Úvod

V 21. storočí sa ľuďom len zriedkavo pripomína realita vzťahu človeka s posvätnom (sacrum), a to aj napriek tomu, že táto skúsenosť je už celé tisícročia zahrnutá v obsahu všetkých monoteistických náboženstiev. Ľudia tak mali dlhodobo zafixované vo svojom vedomí slovné spojenia, ako napr. posvätné texty, medzi ktorými je na prvom mieste Sväté písmo, posvätné miesta, posvätná tradícia s jej depositum fidei (pokladom viery). Ľudská skúsenosť sa však v súčasnosti výrazne zmenila a s ňou aj samotný človek.

Príťažlivosť k Transcendentnu je však natoľko fascinujúca, že nás neustále pohýna k tomu, aby sme rozvíjali a prehlbovali idey o stredovom bode ľudského srdca. Reálne strety rozumu s vierou a aj s intuíciou provokujú ľudí, či tak chcú, alebo aj nie, k premýšľaniam o základných pravdách, o slobode, aj o spravodlivosti so zreteľom na budúcnosť, v ktorej sa spontánne objavujú sakrálne reminiscencie bez ohľadu na aktuálne sociálno-politické a kulturálne prostredie. Prečo je to tak? Lebo človek cíti, vďaka rozumnej intuícii, metafyzický realizmus vo svete aj v prírode.

Ľudská fascinácia voči posvätnu vyjavuje neuhasiteľnú túžbu ľudského ducha a smäd duše po plnosti. V duchovnej posvätnosti sú ukryté základné symptómy vyčerpávajúcich odpovedí na hľadanie zmyslu života. Práve v tomto hľadaní sa konštituujú buď symfonicko-harmonické postoje (pokoj a radosť v duši), alebo konfliktno-indiferentné postoje (rozporuplné antinómie, ľahostajnosť, nezáujem o druhých).

Na rozdiel od predchádzajúcich generácií sa naša súčasnosť nachádza v štádiu desakralizácie. Hovoríme o znesväcovaní ľudského života, prírody, kultúry, chrámov, umenia. Český filozof profesor Jan Sokol hovorí: „Náš vlastný vzťah k náboženstvu sa často navonok javí „iba ako citový“, a teda nezdieľateľný. Podporuje všeobecné presvedčenie, že veriaci sú akýsi „zvláštni ľudia“, iná odroda človeka – a že sa s tým nedá nič robiť. Dokonca i človek, ktorého niektoré prejavy náboženskej viery skutočne zaujali, či už je to obetavá služba ľuďom na okraji, impozantná krása náboženského umenia alebo hudby, veľkoleposť historických stavieb alebo hĺbka mystickej lásky, stoja nakoniec pred neprekročiteľnou bariérou nepochopenia.“[1]

Postmoderný človek, zdá sa. už nepotrebuje kontakt s vyšším bytím. Pretrhnutie tohto kontaktu zvyšuje nezáujem o vlastnú dušu, ktorá je nesmrteľná. Na strane druhej ľudia venujú až prílišnú starostlivosť o telo a úzkostlivo sa boja o vlastné zdravie. Ľudstvo ako celok stratilo zo zreteľa vertikálny pohľad a vystačí si iba s horizontom, na ktorý dovidí. Rovnako sa už veľmi málo hovorí o ľudskej prirodzenosti, keďže my sami sme sa zaradili medzi všetky ostatné tvory na zemi a stále menej sa spomína aj ľudská dôstojnosť a z nej vyplývajúce práva. Práva zvierat sú pomaly nadradené nad ľudské práva. Niekomu pravdepodobne veľmi záleží na tom, aby sme my ľudia aj reálne žili ako zvieratá.

V sekulárnych spoločnostiach západného sveta, a aj v samotnej katolíckej cirkvi, sa málo hovorí o sviatostiach (prípravy na ich prijatie sú slabé) a aj o Eucharistii. Stalo sa tak pod vplyvom už vyše pol storočia „nič neriešiaceho ekumenizmu“ a najnovšie to súvisí aj s hygienicko-sanitárnymi nariadeniami (zatváranie kostolov, obmedzovanie účasti veriacich na bohoslužbách). Skúsenosť z posledných rokov je taká, že sviatosti sú stále viac a viac znevažované a špeciálne Eucharistia, ktorá má byť srdcom Cirkvi. Veriaci sú dnes nútení (biskupmi i kňazmi) prijímať Eucharistiu na ruku. Pri masových liturgických zhromaždeniach si ju dokonca podávajú z ruky do ruky, alebo je im podávaná v igelitovom balení. Takto sa pomaly plazivým spôsobom  podsúva do povedomia veriacich „desakralizácia posvätných tajomstiev“, ktorá umožnila „dotýkať sa Božieho tela“ všetkým. Kresťania si tak prestali uvedomovať tri veci:

1. že majú do činenia s trancendentnosťou a imanentnosťou Boha;
2. že každá sviatosť obsahuje niečo posvätné;
3. že na rozdiel od ostatných sviatostí ide v Eucharistii o posvätnosť v zmysle absolútnom.[2]

V posledných dvoch rokoch sa aj svätá omša, ktorá je liturgickou oslavou za účasti veriacich, stala online záležitosťou v pohodlí domácich obývačiek. Z reálneho prijímania Eucharistie sa stalo len duchovné prijímanie. Slovom, ľudstvo sa vzďaľuje od Boha a úmerne s touto realitou sa vzďaľujú medzi sebou aj ľudia navzájom. Môže ale naozaj človek zabudnúť na realitu „Deus absconditus“ a zbaviť sa spomienky na „vertikálny horizont“? Toto sú zmysluplné otázky pre veriacich kresťanov, ale aj pre racionálne zmýšľajúcich ľudí.

1. Tajomstvo Eucharistie a svätá omša
O Pánovej večeri a slávení Eucharistie svedčia viaceré novozákonné spisy. Sú to tri synoptické evanjelia: Mt (26,26-28), Mk (14,22-25), Lk (22,14-20), v Pavlovom liste (1 Kor 10,14-17); (1 Kor 11,23-29), Evanjelium podľa sv. Jána (Jn kap. 13), kde sa hovorí o kultovej obeti, v Skutkoch apoštolov (Sk. 2,42-47), v Liste Efezanom (Ef 1,3-10), v Liste Hebrejom (Heb 13, 7 - ;15), v Didaché (Učenie dvanástich apoštolov), v ktorom sú veriaci vyzývaní, aby sa v Pánov deň zúčastnili na lámaní chleba. „Telo“ a „Krv“ Pána, ako to vyplýva z vyššie uvedených textov, sú v Eucharistii prostriedkami spásonosného stretnutia vo viere.

Dogmatický teológ Michael Schmaus (1897 – 1993) vo svojej knihe Teológia sviatosti uvádza, že: „Spočiatku sa podľa Ježišovho príkladu podával chlieb dobrorečenia pred hostinou a kalich dobrorečenia po hostine. Podľa synoptikov boli obidva tieto sviatostné prvky posunuté na koniec Pánovej hostiny. V ďalšom vývoji boli od nej úplne odlúčené a spojené s rannou bohoslužobnou modlitbou. V poapoštolskej dobe sa Eucharistia slávila ako veľká ďakovná modlitba (súvisela s Ježišovými slovami dobrorečenia). Z tejto ďakovnej modlitby sa napokon vyvinul názov Eucharistia. Najstaršia eucharistická modlitba sa zachovala u sv. Hyppolita (170 – 235) v jeho spise Traditio apostolica (napísaného okolo roku 215). Eucharistia podľa sv. Ireneja z Lyonu (140/160 – 202) zázračne vkladá do ľudí „zárodok telesnej nesmrteľnosti“ a sv. Ignác Antiochijský (+107) nazval Eucharistiu aj „liekom nesmrteľnosti“. V období po cisárovi Konštantínovi Veľkom (272 – 337) už mala Eucharistia omnoho slávnostnejší ráz. Rímska liturgia sa okolo roku 400 napokon presadila v celej západnej cirkvi. Tento proces trval až do roku 900. Západní teológovia videli v Eucharistii reálnu prítomnosť tela a krvi Ježiša Krista. V Eucharistii sa oslavovala nie natoľko tajomná prítomnosť historického Ježiša, ale skôr tajomné spásonosné pôsobenie osláveného Krista. Medzi gréckymi Otcami najobšírnejšie výroky o Eucharistii nájdeme u dvoch teológov a učiteľov Cirkvi: u sv. Jána Chryzostoma, nazývaného aj Zlatoústy (344/354 – 407) a u sv. Cyrila Alexandrijského (380 – 444). Podľa alexandrijských teológov si Slovo (Logos) privlastňuje chlieb a víno, ako prvky, ktoré k nemu patria. Eucharistia je telom samého Slova. Na konci 11. storočia sa eucharistická prítomnosť vysvetľovala premenením podstaty chleba a vína, a v 12. storočí sa Pánove slová pokladali za podstatné slová. Na IV. Lateránskom koncile (1215) sa sformovalo učenie, podľa ktorého telo a krv Ježiša Krista sú v Oltárnej sviatosti skutočne prítomné pod spôsobom chleba a vína, a to na základe prepodstatnenia (transsubstantiatio) chleba na Kristovo telo a vína na Kristovu krv.“[3]

Na základe textov Svätého písma, teologického vývoja, ale tiež aj cirkevného učenia,  je dôležité pochopiť, že: „Eucharistia je sviatostné (na spôsob hostiny sa konajúce) slávenie vykupiteľskej smrti osláveného Pána skutočne prítomného pod spôsobmi chleba a vína, aby prítomní mali účasť na jeho vykupiteľskej smrti a na Novej zmluve.“[4]

Podľa stredovekého scholastického filozofa, teológa a Učiteľa Cirkvi sv. Tomáša Akvinského (1225 – 1274) je: „Eucaristia est praecipium sacramentum.“[5], to znamená, hlavnou sviatosťou, srdcom Cirkvi a vyvrcholením liturgického slávenia. Vo svojej podstate (čo do bohatstva) je Eucharistia zázračnou sviatosťou. Produkuje Božiu milosť, o ktorej môžeme povedať, že je „Kristovou akciou“ a zároveň „akciou Cirkvi“.

Eucharistia - ako obetný dar i ako obeta Cirkvi – je jednou zo siedmich sviatostí, ktorú ustanovil sám Pán Ježiš Kristus pri „Poslednej večeri“ pre duchovné dobro svojich nasledovníkov. V skutočnosti anticipoval svoju obetu lásky na kríži „umývaním nôh svojim učeníkom“, ďakujúc Bohu Otcovi za jeho lásku k človeku. To znamená, že Eucharistia je tajomným sviatostným znakom (signum) Cirkvi a zároveň zárukou budúcej „plnosti života“ v nebi. To, čo je tajomné, si vyžaduje rešpekt aj posvätnú úctu. Božia Prozreteľnosť si v tomto tajomstve ponechala svoju „diskrétnu zónu“.

Sv. Tomáš Akvinský sa systematicky venoval sviatosti Eucharistie predovšetkým v III. časti Teologickej sumy, pričom akcentoval, že jej primárnym cieľom je posilniť kresťanov na ceste k finálnemu dosiahnutia spásy. V 13. až 16. storočí (v súvislostiach so šíriacou sa náukou heretikov a neskôr aj s reformným hnutím) boli objasnenia ohľadne Eucharistie veľmi diskutované.[6]  

V teologických traktátoch sa od čias sv. Tomáša Akvinského rozlišovalo medzi Eucharistiou ako sviatosťou a Eucharistiou ako obetou. Neskôr toto prevzal aj Tridentský koncil, na ktorom sa definovala úplnosť, trvalá prítomnosť a opodstatnenie adorácie Ježiša Krista v Eucharistii a tiež oprávnenosť sv. prijímania aj pod jedným spôsobom (21. zasad.: DS 1725- 1734) a aj obetný charakter Eucharistie (22. zasad.: DS 1738-1760).[7] Sv. omša je skutočnou a pravou obetou. To znamená, že spasiteľný čin je tu účinne prítomný skrze osobu Ježiša Krista On sám vo sviatostných znakoch chleba (matéria muky zmiešaná s vodou) a vína (víno zmiešané s vodou) je reálne prítomný, aby tak komunikoval veriacim svoju milosť. Múka s vodou a víno s vodou symbolizujú aj reálnu jednotu týchto sviatostných znakov. Svätá omša preto nie je len spomienkou (anamnézis) na „Večeru Pánovu“, ako je to v protestantských cirkvách, ale je to sám živý Ježiš Kristus. On sám sa zvečňuje a aktualizuje sviatostným spôsobom ako obeta Otcovi za spásu všetkých ľudí prostredníctvom Cirkvi, ktorá je Kristovým mystickým telom a On je jej hlavou. Hlavným celebrantom svätej omše je sám Pán Ježiš. Katolícky kňaz – celebrant reprezentuje Kristovho služobníka a služobníka Cirkvi, ktorý hovorí a koná „in persona Christi“. Z tohto dôvodu má byť kňaz pozorný na slová premenenia a aj na to, čo hovorí Cirkev, aby nedošlo k neplatnosti slávenia v dôsledku nejakých nepodstatných slovných dodatkov.

Ježiš Kristus sa účinným slovom kňaza sprítomňuje v každej svätej omši. Aktom konsekrácie – slov premenenia a tajomnou transsubstanciou – sa stáva reálne prítomným, aby tak umožnil veriacim podiel na svojej spasiteľno-vykupiteľskej existencii a na svojom vzkriesení. Z chleba a vína sa tak stáva jeho presväté Telo a jeho presvätá Krv. Milánsky biskup sv. Ambróz (339 – 397) vysvetľoval túto premenu na príklade z evanjelia: Panna Mária počala Pána Ježiša nie prirodzenou cestou, ale nadprirodzenou silou Ducha Svätého. Tajomstvo, ktoré kňaz celebruje je telo narodené z Panny. Prečo by sme teda mali hľadať premenené Kristovo telo v prirodzenom poriadku?[8] Táto premena sa totiž neuskutočňuje z pasívnej moci stvorení, ale z aktívnej vôle a moci Stvoriteľa. Premena chleba na Kristovo telo a vína na Kristovu krv sa uskutočňuje v sile Kristových slov: “Vezmite a jedzte: toto je moje telo.“ Potom vzal kalich, vzdával vďaky a dal im ho, hovoriac. „Pite z neho všetci: Toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov“ (porov. Mt 26, 26 – 28; Mk 14, 22 – 24; Lk 22, 19 – 20).

Sv. Tomáš Akvinský na ilustráciu aktu premenenia pomocou matérie a formy využil aj Aristotelove kategórie. Podstatou je chlieb a víno. Sú to matérie, ktoré sa s pomocou slovnej formy (transustantio): „Toto je moje Telo... Toto je moja Krv...“ premenia (per conversionem substantiae) na skutočné Kristovo Telo a Krv. Akonáhle sú slová konsekrácie vypovedané nad chlebom, premenená hostia sa pozdvihuje k poklone veriacich, a to isté sa koná aj po vypovedaní slov nad vínom. Ježiš Kristus sa nachádza v každej čiastočke konsekrovanej hostie, preto majú byť kňazi – celebranti, ale tiež aj prijímajúci veľmi opatrní.
Cirkev prostredníctvom slávenia Eucharistie silnie vo svojich aktivitách. Pán Ježiš „udržiava dôverné spoločenstvo medzi ľudstvom a svojím Otcom“[9] Veriaci sú v Eucharistii reálne spojení s Kristom a zjednotení v jeho mystickom Tele. Efekt tajomstva Eucharistie sa odzrkadľuje v  intenzívnom, hlbokom, intímnom a radostnom sviatostnom živote veriacich i celej Cirkvi.

Čas liturgického slávenia explicitne sprítomňuje obetu samotného Ježiša Krista, aj preto je liturgické slávenie večne prítomným a svätým časom. Podstatným je tu spásonosný obsah, ktorý môže byť prenesený na „vôľu všetkých ľudí“ i na „ich budúcnosť“ v historickom čase. Svätá omša svojím obsahom sprítomňuje Ježišovu večnú obetu na kríži i jeho víťazné zmŕtvychvstanie, v ktorom je zviditeľnená nekonečná láska Boha k ľuďom.

Sviatosť Eucharistie predpokladá živú vieru, ktorej odozvou by mal byť úžas a chvála. Sv. Efrém Sýrsky (306 – 363), diakon a katechéta, ktorý žil v Nibisi (dnešný Nusaybin) na hranici medzi Tureckom a Sýriou, napísal: „Viera je akoby kľúčom, ktorým môže kresťan otvoriť bránu do nebeského kráľovstva a láska kľúčom od božského pokladu, pretože Bohu sa páči človek, ktorý ho miluje.“ Vo svojich Hymnách o viere tiež napísal: „Tebe, ó Pane, ponúkam moju vieru ako obetu, obetujem ti ju celý nahý, bez každého dobrého skutku ti patrí. Pane, obohať ju Ty sám a ja z mojej strany, pretože som chudobný a biedny, budem obohatený Tebou.“[10] Toto je postoj pokorných a verných Božích služobníkov a priateľov. Je to chvála, ktorá sa rodí z úžasu a úprimnej oslavy Boha. 

2. Podstata eucharistickej obety

O podstate tajomstva Eucharistie, ktorá je hlavnou sviatosťou novej zmluvy, sa dozvedáme z Teologickej sumy sv. Tomáša Akvinského, (porov. III. Časť, q. 73 – 83) ako aj z jeho iných spisov akými sú Komentáre k Sentenciám (IV., d. 8 – 13), Komentár k prvému listu Korinťanom (1Kor 11, 5), Komentár k Evanjeliu podľa sv. Jána (Jn 6, 6-7) a v Sume proti Pohanom  (IV., c. 61 – 69). Zachoval sa tiež aj jeho príhovor na sviatok Božieho Tela, o ktorom síce existujú isté pochybnosti, ale rovnako aj výpovede jeho biografov, ktorí tvrdia, že tento príhovor vierohodne rešpektuje Tomášov štýl aj myšlienky. 

Sv. Tomáš Akvinský bol presvedčený, že Ježiš Kristus nám daroval sviatosti preto, aby sme boli schopní praktizovať duchovný život a Eucharistiu (pod spôsobom chleba a vína) ustanovil ako duchovný pokrm potrebný k sebazdokonaľovaniu. Eucharistia predstavuje utrpenie a umučenie Ježiša Krista, ktorý sa ponúkol Bohu ako obeta pre spásu ľudí. Na otázku, či je Eucharistia jedna? Odpovedá: „Aj keď sú v tejto sviatosti použité dve matérie chlieb a víno, aj napriek tomu je to jedna sviatosť vo svojej forme a dokonalosti, a to v zmysle absolútnom.“[11]

V diskusii o tom, či je Eucharistia nevyhnutná k spáse sv. Tomáš odpovedal citáciou z Evanjelia podľa sv. Jána: „ Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6, 53-54). Eucharistia je preto aj podľa sv. Pavla, nazývaná sviatosťou lásky, lebo spojenie s Kristom v Eucharistii dokonalé. Mať účasť na Eucharistii znamená mať podiel na tele a krvi Pána. Prijímaním Eucharistie sa kresťan začleňuje do Krista.  Slávenie Eucharistie svojou povahou predpokladá plnosť vyznávania viery a plnosť cirkevného spoločenstva.

Nejedná sa tu o symbol, ale o realitu. Je to sviatosť novej Zmluvy zachraňujúca nielen dušu, ale aj telo. Reálna prítomnosť Kristovho tela a krvi nemôže byť poznaná zmyslami, ale iba vierou, ktorá sa opiera o Božiu autoritu. V sviatosti Eucharistie je nám reálne komunikovaná spása: „Ja som chlieb života...Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta“ (Jn 6, 48 – 51“. Slávenie Eucharistie je ústrednou udalosťou každej miestnej cirkvi (farnosti) a zároveň spája jednotlivé miestne cirkvi do jednoty s inými miestnymi cirkvami na úrovni diecéznej.  

„Eucharistické spoločenstvo je koreňom nebeského spoločenstva, v ktorom sú veriaci ľudia zhromaždení okolo Otca skrze Krista v Duchu Svätom. Tým, že Cirkev prenáša pohľad na Krista prítomného v Eucharistii, ktorý príde v budúcnosti, je ochránená od dôverčivého mystického ponorenia sa do prítomnosti. Nemôžeme sláviť Eucharistiu a pritom neohlasovať Pánovu smrť, teda minulosť. A tým menej nemožno sláviť Eucharistiu bez toho, aby sa neohlasoval príchod Pána, to znamená budúcnosť. Keď Pán príde, skončí sa ohlasovanie jeho smrti. Eucharistia sa bude sláviť len dovtedy, kým bude trvať svet. Keď skončí svet aj Cirkev stratí svoju pozemskú podobu.“[12]

3. Účinky Eucharistie

Účinnosť Eucharistie sa prejavuje v dare milosti, ktorá v nás rozmnožuje posväcujúcu milosť. Autorom tejto milosti je sám Pán Ježiš Kristus, ktorý povedal: „Kto mňa požíva, žije zo mňa.“ Božia milosť spôsobuje duchovný rast (posilňuje zbožnosť, lásku, jednotu veriacich s Ježišom Kristom a posilňuje aj vzájomnú lásku medzi ľuďmi). Slovom, kresťanov prijímajúcich Eucharistiu táto sviatosť silnejšie včleňuje do Ježiša Krista a do cirkevného spoločenstva.

Sv. Pavol apoštol aj z týchto dôvodov ubezpečoval prvých kresťanov s veľkou horlivosťou, že participovať na slávení sv. omše a na Eucharistii je spomienkou, obetou aj pripravenosťou na ohlasovanie: „A tak vždy, keď, keď budete jesť tento chlieb alebo piť z tohto kalicha, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde“ (1 Kor.11,26). Sv. Augustín (354 – 430) nazýval Eucharistiu sviatosťou lásky. Jej užitočnosť tejto sviatosti je podľa neho univerzálna. Upevňuje duchovný život a je prísľubom večného života. Kresťan však má byť pozorný a dbať na to, aby neprijímal Eucharistiu v stave ťažkého hriechu. Pápež Innocent III. (1161 – 1216) potvrdil, že sviatosť Eucharistie ničí ľahké hriechy a zároveň napomáha tomu, aby sa človek vyhýbal ťažkým hriechom.[13]

Eucharistii v liturgickom slávení predchádza Vyznanie viery (Confessio fidei), v ktorom kresťania potvrdzujú akt, ktorým sa súhlasne pridávajú ku skutočnosti, ktorú opísal sv. Ján evanjelista v Reči o eucharistickom chlebe, kedy Ježiša opustili a viac s ním už nechodili mnohí z jeho učeníkov. Ježiš preto povedal Dvanástim: „Aj vy chcete odísť?  Odpovedal: mu Šimon Peter: „Pane, ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života“ (Jn 6,67-68). Eucharistia je obetou, Ježiš Kristus sa v nej obetuje za nás. Táto sviatosť má tri účinky: je pokrmom duše, zjednocuje s Kristom, chráni nás pred hriechom. A zároveň je poklonou, vzdávaním vďaky, chválou a zmierením. Aj povinnosťou kresťanov 21. storočia je prichádzať do chrámov a k Pánovmu stolu s poklonou, chválou, vďakou a zmierením (či už denne alebo len v nedeľu a v prikázané  sviatky), aby sme duchovne pookriali pri počúvaní Božieho slova a aj pri požívaní Ježišovho najsvätejšieho Tela a Krvi v Eucharistii, veď kam by sme išli, keď sme pochopili, že v Ježišovi je zdroj večného života.

Večný život a očakávanie druhého príchodu Pána je aj dnes pre mnohých príliš veľkým prísľubom na to, aby neprestali veriť a dôverovať Božím prisľúbeniam a aby nikdy nezradili Krista. Pápež Pavol VI. ( 1897 – 1978) v encyklike Mysterium fidei to vyjadril slovami: „V svätej Eucharistii je Ježiš Kristus prítomný v celej svojej ontologicko-fyzickej realite, ale predovšetkým je prítomný vo svojej veľkonočnej realite. Jeho smrť na kríži a jeho slávne zmŕtvychvstanie je pre nás prechodom zo smrti do života.“[14] A na inom mieste tej istej encykliky (v knihe M. Schmausa) nachádzame aj takéto napomenutie: „Musíme nábožne zachovať normy spôsobu vyjadrovania, ktoré Cirkev v priebehu stáročí stanovila dlhou prácou nie bez pomoci Ducha Svätého, ktoré potvrdila autoritou koncilov, ktoré sa stali dôkazom a znakom pravovernosti.“[15] Eucharistia je centrom viery, centrom dejín spásy aj prameňom večného života,. V nej je zahrnuté aj oslobodenie človeka od smrti hriechu, nakoľko Ježiš Kristus vyjavil vo veľkonočnom tajomstve svoj dokonalý akt nekonečnej lásky potrebný na vykúpenie a posvätenie človeka. Bogumil Lewandowski hovorí: „Eucharistia ako sviatosť Kristovej obety na kríži, je najväčším tajomstvom viery, pretože v ňom Cirkev kontinuálne oznamuje Kristovu smrť, ohlasuje jeho zmŕtvychvstanie a eucharisticky sprítomňuje znak najväčšej lásky pre nás, kým On znova nepríde ako osoba.“[16] 

Ján Pavol II. vo svojej Encyklike Redemptor Hominis napísal: „Je esenciálnou pravdou, že Eucharistia nie je iba doktrínou, ale aj fundamentom, na ktorom stojí Cirkev a konštruuje ju ako autentickú komunitu Božieho ľudu, ako zhromaždenie veriacich, poznačených charakterom tej istej jednoty, na ktorej mali účasť Apoštoli a prví učeníci Pána. Eucharistia neustále a nanovo buduje túto komunitu a jednotu na báze toho istého Kristovho utrpenia, pripomínajúc jeho smrť na kríži, ktorou sme boli Ním draho vykúpení.“[17] Na generálnej  audiencii (13. júna 1979) Ján Pavol II. povedal: „Eucharistia zázračne približuje ľudí k Bohu. Boh v Eucharistii je ten Boh, ktorý chcel vstúpiť do ľudskej histórie. Chcel sa stať človekom. Sviatosť jeho Tela a Krvi nám neustále pripomína jeho Bohočlovečenstvo.“[18]

Záver

Cieľom našej štúdie o Eucharistii je ponúknuť veriacim katolíkom, ale i  ľuďom hľadajúcim zmysel svojho života, priestor na malé zamyslenie sa „nad identitou veriaceho človeka“ a zároveň „rozsvietiť svetielko nádeje“ unaveným i ustráchaným ľuďom v čase útrap pandémie, ktorá ani zďaleka nie je na konci. Len Pán Boh vie, čo ešte čaká tých, ktorí budú chcieť zotrvať pri Ježišovi Kristovi za každú cenu... Napriek tomu však všetci tak trochu cítime, že žijeme v dobe, ktorá už neponúka nič okrem represií a nemá sa ani čím chváliť, pretože dehumanizácia ľudstva pokročila a aj napreduje obrovskou rýchlosťou.

Aj v strednej Európe sme už dnes svedkami toho, že sa vytráca národná, kresťanská i katolícka identita. Väčšina z nás vníma postupujúcu krízu viery a uvedomujme si, že postupuje ruka v ruke s morálnou krízou, ako aj krízou štruktúr (politických, sociálnych i cirkevných).  

A keďže sme už v úvode naznačili, že sa všeobecne stráca záujem o sviatosti (o krst, birmovanie, o sviatosť pokánia), ako aj úcta k Eucharistii, k sviatosti manželstva i kňazstva. Dokumentujú to voľné partnerstva namiesto manželstva, ale i poloprázdne kňazské semináre a chýbajúce rehoľné povolania. V týchto dňoch ma silno oslovil exkluzívny rozhovor Pawla Chmielewskeho s holandským primasom kardinálom Willemom Jacobsom Eijkom „O obnove Cirkvi“, ktorý s úprimnosťou voči pravde, povedal: „Táto obnova je možná iba v Kristovi“, ale zároveň kriticky zdôraznil, že „Kompromisy so svetom sú pascou“.[19] Sú to veľmi múdre postrehy, ktoré si, bohužiaľ, neuvedomujú mnohí katolícki kňazi a ani biskupi.

Osobne sa tiež neviem vyrovnať s aktuálnou situáciou, že pastieri Cirkvi prestali brániť vieru a dovolili, aby bol Boh v našich časoch „vyzlečený zo svojej majestátnosti“, že im chýba úcta k Eucharistii, aj preto vytrvalo nútia veriacich (aj proti ich svedomiu) prijímať Pána Ježiša „na ruku“, hoci vedia, že už došlo k mnohým znesväteniam. Škandál vyvoláva aj kolaborácia cirkevných predstaviteľov s politickou mocou pri propagácii experimentálnych vakcín, hoci úmrtia po druhej i tretej dávke, alebo aj vážne a trvalé následky, vyvolávajú veľké otázniky. Je azda „idea uniformity“ v našich časoch prototypom spirituality? Alebo sa má viera identifikovať s kultúrou a nie naopak ju inšpirovať? Obnova Cirkvi je naozaj možná iba v Kristovi. On je naša jediná nádej, sila i večná budúcnosť a iba Eucharistia nás môže navrátiť k znovunastoleniu harmónie v našom individuálnom bytí a vniesť Krista aj do rozličných sfér ľudskej existencie (do rodín, na pracoviská, do inštitúcií politicko-sociálnych aj cirkevných).    

Použitá literatúra:

AKVINSKÝ, T. Summa Theologiae, III., q. 73, a. 1, sol. 3. Bologna: Edizioni Studio Domenicano (ESD), 1984.
AKVINSKÝ, T. Summa Theologiae, II.-II., q. 83, a. 9. Bologna: Edizioni Studio Domenicano (ESD), 1984.
KRAPKA, E. SJ Tajomstvá svätej omše. Trnava: Dobrá kniha, 1998.
EFRÉM SÝRSKY, sv.: Hymny o viere, 16, 6-7.
INNOCENTE III. De Sacro Altaris Mysterio (Libro IV. c. 44 (ML 217, 885), alebo Il Decreto Sacra Tridentina Synodus (20. 12. 1905).
JÁN PAVOL II. Encyklika Redemptor Hominis. Milano: Edizioni O.R. 1979, II, 7, s. 17.
JÁN PAVOL II. Pensieri dal Magistero di Giovanni Paolo II. Enciclopedia aperta sui valori umani. Roma: Edizuini Aquilla Bianca, 1989, s. 101 – 102.
LEWANDOWSKI, B. Cristiani uomini pasquali. Roma: Edizioni Vivere in, 1984.
PAVOL VI.: Encyklika Misterium fidei, 1947, n. 24-25.
SOKOL, J. Člověk a náboženství. Proměny vztahu člověka k posvátnému. Praha: Portál, 2004.

Internetový zdroj:
https://www.christianitas.sk/kardinal-willem-j-eijk-obnova-cirkvi-sa-uskutocni-len-v-kristovi-kompromisy-so-svetom-su-pasca/ 13. 01. 2022.