Úvod

Premýšľať o možnostiach, o zmysle, limitoch a zodpovednosti znamená, že človek vie o tom, že je „výnimočným bytím vo svete“. Jeho existencia (latinsky „existentia“) je z tohto pohľadu ponímaná ako dar niekoho, kto presahuje ľudské bytie. Ruský filozof, fyzik, matematik, teológ a ortodoxný kňaz P. A. Florenskij (1882 – 1937) vo svojom filozoficko-teologickom traktáte Stĺp a základ pravdy napísal, že: „Existovať znamená byť myslený, spomínaný a poznaný Bohom. Kto nie je poznaný Bohom, neexistuje, jeho bytie je ako tieň, je prázdny.“[1]

V najvšeobecnejšom slova zmysle rozumieme pod pojmom existencia všetko, čo je. Myslí sa tým realita bytí a vecí vo svete. Avšak iba ľudské bytia zakúšajú existenčný „modus žitia“ v rozpriestranenom svete s plným vedomím. Sú totiž uspôsobení tak, že „spolu-existujú s druhými“ a „druhých aj potrebujú“. Nemecký filozof Paul Ludwig Landsberg (1901 – 1944) opísal túto realitu slovami: „Ľudská existencia je vpletená do určitého kolektívneho údelu.“[2] Pochopiť „seba vo svete“ a aj „kolektívny údel“ znamená uznať, že patríme sebe (grécky oikeiosis).

V 20. storočí – v dôsledku hlbokých reflexií o existencii – sa zrodila filozofia existencie, nazývaná aj existencializmom.[3] Existencializmus nahliada na ľudskú existenciu a pritom sa prelína s ďalšími príbuznými filozofickými smermi, akými sú antropológia, ontológia, fenomenológia, personalizmus, filozofia dialógu, atď. Všeobecne sa existencializmus delí na: teistický, ktorého najznámejšími predstaviteľmi sú G. Marcel (1889 – 1973) a  K. Jaspers (1883 – 1969), a na ateistický zastúpený  J. P. Sartrom  (1905 – 1980) a A. Camusom (1913 – 1960). Úzky vzťah medzi existenciou a filozofiou potvrdzuje, že sa jedná o skutočnú (nie iba imaginárnu) víziu.

Všetko, čo existuje, má aj dynamickú spôsobilosť, ktorá sa v prípade ľudskej existencie obracia k pôvodu (k dejinnej genealógii) a zároveň sa prejavuje v aktívnej schopnosti (potentia agens). Táto aktívna sila je charakterizovaná neustálou produkciou zmyslu a možností. Práve jej prostredníctvom participujeme na pohybe a smerovaní dejín. Spôsob našej účasti na dianí vo svete závisí jednak od intelektuálnych schopností, s pomocou ktorých spoznávame vonkajšie legislatívne normy (obsiahnuté v zákonoch), jednak od morálnych noriem (zohľadňujúcich vnútorné požiadavky svedomia), ktoré sa ozývajú v srdci každého človeka ako normy nadprirodzené. Poznanie vonkajších aj vnútorných noriem vytvára syntézu „ideálu mravnosti“, ktorá sa má aplikovať v konkrétnom čase „hic et nunc“ ako rozumná vízia.  

1. O možnostiach, zmysle a limitoch ľudskej existencie

Človek ako osoba je uspôsobený tak, že je schopný troch vecí: špekulatívne premýšľať; nadväzovať vzťahy s Bohom, s ľuďmi a so svetom; a konať dobro v záujme pokroku. Iba človek dokáže premýšľať o vlastnej prirodzenej realite, o prírode a javoch, ako aj o realite nadprirodzenej (Boh, anjeli, a tiež tajomstvá, ktoré presahujú jeho ľudské možnosti).

Boh, ako najvyššie Bytie, má logicky najvyššiu hodnotu. Aj ostatné bytia majú vo svete svoju hodnotu, ktorá je objektívne merateľná, a to rešpektom voči pravde. Tu niekde je dôvod, prečo sa rozumné bytia pýtajú na pravdu o sebe, o zmysle toho, čo vidia, objavujú, alebo aj obdivujú. Všetky otázky o existencii a o pravde sú ľuďom prirodzené. Svedčí o tom skutočnosť, že ľudia sa neustále pýtajú na to isté, na čo sa pýtali aj ich rodičia a prarodičia: Kto sme? Odkiaľ sme? Prečo existujeme práve v tomto čase? Je naša prítomnosť vo svete potrebná? Je ľudská existencia dobrom? Kam sa uberá ľudstvo? S týmito večnými otázkami sa v priebehu života konfrontujeme kontinuálne. Kladieme si ich v súvislosti s našou osobnou existenciou a javia sa nám nielen ako zmysluplné, ale aj ako nadčasové. Tak ako my, aj tí, ktorí prídu po nás, si ich znova položia. Nikto z ľudí sa totiž nedokáže vyviazať ani z ľudskej prirodzenosti, ani z reality tohto sveta. Táto realita nás núti, či chceme, alebo nie, vracať sa k sebe samým. Existovať znamená „otvárať sa“ novým pochopeniam o sebe aj o druhých, avšak druhých sa najhlbšie dotýkame vtedy, keď sa k nim obraciame s láskou.

Už dávne staroveké národy pozorovali, že realita bytí a vecí je tajomná, no človek aj navzdory tejto tajomnosti, hľadí do budúcnosti. Každý človek dokonca s budúcnosťou aj počíta, a to aj v prípade, že nepočíta s existenciou večného života. Z celej rozpriestranenej reality vo svete, ktorá sa nám javí ako skutočná, iba ľudia sú schopní vytvárať (s pomocou intelektu) rozumné koncepty či už o vlastnej podstate, alebo o povahe bytí a vecí. Skúsenostne tiež tušíme a presviedčame sa, že všetko existujúce má v sebe niečo esenciálne (podstatné), aj keď to nevieme precízne vystihnúť. Známy francúzsky filozof Jean Guitton (1901 – 1999) napísal: „Oslavou podstaty je ticho.“[4] Navyše vo svete existuje veľmi veľa vecí, o ktorých sa mlčí, napr. ticho o podstate Boha, ticho o poslednom cieli, zvláštne ticho pri lôžku umierajúceho, ticho o poslednom súde. Hľadanie podstaty je „hľadaním pravdy o nás“.

Premýšľanie o podstatnom je možné iba v dynamike bytia, kedy sa život javí ako snaha o prehĺbenie pravdy, lebo život sa živí pravdou. Dokonca aj pochopenie zmyslu toho, čo práve prežívame, nás núti porovnávať prítomné s pravdou, ktorá sa ozýva v našom svedomí. Dôkazom toho sú napríklad situácie, kedy hľadáme „ospravedlnenie pre vlastné chyby“ alebo si prajeme uveriť, navzdory všetkému, že neprávosti budú „v budúcnosti absorbované milosrdenstvom“. Má ale takáto logika opodstatnenie? Netýka sa azda takýto prísľub len tých, ktorí v priebehu života sami praktizovali milosrdenstvo? (porov. Mt 5, 7). Prílišné spoliehanie sa na milosrdenstvo, môže byť aj iluzívne, lebo ani v bežnom živote neodmieňame ľudí za zbabelosť, ľahostajnosť, alebo za nezodpovednosť. Odmena sa nedáva za nič, ale za niečo. Nemôže byť preto jedno či sme čestní a spravodliví, alebo nečestní a nespravodliví.

Zmyslom života nie je len „mať sa dobre tu a teraz“, ba nie je to ani ľahostajnosť, indiferentnosť a opakované odkladania riešení problémov na neskôr. Naopak, v ľudskom živote sú aj veci, ktoré nemožno odložiť, a tiež také, o ktorých nemožno mlčať bez toho, aby sme neuškodili sami sebe. Nemecký filozof židovského pôvodu Martin Buber (1878 – 1965) vo svojej knihe Stretnutie opísal jednu vlastnú skúsenosť s neznámym mladíkom, ktorý sa s ním chcel rozprávať po rannej modlitbe, no Buberovo prijatie bolo málo priateľské: Mladíka podcenil. Jeho esenciálne otázky nepočúval pozorne a odpovedal mu dosť povrchne. Zakrátko sa o ňom dozvedel od svojho priateľa, že tento mladík padol v boji (v období 1. svetovej vojny). Filozof si vtedy uvedomil, že tento mladík za ním neprišiel len tak, ale z precízneho rozhodnutia a vo veľmi vážnej chvíľach svojho života (pred odchodom na front). Čo teda očakávane, keď sme zúfalí a hľadáme nejakú osobu?[5] Možno pochopenie, možno rozhovor o zmysle života, možno povzbudenie, alebo uistenie o modlitbe...

Aristoteles vo svojej Metafyzike napísal, že: „V každej existencii, je niečo autentické, nenahraditeľné a podstatné.“[6] K poznaniu podstatného prispieva „empeiria“ (skúsenosť), ktorú spájal s niečím, čo je evidentné, napríklad dejinné fakty, alebo aj osobné reminiscencie, ktoré sa odzrkadľujú v umení (techne) a vo vede (episteme). Existenciálna skúsenosť sa v priebehu života prehlbuje a je úzko zviazaná s osobnou históriou. Človek pretvára minulosť, aby si cez prítomnosť pripravil budúcnosť, ku ktorej nevyhnutne smeruje.

Sv. Tomáš Akvinský (1225 – 1274), pridržiavajúci sa aristotelovských ideí, sa vo svojich metafyzických úvahách o existencii pokúšal objasniť subjektívnu skúsenostnú realitu, ktorá prináleží k zmyslovému poznaniu. Existuje však aj intelektuálne poznanie, ktoré nazýval „cognitio experimentalis“.[7] Od intelektuálneho poznania a skúsenosti je závislá aj morálka. Bez nich by boli morálne princípy iba neverifikovaným imperatívom. Napriek všetkému však v priebehu života narážame na mnohé obmedzujúce limity, pretože nie všetko môžeme, aj keby sme veľmi chceli, a nie všetko, čo môžeme, aj smieme. Existujú limity fyzické (nie všetci sme rovnako zdatní), intelektuálne (nie všetci ľudia sú rovnako inteligentní), a aj duchovné (ľudia duchovne založení), pretože takým, ktorým záleží iba na materiálnych hodnotách, chýba zmysel pre duchovné veci.

Možnosti nemáme na zemi nekonečné, ale konečné. Poukazujú na to vyššie uvedené limity. Tento fakt si uvedomoval už aj sv. Augustín vo svojich Vyznaniach. Aj preto sa pýtal: „Ako meriame čas, keď nemá trvania? Meriame ho kým plynie. Keď už uplynul, viac ho nemeriame, lebo ho niet. Čo by sme teda merali? Ale odkiaľ, kade a kam ide čas, keď ho meriame? Odkiaľ, ak nie z budúcnosti? Prichádza teda z toho, čo ešte nejestvuje, prechádza tým, čo nemá trvania, odchádza do toho, čo už nejestvuje.“[8] Augustín prostredníctvom vyššie uvedených otázok dospel k názoru, že prítomnosť nie je. Minulosť je pohlcovaná budúcnosťou, preto je jedinou istotou to, že naša skutočnosť je v neustálom pohybe. Tento pohyb zastaví až smrť, ktorá zároveň odhalí všetky ľudské možnosti.

Podľa M. Heideggera: „Smrť samotná sa stane osobnou a najvlastnejšou neprekonateľnou možnosťou človeka, zrkadlom a mierou zmyslu ľudského života.“[9] Smrť uzavrie poslednú stránku osobnej existencie a dokončí personálnu autobiografiu. Táto posledná možnosť je v živote ľudí zahalená tajomstvom, s ktorým budeme mať raz všetci neopakovateľnú skúsenosť. Ňou sa zavŕši dlhotrvajúce napätie medzi „ešte nie“ a „definitívnym už“. Reálnosť tohto napätia kontinuálne núti ľudí premýšľať o zmysle existencie, o pravde a dobre, o hodnotách, o cieli života, o smrti, ako aj o tom, čo ju presiahne.

2. Vitálnosť, angažovanosť a zodpovednosť ľudí za dar života

Človek ako zmiešané bytie duchovnej duše a materiálneho tela je subjektom, ktorý sa nachádza nevyhnutne tam, kde práve je. Prostredníctvom skúsenosti si uvedomuje, že je živým jedincom a zároveň aj súčasťou „univerzálneho spoločenstva“. K spolužitiu v spoločenstve mu bola daná vitálna energia, ktorá ho potom podnecuje k tvorivosti a angažovanosti. K povinnosti angažovať sa ho burcuje aj hlas svedomia, preto má jeho životný údel bytostný charakter. Žiť svoj vlastný údel, znamená: zakúšať starosť o seba, o druhých, no rovnako aj zakúšať momenty nudy, strachu, úzkosti. Život nie je totiž len zbieraním mimoriadnych zážitkov, senzácií, umelo navodených situácií, ktoré počítajú s kvantitou, ale aj zodpovednosťou rešpektujúcou morálne princípy.

Základnou metaforou ľudskej vitality je „narodenie“, na ktoré sa síce nepamätáme, ale od okamihu narodenia sú vitálne potreby doslova našou prioritou. Od narodenia sa rozvíjame a pričiňujeme o našu vonkajšiu expanziu aj autentickosť, vďaka ktorým potom pokračuje ľudský rod z generácie na generáciu. Ľudia si v priebehu svojho života na zemi vyskúšajú niekoľko uvedomelých fáz, cez ktoré precitnú v sebauvedomení. Do prirodzených štruktúr sveta sme zakomponovaní všetci, ale je paradoxné, že obyčajne až v poslednej fáze života objavujeme samých seba ako „slobodných od mnohých vecí“, ktoré nás po celý život priťahovali. Prečo je to tak? Toto otázkou sa zaoberal aj už nami spomínaný nemecký filozof Martin Heidegger (1889 – 1976 vo svojom diele Bytie a čas. Podľa neho je to preto, že človeku záleží na vlastnom bytí a má starosť o seba. Svoju prítomnosť a pobyt vo svete (dasein) realizuje prostredníctvom rozličných možností, ktorých realizácia závisí od osobnej slobody a od angažovanosti a tvorivej iniciatívy. Z tohto dôvodu je ľudská existencia miestom, kde sa uskutočňuje autenticita bytia. Avšak vyjavovanie jednotlivých udalostí ľudského pobytu vo svete je časovo limitované, teda konečné, hoci v mladosti na to nemyslí. Filozof tak dospel k názoru, že človek je bytím smerujúcim k smrti. Ľudská skúsenosť je zasa taká, že pozemský život raz skončí, pretože človek je smrteľný. Časovosť pozemského života je nastavená tak, že sa v ňom nemôže zastaviť žiadna skutočnosť.

Zdrojom poznania vlastnej existencie sú teda predovšetkým nahromadené poznatky a skúsenosť. Vďaka nim vieme, že človek je osobou s duchovno-telesnou dimenziou, subjektom, indivíduom, mužom, ženou. Je súčasťou ľudstva, niekým, kto je tvorivý a osobne zodpovedný za pochopenie zmyslu života.

Pre existenciu je typická dialektika toho, čo je na človeku viditeľné (exteriorita) a čo neviditeľné (interiorita). Ďalej je to aj aktivita, ktorá kontrastuje s pasivitou, ako aj uzavretosť kontrastujúca s otvorenosťou, cez ktoré sa vyjavuje ľudskosť, alebo aj ľahostajnosť a nezáujem o druhých. Prostredníctvom rozličných aktivít sa učíme „byť sami sebou“, no niekedy aj „utekáme pred sebou“, volíme si pasivitu a smerujeme k odcudzenosti. Život v tomto svete a čase núti ľudí k dynamickému pohybu (cez myslenie, poznanie, konanie, skúsenosť, tvorivosť a dejinné udalosti). Zásluhou vitálnej energie, iniciatívnej angažovanosti a tvorivosti, ale aj osvedčenia sa v zodpovednosti, sa stávame stále viac ľuďmi, a to nielen vtedy, keď sme radostní, pokojní a vyrovnaní, ale aj vtedy, keď sa nám nedarí, keď trpíme, keď sme smutní a sklamaní. Problematické situácie dokonca najlepšie vyjavujú povahu a charakter osoby v jej existenciálnej nahote.

Na starne druhej zo skúsenosti vieme, že existujú aj ľudia prirodzene pasívni, nestranní, nezúčastnení, osamotení. Motívy ich pasivity a odcudzenosti, alebo aj úteku zo sveta a od jeho problémov, treba hľadať buď v zakorenenom individualizme a egoizme, alebo aj v túžbe založiť si život „plný zmyslu“ výlučne v súkromnej oblasti a to takým spôsobom, že sa „obrátia sami do seba“. Takéto rozhodnutie ich skôr–neskôr môže priviesť k rozporu nielen s druhými, ale aj samých so sebou. Podmienkou humanizácie života je totiž vitálna angažovanosť.

Všetci sa zhodneme na tom, že jedinou výnimočnou realitou v celej ľudskej skúsenosti, ktorá najviac rozžiari ľudskú tvár, je láska. Ona je tým vitálnym priestorom, od ktorého sa odvíjajú slobodné činy podporujúce život. Jedine láska pripomína prítomnosť druhého a vracia druhému jeho skutočnú dôstojnosť. Z tohto dôvodu je osobnostný prístup žičlivej lásky viac ako sociálna starostlivosť alebo zákonná povinnosť, v ktorých sú len malé „fragmenty lásky“. Atrakcia láskavosti a dobroty je z tohto pohľadu najlepším spôsobom kultivovania medziľudských vzťahov. Žičlivá láska a dobré harmonické vzťahy vždy priťahujú pozornosť druhých a zároveň ich motivujú k podobnému správaniu a k symfonickým vzťahom, ktoré sú krásne a prispievajú k zrelej integrite vedenia (cognitio) so svedomím (conscientia).

K nevyhnutným podmienkam ľudskej existencie patrí aj priestor pre slobodné rozhodovanie sa, v ktorom si osoba formuje vlastnú identitu, a to cez pochopenia a precitnutia, ale aj cez kontakty a stretnutia s druhými. Prvým krokom ku konštrukcii osobnostnej identity je získanie priestoru. Ľudia, ako to dokumentujú dejiny od najstarších čias, si vždy hľadali a hľadajú priestor pre život, priestor na bývanie, niekedy dokonca aj ďaleko od najbližších, teda v inej krajine, kde sa usilujú autenticky prežiť svoj život. Podmienkou autentického prežitia života je pochopenie dvoch detailov, čo je život a na čo sú užitočné vzťahy. Tieto dva detaily prispievajú k „vyzrievaniu v láske“ takým spôsobom, že sme ochotní meniť seba, aby sme inšpirovali k pozitívnej premene aj druhých.

V období detstva a v mladosti máme veľa ideálov a snov o vlastnej budúcnosti (snívame o tom, kým sa staneme a ako sa zrealizujeme). Veľké túžby sú spravidla pozitívne a aj stimulujúce, ale mali by byť realistické, usmerňované rozumom. Tak napríklad túžby po vytvorení vlastného domova, vlastnej rodiny by sa nikdy nemali spájať s vlastníckymi vzťahmi (môj život, môj manžel, moja manželka, moje deti), a tiež ani s prehnanou túžbou po vlastnení materiálnych statkov (môj dom, moje auto) či neústupnosťou vyjadrenou v slovných spojeniach (moje názory, moje presvedčenie). Vlastnícke túžby môžu byť nebezpečné, ako napr. nezdravé posesívne túžby vzťahujúce sa k osobám, alebo spojené s materiálnymi hodnotami, kedy sa ľahko stráca súdnosť a môže sa stať, že čím niekto viac má, tým viac chce mať. U takýchto ľudí potom preváži trend „mať“ nad hodnotu bytia. U ľudí, ktorí v sebe dlhodobo živia majetnícku mentalitu, je šanca na zmenu minimálna. Takí ľudia sa vedome nechcú zmeniť, lebo sú oslepení leskom bohatstva, ktoré aj tak jedného dňa opustia. Mnohí dokonca svoje lakomstvo objavia až na konci života, kedy začínajú cítiť prirodzenú únavu z vlastnej existenciálnej námahy, a uvedomujú si blízkosť vitálnej deštrukcie. Takéto precitnutie ich môže pohnúť k oslobodeniu sa od vecí, aj od seba samých.

Reálne oslobodenie od materiálnych vecí, ale aj od „samých seba“ je procesom typickým pre múdrych ľudí. Spočíva v redukcii toho, čo je menej dôležité, ako aj v úprimnom otvorení sa iným a v zbavení sa túžby po expanzii. Je to počiatok tzv. zrelej etapy. Múdri ľudia vedia, že po celý čas života boli „na ceste“ a táto cesta ich oslobodzovala od toho, čo je nepodstatné, sekundárne, či dokonca márne.

Väčšina ľudí sa v posledných momentoch života už nehrá na nič. Pocit obnaženosti je natoľko evidentný, že z tvárí im padajú aj starostlivo udržiavané masky a psychologické rutiny pretvárok. A práve vtedy sa v nich uvoľní priestor pre uchopenie metafyzickej reality, ktorá je kľúčom k uvedomeniu si tej skutočnosti, že k svojej existencii v tomto svete dostali mnoho originálnych dobier, ktoré mali autenticky zužitkovať k zdokonaleniu vlastného morálneho profilu. V tomto „zrení“ potom chápu, že mnohé veci v ich živote záviseli od ich osobných rozhodnutí a múdrych prehodnotení priorít hodnôt. V konečnom štádiu života sú ľudia pokornejší, cítia predtuchu toho, čo príde a aj skusujú, že ich pohľad sa za horizontom stráca. Neodvolateľná zviazanosť s posvätnom (sacrum) je v týchto momentoch vnímaná ako entita, ktorá je „všetkým“ a je v nej „všetko“. Spomenuté precitnutie majú religiózne korene. Iba viera. umožňuje ľuďom vidieť Božie stopy, ako to hovorieval sv. Augustín, keď pochopil, že Boh je mu bližší ako on sám. V hlbine každej ľudskej osoby je ukryté metafyzické jadro. V ňom nachádzame samých seba v živom vzťahu s Bohom.

Je pravda, že nikto z ľudí nie je ani metafyzicky, ani eticky uzavretý v sebe. Naopak, žijeme v dynamicky meniacom sa svete a podriaďujeme sa jeho zákonom. Naším šťastím je, že sme neustále spojení s vyššími princípmi, ktoré sú „nad svetom“, preto nám ich nikto nemôže odňať. K neodňateľným princípom patria aj morálne princípy, ktoré sú každému človeku prirodzene dané, nakoľko súvisia s jeho ľudskosťou (natura humana) a dôstojnosťou (dignitas). Práve od nich sa odvíja potreba a povinnosť rešpektu. Morálne princípy sú vložené do človeka ako „závdavok“, v ktorom je zahrnutý záväzný etický obsah. Každý človek je povolaný aplikovať morálno-etické princípy do konkrétnych vzťahov. To znamená, že sa máme osobne pričiniť, aby bol svet viac ľudskejší a my lepší. K takémuto počínaniu zaväzuje ľudí intelekt (intellectus) a slobodná vôľa (liberum arbitrium). Tieto dve vlastnosti si nikto nedal sám. Ľudia dokážu rozvíjať len to, čo dostali. Tu je dôvod, prečo nikto nemá právo siahať inému na jeho slobodu. Intelekt a sloboda zaväzujú všetkých ľudí k zodpovednosti za prijaté dary, talenty, charizmy, ktoré by žiaden rozumný človek nemal zahodiť ako bezvýznamnú vec. Našou povinnosťou je iba rozvíjať intelekt (s ohľadom na zodpovednosť) a zároveň prehlbovať nielen pochopenia vlastnej slobody, ale aj slobody druhých, lebo od vzájomného prepojenia týchto aspektov závisí progres. Ak k progresu nedochádza, vtedy hovoríme o kríze spoločnosti, o kríze pravdy a dobra, alebo aj o regrese národa, civilizácie a kultúry.

V žiadnom prípade nestačí ponúknuť ľuďom neobmedzenú slobodu, alebo ich uspokojivo materiálne zabezpečiť, ako sa o to usiluje postmoderná spoločnosť. Sloboda a sociálne zabezpečenie (bez rešpektovania racionálno-morálnych princípov) neuspokoja ľudí, pretože zabezpečenosť negarantuje, že budeme vedieť odlíšiť pravdu od lží, dobro od zla, spravodlivosť od nespravodlivosti.

Kríza v oblasti rešpektovania morálnych princípov a morálnych hodnôt pokrivuje pravdu v globálnom rozsahu až do takej miery, že pseudo-hodnoty nazývame hodnotami a klamstvá pravdou. Liberálne spoločnosti sľubujú väčšie slobody, no spolu s nimi (a toto je veľkým problémom) aj nepredvídateľné zmeny, ktoré sa navonok javia ako možné, ale v skutočnosti sú to ilúzie „zamlčujúce to, čo je podstatné“.[10]

Ako ale rozpoznáme naše vlastné životné určenie? Zdá sa, že pravdepodobne podľa:
a) darov, schopností, talentov, chariziem, ktoré garantuje intelekt, pevná vôľa a cit pre realitu;
b) podľa možností, okolností a výberu prostriedkov, ktoré vyžadujú cnostnú rozvážnosť;
c) a tiež podľa vedomia, že žiaden človek nie je a nemôže byť zbytočný, pretože každý život je hodnotný. Má zmysel aj stanovený cieľ.

Práve zo stanoveného určenia „posledného cieľa“ sa rodí životné povolanie a poslanie osobnosti, ktoré sa meria zodpovednosťou. Zakaždým, keď sa rozhodujeme pre nejakú životnú cestu (dobrú, alebo aj zlú), svedčíme o sebe, o tom kto sme, aký je náš charakter, aký cieľ sledujeme a aký obsah sa skrýva v našom srdci.

Korene existenciálnych ťažkostí, či si to chceme priznať, alebo aj nie, sa týkajú pravdy. Pravda, podobne ako dobro, je omnoho namáhavejšia ako vymyslené klamstvá a zlo. Pravda aj dobro vyžadujú námahu, no ponúkajú pokoj a radosť. Aj tu však treba pamätať na to, že aj dobré veci možno ľahko zdevastovať. Zlo, naopak, nemá čo pokaziť. Láka a je príťažlivé pre mnohých, hoci neponúka nič pozitívne, ale naopak, vyvoláva úzkosť a v konečnom dôsledku spôsobuje traumu prostredníctvom dramatických situácií.

Medzi podstatné znaky ľudskej existencie patrí aj dlhodobo formovaná identita či už osobná, alebo kolektívna. Obidve nachádzajú oporu v synergii:
a) prirodzeného zmyslového poznania, ktoré má oporu v skúsenosti,
b) a intelektuálneho poznania nachádzajúceho oporu v špekulatívnom myslení.

Tvorivé sily človeka sa nerozvíjajú samé od seba, ale prostredníctvom ich prepojenia so svetom hodnôt. V zmyslovom poznaní existuje strach z ilúzie. V intelektuálnom poznaní, s pomocou ktorého formulujeme univerzálne zákony, sú tiež limity zoči-voči pravde. Zmysly ponúkajú subjektívnu, a teda relatívnu pravdu, ktorá nie je dostatočne vierohodná pre toho, kto hľadá pravdu absolútnu. Človek ako osoba sa potrebuje pridržať morálno-etických zásad, ktoré ho konštituujú k pozitívnosti, aby sa vyhol konfliktu medzi racionálnymi princípmi a konkrétnym životom. Buzolou verifikácie medzi racionálnymi princípmi a konkrétnym životom je svedomie. Ono je svedkom morálneho konania vo všetkých vzťahoch a zároveň vyvodzuje zodpovednosť za osobné rozhodnutia a činy.

Osoba, ktorá sa cielene konfrontuje s morálnym obsahom a pamätá na zodpovednosť, obyčajne robí všetko preto, aby spoznala samu seba (svoje dobré vlastnosti, ale aj slabosti). Otvorenosť voči druhým (s ohľadom na zodpovednosť) umožňuje niektorým ľuďom (kvôli druhým) zabudnúť aj na seba. Tu už ale narážame na nadprirodzené dary, ktoré presahujú prirodzené danosti pri odhaľovaní nových životných tajomstiev (mystérií). Osobnosť na základe takýchto predpokladov skúma, čo je predmetom jej túžob (desideratio), čo obsahom jej úmyslov (intentio) a čo predstavuje morálnu záväznosť (obligatio). Práve v týchto objasneniach má morálka, etika a psychológia veľa spoločných záujmov. Samozrejme, aj tu treba dbať na niektoré špecifické skutočnosti, aby sa nevytratila zrozumiteľnosť a pochopenie všetkých troch pojmov súvisiacich s povinnosťami, úmyslami a citmi.

V súčasnosti existuje veľa prispôsobivých morálnych filozofov, a bohužiaľ aj teológov, ktorí kráčajú s dobou. Aj preto odmietajú, že existuje niečo, čo je morálne neprípustné. Na základe takýchto vyhodnotení (prednedávnom sme to videli v súvislostiach so svedomím a očkovacou propagandou) nie je potom problém pripustiť výber laxného správania a konzekvencializmu, v rámci ktorých je zbytočné hovoriť o veciach morálne neprípustných. Sú to zástancovia progresívnej morálnej alternatívy, ktorá vopred súhlasí s hľadaním riešení. A  keď potom neskôr (po zhodnotení dôsledkov) prídu na to, že sa nechali oklamať, ani vtedy im pýcha nedovolí sa ospravedlniť.

Takáto pozícia je, bohužiaľ v súčasnej liberálno-multikulturálnej spoločnosti vnímaná ako pozitívna. Pre sv. Tomáša Akvinského, naopak, bola jednoznačne iracionálnou a nezodpovednou. Rozumný človek má konať premyslene a zároveň počítať s prevenciou, ktorá upozorní na možné rizika a pochybenia ešte pred zhubnými dôsledkami. Postmoderný konzekvencializmus (consequantialism) vytvoril predispozíciu na to, aby ľudia súhlasili s morálne zlými skutkami, keďže život je rozmanitý a človek krehký. Ospravedlnenia tohto typu však pripúšťajú „oslavu nemorálneho života“. Je to ale naozaj rozumné a správne? Možno hľadieť na nerozumné dôsledky post factum tak, akoby sa nič zlého nestalo? Kde sa vytratila zo prezieravá scholastická predvídavosť? Prináleží takéto počínanie ľuďom 21. storočia, alebo je pravdou, že už ani nie sú príliš vzdelaní, ale iba povrchní?

Gertrude Elisabeth Margaret Anscombová (1919 – 2001), britská analytická filozofka a konvertitka na katolícku vieru, známa ako interpretátorka rakúskeho filozofa L. Wittgensteina (1889 – 1951), angažujúca sa za život a oponujúca interrupciám, sa v súvislosti s konzekvencializmom vyjadrila v jednom zo svojich článkov pod názvom Modern Moral Phhilosophy (publikovanom v časopise Philosophy v roku 1958), že ona osobne sa nemieni podieľať na takejto filozofii. Aj preto odporúčala obrátiť pozornosť späť k Aristotelovi a k normatívnej etike. Ani v súčasnosti nikto nevyvrátil, že by filozofia spolu s etikou nepredpokladali morálny ideál, teda prirodzenú túžbu ľudí po pravde, dobre a kráse, po šťastí a večnej blaženosti.

Človek dokáže (vďaka svojmu intelektu) správne identifikovať v danej situácii, čo je morálne a čo nemorálne. Takisto je schopný odlíšiť to, čo je podstatné a primárne od nepodstatného a sekundárneho. K tomu mu môže napomôcť poznanie hodnôt, etika cností aj normatívna etika, ktorá je dnes najmä pre liberálnych filozofov neprijateľná, zastaraná, nadbytočná a neosobná. Považujú ju za príliš všeobecnú a najmä obmedzujúcu ľudskú slobodu. Takéto nepochopenie je úzko zviazané s aktuálnym hodnotovým relativizmom, podľa ktorého už človek nemusí myslieť na morálku, ani na večnosť.

V popredí súčasnej filozofie a etiky už nie je múdra platónsko-augustínovská „starostlivosť o dušu“, ale iba „starostlivosť o telo“, ktorá prispela ku kultu tela a k sanitárnej ideológii. Telesné radovánky, vrátane vzťahov bez zodpovednosti, sexu bez tehotenstva, manželstva bez detí (ak by nemali byť deti zdravé a pekné), partnerských spolužití bez akýchkoľvek záväzkov, toto všetko je „oslavou tela“, ktoré podľahne rozkladu, alebo aj oslavou limitovanou krátkymi radosťami bez stability.

Záver

Súčasný svet so svojou globálne akceptovanou relativizáciou hodnôt, s oslavou multikultúry a multi-religiozity sníva neuskutočniteľný sen. Je to sen o jednote bez morálky, o materiálnom blahobyte bez hodnôt a cností. Pochopiteľne, že takýto projekt, ako to všetci tušíme, je ilúziou, ktorá sa najviac odráža v kríze rodiny a spoločnosti, v kríze filozofie, vedy, kultúry aj umenia. Jednoducho povedané, zo všetkých strán dolieha na nás politická a sociálno-kultúrna kríza. Ľudstvo sa správa ako slepé voči dejinnej skúsenosti, nakoľko nechápe, že vzájomné vzťahy nemožno rozvíjať bez hodnôt a cností, pretože práve ony regulujú ľudské rozhodnutia a konania pozdvihujúce ľudskosť.

Prečo už ale ľudstvo necíti potrebu cnostného správania? Je to chyba systému? Chyba politiky, výchovy, ideológie? Rozumní ľudia vždy vedeli, že existuje nielen fyzický svet, ale aj metafyzický, ktorého realita presahuje zmysly aj subjektívnu svojvôľu.

V kontexte súčasnej „tekutej mentality“, v ktorej niet stability, ani oporných bodov, ide  doslova o „Pyrrhov osud“.[11] Zbavili sme sa cnosti a tak okrem svojvôle nemáme oporu v ničom.  Túžby ľudí 21. storočia sú upriamené jedine na nové senzácie, na dobrodružstvá, ktoré sú v podstate prejavmi príznačnej „infantilnej nudy“. Všetkým totiž chýba živá angažovanosť a zanietenosť za dobré veci. Ľudská existencia naozaj predpokladá angažovanosť a ona je vlastne jedinou možnosťou ako možno obohatiť osobný život. Hodnota každého angažovania sa spočíva z veľkej časti v koexistencii a v produktívnom napätí medzi nedokonalými vecami a definitívnou povahou pozitívneho konania. Vernosť voči hodnotám môže uchrániť ľudstvo pred úskaliami fanatizmu. Aj tu je však dôležitý kritický pohľad na veci a na dejinné udalosti. Angažovanie sa je slobodnou iniciatívou, dobrovoľným aktom, ktorý by sme nemali zamieňať s čisto intelektuálnymi úkonmi, ale ani sa slepo a bez cnostnej rozvážnosti pridať k mase či davu, lebo garantom pravdy nie je dav, ale múdre osobnosti spolupracujúce s Božou milosťou. Akt angažovanosti treba obhajovať proti neuváženým úsudkom, ktoré sú poznamenané unáhlenosťou a často aj falošnou „noblesou intelektu“. Odlíšenie „angažovania sa“ za pravdu, dobro a spravodlivosť je veľmi dôležité, lebo práve ony nám bránia stratiť sa bezhlavo v spontánnej mase. V pravej angažovanosti ide o celostný čin človeka, v ktorom sa rozum  s vierou  a vôľa s cnosťou.       

Použitá literatúra:

AKVINSKÝ, T.: Summa theologiae, I. q. 54, a. 5, ad 2. Bologna: Edizioni Studio domenicano, 1984.
ARISTOTELES: Metafyzika, 1, c. 1. Praha: Rezek, 2008.
AUGUSTÍN, sv.: Vyznania. Kniha 11, kap. 21. Bratislava: Lúč, 1997.
BUBER, M. Incontro. Una conversione (cap 15). Roma: Cittá Nuova Editrice, 1994, s. 74.
FLORENSKIJ, P. A.: La colonna e il fondamento della veritá. Milano: Rusconi Editore, 1974, Lettera 10.
GUITTON, J. Silenzio sull´essenziale. Milano: Edizioni Paoline, 1991.
HEIDEGGER, M.: Essere e tempo (bytie a čas). Milano: Longanesi, 1976. 
LANDSBERG, P. L.: Zkušenost smrti. Praha: Vyšehrad , 2014.