Ako na meranie vonkajších či vnútorných rozmerov potrebujeme meradlo, tak by mal mať každý človek, každá civilizácia a každá doba k dispozícii dajaký trvalý test, ktorý by pomohol rozlíšiť, ktorý z týchto ľudí prichádza s oprávnenými nárokmi. Tieto testy sú dva:
ROZUM a DEJINY
Rozum, lebo ho má každý, aj neveriaci; a dejiny, lebo každý v nich žije mal by o nich dačo vedieť.

Ak niektorý z týchto ľudí skutočne prišiel od Boha, rozum nám hovorí, že tá najmenšia vec, ktorú Boh mohol urobiť na potvrdenie jeho pravdivosti, je predpovedanie jeho príchodu. Výrobcovia automobilov oznamujú svojim zákazníkom, kedy môžu očakávať nový model. Ak Boh niekoho poslal, alebo ak sám prišiel so životne dôležitým posolstvom pre všetkých ľudí, zdá sa logické, že najprv dá ľuďom vedieť, kedy má jeho vyslanec prísť, kde sa narodí, kde bude žiť, čo bude učiť, akých bude mať nepriateľov, aký bude jeho program pre budúcnosť a ako zomrie. Podľa toho, do akej miery naplní vyslanec tieto predpovede, možno posudzovať vierohodnosť jeho tvrdení.

Ak by toto Boh neurobil, rozum nás uisťuje, že by nič nezabránilo dajakému podvodníkovi vojsť do dejín a vyhlásiť: „Prišiel som od Boha“ alebo: „Na púšti sa mi zjavil anjel a zveril mi toto posolstvo.“ V takýchto prípadoch by neexistoval žiaden objektívny historický spôsob overiť si tohto človeka. Mali by sme iba jeho slovo, ktoré – samozrejme nemusí byť pravdivé.

Ak dajaký cudzinec navštívi Washington a povie, že je diplomat, vláda ho požiada o pas a iné dokumenty, ktoré potvrdzujú, že reprezentuje určitú vládu. Jeho doklady musia byť vyhotovené ešte pred jeho príchodom. Ak sa takéto dôkazy totožnosti vyžadujú od vyslancov cudzích krajín, rozum diktuje podobný postup aj v prípade poslov, ktorí tvrdia, že prichádzajú od Boha. Každému takémuto človeku rozum kladie otázku: „Jestvuje nejaký záznam z čias pred tvojím narodením o tom, že prídeš?“

Pomocou tejto skúšky si môžeme spomínaných ľudí preveriť. (A na tomto východiskovom stupni ani Krista nebudeme považovať za väčšieho ako ostatní).
Sokratovo narodenie nepredpovedal nikto.
Ani Budha nemal nikoho, kto by vopred oznámil jeho príchod, posolstvo alebo deň, kedy bude sedieť pod stromom.
Neexistujú nijaké záznamy o mene Konfuciovej matky a o mieste jeho narodenia, neboli nikde zaznamenané, a to ani storočia pred jeho príchodom, aby ľudia vedeli, keď skutočne príde, že je Božím poslom.

Ale v Kristovom prípade to bolo inak. Vďaka proroctvám Starého zákona jeho príchod nebol neočakávaný.

Niet nijakých predpovedí o Budhovi, Konfuciovi, Lao-cem, Mohamedovi, či niekom inom; ale o Kristovi predpovede sú. Tí ostatní jednoducho prišli a vyhlásili: „Tu som, verte vo mňa.“ Oni boli iba ľuďmi medzi ľuďmi, ani jeden z nich nebol bohočlovekom. Iba Kristus vystúpil z radu a povedal: „Skúmajte písma izraelského národa a príslušné dejiny Babylončanov, Peržanov, Grékov a Rimanov.“ (Nateraz budeme pozerať na pohanské písomnosti iba ako na historické dokumenty a ani Starý zákon nebudeme skúmať ako inšpirované dielo).

Je pravda, že proroctvá Starého zákona sa najlepšie chápu vo svetle ich naplnenia. Jazyk proroctva sa nevyznačuje matematickou presnosťou. Napriek tomu, ak sledujeme rôzne mesiášske predpovede v Starom zákone a porovnáme výsledný obraz so životom a pôsobením Krista, možno vôbec pochybovať, že dávne predpovede ukazujú na Ježiša a na kráľovstvo, ktoré založil? Je tu Boží prísľub patriarchom, že skrze nich budú požehnané všetky národy zeme; predpoveď, že Júdov kmeň bude mať popredné miesto medzi ostatnými hebrejskými kmeňmi, až kým príde ten, ktorého budú poslúchať všetky národy; je tu zvláštna, ale nepopierateľná skutočnosť, že v Biblii alexandrijských Židov, v Septuaginte, nachádzame jasnú predpoveď o narodení Mesiáša z panny; proroctvo u Izaiáša (Iz 53) o Pánovom služobníkovi, ktorý pokojne znáša utrpenie a kladie život ako zástupnú obetu za hriechy svojho ľudu; je tu nádej na slávne, večné kráľovstvo Dávidovho domu – v kom inom ako v Kristovi sa naplnili tieto proroctvá? Ak berieme do úvahy čisto historické hľadisko, táto jedinečnosť odlišuje Krista od všetkých ostaných zakladateľov svetových náboženstiev. A ak sa všetky tieto proroctvá historicky uskutočnili v osobe Ježiša Krista, nielenže sa v Izraeli skončili všetky proroctvá, ale obetovaním veľkonočného Baránka sa skončili všetky obety.

Teraz venujme pozornosť svedectvu pohanov. Tacitus hovorí za starých Rimanov takto: Ľudia, veriac v dávne proroctvá, boli všeobecne presvedčení, že Východ bude mať výnimočné postavenie a že z Júdska príde Pán a Vládca sveta.“ Suetonius vo svojej správe o živote Vespaziána uvádza rímsku tradíciu: „Na celom Východe vládlo staré a trvalé presvedčenie, že podľa nepochybne zaručených proroctiev Najvyššia Moc má navštíviť Židov.“

V Číne sa prejavovali rovnaké očakávania. Keďže sa nachádzala na opačnej strane sveta, Čína verila, že veľký múdry muž sa má narodiť na Západe. Anály Nebeskej ríše obsahujú aj tieto slová:

V 24. roku Čao-Wanga z dynastie Čeu, v ôsmy deň štvrtého mesiaca sa na juhozápade objavilo svetlo, ktoré ožiarilo kráľovský palác. Panovník, ohromený jeho nádherou, sa naň vypytoval mudrcov. Ukázali mu knihy, podľa ktorých tento zázrak bol znamením príchodu veľkého svätca Západu, ktorého náboženstvo sa má rozšíriť do ich krajiny.

Aj Gréci ho očakávali. Šesť storočí pred jeho príchodom Aischylos vo svojom diele Prometheus píše: „Nehľadaj koniec, ale toto nešťastie, až kým sa objaví Boh, aby namiesto teba vzal na svoju hlavu bolesť tvojho vlastného hriechu.“

Ako sa mudrci z Východu dozvedeli o jeho príchode? Pravdepodobne z proroctiev, ktoré sa od Židov rozšírili do sveta, ako aj z proroctiev, ktoré Daniel adresoval pohanom niekoľko storočí pred jeho narodením.

Keď si Cicero vypočul dávne veštby a Sibyline predpovede o „kráľovi, ktorého musíme poznať, aby sme boli zachránení“ s očakávaním sa pýta: „Na ktorého muža a na ktorú dobu sa vzťahujú tieto predpovede? Vergiliova štvrtá pastorálna báseň hovorí o podobnej dávnej tradícii a spomína „čnostnú ženu, ktorá sa usmieva na svoje dieťa – chlapca, ktorý svojím príchodom odstráni porobu“. Suetonius cituje súdobého autora a tvrdí, že Rimania sa tak báli kráľa, ktorý mal vládnuť nad svetom, že vydali rozkaz zabiť všetky deti, ktoré sa v tom roku narodili – rozkaz splnil iba Herodes.

Nielen Židia očakávali narodenie veľkého kráľa, múdreho muža a spasiteľa, ale aj Platón a Sokrates hovorili o Logose a o univerzálnom múdrom mužovi, ktorý „má prísť“. Konfucius hovoril o „svätcovi“; Sibyla o „univerzálnom kráľovi“; grécky dramatik o spasiteľovi a osloboditeľovi, ktorý vyslobodí človeka od „prvotnej a najstaršej kliatby“. Všetky tieto očakávania boli zo strany pohanov. Krista od ostatných vodcov odlišuje to, že bol vopred očakávaný; dokonca aj pohania túžili po osloboditeľovi alebo spasiteľovi. Tento samotný fakt mu dáva jedinečné miesto medzi všetkými ostatnými náboženskými vodcami.

Je tu aj ďalšia skutočnosť, ktorá ho odlišuje od ostatných vodcov. „Len  čo sa Kristus objavil, rozčesol dejiny na dve časti: na obdobie pred jeho príchodom a na obdobie po ňom. Toto nedokázal ani Budha, ani žiaden z veľkých indických filozofov. Dokonca aj tí, ktorí popierajú Boha, musia vo svojich útokoch označovať dátum podľa „roku Pána“, čiže po Kristovom príchode.

Tretiu skutočnosť, ktorou sa líši od ostatných vodcov, možno vyjadriť takto: každý iný človek, ktorý prišiel na tento svet, prišiel na to, aby žil. Kristus prišiel na svet na to, aby zomrel. Smrť bola kameňom úrazu u Sokrata – prerušila jeho učenie. Ale pre Krista bola smrť cieľom a naplnením jeho života, pokladom, ktorý hľadal. Iba málo z jeho slov a skutkov možno chápať bez súvislosti s krížom. Kristus sám sa predstavil skôr ako spasiteľ než ako učiteľ. Nemalo veľký význam učiť ľudí, aby boli dobrí, keby im nedal aj silu byť dobrým, keby ich neoslobodil od frustrácie z viny.

Životný príbeh každého človeka sa začína narodením a končí smrťou. V osobe Krista však bola jeho smrť prvá a život posledný. Písmo ho opisuje ako „Baránka na zabitie“, ktorým bol už od počiatku sveta. V úmysle bol obetovaný už pri prvom hriechu a vzbure proti Bohu. Nie jeho narodenie vrhá tieň na jeho život, ktorý vedie k smrti; skôr jeho kríž, ktorý je začiatkom, vrhá tieň spätne na jeho narodenie. Jeho život bol jediný život na svete, ktorý bol žitý od konca. Tak ako kvet v trhline múru rozpráva básnikovi o prírode, tak ako atóm predstavuje miniatúru slnečnej sústavy, tak aj jeho narodenie hovorí o tajomstve umučenia. On prechádzal od poznaného k poznanému, od dôvodu svojho príchodu, vyjadreného menom „Ježiš“ alebo „Spasiteľ“, k vyvrcholeniu svojho príchodu, ktorým bola smrť na kríži.

Ján nám podáva jeho večnú prehistóriu; Matúš jeho pozemskú prehistóriu v rodokmeni. Je pozoruhodné, koľkí jeho pozemskí predkovia boli hriešnici a cudzinci! Táto škvrna na štíte jeho ľudského pôvodu naznačuje jeho súcit s hriešnikmi a s ľuďmi bez Zákona. Tento aspekt jeho súcitu mu však neskôr vyhodia na oči: „Je priateľom hriešnikov“, „Je to Samaritán“. Tieň jeho poškvrnenej minulosti predzvestuje jeho lásku k poškvrneným. Keďže sa narodil zo ženy, bol človekom a mohol ním byť iba s ľudskou prirodzenosťou; keďže sa narodil z panny, ktorá bola zatienená Duchom a „plná milosti“, bol mimo prúdu hriechu, ktorý zasiahol všetkých ľudí.

Štvrtým rozlišujúcim faktom je, že na rozdiel od ostatných svetových učiteľov, že Kristus nezapadá do zaužívanej kategórie dobrého človeka. Dobrí ľudia neklamú. Ale ak Kristus nebol všetkým tým, čo o sebe tvrdil, čiže Synom živého Boha, stelesneným Božím Slovom, potom nebol ani „dobrým človekom“; ale darebákom, klamárom, šarlatánom a najväčším podvodníkom, aký kedy žil. A nebol tým, čo o sebe vyhlasoval, teda Kristom, Božím Synom, potom bol Antikristom! Ak bol iba človekom, potom nebol ani len „dobrým“ človekom.

Ale Kristus nebol iba človek. Možno ho uctievať, alebo ním opovrhovať – opovrhovať ním ako obyčajným človekom, alebo ho uctievať ako pravého Boha a pravého človeka. Kristus nám predstavuje tieto alternatívy. Je dosť možné, že komunisti, ktorí sú proti Kristovi, sú mu v skutočnosti bližšie než tí, ktorí ho považujú za sentimentálneho a nevýrazného morálneho reformátora. Komunisti aspoň dokázali prijať, že prehrajú, ak on vyhrá; tí druhí sa však boja priznať mu či už víťazstvo alebo porážku, lebo nie sú ochotní pristúpiť na morálne požiadavky, ku ktorým by ich zaväzovalo jeho víťazstvo.

Ak je tým, čo o sebe tvrdí, ak je spasiteľom, vykupiteľom, potom máme mužného Krista a vodcu, ktorého sa v týchto hrozných časoch oplatí nasledovať. Máme Krista, ktorý zostúpi do priepasti smrti, porazí hriech, smútok a zúfalstvo; máme vodcu, ktorému keď sa obetujeme ako celostná žertva, nielenže nestratíme slobodu, ale naopak, nájde ju; máme vodcu, ktorého môžeme milovať, dokonca až na smrť. V týchto časoch potrebujeme Krista, ktorý upletie bič a vyženie predavačov a kupcov z našich nových chrámov; ktorý dá uschnúť neúrodnému figovníku; Krista, ktorý bude hovoriť o krížoch a obetiach a ktorého hlas bude znieť ako hlas rozbúreného mora. Ale nedovolí, aby sme sa v jeho slovách prehrabávali, aby sme odmietali náročné a prijímali tie, ktoré lahodia nášmu pohodliu. Potrebujeme Krista, ktorí obnoví morálny protest, ktorý nás naučí vášnivo nenávidieť zlo a milovať dobro tak, že vypijeme kalich smrti ako pohár.