1. Vo svojom prvom okružnom liste (1), ktorý sme vydali na začiatku Nášho pontifikátu pre všetky Ich Excelencie biskupov (2), sme uviedli hlavné príčiny tých súžení, s ktorými sa človečenstvo stretávalo. Spomíname si, že sme v ňom hovorili, že tieto početné zlá vo svete sa vyskytli preto, lebo väčšina ľudí vytlačila Ježiša Krista a Jeho presvätý Zákon zo svojich životov – že ani Jemu, ani Jeho Zákonu sa nedávalo miesto v živote – či už v nažívaní najbližších alebo vo veciach verejných. A ďalej sme hovorili, že nebude žiadnej nádeje na trvalý mier medzi národmi, kým každý jeden jednotlivec i celé štáty budú odmietať poddať sa panstvu nášho Spasiteľa (3). A že je potrebné hľadať mier Kristov v Kráľovstve Kristovom; a sľúbili sme preto urobiť všetko, čo bude v Našich silách. A prehlásili sme, že v Kráľovstve Kristovom nemôže byť mier účinnejšie obnovený, ani zjednaný na trvalejšom základe inak, než skrze obnovenie zvrchovaného panstva nášho Pána. Medzitým sme spozorovali očakávanú nádej na lepšie časy, vidiac ďaleko širšie a vrelšie preukazovaný záujem o Krista a Jeho Cirkev, jediné to žriedlo spásy. Na znak toho, že tí, ktorí predtým zvrhli Najvyššiu vládu Vykupiteľa, a tým sa vylúčili z Jeho kráľovstva, sa teraz pripravujú, ba priam ponáhľajú vo svojej vyzretosti navrátiť k povinnosti poslúchať.

I. Svätý rok umocňovateľom náuky o Kráľovstve Kristovom
2. A či vo všetkom, čo sa udialo vo Svätom roku (4), hodnom opravdivej večnej pamiatky, nevzdávalo sa premnoho cti a slávy Zakladateľovi Cirkvi, Pánovi a zároveň Kráľovi Najvyššiemu? 

3. Najmä však výstavou ku Svätým Misiám, ktorá veľmi zapôsobila hlbokými dojmami na ľudské mysle a srdcia ukazujúc neochabujúcu prácu, alebo dobročinnosť, ktorú Cirkev denne koná pre rozšírenie kráľovstva svojho Ženícha vo všetkých kútoch sveta a na všetkých ostrovoch, i tých najvzdialenejších na šírom mori; a ktorá tiež ukázala, koľko veľkých krajov získali naši neohrození a nepremožiteľní misionári pod katolícky vplyv svojím potom a svojou krvou; a ktorá nakoniec ukázala, koľko rozsiahlych krajov stále zostáva takých, ktoré ešte len majú byť sladkému a spásonosnému panstvu nášho Kráľa podrobené. Takisto, koľko pútnikov prišlo odvšadiaľ v tomto Svätom roku do Svätého mesta Ríma za vedenia ich Excelencií biskupov a kňazov – a aké iné pohnútky ich všetkých viedli, ak nie túžba náležite očistiť svoju dušu, a tak nad hrobmi Apoštolov a pred Nami dokázať, že pod zvrchovaným panstvom Kristovým súc teraz, zostanú i v budúcnosti?

4. A toto kráľovstvo nášho Záchrancu sa zaskvelo akýmsi novým leskom, keď sme prehlásili za svätých šesť vyznávačov a panien (5) po zistení ich vynikajúcich cností. Aká radosť a aká útecha naplnila Našu dušu, keď po tomto Našom prehlásení nesmierne množstvo ľudu vo svätopeterskom chráme prevolávalo pri ďakovnom chválospeve: „Kriste, Ty si Kráľ slávy!“ (6).  Zatiaľ čo ľudia a štáty oddelené od Boha sa rútia horiacou nenávisťou a vnútornými otrasmi do svojej skazy a záhuby, naproti tomu Cirkev Božia, neustávajúc podávajúca ľudskému pokoleniu potravu pre duchovný život, stále viac a viac rodí a zasväcuje ďalšie a ďalšie generácie mužov i žien pre Krista. A tých, ktorí sú mu verne poddaní a poslušní v Jeho pozemskom kráľovstve, neustále povoláva do večného kráľovstva nebeskej blaženosti, ktoré neskončí.

5. Okrem toho, na tento Svätý rok pripadlo tiež tisíc šesťsté výročie všeobecného Nicejského snemu (7). S o to väčšou radosťou sme prikázali oslavu tohto výročia a sami sme ju konali vo vatikánskej bazilike, pretože tento Snem slávnostne prehlásil a ako článok katolíckej viery vyhlásil jednopodstatnosť jednorodeného Syna s Jeho Otcom (8). Tento Snem tiež vložil do vyznania viery slová: „A Jeho kráľovstvu nebude konca,“ čím potvrdil kráľovskú ctihodnosť Kristovu.

6. Nakoľko teda tento Svätý rok výrazne prispel k oslave Kristovho kráľovstva, domnievame sa, že konáme dielo, ktoré sa celkom zhoduje s Naším apoštolským úradom, ak vyhovieme mnohým prosbám Otcov Kardinálov, Otcov Biskupov i veriacich, ktoré Nám boli zaslané jednotlivo i hromadne, a zakončíme tento Svätý rok tým, že zavedieme do Cirkevnej liturgie zvláštny sviatok Ježiša Krista-Kráľa nášho Pána. Toto rozhodnutie Nás napĺňa takou radosťou, že si prajeme k Vám, ctihodní bratia, o tejto veci prehovoriť: Vašou úlohou potom bude všetko, čo Vám povieme o uctievaní Krista-Kráľa, prispôsobiť chápaniu a cíteniu ľudu tak, aby zavedenie i každoročné slávenie tohto sviatku prinieslo hojnosť plodov teraz i v budúcnosti.

II. Náuka o kráľovskej vláde Kristovej
7. Už dávno je všeobecným zvykom nazývať Krista kráľom v prenesenom slova zmysle, pre onú Najvyššiu Dokonalosť, ktorou vyniká nad svoje stvorenie. Týmto spôsobom je Kristus kráľom ľudského rozumu, a to nie ani tak celkom pre rozsah Svojho poznania, ako skôr preto, že On je Pravda sama a nevyhnutne preto musí každý smrteľník ľudského rodu od neho pravdu čerpať a poslušne prijímať. Kristus je taktiež kráľom ľudskej vôle nielen preto, že je v ňom ľudská vôľa dokonale podrobená Jeho najsvätejšej Božskej vôli, ale najmä preto, že Kristus Sebou Samým inšpiruje a opanúva našu slobodnú vôľu, a tým nás všetkých podnecuje k najušľachtilejším skutkom. A pre úplnosť, Kristus je tiež kráľom ľudských sŕdc vďaka svojej „láske presahujúcej každé poznanie“ (9), a pre svoju miernosť a láskavosť, ktorými k sebe priťahuje duše. Nikto totiž z celého ľudstva nebol doposiaľ a nebude nikdy tak milovaný ako Ježiš Kristus. Ak však vec preskúmame viac do hĺbky, zistíme, že kráľovské meno a kráľovská moc prináleží Kristovi ako človeku i vo vlastnom slova zmysle. Lebo iba o Kristovi ako o celom človeku, – ktorým Kristus je – možno povedať, že prijal „moc, slávu a kráľovstvo“ od Otca (10); ako Slovo Božie, jednej podstaty s Otcom – zdieľajúc s Ním všetku moc – prijal teda od Neho i absolútne kráľovské panstvo nad všetkým tvorstvom.

III. Kráľovstvo Kristovo v Písme svätom
8. Vari nečítame na mnohých miestach v Písme svätom, že Kristus je Kráľ? Nazýva sa tam panovníkom, ktorý povstane z Jakuba (11), ktorý je od Otca ustanovený kráľom na Sione, jeho svätom vrchu, a prijme národy ako svoje dedičstvo a jeho panstvo bude siahať po celej zemi (12). Vo Svadobnej piesni pre kráľa, ktorá v podobenstve o bohatom a mocnom kráľovi oslavuje budúceho pravého kráľa Izraela, sa súčasne hovorí:„Tvoj trón, Bože, trvá naveky a žezlo tvojho kráľovstva je žezlo spravodlivosti.“ (13). V Písme svätom sa nachádza mnoho podobných pasáží a v jednej z nich je jasnejšie vyznačený obraz Kristov; keď je predpovedané, že Jeho kráľovstvo nebude mať žiadnych hraníc a vládnuť v ňom budú Spravodlivosť a Mier: „V jeho dňoch bude prekvitať spravodlivosť a plnosť pokoja... A bude panovať od mora až k moru a od rieky až na kraj zeme“ (14).

9. K tomu je potrebné pripočítať svedectvo prorokov, predovšetkým dobre známe slová Izaiášove: „Lebo chlapček sa nám narodil, daný nám je syn, na jeho pleci bude kniežatstvo a bude nazvaný: zázračný Radca, mocný Boh, večný Otec, Knieža pokoja. Jeho vláda bude veľká a pokoj bude bez konca na Dávidovom tróne a nad jeho kráľovstvom, aby ho upevnil a posilnil právom a spravodlivosťou odteraz až naveky“ (15). V úplnej zhode s Izaiášom sa vyjadrujú tiež ostatní proroci. Tak napríklad Jeremiáš predpovedá, že spravodlivý výhonok vzbudí Pán z rodu Dávidovho, a že tento syn Dávidov „bude ako kráľ panovať múdro, v krajine bude vykonávať právo a spravodlivosť.“ (16) Rovnako prorok Daniel predpovedá, že Boh nebies vzbudí kráľovstvo, „ktoré sa nikdy nerozpadne..., ono však bude trvať naveky“ (17). A o niečo ďalej k tomu pripája: „Videl som v nočnom videní a hľa, v oblakoch neba prichádzal ktosi ako Syn človeka; prišiel až k Starcovi dní, priviedli ho pred neho. A jemu bola odovzdaná vláda a kráľovstvo, takže jemu slúžili všetky národy, kmene a nárečia; jeho vláda je vláda večná, ktorá nezaniká, a jeho kráľovstvo, ktoré nezahynie“ (18). Napĺňa sa i Zachariášovo proroctvo o miernom kráľovi, ktorý „sa nesie na oslovi, na mláďati oslice“ a prichádza do Jeruzalema ako ten, ktorý „spravodlivý je a prináša spásu“ za jasotu ľudu – nedosvedčili a nepotvrdili teda Kristovu kráľovládu dostatočne Svätí Evanjelisti?

10. A predsa tá istá náuka o kráľovláde Kristovej, ktorú sme našli v knihách Starého Zákona vôbec nemizne na stránkach Nového Zákona, ale práve naopak, je v nich veľkolepo potvrdzovaná. Zmieňme sa tu iba krátko o posolstve archanjela, ktorý oznamuje Panne, že „počne a porodí syna..., ktorému Pán Boh dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca“(19).

11. Kristus Sám vydáva svedectvo o Jeho kráľovláde: či už hovoriac v Jeho poslednej reči k ľudu o odmenách a trestoch, ktoré sa ujdú dobrým a zlým vo večnosti; či už odpovedajúc rímskemu miestodržiteľovi, ktorý sa verejne pýta, či je kráľom; alebo či po svojom zmŕtvychvstaní zverujúc apoštolom právomoc učiť a krstiť všetky národy; skrátka, kedykoľvek sa naskytla príležitosť, Sám Seba nazýval Kristus kráľom (20), verejne sa vydával za kráľa (21) a slávnostne prehlásil, že Jemu je daná všetka moc na nebi i na zemi (22). Čo iné vyjadrujú tieto slová, než veľkosť Jeho moci a nekonečnosť Jeho kráľovstva? Môžeme sa potom diviť, že Ten, ktorého sv. Ján nazýva „vládcom nad kráľmi zeme“ (23) sa Svätému Apoštolovi zjavil vo videní o konci sveta, ako Ten, ktorý má na plášti a na bedrách napísané meno: Kráľ kráľov a Pán pánov? (24) Veď Krista Otec „ustanovil za dediča všetkého“ (25); lebo on musí kraľovať, kým nepoloží všetkých nepriateľov pod nohy Boha a Otca (26).

IV. Kráľovstvo Kristovo v liturgii
12. Z tejto jednotnej náuky Písma svätého vyplýva, že katolícka Cirkev, ktorá je kráľovstvom Kristovým na zemi, ktoré sa má zaiste rozšíriť medzi všetkými ľuďmi a vo všetkých krajoch, musela v ročnom cykle posvätnej liturgie mnohými prejavmi pocty pozdraviť svojho Pôvodcu a Zakladateľa ako Kráľa a Pána a  Kráľa kráľov. Tieto čestné označenia vyjadrujú v prevelebnej rozmanitosti jednu a tú istú pravdu. Cirkev ich používala kedysi v starých žalmových modlitbách a sakramentároch (27) a používa ich ešte aj dnes vo verejných modlitebných úkonoch konaných každodenne na chválu Božskej Velebnosti a taktiež pri vysluhovaní Najsvätejšej Sviatosti Nepoškvrnenej Obety. V tejto ustavičnej oslave Krista-Kráľa možno poľahky postrehnúť obdivuhodnú zhodu našich obradov s obradmi východnými, ktorou sa opäť raz len potvrdzuje zásada: „Zákon modlitby je zároveň zákonom viery“ (28).

V. Základ kráľovskej ctihodnosti Kristovej
13. Na akom základe teda spočíva táto ctihodnosť a moc nášho Pána, to vhodne naznačuje už Cyril Alexandrijský: „Aby som to stručne vyjadril, moc, ktorú má Kristus nad všetkým tvorstvom, neuchvátil násilím, ani ju neprijal zvonku, ale naopak, má ju zo svojej podstaty a prirodzenosti.“ To znamená, že Jeho výsostná kráľovská moc pochádza zo spojenia, ktoré nazývame hypostatickým (29). Z toho vyplýva, že anjeli a ľudia sa majú Kristovi klaňať nielen ako Bohu, ale majú ho tiež poslúchať ako Človeka a podriadiť sa i Jeho zvrchovanému pozemskému panstvu; pretože už z hypostatického spojenia má Kristus moc nad všetkým tvorstvom. Čo je však blaženejšie a lahodnejšie než myšlienka, že Kristus je naším Kráľom nielen právom svojho zrodenia, ale tiež právom, ktoré nadobudol svojím vykupiteľským dielom? Bodaj by si všetci zábudliví ľudia spomenuli, čo sme stáli nášho Vykupiteľa: „Veď viete, že zo svojho márneho spôsobu života, zdedeného po otcoch, boli ste vykúpení nie porušiteľným striebrom alebo zlatom, ale drahou krvou Krista, bezúhonného a nepoškvrneného Baránka.“ (30) Nepatríme už sebe, nakoľko nás Kristus „draho kúpil“ (31); áno i naše telá „sú údmi Kristovými“ (1 Kor 6,15).

VI. Povaha a význam výsostnej kráľovskej moci Kristovej
14. Chceme teraz v krátkosti vysvetliť povahu a význam tejto výsostnej kráľovskej moci. Nie je potrebné pripomínať, že sa skladá z troch zložiek moci, ktoré sú vlastné každej kráľovláde. Uvedené svedectvá v Písme svätom o všeobecnom zvrchovanom kráľovskom panstve nášho Vykupiteľa to dokazujú viac než dosť– k tomu je to ešte aj článok katolíckej viery, že Ježiš Kristus bol daný ľuďom nielen ako Vykupiteľ, v ktorého je všeobecnou povinnosťou veriť, ale zároveň aj ako Zákonodarca, ktorého je všeobecnou povinnosťou poslúchať. Evanjeliá nám potom nerozprávajú o tom, že Kristus vydal zákony, skôr však o tom, ako je On výsostným pôvodcom Zákona. A o tých, ktorí zachovávajú Jeho Zákon, hovorí Božský Učiteľ pri rôznych príležitostiach vždy inými slovami, že tým dokazujú svoju lásku k Nemu (32) a že zostávajú v Jeho láske (33). O sudcovskej moci sám Ježiš prehlásil v odpovedi Židom, ktorí ho obviňovali, že zázračným uzdravením chorého porušuje kľud počas šábesu (34), že ju dostal od Otca: „A Otec nikoho ani nesúdi, ale všetok súd odovzdal Synovi“ (35). V tejto moci je rovnako obsiahnuté – nakoľko je od nej neodlučiteľné – tiež právo odmeňovať a trestať ľudí i za ich pozemského života. Okrem toho je potrebné priznať Kristovi i moc výkonnú, pretože všetci ľudia sú povinní byť poslušnými Jeho zvrchovanému kráľovskému panstvu – veď neposlušným hrozí Kristus trestami, pred ktorými niet úniku.

VII. Kristovo Kráľovstvo ako duchovné panstvo
15. Avšak toto kráľovstvo je hlavne duchovného pôvodu a vzťahuje sa na duchovno: nielenže to dokazujú vyššie uvedené biblické slová, ale rovnako to potvrdzuje tiež Kristus Pán spôsobom Svojho konania. Keď sa Židia, a dokonca i sami Apoštoli mylne domnievali, že Mesiáš oslobodí ľud a obnoví kráľovstvo izraelské, tu Kristus pri nejednej príležitosti vyvrátil tento mylný názor a potrel onú márnu nádej. Keď ho zhŕknutý dav miestneho ľudu chcel urobiť kráľom, vyhol sa kráľovskému menu i kráľovským poctám útekom a skrytosťou. Pred rímskym miestodržiteľom prehlásil, že Jeho kráľovstvo „nie je z tohto sveta“ (36). Toto kráľovstvo je v Evanjeliu opisované ako kráľovstvo, do ktorého sa ľudia pripravujú vstúpiť pokáním pričom doň nemožno vstúpiť inak než vierou a krstom, ktorý je nezmazateľným obradom nielen naznačujúcim ale i spôsobujúcim vnútornú obrodu. Toto kráľovstvo stojí jedine proti kráľovstvu Satanovmu a silám temnoty. Od svojich stúpencov vyžaduje nielen, aby sa z duše stránili pozemských pokladov, ale aby tiež uprednostňovali miernosť a aby boli hladní a smädní po spravodlivosti, ale hlavne aby sa zapierali a niesli svoj kríž.

16. Nakoľko však Kristus Vykupiteľ vykúpil Cirkev za cenu svojej krvi a ako Kňaz sa sám obetoval a ustavične sa vydáva za obeť za naše hriechy – môže teda ešte niekto pochybovať, že Jeho Kráľovstvo musí prameniť a mať účasť vo zväzku Ženícha a Jeho nevesty Cirkvi?

17. Na druhej strane však, bolo by nehanebnosťou, keby človek upieral Kristu zvrchované panstvo nad akýmikoľvek občianskymi záležitosťami, pretože to On dostal od Otca úplnú právnu moc nad stvorením, a tak všetko podlieha Jeho súdu. Napriek tomu, kým Kristus žil na zemi, úplne sa zdržoval od vykonávania tohto panstva, pohŕdal držaním i správou ľudských vecí, pričom oboje ponechal a dodnes ponecháva na pozemských majiteľoch týchto práv. „Neodníma pozemské veci, ktorý ti dáva nebeské kráľovstvo“ (37).

18. Avšak zvrchovanej kráľovskej moci nášho Vykupiteľa podliehajú všetci ľudia. S radosťou o tejto veci uvádzame slová Nášho nesmrteľného predchodcu Leva XIII.: „Jeho zvrchované panstvo sa totiž nevzťahuje iba na národy vyslovene katolícke, ani nie iba na tých, ktorí prijali krst, a tým právne spadajú do Cirkvi – či by ich už bludné názory zviedli z cesty alebo ich od spoločenstva s ňou odlúčila schizma – ale Jeho kráľovská moc sa bez výnimky vzťahuje tiež na všetkých tých, ktorí kresťanskú vieru nemajú, takže vskutku celé ľudské pokolenie podlieha moci Ježiša Krista.“ V tejto veci niet jedinej výnimky medzi jednotlivcami, rodinami či štátmi, pretože ľudské spoločenstvá nie sú o nič menej podrobené Kristovej moci než jednotlivci. Pretože jeden a ten istý je prameň blaženosti pre jednotlivcov i pre spoločnosť: „A v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“(38). Je výlučne jediný pôvodca ako blahobytu štátu, tak i blaženosti jednotlivých občanov: „Pretože blahobyt štátu nemá iný zdroj než blaženosť jednotlivca, pretože štát nie je nič iné než zjednotené množstvo jednotlivcov“ (39). Preto tí, ktorí riadia národy a chcú si neporušenú zachovať svoju autoritu, aby sa vedeli postarať o otčinu a pozdvihnúť ju k blahobytu, nech sa sami i so svojim ľudom neštítia verejne preukazovať zvrchovanému panstvu Kristovmu povinnú úctu a poslušnosť. Pretože to, čo Sme napísali na začiatku Nášho pontifikátu o veľkom úpadku autority verejných činiteľov a o strate úcty k nim, to je nemenej príznačné a aktuálne pre dnešnú dobu: „Ak je Boh a Ježiš Kristus,“ tak Sme si vtedy sťažovali: „...vytesnený zo zákonodarstva a z verejného života a neodvodzuje sa už viacej autorita od Boha, ale skôr od ľudí, iba potom sa mohlo stať... že bola autorita vyvrátená v jej základe, pretože bol odstránený principiálny dôvod, prečo majú jedni právo panovať a druhí povinnosť poslúchať. Výsledkom sú otrasy v celej ľudskej spoločnosti, pretože tá už viac nemá žiadnu pevnú oporu ani záštitu.“

VIII. Požehnanie plynúce z kráľovlády Kristovej
19. Vždy, keď ľudia súkromne i verejne uznajú kráľovskú moc Kristovu, je to nesmierne osožné pre všetky oblasti občianskeho života, pre ktorý pravá sloboda, kázeň a poriadok, svornosť a mier sú prirodzeným stavom. Kráľovská ctihodnosť nášho Pána nielenže vtláča autorite pozemských vladárov a vládcov charakter posvätnosti, ale zároveň šľachtí človeka v jeho povinnosti poslúchať. Práve z tohto dôvodu apoštol Pavol prikazujúc manželkám a sluhom, aby vo svojom manželovi a vo svojom pánovi ctili Krista, ich zároveň napomínal, aby ich neposlúchali ako ľudí, ale jedine ako zástupcov Krista; pretože sa nepatrí, aby ľudia vykúpení Kristom, otročili iným ľuďom: „Draho ste boli kúpení. Nestaňte sa otrokmi ľudí!“ (40).  Ak teda budú riadne zvolení vladári a úradníci presvedčení, že nepanujú ani tak zo svojho práva, lež z dopustenia a v zastúpení Božského Kráľa, potom budú zaiste sväto a múdro užívať svoju autoritu a takisto budú mať na zreteli pri vydávaní a vykonávaní zákonov všeobecné blaho a ľudskú dôstojnosť svojich poddaných. Potom sa upevní poriadok a rozkvitne pokoj, pretože tak bude odstránená každá príčina svárov. Aj keď ľudia budú vo vladárovi a v iných verejných činiteľoch vidieť iba podstatou seberovných ľudí, alebo ak uznajú, že sú z nejakej príčiny nehodní či kritizovateľní, preto ich panstvo ešte nezvrhnú, lebo pre nich budú predstavovať autoritu Krista-Bohočloveka. Celkom určite sa dostaví svornosť a rovnako jednota, pretože o čo viac sa rozšíri nejaké kráľovstvo a o čo väčšia časť ľudského pokolenia bude k nemu prináležať, o to viac si smrteľníci budú uvedomovať puto, ktoré ich navzájom spája: vďaka tomuto poznaniu sa predíde a zamedzí častým roztržkám, alebo sa aspoň ich tvrdosť umierni a umenší. 20. Veru, ak by Kristovo Kráľovstvo skutočne obsiahlo všetkých ľudí ako ich obsahuje po práve, ako by sme mohli pochybovať o pokoji, ktorý vniesol do sveta Kráľ mieru? Ten, ktorý prišiel všetko zmieriť (41); ten, ktorý neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil (42). A i keď je Pánom všetkého, dal nám Seba ako príklad pokory a stanovil ju ako zákon obzvlášť súvisiaci s Jeho učením o láske. On tiež povedal: Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké (43). Ó, aké požehnanie by zavládlo na svete, keby sa všetci jednotliví ľudia, rodiny i štáty nechali opanovať Kristom! Potom konečne, aby Sme použili slová, ktoré predniesol náš nezabudnuteľný predchodca Lev XIII. pred 25 rokmi k Ich Excelenciám biskupom: bude možné vyhojiť toľko rán; až vtedy sa právo bude znova tešiť svojej niekdajšej vážnosti, obnoví sa mier v plnej svojej kráse, zasunú sa meče do pošvy a zložia sa zbrane, keď všetci ochotne príjmu zvrchované panstvo Kristovo a budú mu poslušní, a keď každý jazyk bude vyznávať, že Pán Ježiš Kristus je v sláve Boha Otca.

IX. Dôvody pre zavedenie sviatku Krista-Kráľa
21. Preto, aby kresťanská spoločnosť hojnejšie prijímala tieto vzácne prednosti, a aby si ich natrvalo uchovala, musí sa čo najviac rozšíriť poznanie o kráľovskej ctihodnosti nášho Spasiteľa. A na tento účel sa zdá byť najvhodnejšie ustanoviť vlastný a zvláštny sviatok Krista-Kráľa. Veď na to, aby bol ľud oboznamovaný s pravdami viery a aby nimi bol povznášaný k radostiam vnútorného života, má omnoho väčší účinok každoročné slávenie svätých tajomstiev, ako hoci i tie najzávažnejšie výnosy učiteľského úradu Cirkvi. S cirkevnými výnosmi sa totiž oboznámi zvyčajne len niekoľko málo vzdelanejších ľudí a učiteľov, zatiaľ čo sviatky, navyše konané opakovane, pôsobia na všetkých veriacich a všetkým dávajú ponaučenie. Úradné výnosy prehovoria len raz, ale sviatky prehovárajú každoročne a takmer stále. Kým výnosy Cirkvi pôsobia prevažne iba na rozum, Jej sviatky pôsobia spasiteľne na rozum i na dušu, na celého človeka. Nakoľko sa však človek skladá z tela i duše, musí byť vonkajšími sviatočnými slávnosťami natoľko pohnutý, aby sa mu práve skrze rozmanitosť a krásu svätých obradov lepšie vpili Božské pravdy do tela i do krvi, a tak mu poslúžili na úžitok v duchovnom živote.

22. Nakoniec, z cirkevných dejín poznáme, že takéto sviatky boli počas storočí postupne zavádzané vždy vtedy, keď to bolo potrebné alebo užitočné pre kresťanskú spoločnosť: či už vtedy, keď bolo potrebné ľud posilniť proti všeobecnému nebezpečenstvu a či pred vtierajúcimi sa bludmi, alebo keď mal byť väčšmi pohnutý a zapálený, aby s ešte väčšou horlivosťou a zbožnosťou uctieval niektoré tajomstvá viery alebo Božie dobrodenia. Veď už v prvých storočiach kresťanstva, keď boli veriaci ešte kruto prenasledovaní, začali si pripomínať mučeníkov posvätnými obradmi, aby podľa svedectva sv. Augustína oslavy mučeníkov nadchli k mučeníctvu. Liturgické pocty, ktoré boli neskôr preukazované svätým vyznávačom, pannám a vdovám, primäli kresťanov vynakladať úsilie obzvlášť na cnostný život, potrebný i v dobách mieru. Osobitne však sviatky zavedené k pocte Najblahoslavenejšej Panny mali ten účinok, že kresťanský ľud nielenže zbožnejšie uctieval Matku Božiu ako najmocnejšiu Ochrankyňu, ale tiež že ju vrúcnejšie miloval ako Matku, ktorú mu Vykupiteľ zanechal takmer vo svojich posledných slovách. K požehnaniam, ktoré vzišli z verejného a zákonitého uctievania Bohorodičky a svätých, sa musí nie na poslednom mieste pripočítať i to, že Cirkev doposiaľ vždy opakovane zvíťazila nad nákazou bludov či nesprávnych náuk. Obdivuhodná je predvídavosť Božej Prozreteľnosti, ktorá i zo zla dokáže vyvodiť dobro, a len preto dopúšťa, aby ochabla viera a zbožnosť ľudu alebo aby sa pozdvihli bludné náuky proti katolíckej pravde, lebo až potom môže pravda zažiariť novým leskom, viera a zbožnosť veriacich zas precitnúť z duševnej ľahostajnosti a nasmerovať ich k väčšej dokonalosti a svätosti.

23. Sviatky zavedené do liturgie v ostatnom čase mali zaiste podobný zmysel a priniesli podobné plody. Napríklad, keď ochabovala úcta a pocty vzdávané samotnej Prevelebnej Sviatosti Oltárnej, bol zavedený sviatok Božieho Tela, ktorý povahou svojho slávenia, veľkolepou nádherou obradov a modlitbami počas celej oktávy mal znova priviesť národy k verejnému uctievaniu Pána. Alebo sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho bol zavedený vtedy, keď ľudské duše smutnou a ponurou prísnosťou jansenistov (44) ochabli a takmer úplne zanevreli na lásku k Bohu či stratili nádej na svoju spásu.

X. Sviatok Krista-Kráľa ako liek proti súčasnému antiklerikalizmu
24. Aby sme sa postarali o potreby súčasnej doby a poskytli najúčinnejší liek proti moru, ktorý zachvátil ľudskú spoločnosť, nariaďujeme preto celému katolíckemu svetu uctievať Krista ako Kráľa. Morom pritom nazývame antiklerikalizmus45 našej doby, jeho nesprávne náuky a jeho zhubné snahy. Ako viete, ctihodní bratia, tento mor antiklerikalizmu nedozrel za jediný deň, ale už dlho bol skrytý v útrobách štátov. Antiklerikalizmus začínal popieraním zvrchovaného panstva Kristovho nad všetkými národmi; pokračoval upieraním práv Cirkvi, ktoré jej dal sám Kristus, a to práva učiť celé ľudské pokolenie, práva dávať zákony a práva riadiť národy vo všetkých týchto záležitostiach, skrze ktoré ich má Cirkev priviesť k večnej blaženosti. Potom sa postupne náboženstvo Kristovo začalo prirovnávať k nepravým náboženstvám a hanebne klásť na jednu úroveň s nimi. Neskôr bola Cirkev podriaďovaná štátnej moci a vydávaná na milosť a nemilosť vladárov a štátnych úradov. Niektoré štáty zašli až tak ďaleko, že so všetkou drzosťou nedbali nahradiť Božie náboženstvo akýmsi prirodzeným náboženstvom či rovno akýmsi animizmom. Našli sa i také štáty, ktoré sa domnievali, že sa môžu zaobísť bez Boha a za svoje náboženstvo prehlásili bezbožníctvo a opovrhovanie Bohom. Vzbura jednotlivcov a celých štátov proti právam Krista priniesla so sebou ohavné dôsledky. Už v encyklike Ubi arcano Sme sa sťažovali na toto veru pretrpké ovocie a dnes sa naň sťažujeme znova: na široko-ďaleko rozosiate semeno nesvornosti a na medzi národmi rozdúchavané plamene nenávisti a sporu, ktoré stoja v ceste zmiereniu: je rozšírená bezuzdná hrabivosť, ktorá sa nezriedka skrýva pod rúškom všeobecného blaha a lásky k vlasti a z ktorej vznikajú roztržky medzi občanmi; a oná slepá a bezmedzná sebaláska, ktorá nehľadí na iné než na vlastný prospech a zisk, všetko ostatné súdiac podľa seba; je celkom podvrátený rodinný mier zanedbávaním povinností a nedbalosťou; jednota a pevnosť rodiny je otrasená; a konečne ľudská spoločnosť je rozvrátená a rúti sa do záhuby. Sviatok Krista-Kráľa, ktorý sa má sláviť od dneška každoročne, vzbudzuje v Nás živú nádej, že sa ľudská spoločnosť poponáhľa šťastne sa vrátiť k najmilšiemu Spasiteľovi. Úlohou katolíkov teda je pripravovať a urýchliť tento návrat svojou horlivou činorodosťou; avšak, ako sa zdá, mnohí z nich nezaujímajú v spoločenskom živote to miesto a nemajú ani tú autoritu, ktorú by mali mať tí, ktorí nesú pochodeň pravdy. Tento stav vecí možno snáď pripísať na vrub ťažkopádnosti či plachosti dobrých, ktorí sa buď úplne zdržujú odporu alebo odporujú iba veľmi slabo. Preto nepriatelia Cirkvi nutne nadobúdajú väčšiu smelosť. Ak však veriaci pochopia, že pod znamením Krista-Kráľa sú povinní bojovať statočne a bez ustania a súc byť preniknutí týmto ohňom apoštolátu, budú sa snažiť získať pre svojho Pána odpadlíkov alebo nevedomých a brániť Jeho práva, aby neboli nijako porušené.

25. A okrem toho, či len nie je sviatok Krista-Kráľa, opakujúci sa každoročne po celom svete, veľmi naliehavou obžalobou sveta z jeho verejného odpadu od Krista, ktorý splodil antiklerikalizmus k nesmiernej škode spoločnosti a zároveň je i akousi nápravou? Vskutku, čím viac sa presladké meno nášho Vykupiteľa potichu zanedbáva na medzinárodných zjazdoch a v snemovniach, tým hlasnejšie musí byť nami všetkými hlásané a v rímskom práve zas potvrdzovaná Kristova kráľovská ctihodnosť a moc.

XI. Príprava na zavedenie sviatku Krista-Kráľa
26. Či azda nebola už od konca minulého storočia radostne a obozretne pripravovaná cesta k zavedeniu tohto sviatku? Je dobre známe, že tento kult bol ochraňovaný v mnohých knihách, vydaných po celom svete v rôznych jazykoch. Kristova výsostná kráľovská moc a zvrchované panstvo boli uznávané tiež oným zbožným zvykom zasvecovania sa a oddávania sa nespočetných rodín Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Nekonali tak však len rodiny, ale i štáty a kráľovstvá, ba dokonca celé ľudské pokolenie sa šťastne zasvätilo Božskému Srdcu Ježišovmu na popud a za vedenia Leva XIII. vo Svätom roku 1900. Rovnako nemôžeme prejsť mlčaním, že k slávnostnému hlásaniu Kristovej kráľovlády nad celou ľudskou spoločnosťou prispeli obdivuhodným spôsobom veľmi časté eucharistické zjazdy, ktoré sa konajú v poslednom čase. Ich účelom je, aby ľudia jednotlivých diecéz, krajov a národov či celého sveta, zjednotení v uctievaní a slávení Krista - Kráľa skrytého pod eucharistickým závojom, kázňami na zhromaždeniach a v chrámoch, spoločným uctievaním verejne vystavenej Prevelebnej Sviatosti a veľkolepými sprievodmi spoločne pozdravili Krista ako Bohom daného Kráľa. Možno právom povedať, že kresťanský ľud, vedený akýmsi Božím vnuknutím, onoho Ježiša, ktorého bezbožní ľudia nechceli prijať, keď prišiel do svojho, chcel vyniesť z tichého úkrytu posvätných chrámov a niesť ho ulicami miest ako víťaza a uviesť ho do všetkých jeho kráľovských práv.

XII. Svätý rok vhodnou príležitosťou k zavedeniu sviatku Krista-Kráľa 
27. Pre naplnenie Nami uvedeného zámeru ponúka Svätý rok chýliaci sa ku svojmu koncu najvhodnejšiu príležitosť. Lebo dobrotivý Boh počas tohto roku obrátil myseľ i srdce veriacich k nebeským statkom, ktoré sú nad všetko poznanie, opäť ich naplnil darom svojej milosti, zväčšil ich horlivosť, aby sa usilovali o vyššie dary a voviedol ich nohami na správne chodníčky. Či už teda vypočúvame mnohé prosby, ktoré nám boli zaslané, alebo či už prihliadajúc k udalostiam práve sa končiaceho Svätého roku, máme zaiste mnoho dôvodov byť presvedčený, že práve nadišiel deň všetkými tak očakávaný, aby sme prehlásili, že Kristus má byť uctievaný zvláštnym a vlastným sviatkom ako Kráľ celého ľudského pokolenia. V tomto roku totiž, ako Sme povedali už na začiatku, Božský Kráľ, je naozaj vznešený vo svojej svätyni46 lebo slávne vznešený je (47) svätorečením nového zástupu svojich bojovníkov. V tomto roku ľudia tiež obdivovali na jedinečnej výstave Svätých misií nevídané veci a nevídanú prácu, skrze ktoré mohli pochopiť aj obdivovať Kristove víťazstvá vydobyté misionármi ako hlásateľmi Jeho Evanjelia pri rozširovaní Jeho kráľovstva. A nakoniec, v tomto roku pri oslave jubilea Nicejského koncilu sme si pripomínali jednopodstatnosť vteleného Slova s Otcom, na ktorej sa zakladá panstvo Kristovo nad všetkými národmi.

XIII. Úradné zavedenie sviatku Krista-Kráľa
28. A preto, našou apoštolskou mocou ustanovujeme sviatok Ježiša Krista-Kráľa nášho Pána, ktorý sa má sláviť každoročne po celom svete poslednú nedeľu v októbri, bezprostredne pred sviatkom Všetkých svätých. Nariaďujeme tiež, aby sa v tento deň každoročne obnovovalo zasvätenie ľudského pokolenia Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, čo prikázal už Náš nezabudnuteľný predchodca blahej pamäti pápež Pius X. Chceme však, aby sa len v tomto roku konalo toto zasvätenie dňa 31. decembra, kedy My Sami budeme slúžiť pontifikálnu svätú omšu na počesť Krista-Kráľa a spomínané zasvätenie vykonáme v našej prítomnosti. Domnievame sa, že nemôžeme lepšie a vhodnejšie ukončiť Svätý rok a že nedokážeme lepšie vyjadriť povďačnosť svoju a celého katolíckeho sveta Kristovi, nesmrteľnému Kráľovi vekov48 za dobrodinstvá vykonané v tomto Svätom roku Nám a celej svätej katolíckej Cirkvi. 

29. Nemusíme Vám, ctihodní bratia, obzvlášť širšie vysvetľovať, prečo Sme ustanovili zvláštny sviatok Krista-Kráľa, odlišný od už jestvujúcich, v ktorých je už naznačená a aj sa oslavuje Jeho kráľovská ctihodnosť. V skratke stačí totiž poukázať na skutočnosť, že i keď vo všetkých sviatkoch nášho Pána je takzvaným materiálnym predmetom Kristus, predsa len sa ich formálny predmet netýkal nikdy priamo Jeho kráľovského mena či Jeho kráľovskej ctihodnosti. Na nedeľu sme zasa tento sviatok ustanovili preto, aby nielen duchovenstvo vzdávalo poctu Božskému Kráľovi slúžením svätej omše a modlitbou liturgie hodín, ale aby tiež veriaci ľud, oslobodený od svojich pracovných povinností a naplnený svätou radosťou, vydal Kristovi skvelé svedectvo o svojej poslušnosti a poddanosti. Posledná nedeľa mesiaca októbra sa nám navyše zdala byť na túto slávnosť ďaleko vhodnejšia než iné dni, nakoľko touto nedeľou sa takmer zakončuje celý cirkevný rok. Týmto spôsobom potom tajomstvá života Kristovho, slávené počas roka, budú sviatkom Krista-Kráľa slávne korunované. Ešte predtým, než prikročíme k oslave víťazstva Všetkých svätých, budeme ohlasovať a vyzdvihovať slávu Toho, ktorý zvíťazil vo všetkých svojich svätých a vyvolených. Bude teda, ctihodní bratia, Vašou úlohou a Vašou povinnosťou, postarať sa o to, aby každoročnej oslave tohto sviatku predchádzali vo všetkých farnostiach v určité dni kázne, v ktorých by bol ľud poučený o povahe, zmysle a dôležitosti tohto sviatku. A aby si podľa toho mohol ľud zariadiť svoj život tak, aby bol hodný tých, ktorí sú verne a horlivo oddaní panstvu Božského Kráľa.

XIV. Požehnanie plynúce z ustanovenia sviatku Krista-Kráľa 
30. Ku koncu tohto listu Vám chceme, ctihodní bratia, krátko vysvetliť, aký úžitok z tohto uctievania Krista-Kráľa očakávame a sľubujeme si pre Cirkev, pre štát i pre jednotlivých veriacich.

31. Pocty, ktoré sa majú preukazovať Nášmu zvrchovanému Pánovi, ľuďom pripomínajú, že Cirkev, ktorá bola Kristom založená ako dokonalá spoločnosť, má prirodzené a neodcudziteľné právo trvať na svojej plnej slobode a nezávislosti od štátnej moci. Cirkev nemôže závisieť od cudzej vôle pri vykonávaní úloh, ktoré jej boli Bohom zverené, a ktorými sú: učiť, riadiť a viesť k večnej blaženosti všetkých tých, ktorí patria do Kráľovstva Kristovho. Podobnú slobodu musí dať štát aj rehoľným rádom a spoločenstvám, bratstvám i sesterstvám. Tie sú totiž najúčinnejšími pomocníkmi Cirkevných pastierov a pracujú s nimi horlivo na rozšírení a upevnení Kráľovstva Kristovho. Zachovávaním svojich svätých sľubov tieto rády potierajú trojakú žiadostivosť sveta a svojou snahou o dokonalejší život pôsobia, že všetkým pred očami žiari trvalým a vždy krásnejším leskom ona svätosť, ktorou si Božský Zakladateľ prial, aby sa vyznačovala a bola charakteristická Jeho Cirkev.

32. Štátom potom táto oslava sviatku, obnovovaná každoročne po celom svete, bude pripomínať, že tak súkromné osoby, ako i štátne inštitúcie a vládnuce osoby sú viazané povinnosťou verejne Krista uctievať a byť mu poslušní. Bude im pripomínať posledný súd, pri ktorom Kristus prísne pomstí bezprávie, ktoré mu bolo spôsobené, keď bol nielen vyhostený z civilného života, ale tiež keď bol hanebne postavený bokom a ponechaný bez povšimnutia. Pretože Jeho kráľovská ctihodnosť vyžaduje, aby celý civilný život bol zariadený podľa Božích prikázaní a kresťanských zásad, a to ako v zákonodarstve, tak v súdnictve i vo výchove mládeže podľa zdravej náuky a neporušenej mravnosti.

33. Okrem toho je obdivuhodné, koľko sily a cností budú môcť veriaci kresťania načerpať z poznania tejto pravdy, keď si svoj život zariadia podľa pravých kresťanských zásad. Pretože ak Kristu Pánu bola daná všetka moc na nebi i na zemi, ak teda ľudia, vykúpení Jeho predrahou Krvou, sú poddaní Jeho panstvu z akéhosi nového právneho dôvodu a nakoniec, ak sa teda táto moc vzťahuje na celú ľudskú prirodzenosť, potom je nám jasné, že v nás nemôže byť žiadna schopnosť, ktorá by bola vyňatá spod Kristovho zvrchovaného panstva. Kristus teda musí panovať nad rozumom človeka, ktorého povinnosťou je, v úplnej pokore pevne a neochvejne súhlasiť so zjavenými pravdami a s náukou Kristovou. Kristus musí panovať nad našou vôľou, ktorej povinnosťou je poslúchať Božie zákony a prikázania. Kristus musí opanovať našu dušu, ktorej povinnosťou je, bez ohľadu na prirodzené túžby, Boha nadovšetko milovať a jedine k Nemu priľnúť. Kristus musí panovať tiež nad naším telom a jeho údmi, ktoré – aby sme použili slová apoštola Pavla (49) – ako svoje údy dajte Bohu za nástroj spravodlivosti, aby mohli slúžiť k vnútornému posväteniu duše. Ak sa toto všetko predloží veriacim, aby si to dôkladne uvážili, ľahšie ich to povzbudí k vyššej dokonalosti. Bodaj by, ctihodní bratia, tí, ktorí stoja mimo Cirkev, zatúžili po sladkom jarme Kristovom a bodaj by ho prijali ku svojej spáse! Bodaj by sme tiež my všetci, ktorí vďaka Božiemu Milosrdenstvu už sme súčasťou panstva Jeho viery, niesli toto jarmo Kristovo nie neochotne, ale naopak oddane, láskyplne a svedomite! Ak bude náš život usporiadaný podľa zákonov Božieho kráľovstva, dostaneme hojnosť dobrých plodov; a keď nás Kristus nájde ako dobrých a verných služobníkov, staneme sa spolu s Ním v Jeho nebeskom Kráľovstve účastní večnej blaženosti a slávy.

34. Toto naše prianie nech je Vám, ctihodní bratia, k nastávajúcim vianočným sviatkom svedectvom Našej otcovskej lásky k Vám. Ako záruku Božieho dobrodenia prijmite apoštolské požehnanie, ktoré Vám, ctihodní bratia, Vášmu duchovenstvu a Vášmu ľudu srdečne udeľujeme.

Dané v Ríme pri sv. Petrovi, dňa 11. decembra vo Svätom roku 1925, vo štvrtom roku nášho pontifikátu.

PIUS pp. XI.

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
1Encyclicas Litteras
2 ad universos sacrorum Antistites
3 Salvatoris Nostri imperium
4 «Anno sacro» alebo «Svätý (či „milostivý“, „jubilejný“) rok» je v katolíckej tradícii rokom odpustenia dlhov a trestov za spáchané hriechy. Pôvod jubilea je spätý so Starým zákonom, Lv 25, 8-13: „Počítaj aj sedem ročných týždňov, sedemkrát sedem rokov, takže čas siedmych ročných týždňov bude činiť štyridsaťdeväť rokov. Potom na desiaty deň v siedmom mesiaci budete trúbiť na zvučnom rohu; v Deň zmierenia budú zaznievať trúby po celej krajine. Päťdesiaty rok zasväťte! Ohláste slobodu pre všetkých obyvateľov krajiny! Má to byť pre nich jubilejný (milostivý) rok. Vtedy každý dostane do vlastníctva svoj majetok a každý sa vráti k svojmu rodu. Päťdesiaty rok je pre vás jubilejným rokom. Vtedy nebudete siať ani žať, čo narastie po žatve, ani nebudete oberať vinič, ktorý ste neorezali. Je to jubilejný rok, pamätný čas pre vás. Len to, čo sa samo urodí, budete jesť priamo z poľa. V takom jubilejnom roku každý z vás dostane do vlastníctva svoj majetok.“ Začiatok slávenia tejto tradície jubilea katolíckou Cirkvou siaha ku koncu 13. storočia, kedy sa prakticky bez popudu Cirkevnej hierarchie začalo šíriť medzi ľudom presvedčenie, že kto v roku 1300 navštívi Baziliku sv. Petra v Ríme, dosiahne úplné odpustenie hriechov – a preto sa v tomto roku vydali do Ríma davy pútnikov. Pápež Bonifác VIII. Behom jedného zo vtedajších veľkých zhromaždení veriacich napokon skutočne udelil všetkým prítomným plné odpustenie hriechov. Neutíchajúci záujem pútnikov tiež primäl pápeža k tomu, aby ešte v tom istom roku vydal bulu „Antiquorum Habet Fida Relatio“, ktorá stanovila odpustenie hriechov na celý rok 1300. Bula ďalej ustanovila, že budúce Sväté roky budú vyhlásené každých 25 až 50 rokov, respektíve výnimočne aj v inom čase.
5 (1.) Sv. Terézia z Lisieux (kan. 17. mája 1925 ako Terezka od dieťaťa Ježiša; v roku 1927 vyhlásená spolu so sv. Františkom Xaverským za hlavnú patrónku misií a v roku 1944 zas za druhú patrónku Francúzska po sv. Jane z Arku), (2.) sv. Peter Canisius (kan. 21. mája 1925 a tiež vyhlásený za učiteľa Cirkvi), (3.) sv. Madeleine Sofia Baratová (kan. 24. mája 1925 ako zakladateľka Spoločnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho), (4.) sv. Mária-Madeleine Postelová (kan. 24. mája 1925 ako zakladateľku Spoločnosti biednych dcér milosrdenstva), (5.) sv. Jean Baptiste Marie Vianney (kan. 31. mája 1925 ako „svätý farár z Arsu“), (6.) sv. Ján Eudes (kan. 31. mája 1925 ako zakladateľ kongregácie eudistov a kongregácie sestier od Dobrého Pastiera).
6 „Tu Rex gloriae, Christe!“ – to sú slová latinského chválospevu Te Deum Laudamus «Teba, Bože, chválime»
7 Konaného v roku 325 a. d. v Nicei a pokračujúceho v roku 381 a. d. v Carihrade (Konštantínopole).
8 Táto časť nicejsko-carihradského vyznania katolíckej viery, ktorá je dodnes totožná s vyznaním pravoslávnym, znie: „Verím v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi; Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom...“, resp. v pravosláví: „Viruju... I vo jedinaho Hospoda Iisusa Christa, Syna Božija, jedinorodnaho, iže ot Otca roždennaho predže vsich vik: Svita ot Svita, Boha istinna ot Boha istinna, roždenna, ne sotvorenna, jedinosuščna Otcu...“
9 Ef 3,19 ; Ide o parafrázu slov modlitby sv. Pavla za veriacich (Ef 3, 14-21): „Preto zohýnam kolená pred Otcom, od ktorého má meno každé otcovstvo na nebi i na zemi: nech vám dá podľa bohatstva svojej slávy, aby skrze jeho Ducha mocne zosilnel váš vnútorný človek, aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach, aby ste zakorenení a upevnení v láske, mohli so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka, a poznať aj Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie, aby vás naplnila Božia plnosť celá. A tomu, ktorý mocou, čo v nás pôsobí, je schopný okrem tohto všetkého urobiť oveľa viac, ako prosíme alebo chápeme, tomu sláva v Cirkvi a v Kristovi Ježišovi po všetky pokolenia na veky vekov. Amen.“
10 Dan 7,13-14; „Videl som v nočnom videní a hľa, v oblakoch neba prichádzal ktosi ako Syn človeka; prišiel až k
Starcovi dní, priviedli ho pred neho. A jemu bola odovzdaná vláda a kráľovstvo, takže jemu slúžili všetky národy, kmene a nárečia; jeho vláda je vláda večná, ktorá nezaniká, a jeho kráľovstvo, ktoré nezahynie.“
11 Num. 24,19
12 Ž 2
13 Ž 45,7
14 Ž 72,7-8
15 Iz 9,5-7
16 Jer 23,5
17 Dan 2,44
18 Dan 7,13-14
19 Lk l,32- 33
20 Mt 25,31- 40
21 Jn 18,37
22 Mt 28,18
23 Zjv 1,5
24 Zjv 19,16
25 Hebr 1,2
26 1 Kor 15,25
27 sakramentár – liturgická kniha s modlitbami pri omšiach a pri udeľovaní sviatostí.
28 „Legem credendi lex statuit supplicandi.“
29 Ide o spojenie „zvecňujúce“, kedy Kristus vo svojej osobe je spredmetnením samej nemateriálnej Podstaty; hypostáza – 1. podklad, substancia; zvecnenie, konkretizácia, spredmetnenie; 2. presadzovanie samostatnej substanciálnej existencie určitým abstraktným pojmom, myšlienkam, vlastnostiam, predstavám alebo vzťahom a ich zvecnenie a povýšenie na samostatnú kategóriu.
30 1 Petr 1,18-19
31 1 Kor 6,19-20
32 Jn 14,15
33 Jn 15,10
34 šábes - odpočinkový, sviatočný deň židov začínajúci sa piatkovým stmievaním a končiaci sa zotmením v sobotu
35 Jn 5,22
36 Jn 18,36
37 Ide o slová gregoriánskeho chorálu Crudelis Herodes spievaného na sviatok Zjavenia Pána (Sviatok troch kráľov); v origináli encykliky: „Non eripit mortalia, qui regna dat caelestia.“ Celé znenie hymnusu v slovenčine: „Herodes, krutý protivník, čo pred Ježišom cítiš strach? Neodníma pozemské veci, ktorý ti dáva nebeské kráľovstvo. Mudrci idú za hviezdou, v jej svetle Svetlo hľadajú; a veriac v neho, že je Boh, dary mu k nohám skladajú. Baránok Boží do rieky s hriešnikmi schádza v pokání; on, bezhriešny, nás umyje krstom, čo hriechy odstráni. Svoju moc opäť zjavuje, keď káže džbány z kameňa naplniť vodou po okraj a na víno ju premieňa. Nech ti je sláva, Ježišu, cez večnosť, v ktorej kraľuješ s Otcom i Duchom Presvätým, že sa dnes ľudstvu zjavuješ. Amen.“
38 Sk. ap. 4,12
39 Sv. Augustín k Macedóniovi, kap. 3.
40 1 Kor 7,23
41 Kol 1,20
42 Mk 10,45
43 Mt 11,30
44 Jansenista je označenie pre stúpenca holandského teológa a biskupa Cornelia Jansena (1585–1638) z Ypres; jansenizmom sa zas označuje reformné hnutie v katolíckej Cirkvi zo 17. a 18. storočia, blízke kalvinizmu. Jansenizmus bol morálne prísny teologický smer, ktorý sa svojím heretickým učením a neposlušnosťou jeho stúpencov vylúčil z katolíckej Cirkvi; biskup Jansen vo svojej knihe o sv. Augustínovi, ktorá vyšla v r. 1640, zdôraznil svoju náuku o prvotnom hriechu, o nevyhnutnosti Božej milosti ku spáse a zároveň o neodolateľnosti pôsobenia Božej milosti na človeka. Jansen a jansenisti šírili vnútri Cirkvi protestantskú náuku o predurčení, a teda predestinácii: Vševediaci Boh o každom človeku vopred vie, či bude spasený alebo zavrhnutý. Túto náuku odvodzovali zo spisov sv. Augustína, podobne ako Ján Kalvín, od ktorého sa ale líšili v tom, že zatiaľ čo podľa Kalvína môže veriaci človek dospieť k istému poznaniu, že je predurčený ku spáse, jansenisti takúto možnosť popierali. Katolícka Cirkev, ku ktorej sa jansenisti dôsledne hlásili, však jansenismus odsúdila v roku 1653 (pápež Inocent X.) a znovu v roku 1712. Dôsledkom tejto bludnej náuky sa začal šíriť mravný rigorizmus, ktorý sa stal zámienkou na ostrú kritiku cirkevnej praxe a jej duchovných. Tak tomu bolo najmä vo Francúzsku, kde bol strediskom jansenizmu kláštor Port-Royal a medzi jeho stúpencov sa zaraďovali napríklad Antoine Arnauld, Jean Racine či Blaise Pascal. Posledne menovaný sa ujal obhajoby kláštora proti jezuitom vo veľmi ostrých Listoch dedinčanovi, vydaných pod pseudonymom a r. 1660 kráľom zakázaných. Kláštor Port-Royal bol potom v roku 1710 zborený a rehoľné spoločenstvo rozpustené. Jansenistické názory však trvali v odlišných postojoch francúzskeho kléru voči pápežskej kúrii, ktoré sa zas nazývajú galikanizmom, a istý čas pretrvával i v holandskej tzv. starokatolíckej cirkvi.
45 V origináli Encykliky je použitý doslova pojem laicizmus avšak kvôli zjavnejšej konotácii pojmu a zacieleniu samotného laicizmu uvádzame v preklade príbuzný pojem antiklerikalizmus. Laicizmus – obmedzenie až vylúčenie vplyvu Cirkvi a náboženstva na verejný život. Klerikalizmus – snaha využívať náboženstvo na nenáboženské ciele.
46 Ž 68,36
47 Ex 15,1
48 1 Tim 1,17
49 Rim 6,13