zdá sa, že je to práve nádej, ktorú najviac potrebuje človek žijúci v sekulárnom svete „bez Boha“.  Súčasní ľudia potrebujú optimizmus pre život a spolu s ním aj rozumné pozdvihnutie od pominuteľných materiálnych hodnôt k hodnotám duchovným, ktoré časnosť transcendujú. Ak sa zamyslíme hlbšie nad kultúrou prítomnou v kontexte 21. storočia, možno práve táto evanjeliová „terra incognita“, dokáže zorientovať ľudí ku „gaudium aeternum“. To znamená k odhodlaniu sa pre  „reálny výstup“ (anabasiV“), vďaka ktorému možno uchopiť tajomstvo našej slobody a aktívne sa pričiniť o formáciu „novej tváre“ spoločnosti.

To, o čo sme sa usilovali akcentovať v celom texte, bola snaha upriamiť pozornosť na skutočnosť, že nádej vychádza z niekoho, kto je nad nami. Nádej pochádza od Boha a vždy sa môže znovu narodiť, ak vieme s úprimnosťou a v slobode Božích detí vyriecť naše „Verím“. V tomto zázračnom slove je istota, že „život je viac ako telo či jedlo a viac ako odev“ (Lk  12,23), lebo „ľudský život je viac ako život vtákov“ (Lk 12,24).

Vševediaci Boh zaiste vie aj o potrebách ľudí našich čias. On je neúnavným „rozsievačom lásky“, ktorá majstrovsky modeluje naše „malé životné príbehy“ a robí ich krásnymi a zmysluplnými. Všetci, ktorí poznajú Ježišove blahoslavenstvá a usilujú sa podľa nich aj žiť, sú svedkami dlhej kresťanskej tradície. Vyprahnutí ľudia 21. storočia si možno práve vďaka ich svedectvu uvedomia, že oni sú tí “iní“, „odlišní“, z tvárí ktorých vyžaruje „svetlo Ducha Svätého“.

O blahoslavenstvách písali mnohí, a mnohí ešte budú písať, lebo blahoslavenstvá sú úzko späté s liturgiou. so sviatostným životom, s mníšskou tradíciou, s askézou a pokáním, s liturgiou hodín, s úctou k Ježišovmu Božskému srdcu, s mariánskou úctou, s úctou k svätým, ako aj s charitatívnou činnosťou. Pochopiť blahoslavenstvá znamená „inkulturovať seba do prostredia Ježišovej logiky“, v ktorej paradoxne, nie boháči a zbehlí v slove, ale naopak, chudobní, mlčanliví, plačúci, hladní, milosrdní a prenasledovaní sú šťastní. Zo Svätého písma vieme, že prví v kráľovstve Otca budú tí, ktorí nemajú čo stratiť, tí, ktorí rozdali všetko i vlastný život, lebo iba takýto životný štýl je nasmerovaný v „ústrety Pánovi, ktorý prichádza“.

Pointou blahoslavenstiev, a o to nám išlo od prvých stránok štúdie, bola sústredenosť na to, aby súčasný čitateľ pochopil, že blahoslavenstvá sú darom milosti, vrcholom kresťanskej slobody, mierou ľudskej humánnosti, životom v pravde a v svetle Ducha Svätého.

Použitá literatúra:

Sväté Písmo Starého i Nového zákona. Rím: Ústav sv. Cyrila a Metoda, 1995.
PAVOL VI. Pastorálna konštitúcia II. Vatikánaskeho koncilu Gaudium et spes (Radosť a nádej). Bologna: Edizioni Dehoniane, 1966.
Katechizmus katolíckej cirkvi. II. časť, 10 kap., 2546. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 1999.
AKVINSKÝ, T. Summa theologiae. II.- II., q. 29, a. 4. Bologna: Edizioni Studio Domenicano, 1984.
DUPONT, J. Le beatitudini II., Roma: Edizioni Paoline, 1979.
JÁN PAVOL II. Generálna audiencia (3. december 1980). In:  Pensieri dal Magistero di Giovanni Paolo II. Roma: Ed. Aquila Bianca, 1989.
LIMBECK, M. Malý stuttgartský komentár Evanjelia podľa sv. Matúša, časť II.
SCHNACKENBURG, R. Messaggio morale del Nuovo Testamento, Ed. Paoline, 2 ed., Alba 1971.
VIVIANO, B. Th. Kázanie na hore, Košice: Vyd. Sursum, 1992.