Ježiš Kristus ako historická osoba

Ježiš Kristus ako historická osoba

RÍMSKE SVEDECTVÁ:

Publius Cornelius Tacitus (* okolo 55 + okolo 120) – rímsky historik a senátor.

Vo svojom diele „Annales“ (Letopisy), ktoré boli napísané okolo roku 116, píše o požiari Ríma, že cisár Nero (r. 64) vraj zvalil vinu na kresťanov:

/ich/ „Meno sa odvodzuje od Krista, ktorého dal za Tiberiovej vlády popraviť miestodržiteľ Pontský Pilát. Tým tu poveru na chvíľu potlačili. Ale znovu vypukla, nielen v Judei, kde toto zlo vzniklo, ale aj v Ríme, kam steká všetko hrubé a hanobné z celého svete a nájde prívržencov.“

Gaius Suetonius Tranquillus (* okolo 70 + okolo 130) – správca verejných knižníc a neskôr vedúci cisárskej kancelárie a archívov.

Vo svojom diele „Život cisárov“, ktoré napísal okolo roku 120, sa zmieňuje, že cisár Claudius dal vyhnať Židov z Ríma, „lebo sú medzi nimi stále nepokoje pre istého Krista“. O týchto nepokojoch sa píše v Skutkoch apoštolov (18,2).

Plínius Mladší pôvodným menom Gaius Plinius Caecilius Secundus  (* okolo 61/63 + okolo 113) – štátnik, spisovateľ a blízky priateľ cisára Trajana

O kresťanoch podáva správu, že „sa v určitý deň zavčas rána zhromaždia, aby istému Kristovi ako Bohu spievali piesne“.

ŽIDOVSÉ SVEDECTVÁ:

Babylonský Talmud: „V deň súdu – pred sviatkom Passah – zavesili Ježiša z Nazareta, lebo čaroval/ robil kúzla a zvádzal Izrael /itov/.

Justín (* okolo 100 v Sicheme v Palestíne + okolo 165)

Vo svojom diele „Dialog so Židom Tryfónom“, zverejnil rozsudok, aký svojho času urobili Židia nad Ježišom: „Galilejčan Ježiš je zakladateľ bezbožnej nezákonnej sekty. My sme ho ukrižovali. Jeho učeníci mŕtvolu z hrobu ukradli a zavádzajú ľudí tým, že vravia: On vraj vstal z mŕtvych a odišiel do neba.“

Jozef Flavius  (* okolo 40 v Jeruzaleme + okolo 165) – príslušník židovských veľkňazov. Počas židovského povstania bol Vespaziánom zajatý, neskôr omilostený a prepustený na slobodu. Obdarovaný veľkými majetkami žil v Ríme a venoval sa svojim štúdiám.

Vo svojom diele „Židovské starožitnosti“, ktoré napísal okolo roku 93, sa zmieňuje: „V tom čase žil Ježiš, múdry muž. Robil obdivuhodné veci. Pritiahol k sebe veľa Židov a pohanov. A keď ho na základe obžaloby našich popredných mužov Pilát  potrestal ukrižovaním, neprestali ho milovať tí, čo ho prv mali radi. Ani podnes neprestala jestvovať skupina tých, čo sa podľa neho nazývajú kresťanmi.“

Na inom mieste: „Veľkňaz Annáš zvolal veľradu k súdu a postavil pred ňu brata /= príbuzného/ Ježišovho /nazývaného Kristom/ Jakuba a ešte niekoľko iných a dal ich odsúdiť na ukameňovanie.“

Už v druhej polovici 2. storočia zvykli rabíni evanjelium hanobiť ako „Nesväté písmo“ alebo „Hriešne písmo“.

KRESŤANSKÉ SVEDECTVÁ:

Pavol z Tarzu (* začiatok 1. storočia + 67) – narodil sa v nábožnej židovskej rodine, vychovaný ako farizej, žiak u slávneho rabína Gamaliela. Najprv prenasledovateľ kresťanov. Po obrátení ohlasovateľ evanjelia hlavne medzi pohanmi. Popravený v Ríme sťatím, pretože bol rímsky občan. 

Listy apoštola Pavla: 1. a 2. Solunčanom (r. 50/51), 1. Korinťanom (r. 56), Galaťanom (r. 56/57), Filipanom (r. 56/57), 2. Korinťanom (r. 57), Rimanom (r. 57/58), Kolosanom, Filemonovi, Efezanom (r. 58-60), 1. Timotejovi, Titovi (r. 64/65), 2. Timotejovi (r. 67).

Matúš - vyberač daní v Kafarnaume, učeník a apoštol Ježiša Krista. Ohlasoval evanjelium najprv medzi Židmi v Palestíne. Potom pôsobil ako misionár v Etiopii, Mezopotánii alebo Perziu. Miesto a čas úmrtia nie sú známe. Niektoré texty hovoria o prirodzenej smrti, niektoré o sťatí, bodnutí pri oltári alebo upálení v Sýrii alebo Arábii. Latinská i grécka cirkev ho uctieva ako mučeníka.

Evanjelium podľa Matúša – jeho vznik sa kladie do obdobia okolo r. 80. Bolo napísané pravdepodobne v Sýrii, najskôr v Antiochii.

Marek – bol členom prvého jeruzalemského kresťanského spoločenstva. Sprevádzal na misijných cestách apoštola Pavla i Petra.

Evanjelium podľa Marka – podľa starokresťanskej tradície Marek ho napísal v Ríme, v ktorom podal svedectvo a kázanie apoštola Petra. Najstaršie evanjelium, z ktorého vychádzali i Matúš i Lukáš.

Lukáš – lekár. Pochádzal zo sýrskej Antiochie. Sprevádzal Pavla na jeho druhej a tretej misijnej ceste.

Evanjelium podľa Lukáša napísal po páde Jeruzalema pravdepodobne medzi rokmi 80 až 90. Podáva najviac správ o Ježišovej matke v čase jeho narodenia a detstva. Správy mal asi priamo od nej. Na spôsob starovekých spisovateľov uvádza svoje dielo prológom a Ježišovo pôsobenie zaraďuje do chronológie svetových dejín.  

Skutky apoštolov – druhé Lukášovo dielo hovorí o rozšírení kresťanskej viery v Rímskej ríši.

Ján – syn galilejského rybára. Jeden z najbližších Ježišových učeníkov, ktorému Ježiš pod krížom zveril svoju matku. Pôsobil v Efeze. Počas Domiciánovho prenasledovania bol poslaný do vyhnanstva na ostrov Patmos. Podľa tradície zomrel ako jediný z apoštolov prirodzenou smrťou na konci 1. storočia v Efeze. 

Evanjelium podľa Jána bolo napísané pre kresťanov v Malej Ázii pravdepodobne medzi rokmi 90 a 100. Dosvedčujú to viacerí muži, ktorí žili ešte za jeho života napr. Ignác Antiochijský (+107), Papiáš Hierapolský (+ asi 150).

Prvý Jánov list sa takisto pripisuje evanjelistovi Jánovi, ktorý ho napísal koncom 1. storočia.

Zjavenie apoštola Jána bolo napísané na ostrove Patmos.

Peter – galilejský rybár. Povolaný Ježišom za učeníka a apoštola a ustanovený za hlavu Cirkvi. Zomrel mučeníckou smrťou v Ríme počas Neronovho prenasledovania. Bol ukrižovaný dole hlavou r. 67.

Prvý Petrov list bol napísaný krátko pred vypuknutím Neronovho prenasledovania r. 64 alebo krátko pred jeho smrťou.

K ďalším prvotným kresťanským svedectvám o historicite Ježiša z Nazaretu priraďujeme i ďalšie listy apoštolov: 2. Petrov list, Júdov list, Jakubov list, 2. a 3. Jánov list, List Hebrejom, ktoré katolícka Cirkev sú zahrnula do zoznamu hodnoverných spisov Nového zákona.

PRAVOSŤ A HODNOVERNOSŤ EVANJELIÍ

Najstarší úplný rukopis Homerovej Iliady a Odysey (z 8. stor. pred Kr.) pochádza z 11. stor. po Kr. , teda o 1.800 rokov neskôr.

Platonove diela vznikli 427-357 pred Kr. a najstarší úplný rukopis, ktorý máme, pochádza z roku 895 po Kr.; medzi tým je teda rozdiel 1.300 rokov. 

Horáciou najstarší rukopis pochádza z 8. Storočia, Caesarov z 10. Stor., teda je 1.000 rokov neskôr je vzdialený od pôvodného textu.

Najstarší zlomok Nového zákona nie je od pôvodiny vzdialený ani 30 rokov.