Boh je dokonalým večným duchovným bytím a zároveň čistým aktom, ktorý nemá počiatku ani konca. Jeho intelekt je pléromaticky dokonalý. Je Stvoriteľom všetkého existujúceho, preto mu prináleží atribút „všemohúci“ a „vševediaci“. On predvída všetky veci aj situácie. Človek však môže na Boha zabudnúť, ignorovať ho, ba aj odmietnuť ho, a to aj napriek tomu, že Boh je láska: Je milosrdný a zároveň spravodlivý voči tým, ktorí robia pokánie. Jeho múdrosť vládne v celom poriadku stvorenia a riadenia sveta. Boh pozná všetko a aj všetkých v pravde. Skúmanie existencie Boha sa vzmáha s pomocou nadprirodzenej cnosti viery, vďaka ktorej je človek pozvaný k dialógu s Bohom. Viera je osobným primknutím človeka k Bohu a súhlasom s pravdou, ktorú nám Boh zjavil. Viera v Boha sa diametrálne líši od viery v človeka. Boh je verný, ľudia môžu sklamať.

Človek je duchovno-telesným a racionálnym bytím. Jeho intelekt nie je dokonalý, no vďaka tomu, že má duchovnú dušu, je schopný spoznávať Boha. Navyše túžbu po Bohu má vpísanú aj vo svojom srdci. Poznať podstatu Boha mu neumožňuje vlastná prirodzenosť, ale iba Božia milosť. Aj preto sv. Augustín napísal: „Boha nikto nikdy nevidel“, pretože ho nemožno vidieť telesnými zmyslami. Naše poznanie Boha závisí jednoznačne od Božej milosti. Čím človek plnšie žije v Božej milosti, ktorá je mu gratis data (zdarma daná), tým viac chápe Božie plány s ľudstvom, aj keď nie v zmysle totálnom. Ľudia poznávajú pravdu čiastočne, nie absolútne ako Boh. Toto poznanie sa prejavuje v tzv. dynamizme narastania, keď popri pravde poznávame aj nepravdu, popri dobre aj zlo a popri kráse aj škaredosť. Pravda, dobro a krása sú hodnotami transcendentálnymi, ktoré sú podľa nemeckého filozofa N. Hartmana (1882 – 1950): „trvalo prítomné vo večnom poriadku bytí“, ale ľudí kontinuálne presahujú a zároveň sa dopĺňajú. Podobne ako ľudský intelekt aj ľudská veda je nedokonalá a rovnako sa neustále kompletizuje z dôvodu, že naše akty sú nekompletné a vonkajšie zmysly sú podriadené duchovnej duši.

Boh sa v dejinách zjavoval postupne. Najprv Abrahámovi, keď ho oslovil, aby opustil svoju rodnú zem (žil v Mezopotámii v meste Ur pri dolnom toku Eufratu). Odtiaľ sa vybral do novej zasľúbenej zeme, ktorú mu Boh „dal do dedičstva“. Abrahám Bohu uveril (porov. Gn 12, 1-4), preto ho nazývame „Otcom viery“. Neskôr sa prihovoril Mojžišovi v „horiacom kre na vrchu Horeb“, kde mu dal Desať Božích prikázaní, aby sa Izrael naučil „žiť podľa Boha“.

Nám kresťanom Nového zákona sa Boh zjavil v plnosti v Ježišovi Kristovi. Jeho učenie nám bolo sprostredkované prostredníctvom Apoštolskej tradície, ktorá pokračuje už 2000 rokov v apoštolskom nástupníctve. Apoštoli prijali a ohlasovali jeho učenie, ktoré je obsiahnuté: v štyroch evanjeliách a v Zjavení sv. Jána, ako aj v ďalších posvätných knihách NZ (Skutky apoštolov, Listy sv. Pavla, sv. Petra, sv. Jakuba, sv. Jána). Ďalej je to Tradícia cirkevných Otcov, kedy boli sformulované základné dogmy viery a morálky, a napokon je to Cirkevná tradícia (teologické knihy, liturgia, Učiteľský úrad Cirkvi). V celých dejinách spásy rozpoznávame Boha ako „prameň absolútnej Pravdy, dobra, lásky, vernosti“, ktorá je zároveň istotou.

Boh sa nám zjavil v Najsvätejšej Trojici, ako: Boh Otec a Stvoriteľ, ako Boh Syn a Spasiteľ, a ako Boh Duch Svätý Tešiteľ, ktorý zostáva s nami až do konca sveta. Symbolom kresťanskej viery je kríž, znak našej spásy a aj istota, že „Ježiš Kristus je náš jediný Spasiteľ“. Kresťania sa nemajú prispôsobovať mentalite tohto sveta, ba ani sa hanbiť za kríž, aby sme neurazili príslušníkov iných náboženstiev. Ešte prednedávnom bola Európa výhradne kresťanskou Európou. V 21. storočí sme však naivne a v dobrej viere dovolili „multi-kulturálne obohatenie“ a v súčasnosti máme problém slobodne sa hlásiť ku kresťanskej viere a k vlastnej tradícii.

V Jánovom evanjeliu je ale napísané: „Ja som cesta, pravda a život. Nikto neprichádza k Otcovi iba cezo mňa“ (Jn 14, 6). Ježiš Kristus je jediná cesta k spáse. Viera v Ježiša Krista, vteleného Božieho Syna a Spasiteľa ľudstva, je jediným náboženstvom chceným Bohom. V Skutkoch apoštolov čítame: „Pod nebom niet iného mena, okrem Ježiša Krista, v ktorom môžeme byť spasení“ (Sk 4, 12). Magisterské učenie Cirkvi fakticky až po naše dni, ako tvrdí pomocný biskup v Astane Athanasius Schneider, vždy zakazovalo učiť, že:

1. všetky náboženstvá sú si rovné a sú cestami k Bohu; 
2. že „rozmanitosť náboženských identít“ je Božím darom, 
3. alebo že „rozmanitosť náboženstiev“ je vyjadrením múdrej vôle Boha Stvoriteľa.

Viera v Ježiša Krista je Božím darom a nadprirodzenou (teologálnou) cnosťou. Je osobným úkonom a vzácnym pokladom. Ona je začiatkom večného života. Bez viery sa nemožno páčiť Bohu. Viera je odpoveďou na pozvanie Boha kráčať s Ním. Avšak je pravdou, že nik nemôže veriť sám. Viera vyžaduje zdieľanie z lásky k druhým. Nik si nedal vieru sám, ako si nik sám nedal život. Veriaci človek prijíma vieru od iných a má ju aj odovzdať iným. Túto povinnosť majú v prvom rade rodičia voči svojim deťom. Strážkyňou pokladu viery je Cirkev. Viera je tiež duchovným svetlom, ktoré je nápomocné pri hľadaní zmyslu života. My kresťania sme boli včlenení do spoločenstva veriacich v Cirkvi svätým krstom. Ním podriaďujeme Bohu svoj rozum aj svoju vôľu, a to aktom „slobodnej poslušnosti viery“. Vieru v nás umocňuje: Božia milosť, sviatosti, modlitba a skutky milosrdenstva.

Prečo je dôležité veriť viac Bohu ako ľuďom?

V dnešnej liberálno-progresívnej spoločnosti, ak nechceme zblúdiť v správnom smerovaní k poslednému cieľu, musíme pamätať na to, že: Cirkev je jedna, svätá, katolícka a apoštolská. S nekresťanskými náboženstvami spája katolícku Cirkev puto spoločného pôvodu (židovské a moslimské náboženstvo). Katechizmus katolíckej Cirkvi (porov. § 846) hovorí: „Mimo Cirkvi niet spásy“.

Spása pochádza od Ježiša Krista, ako to zdôrazňovali cirkevní Otcovia. Cirkev je hierarchická, nie demokratická, ako by to chcel súčasný svet. Sám Pán Ježiš je pôvodcom tejto služby v Cirkvi. On túto službu ustanovil a zároveň dal apoštolom moc, poslanie, zameranie a cieľ. Rímsky pápež, ako nástupca v Petrovom úrade, by mal byť prirodzenou autoritou Cirkvi, živým príkladom viery a zbožnosti, a tiež skutkov, a to spolu s kolégiom kardinálov a biskupov. Ich poslaním je: učiť pravdy viery a mravov, spolupracovať s kňazmi a posväcovať veriacich.

Úlohou veriacich je hľadať Božie kráľovstvo. Veriaci majú právo starostlivo rozlišovať medzi: osobnou slobodou, právami a povinnosťami a zároveň nechať sa viesť v rozhodovaní vlastným svedomím. Pritom majú dbať, aby nežili v „mylnom svedomí“ a aby ich svedomie nebolo pokrivené, laxné a ani škrupulózne. V nedávnej minulosti – v období tzv. pandémie a lockdawnov – sme prežili „šikanu“ od vlastných pastierov (pápeža, biskupov, kňazov), ako aj zo strany politikov, lekárov, hygienikov a zdravotníkov v súvislosti s očkovaním experimentálnou vakcínou. Mnohým ľuďom hovorilo ich svedomie, že tak nemajú urobiť, lebo človek má mať právo na slobodné rozhodnutie a rešpektovanie svojej osobnej dôstojnosti. Ak sa Boh ozýva v našom svedomí, my máme povinnosť rešpektovať Boží hlas a druhí sú povinní rešpektovať naše právo. Pápež František (1936 – 2025), ako veľký propagátor vakcinácie vo Vatikáne a mnohí biskupi v kresťanskom svete, vyhlasovali, že „vakcína je láska“ a mýlili sa. Sami sme to zažili pri jeho návšteve u nás, keď neočkovaní nemali prístup na posvätnú liturgiu a v poslednej chvíli mohli participovať na bohoslužbe len v pozadí. Pápež František prehliadol existenciu „vnútorného zákona v každom človeku“ a rovnako aj mnohí biskupi a kňazi. Láska je Boh, nie nejaká vec vyrobená nedokonalými ľuďmi.

Analogicky sme boli svedkami aj decentralizácie v katolíckej Cirkvi a aplikácie novej doktrinálnej náuky podľa lokálnych kultúr. Synoda o synodalite (trvajúca 3 roky) vniesla do Kristovej Cirkvi „európsku progresívnosť“ a „etický relativizmus“ (vrátane „ideológie LGBT+). Pápež reformami v Cirkvi viackrát protirečil náuke svojich predchodcov. Plazivou formou sa nám odopierala tradičná úcta k Eucharistii a sväté prijímanie klasickým spôsobom (po kľačiačky a do úst) a vnucovali sa nám liberálne trendy najmä vplyvom niektorých nemeckých biskupov. Tradičná náuka cirkvi, vrátane tradičnej liturgie bola spochybňovaná a tým bola viditeľne oslabená aj autorita pápežského úradu a morálna náuka Cirkvi. Belgický kardinál Hollerich dokonca nazval požehnávanie homosexuálnych párov oficiálnym učením Cirkvi. V rámci decentralizácie dostali Konferencie biskupov právomoc vypracovávať a schvaľovať preklady liturgických textov do národných jazykov, a to aj prostredníctvom laikov bez teologického vzdelania. Tak došlo k významovému pokriveniu zmyslu slov, napr. namiesto: Odpusť nám, Pane! (zľutuj sa nad nami, Pane!). Zľutovať sa je ľudské, ale iba Boh odpúšťa hriechy, alebo v invokáciách litánií namiesto: Ruža duchovná (Rosa mystica) Ruža tajomná, akoby Matka Božia bola tajomná ako Mona Líza na obraze Leonarda Da Vinciho (1472 – 1519). Synoda o synodalite podporila vznik „obligatórnych grémií“ pri jednotlivých biskupstvách a dnes ostáva len dúfať, že sa zastaví súhlas s kontinuálnou synodalitou, ktorá má pokračovať v intenzívnejšom venovaní sa „úlohe žien v Cirkvi“, aj keď sa zdá, že zatiaľ niet zhody na svätenie žien za diakonky, kňažky či biskupky. Svätenie žien je totiž jednoznačne proti náuke Apoštolskej tradície.

Rovnako by sa malo viac premýšľať nad objektívnou oprávnenosťou niektorých kritických pripomienok a nad unáhlenosťou rozhodnutí či už kardinálov, arcibiskupov, alebo biskupov, ako napr. kardinál R. L. Burke, kardinál G. Müller, biskup A. Schneider, odvolaný biskup J. E. Strickland, biskup J. P. Lenga, alebo exkomunikovaný arcibiskup C. M. Viganó.

Reformy v Cirkvi by mali byť pre nás výzvou, aby sme sa viac vzdelávali v otázkach viery a morálky. Máme byť veľmi pozorní na to, aby sme žili podľa Božích prikázaní bez ohľadu na to, čo nám ponúka progresívny svet. Zdá sa tiež, že sa priveľmi zabúda na povinnosť vytrvalej modlitby a pokánia. Jednota Cirkvi je vážne narušená a rovnako aj morálne učenie. Nehovorí sa otvorene, že cudzoložstvo, potraty, eutanázia, antikoncepcia, korupcia, klamstvá sú vnútorne zlé. Všetko je dnes relatívne a nezriedkavo sa preferuje spontánnosť bez morálnych regúl.

V našich časoch je veľmi dôležité uvedomiť si, že katolícka Cirkev je súborom veľkej tradície, je to vzácny poklad, ktorý sa kreoval po celé stáročia. Pastoračná múdrosť Cirkvi je dvetisíc-ročná. Toto dedičstvo treba chrániť a zachovať, nie rozbíjať, či spochybňovať. Ak naša viera nebude viac vierou našich prarodičov, vierou apoštolov a mučeníkov, čím teda bude?

Pravdou je, že neexistuje žiadny príkaz, ktorý by nútil katolíkov veriť, že rímsky pápež je vždy dokonale múdry v každom osobnom úsudku a rozvážny vo všetkých svojich výrokoch. Povinnosťou kresťanov aj v 21. storočí je „obstáť v chaose sveta a správne chápať povinnosti aj osobné limity. Pápež Benedikt XVI. (v máji 2005 v jednej zo svojich homílii), povedal ako hlava Cirkvi tieto slová: „Pápež nie je absolútnym vládcom, ktorého myslenie a chcenie by malo byť zákonom. Naopak, pápežská služba je zárukou poslušnosti Ježišovi Kristovi a jeho Slovu.“ A tu je aj dôvod, prečo treba viac poslúchať Boha, ako ľudí.