Sv. Ľudovít Mária Grignion z Montfortu: O pravej úcte k Panne Márii (Úvod)
Ježiš Kristus prišiel na svet prostredníctvom presvätej Panny Márie a tak isto jej prostredníctvom musí kraľovať vo svete. Mária zostala počas svojho života veľmi utiahnutá. Preto je Duchom Svätým a Cirkvou nazývaná Alma Mater – „ukrytá a tajomná Matka. Jej pokora bola taká veľká, že nemala za pozemského života silnejšiu a trvalejšiu túžbu než zostať skrytou sama sebe a ostatným stvoreniam a byť známou iba Bohu.
Bohu, aby vyslyšal jej prosby, ktorými ho žiadala, aby ju skryl, ochudobnil a pokoril, sa zaľúbilo ukryť ju pred takmer každým ľudským stvorením už v jej počatí, potom v jej narodení, v jej živote, v jej tajomstvách, v jej vzkriesení a nanebovzatí. Ani jej vlastní rodičia ju dobre nepoznali. A anjeli sa často spytovali jeden druhého: Quae est ista? – „Ktože je táto?, lebo Najvyšší ju pred nimi utajil; a keď im aj niečo o nej vyjavil, nekonečne viac pred nimi ukryl.
Boh Otec súhlasil, aby počas svojho života neurobila žiaden zázrak, aspoň nie verejný, i keď jej udelil takúto moc. Boh Syn súhlasil, aby takmer nehovorila, i keď ju obdaril svojou múdrosťou. Boh Duch Svätý, aj napriek tomu, že bola jeho vernou Nevestou, súhlasil, aby jeho apoštolovia a evanjelisti povedali o nej iba to málo, čo bolo nevyhnutné na ohlasovanie Ježiša Krista.
Mária je vznešeným veľdielom Najvyššieho, ktorý si vyhradil právo poznať ju a vlastniť. Je obdivuhodnou Matkou Syna, ktorému sa zapáčilo pokoriť ju a utajiť ju počas jej života, aby napomohol jej pokore. Preto ju oslovoval žena – mulier, akoby mu bola cudzou, i keď vo svojom srdci si ju ctil a miloval viac než všetkých anjelov a ľudí. Mária, verná Nevesta Ducha Svätého, je zapečateným prameňom, kam vstupuje len on sám. Mária je svätyňou a miestom spočinutia Najsvätejšej Trojice, kde Boh prebýva najvznešenejším a najbožskejším spôsobom ako nikde inde v celom vesmíre, nevynímajúc ani jeho prebývanie v cherubínoch a serafínoch. A žiadne stvorenie, akokoľvek čisté, nemôže ta vstúpiť bez zvláštnej výsady.
Opakujem spolu so svätými: Božská Mária je zemským rajom nového Adama, ktorý sa doň vtelil mocou Ducha Svätého, aby v ňom vykonal nepochopiteľné divy. Tento raj je úžasným a božským svetom Pána, plným nevysloviteľných krás a pokladov. Je nádherou Najvyššieho, ktorý v nej ukryl svojho jediného Syna akoby do vlastného lona a spolu s ním všetko to, čo je najlepšie a najvzácnejšie. Ó! Aké veľké a tajomné veci vykonal mocný Boh v tomto obdivuhodnom stvorení, keď aj ona sama napriek svojej hlbokej pokore sa cítila povinná ich vypovedať: Fecit mihi magna qui potens est – Veľké veci mi urobil ten, ktorý je Mocný (Lk 1,49). No svet ich nepozná, lebo je toho neschopný a nehodný.
Svätci vyslovili prekrásne veci o tomto svätom Božom meste, a ako to oni sami potvrdzujú, nikdy neboli takí výreční a spokojní, ako keď hovorili o nej. Ale aj napriek tomu tvrdia, že výšku jej zásluh, ktoré vystupujú až k Božiemu trónu, nemožno poňať, že šírku jej lásky, ktorá je rozsiahlejšia ako zem, nemožno zmerať, že veľkosť jej moci, ktorá siaha až po samého Boha, nemožno pochopiť; a napokon, že hĺbku jej pokory i všetkých jej čností a milostí, ktoré sú bezodnou priepasťou, nemožno preskúmať. Ó, aká nepochopiteľná výška! Ó, aká neopísateľná šírka! Ó, aká nezmerateľná veľkosť! Ó, aká nepreniknuteľná priepasť!
Každý deň od jedného konca zeme k druhému, na najvyšších nebesiach, ako aj v najhlbších priepastiach, všetko hlása, všetko zvestuje obdivuhodnú Máriu. Deväť anjelských chórov, muži a ženy každého veku, postavenia a náboženstva, dobrí i zlí, dokonca i sami diabli – všetci sú mocou pravdy nútení nazývať ju chtiac či nechtiac blahoslavenou. Podľa svätého Bonaventúru všetci anjeli na nebesiach neprestajne volajú: Sancta, sancta, sancta Maria, Dei Genitrix et Virgo – Svätá. Svätá, sväta Mária, Božia Rodička a Panna a denne ju pozdravujú nespočetnekrát Anjelským pozdravením: Ave, Maria, atď., vrhajú sa pred ňou na zem a žiadajú ju o milosť, aby ich poctila nejakým svojím príkazom. Podľa svätého Augustína dokonca aj svätý Michal, hoci je kniežaťom celého nebeského dvora, je najhorlivejší v tom, aby si ju uctil on sám i iní všetkými možnými poctami. A ustavične túži po pocte môcť ísť na jej pokyn poslúžiť niektorému z jej služobníkov.
Celá zem je plná jej slávy, zvlášť medzi kresťanmi, ktorí si ju zvolili za patrónku a ochrankyňu kráľovstiev, provincií, diecéz a miest. Koľko katedrál je zasvätených Bohu pod jej menom! Niet kostola bez oltára na jej počesť, niet krajiny či oblasti bez aspoň jedného jej zázračného obrazu, kde by sa neliečili všetky druhy bied a kde by sa nezískavali všetky druhy milostí. Toľko bratstiev a spoločenstiev je na jej počesť! Toľko rehoľných rádov pod jej menom a ochranou! Toľko bratov a sestier zo všetkých spoločenstiev, toľko rehoľníkov a rehoľníčok ohlasuje jej chválu a oznamuje jej milosrdenstvo! Niet malého dieťaťa, ktoré by ju nechválilo bľabotajúc Ave, Maria. A azda niet ani hriešnika, čo ako zaťatého, ktorý by k nej nemal čo len iskierku dôvery. Dokonca niet diabla v pekle, ktorý by ju v strachu nerešpektoval.
Po tomto musíme spolu so svätými skutočne povedať: De Maria nunquam satis! - „O Márii nikdy nie je dosť!“ Ešte sme ju dostatočne nechválili, neoslavovali, nectili, nemilovali, ešte sme jej dostatočne neslúžili. Ona si zaslúži ešte viac chvál, úcty, lásky a služby.
Tu musíme spolu s Duchom Svätým vyhlásiť: Omnis gloria eius filiae Regis ab intus – „Všetka sláva kráľovskej dcéry je vnútri“ - akoby všetka vonkajšia sláva, ktorú jej môžu závidieť nebesia a zem, nebola ničím v porovnaní s tou, ktorú vnútorne prijíma od svojho Stvoriteľa a ktorú nie sú schopné poznať malé stvorenia, lebo nedokážu vniknúť do tohto tajomstva tajomstiev nebeského Kráľa.
Teraz musíme spolu s Apoštolom napísať: Nec oculus vidit, nec auris audivit, nec in cor hominis ascendit – „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do srdca človeka nevstúpili (por. 1 Kor 2,9) krásy, vznešenosti a výsady Márie, zázraku zázrakov milosti, prirodzenosti a slávy. Istý svätec vraví: „Ak chceš pochopiť Matku, pochop Syna![1]
A ona je dôstojnou Matkou: Hic taceat omnis lingua! – „Tu nech umĺkne každý jazyk![2]
Moje srdce mi diktovalo všetko to, čo som s veľkou radosťou napísal, aby som ukázal, že ľudia až dosiaľ nepoznali božskú Máriu, a práve preto ani Pána Ježiša nepoznajú tak, ako by ho mali poznať. Teda ak poznanie Krista a jeho kráľovstvo sa raz uskutočnia vo svete, a to je isté, potom to bude nevyhnutným dôsledkom poznania preblahoslavenej Panny Márie a jej kráľovstva. Lebo tá, ktorá ho dala svetu prvý raz, prinesie ho svetu v žiare i druhý raz.